Pozornosť v umení je ako kyvadlo. Teraz sa otáča k ženským autorkám a menšinám, hovorí Péter Küllői, člen akvizičného výboru londýnskej galérie Tate. Nezáleží na tom, odkiaľ pochádzate.
So Slovenskom ho spája jeden veľmi silný zážitok. Keď mal Péter Küllői osem rokov, s rodičmi boli na dovolenke vo Vysokých Tatrách. Bolo to v auguste. V roku 1968. Na vlastné oči videl tanky „spriatelených armád“ Varšavskej zmluvy, ktoré sa prehrýzali krajinou a práve obsadzovali Československo. V tom čase ho niektorí domáci zarytí komunisti, ako aj „veľký brat“ – Sovietsky zväz, považovali za príliš slobodné a zmeny v ňom prebiehajúce za príliš demokratizačné.
„To, čo som videl a zažil, bolo nesmierne silné. Nemal som strach, pretože som bol malý chlapec a boli tam moji rodičia. Strach možno mali skôr oni, pretože si možno mysleli, že ako Maďari dovolenkujúci na Slovensku by sme sa nemuseli domov dostať v bezpečí. Medzi okupačnými vojskami boli totiž aj maďarskí vojaci,“ spomína Péter Küllői.
Jeho rodičia vtedy zabezpečili, aby ich celou cestou až po hranice sprevádzali dve slovenské autá – jedno išlo pred nimi a druhé za nimi. „Bol to zážitok, ktorý si budem pamätať po celý život.“
Investičný bankár v Tate
Péter Küllői bol úspešný investičný bankár, v súčasnosti pôsobí ako filantrop, investor a podporovateľ umenia, a má ako jeden z mála stredoeurópanov vplyv na akvizície jednej z najznámejších umeleckých galérií na svete. Je členom poradného a akvizičného výboru pre stredoeurópske umenie londýnskej galérie Tate.
Okrem podpory umelcov a umenia má aj ďalšiu vášeň – dlhé roky rozvíja charitatívnu nadáciu Bátor Tábor – dnes s pôsobením nielen v Maďarsku, ale aj na Slovensku (kde je známy pod názvom Spolu – S odvahou), ako aj v Česku a Poľsku. Charitatívna organizácia spadá pod globálny „dáždnik“ The Hole in the Wall Gang Camp, ktorú založil americký herec Paul Newman a organizuje aktivity pre deti s rakovinou a ich rodiny. Ako hovorí Küllői, v ťažkej situácii, keď sa lekári snažia vyliečiť ich telo, sa im s pomocou umenia oni snažia pomôcť „liečiť dušu“.
Péter Küllői a Paul Newman. Foto: archív PK
Pracovali ako investičný bankár na významných pozíciách. Aká bola vaša profesijná cesta?
Chodil som na matematickú školu a potom som vyštudoval strojárstvo. Ale vedel som, že strojárina nie je celkom pre mňa. S biznis partnermi sme v 80. rokoch založili firmu – v Maďarsku bolo súkromné podnikanie už vtedy povolené – a neskôr ma oslovila istá banka. Tak som sa dostal do bankovníctva a neskôr som pracoval pre Creditanstalt Investment Bank v Londýne.
Čítala som, že ste mali plán odísť do dôchodku v štyridsiatke…
A to sa aj stalo. Investičné bankovníctvo ma bavilo, je to taká ego-masáž, človek sa cíti veľmi dôležito. Veľa som cestoval po svete a podarilo sa mi zarobiť veľa peňazí. Asi som teda bol aj celkom dobrý investičný bankár. Ale niečo mi chýbalo. Mojím cieľom bolo nielen zarobiť peniaze, chcel som aj niečo vrátiť späť. Preto som sa začal angažovať aj v charitatívnom projekte Bátor Tábor, ktorý patrí pod neziskovú medzinárodnú sieť s názvom SeriousFun Children’s Network. A chcel som byť aktívny aj v iných oblastiach. Umenie bolo jednou z týchto sfér.
Ako sa formoval váš vzťah k umeniu?
