Hovorí sa, že na rodičovstvo nedokážete byť nikdy stopercentne pripravení. Návod na výchovu nedostanete, všetko sa musíte učiť sami za behu. Cieľ každého rodiča je však rovnaký – starať sa o to, aby z detí vyrástli vyrovnaní a slušní ľudia. Hoci pochvaly sú pri výchove oveľa dôležitejšie, občas sa stane, že svoje ratolesti chcete potrestať. Ako na to správne?
Psychologička Marianna Mereššová z košického Súkromného centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie konštatuje, že aj trest je výchovnou metódou. „Má svoje opodstatnenie, ale povedala by som, že menej je niekedy viac. S trestom ako takým by mali rodičia narábať veľmi opatrne,“ dodáva.
Ak sa preň rozhodnú, cieľom by podľa odborníčky mali byť nasledujúce tri dôvody:
- Trest má zabrániť opakovaniu správania, ktoré je nevhodné. Má fungovať ako brzda. Treba mať na pamäti, že cieľom trestu je, aby sa viac neopakovalo nevhodné správanie dieťaťa.
- Trest slúži na nápravu vzniknutej škody. Keď dieťa niečo poškodí, tak by malo vedieť, že musí takúto škodu nahradiť.
- Trest slúži na odčinenie pocitov viny. Niekedy, keď sa dieťa dopustí niečoho zlého a uvedomí si to, tak trest prijme ľahšie. Vie, že sa mu vďaka nemu uľaví. To však platí až u starších detí, ktoré vedia posúdiť nevhodnosť svojho správania – približne od veku 10 – 12 rokov.
O téme trestov pre deti sme sa rozprávali so psychologičkou Mariannou Mereššovou. Foto: archív Marianny Mereššovej
Nikto nepočíta s tým, že rodičia budú vo výchove dokonalí. Chyby sa nájdu, dôležité je, aby si ich uvedomili, snažili sa z nich poučiť a v budúcnosti postupovali inak.
Psychologička prízvukuje, že vzťah rodičov s deťmi je oveľa dôležitejší než samotná výchova. A ten môžu tresty výrazne narušiť, preto na ne treba ísť s rozumom, citom a iba v nevyhnutných prípadoch.
Nižšie nám Mereššová prezradila osem rád, ktoré sa týkajú sa trestov.
1. Na malé deti vysvetľovanie neplatí.
Dieťa do istého veku z vývinového hľadiska nedokáže pochopiť príčinu a následok. Začne sa to rozvíjať až v predškolskom veku, okolo piateho až šiesteho roku života. Nástupom do školy sa kauzalita postupne vytvára, u niektorých detí viac, u iných menej.
Dovtedy vysvetľovanie ako spôsob výchovy nefunguje. Dieťa ešte nepremýšľa logicky a aj jeho emocionálna regulácia je nezrelá.
Pre dieťa je trestom stále niečo iné. Čím je menšie, tým väčším trestom je pre neho niečo, čo mu nie je príjemné fyzicky. Čím je staršie, tým viac reaguje na výchovné metódy v sociálnej oblasti. Reaguje na to, že ho niekto iný pochváli či potrestá. A keď ho potrestá, tak cíti hanbu a vinu.
2. Nepochopený trest môže spôsobiť ujmu.
Trest by mal byť pre dieťa zrozumiteľný. Ak nie je schopné rozumovo chápať následky svojich činov, tak je to naopak. Vtedy dieťa nechápe, prečo rodič kričí, posiela ho do kúta, prečo má byť osamote, kým sa neupokojí. Vníma to ako krivdu a cíti sa nepochopene. Pre dieťa je to v týchto prípadoch taký stres, že z toho môže mať až ujmu.
