Jakub Gulík je v súčasnosti najvýraznejšia tvár slovenskej politickej satiry. Okrem stand-upov v rámci skupiny Silné reči komik moderuje aj šou Ťažký týždeň, v ktorej si robí srandu z politikov.
Pred jedenástimi rokmi, keď ešte stand-up komédiu nikto na Slovensku poriadne nepoznal, sa Jakub Gulík s týmto formátom prihlásil do súťaže Česko Slovensko má talent, kde to dotiahol až do semifinále. Jeho relácia Ťažký týždeň má na YouTube státisíce videní.
Teraz natočil svoj prvý špeciál, hodinovú sólo šou Človek z ľudu, s ktorou absolvoval turné po českých a slovenských mestách. V nej predstiera, že kandiduje na prezidenta, a v súčasných neistých časoch ubezpečuje Slovákov, že im nič nehrozí – dokonca ani diktatúra.
„Diktatúra potrebuje dobre fungujúci systém a my sme predsa Slováci, u nás žiaden systém nefunguje. My by sme nedokázali ani postaviť koncentračný tábor. Viete si predstaviť, že by sme také niečo postavili? Určite by sa to predražilo a na plot by nezostali peniaze,“ vtipkuje Gulík.
Fyzická aj kariérna podobnosť s ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským, ktorý najskôr ako komik tiež len predstieral prezidentskú kandidatúru, je podľa Gulíka čisto náhodná.
„Keby som bol v jeho situácii a Američania by mi ponúkli odvoz, povedal by som jasne, dajte mi súkromné lietadlo a chcem odísť,“ hovorí Gulík. Odkazuje tak na začiatok vojny na Ukrajine, keď Zelenskyj na americkú ponuku reagoval známou vetou: „Potrebujem muníciu, nie odvoz“.
Gulík zatiaľ zostáva pri politickej satire, čo je na Slovensku niekedy pomerne jednoduchá disciplína. „Máme politikov, z ktorých si ani netreba robiť srandu, stačí ich citovať,“ hovorí.
Ako vznikol nápad poňať špeciál Človek z ľudu ako fiktívnu prezidentskú kandidatúru?
Tento plán som mal už dávno, dohadoval som sa s Voyom, ale v decembri minulého roka to definitívne padlo, pretože sa im to zdalo príliš politické. Tak sme si povedali, že to v rámci Silných rečí urobíme sami.
Vzhľadom na špeciály ostatných kolegov sme ako ideálny termín našli apríl. Hľadal som štruktúru, ako to celé poňať. Termín sa zhodoval s prezidentskými voľbami na Slovensku, a tak sme to urobili tak, že som aj ja jedným z kandidátov.
Takže paralela so Zelenským a jeho kandidatúrou v seriáli Sluha národa, kde tiež hrá človeka z ľudu, nebola zámerná?
Vôbec nie. Ľudia mi zo žartu hovorili, že teraz budem kandidovať na prezidenta ako Zelenskyj, že sa na neho podobám. Ale keby som bol v jeho situácii a Američania by mi ponúkli odvoz, povedal by som jasne, tu je súkromné lietadlo, chcem odísť. Nie, nikdy som o tom takto neuvažoval.
Pointa špeciálu je v tom, že všetci majú strach. Napríklad z diktatúry. A ja ich ako kandidát upokojujem. Diktatúra potrebuje dobre fungujúci systém a my sme predsa Slováci, u nás žiaden systém nefunguje.
My by sme nedokázali postaviť ani koncentračný tábor. Viete si predstaviť, že by sme niečo také postavili na Slovensku? Určite by sa to predražilo a na plot by nezostali peniaze.
Nemáte politické ambície?
Nemám žiadne ambície. Niekedy rozmýšľam, ako by to vyzeralo, keby som v nej bol, ale pre mňa by to bolo, ako keď chlapi pozerajú futbal v krčme. Všetci vedia najlepšie prihrávať, centrovať, hlavičkovať… S politikou som na tom rovnako, je u mňa na krčmovej úrovni.
Už nejaký čas počúvame o extrémne polarizovanej slovenskej spoločnosti. Ako sa vám cestuje po Slovensku so stand-upmi plnými politickej satiry? Dávate si pozor, s akým materiálom kam vyraziť?
Kedysi som si na to dával pozor, ale robím to čoraz menej. Teraz mi je jedno, či vystupujeme vo veľkomeste alebo na vidieku, jednoducho do vystúpení dávam svoj materiál. Stand-up ako žáner stále silnie, aj naša značka Silné reči, a chodí na nás skôr taká bublina divákov. Dostávam reakcie od ľudí, ktorí sú radi, že náš materiál počuli aj v ich malom meste, kde sú obklopení konšpirátormi.
A čo reakcie na reláciu Ťažký týždeň, v ktorej nonstop rýpete do súčasnej vládnej koalície? Nedostávate vo vyostrenej atmosfére po atentáte na premiéra Fica vyhrážky, podobne ako slovenskí novinári?