Najskôr musím povedať, že s umením žijem, do istej miery sa v tom svete vyznám a poznám veľa ľudí, ale za zberateľa sa nepovažujem. Môj otec bol chirurg a raz operoval istého maďarského obchodníka s umením. Ten mu dal do pozornosti jedného mladého maďarského umelca. Tam niekde to celé začalo. Umenie mám rád, rád sa ním obklopujem a je v mojom živote veľmi dôležité.
Keď sa za zberateľa nepovažujete, čo pre vás teda umenie znamená?
Kreativitu, ktorá je obzvlášť dnes kľúčová. A umenie sú aj emócie. V súčasnom svete, ktorý je niekedy až príliš racionálny, sú emócie veľmi dôležité. Všetci v živote potrebujeme určitú rovnováhu.
Prejdime k veci: ako sa kurátori Tate pozerajú na stredoeurópske umenie?
Členom akvizičného výboru v Tate som sa stal pred 12 rokmi a vtedy nám táto inštitúcia pripravila prezentáciu, ako vnímajú umenie z nášho regiónu. Z medzinárodného pohľadu svet stredoeurópsky región fascinuje najmä vďaka avantgarde, fotografii zo začiatku 20. storočia a aj preto, že avantgarda mala v regióne v 60. a 70. rokoch svojich pokračovateľov. Preto je Mária Bartuszová taká medzinárodná hviezda, podobne ako Stano Filko, Július Koller, a spomedzi mladších autorov napríklad aj Roman Ondak. Keď sa však na umenie pozeráte z opačnej strany – teda zo Slovenska, Maďarska alebo Česka – z tohto pohľadu sú hrdinovia celkom iní.
Kto je Péter Küllői
Je členom dozornej rady Bank Gutmann so sídlom v Rakúsku, spoluzakladateľ investičnej spoločnosti G-fund. Pracoval ako investičný bankár, pôsobil v Creditanstalt Investment Bank v Londýne. Už viac ako dekádu je aj členom akvizičného výboru pre Rusko a strednú Európu v londýnskej galérii Tate. Je aj členom poradného orgánu Kunsthalle Praha.
Rozvíja aj charitatívnu nadáciu Bátor Tábor – na Slovensku známa ako Spolu s odvahou). Financujú ju aj z výnosov z aukcií lokálneho umenia, ako aj z individuálnych darov, patrí pod globálnu organizáciu SeriousFun Children’s Network. Projekt vznikol v roku 1988, keď americký herec Paul Newman založil tábor Hole in the Wall Gang Camp, ktorý organizuje aktivity pre vážne choré deti a ich rodiny.
Čo tým myslíte?
Spomínajú sa tu celkom iné mená (v porovnaní s tým, čo vyzdvihujú medzinárodné inštitúcie, pozn. red.). Náš lokálny kánon, teda umelci, ktorých považujeme za významných a ktorých aj miestni kupci najčastejšie vyhľadávajú, je od neho výrazne odlišný. Práve preto je dôležité pochopiť, ako o umení premýšľa Tate, Pompidou v Paríži alebo (newyorské galérie) MoMA a Met. Len tak môžu aj naši regionálni umelci uspieť.
Spolupracujete aj s niektorými z nich?
Umelecký svet je internacionálny a ak sa v ňom pohybujete, prichádzate do kontaktu s mnohými globálnymi hráčmi. Celý ten ekosystém by sa dal porovnať s biznisovým svetom. Veď napokon aj umenie je do istej miery biznis. Toto chápanie ale bohužiaľ v niektorých krajinách chýba. Trvajú na tom, že umelecký kánon je to, čo za kánon považujú oni. Ja si myslím, že to tak nie je.
Na základe čoho určiť, že daný umelec či umelkyňa by mohol zaujať aj v globálnom kontexte?
Ja to povedať neviem. Je pravda, že za posledné roky som sa toho veľa naučil, ale stále som iba amatér, milovník umenia. A mám aj to šťastie, že moje vkusové kritériá sú veľmi blízke názoru Tate. Z pohľadu, na ktorý sa pýtate, sú však kľúčoví práve kurátori. Ide o to, ako sa na umenie pozerajú oni.