To neviem, komentáre nečítam. Ak je to len obyčajné hejtovanie a nie konštruktívna kritika, je to pre mňa celkom zbytočné. Mali sme témy, ktoré boli kontroverzné, iné zas až tak nie. Veľa nenávistného obsahu sa sústreďuje na Facebooku. Keď sme tam riešili tému domáceho násilia na ženách, dostali sme spätnú reakciu, že veď aj muži môžu byť terčom.
Sme taká spoločnosť, že ani to domáce násilie ženám nenecháme. Ale vo všeobecnosti to, čo dostávame, nie je nič v porovnaní s tým, čomu čelia novinári a niektorí politici a političky.
Sme taká spoločnosť, že ani to domáce násilie ženám nenecháme.
Neznižuje to, že Ťažký týždeň vychádza pod hlavičkou spravodajského portálu Aktuality.sk snahu Aktualít o nestrannú žurnalistiku?
Už som sa nad tým mnohokrát zamýšľal. Určite existuje vyhlásenie, že sa s našimi tvrdeniami nestotožňujú a že sme pre nich externá záležitosť. Myslím si, že teraz je to už aj tak jedno, pretože na Slovensku si človek môže vytvárať akékoľvek spojenia.
Napríklad ma niekto spomínal na YouTube kanáli jednej krajne pravicovej strany s tým, že Jakub je židovské meno, takže je to jasné. Zaradil ma len na základe mena.
Foto Silné reči
Pred niekoľkými mesiacmi ste povedali, že vás stále baví sledovať slovenskú politiku. Platí to aj po atentáte?
Stále ma to baví, aj keď s postupným úbytkom politických programov asi nebudem mať o chvíľu čo sledovať. Na jednej strane ma mrzí, že situácia dospela až sem. Ale nezatváram pred tým oči, hoci chápem ľudí, ktorí v rámci psychohygieny obmedzili prísun správ na minimum.
Pozriem si čokoľvek, pozriem si aj hodinovú tlačovku ministra poľnohospodárstva, som v tomto trochu autista. Ale je to vlastne moja práca, musím mať prehľad.
Nesmeruje teraz Slovensko do najtemnejšej kapitoly svojich novodobých dejín po rozdelení Československa?
Situácia nie je dobrá, ale neviem, či sa to dá porovnať napríklad s 90. rokmi. K tomuto obdobiu mám nostalgický vzťah, keďže to bolo moje detstvo. Pamätám si mafiu, spálené autá, ale vtedy sme neboli v Európskej únii, neboli sme v NATO.
Foto archív Jakuba Gulíka
Teraz existujú ďalšie nebezpečenstvá, covid na Slovensku ukázal silu dezinformácií na sociálnych sieťach. Ale nepovedal by som, že teraz je to horšie ako v 90. rokoch. Samozrejme, nad takou hroznou vecou, ako je atentát, sa nedá mávnuť rukou. Zároveň sa to ale dá veľmi dobre politicky využiť – teraz má vláda v rukáve nie eso, ale esá. A môže nimi ospravedlniť takmer čokoľvek.
Po vražde Jána Kuciaka v roku 2018 sa chvíľu zdalo, že politická kariéra Roberta Fica sa chýli ku koncu. Ale vlani sa veľkolepo vrátil a opäť vyhral voľby. Bude po návrate z nemocnice nezastaviteľný?
Ficovi treba uznať, že po tridsiatich rokoch v politike presne vie, čo treba robiť. A robí to veľmi pragmaticky. Ak by zistil, že osemdesiat percent Slovákov konvertovalo na islam, očakával by som od neho video s vyhlásením, že sa vždy päťkrát denne modlieval a na WC sedáva tvárou k Mekke.
Na Slovensku sa donedávna protestovalo, hrozí štrajk v televízii Markíza. Možno sa blížime k bodu, keď budú médiá a občianska spoločnosť ešte viac obmedzené a vášne stíchnu. Mnohým ľuďom zrejme nevadí, čo vláda robí. Jej preferencie neklesajú.
Čo to znamená pre slovenskú politickú satiru?
Na jednej strane to máme na Slovensku ľahké. Môj kolega Šimon Ferstl o mne rád vtipkuje, keď spolu vystupujeme. Pýta sa, či máme na Slovensku dobrú politickú satiru vďaka komikom. Máme však politikov ako Andrej Danko, latka je nastavená veľmi nízko. Netreba si z neho robiť srandu, stačí ho citovať a ľudia sa budú smiať.
Alebo nedávna debata o tom, prečo by sme nemohli vo verejnoprávnej televízii diskutovať, či je Zem plochá. Áno, debata je miestom, kde sa rodia nové myšlienky a návrhy, ktoré posúvajú spoločnosť dopredu. Táto debata sa však skončila už pred stáročiami.
Keď sa u nás mali meniť podmienky Fondu na podporu umenia a jeden z poslancov Dankovej strany protestoval proti tomu, aké zvrátené umenie sa u nás podporuje, čítal pri tom v parlamente z obscénnej knihy. Až neskôr sa ukázalo, že knihu vydalo jeho vlastné vydavateľstvo, ktoré čerpalo podporu zo spomínaného fondu. K tomu ja naozaj nemám čo dodať, to už nemôže byť vtipnejšie.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorom je Marek Tomanka.