Trúfli by ste to popísať – hoci na základe vlastného pozorovania?
Je tu niekoľko vecí… Po prvé – umenie, ktoré zaujme svet, musí byť niečím iné, nové. Preto je pre medzinárodnú umeleckú komunitu fascinujúce to, čo robili Filko alebo Koller… Aj Mária Bartuszová priniesla niečo úplne nové a navyše niečo mimoriadne špecifické. Zaujímaví by podľa mňa mohli byť aj Peter Bartoš či Jana Želibská. To, že pochádzate z nejakej časti sveta alebo regiónu už dnes nie je také dôležité. Umenie je globálne a súťažíte v ňom s Američanmi, Afgáncami, s umelcami z celého sveta. Ak chcete uspieť, musíte chápať, čo sa vo svete deje, na aké témy sa v súčasnosti zameriava pozornosť.
Aké témy rezonujú najviac?
Funguje to ako kyvadlo. V minulosti sa pozornosť zameriavala na americké umenie, západné umenie, mužských autorov. Dnes sa kyvadlo postupne presúva na druhú stranu, k ženám, menšinám, gendrovým otázkam a podobne. Existujú teda isté témy, s ktorými môžete uspieť. Zároveň stále platí, že presadiť sa môžete so všetkým, len to musí byť niečím nové, neopozerané, špeciálne. Osobne verím, že príde čas, kedy bude znova objavený aj Filko. Úspech na medzinárodnej úrovni si však vyžaduje veľké úsilie. Musíte tú hru hrať. Tak, ako sa to podarilo s Máriou Bartuszovou. Bolo to aj vďaka jej rodine, ktorá tomuto všetkému rozumie, založila nadáciu, bola aktívna a komunikovala na globálnej úrovni. Umelec musí byť viditeľný aj na umeleckých veľtrhoch, aby o ňom kurátori vedeli a mal by mať svojho galeristu, ktorý ho zastupuje. To sa často v našom regióne podceňuje.
Ktorí sú vaši obľúbení autori alebo obdobie?
Najradšej mám neoavantgardu 60. a 70 rokov. Čiastočne aj preto, že som v tom čase vyrastal ale aj preto, že vo mne rezonuje – v mojom mozgu aj srdci. Týchto autorov už objavili, alebo znovuobjavili aj významné svetové múzeá a galérie.
Do akej miery sledujú mladších umelcov?
Objavovať mladých umelcov nie je prácou veľkých inštitúcií. To je predovšetkým práca kurátorov a zberateľov. Veľké inštitúcie píšu kánon. Pri mladých umelcoch neviete, ako sa ich tvorba a život bude vyvíjať. Ale 60., 70. aj 80. roky už sú súčasťou kánonu. Tate, Pompidou a MoMA ich objavili a zaradili do zbierok.
Znamená to, že ako autor musíte byť „za zenitom“, aby ste sa stali súčasťou kánonu?
Nie nevyhnutne, napokon spomínaný Roman Ondak je dôkazom, že sa to dá, aj keď ste mladší. Bez toho, aby ste boli aktívnou súčasťou ekosystému, je to však skoro nemožné.
Aké rady by ste dali zberateľom – do čoho sa oplatí investovať?
Asi najdôležitejšia rada je, že umenie, ktoré kupujete, sa vám musí páčiť. Musíte s ním vedieť žiť. Verím tomu, že na umení zarobia peniaze len tí, ktorí ho majú naozaj radi a ktorí sa v ňom vyznajú. Druhá rada je, že musíte chodiť do sveta – na veľtrhy, do galérií, múzeí a sledovať, čo sa deje. Spojte sa s galériami, ktoré sledujú situáciu na medzinárodnej úrovni, nielen tými, ktoré sa zaoberajú iba lokálnym umením. A sledujte trendy. Bartuszová bola dlhý čas aj na Slovensku prakticky neznáma. A dnes patrí k najznámejším z regiónu. Tí, ktorí do jej diel investovali predtým, ako sa preslávila, si ich kúpili hlavne preto, že sa im páčili. Na umení môžete zarobiť aj veľa peňazí, ale to by nemalo byť vaším primárnym cieľom.