Rodičia by mali trest používať opatrne, citlivo a len na správanie, ktoré chcú obmedziť, napríklad keď môže dieťa ublížiť sebe alebo niekomu inému. Ak trojročné dieťa beží za súrodencom s nožíkom, treba zasiahnuť. Rodič by mal s vážnym výrazom povedať, že sa to nesmie opakovať. Dieťa často reaguje aj na výraz a je pre neho trest aj to, že sa rodič na neho hnevá.
3. Jediná otázka rozlúskne dilemu.
Pri treste musia rodičia brať do úvahy aj osobnosť dieťaťa. Ak je živé, akčné a prekročí hranicu, tak to môže byť z nepozornosti. Zvedavosť a skúmanie sú u dieťaťa silné, keď ho rodičia trestajú za vybehnutie po schodoch či pomalé obliekanie, keď sa oni ponáhľajú, robia veľkú výchovnú chybu. Môžu riskovať to, že sa dieťa začne správať vyhýbavo.
Vtedy ho totiž trestajú za niečo, čo si dieťa neuvedomuje, že robí zle. Je toto to, čo chcú zamedziť? Že behá po schodoch? Že sa pomaly oblieka? Preto je na mieste, aby si radšej položili otázku: „Je toto skutočne to, čo nechceme, aby naše dieťa niekedy v budúcnosti zase urobilo?“
4. Namiesto trestu prirodzený a logický dôsledok.
Keďže má trest povesť, že môže narušiť vzťah rodičov a dieťaťa, v odbornej literatúre sa v súčasnosti používa pojem prirodzené a logické dôsledky konania. Ak chcú rodičia uplatniť nejakú sankciu, tak by mali vychádzať z toho, čo je prirodzeným následkom nevhodného správania ich dieťaťa. Napríklad:
- Ak príde tínedžer neskoro domov. Rodičia: „Nedal si vedieť, vedel si, že to pre nás bolo dôležité, následkom bude, že tri dni nepôjdeš von, kým pochopíš, že je dôležité dodržať čas, ktorý sme si dohodli.“
- Ak dieťa na bicykli vybehne na cestu. Rodičia: „Na cestu sa s bicyklom nechodí. A to predsa vieš. Za to, že si to nedodržal, tak keď pôjdeme nabudúce von, bicykel si nevezmeme.“
- Ak dieťa naschvál zničí darček, napríklad loptu. Rodičia: „Musíš si kúpiť novú loptu z vlastných peňazí, alebo ju proste nebudeš mať.“
5. Hnev a krik nie sú správnou cestou.
Rodičia by nemali trestať dieťa vo vlastnom hneve. Ak nie sú vyrovnaní, trest má väčšinou deštruktívny účinok na vzťah. Pre krik a hnev nebude trest účinný. Niekedy pri kriku dieťa vypne, nevníma rodiča, berie to tak, že vydrží a ono to prestane.
Rodičia by preto mali mať čistú hlavu, mali by byť stabilní. Trest v hneve často spôsobí, že majú rodičia pocit viny, a to je začarovaný kruh. Trest nemá byť ani spôsob ventilu rodičovskej frustrácie.
Ak však dieťa na bicykli vybehne na cestu, tak je krik na mieste. Týmto spôsobom ho rodič zastaví a dieťa bude vystrašené, čo by aj malo byť, pretože vie, že na cestu samé nesmie ísť.
Strach ako emócia má svoj význam, chráni pred istým typom správania. Netreba to však prehnať tak, aby dieťa už na bicykel v živote nesadlo.
6. Pri prejave zrelosti je na mieste odpustenie.
Niekedy dieťa samo od seba svoj čin ľutuje. Vtedy by mali rodičia uplatniť namiesto trestu odpustenie. Je dobré, aby sa spoločne porozprávali a nechali to tak.
Pri uvedomených následkoch, keď teda dieťa prejaví istú zrelosť, prizná si chybu, ten trest už potom nemá žiadny význam. Dieťa vie, že svoje správanie viac nebude opakovať.
7. Poníženie a zahanbenie sú tabu a ubližujú.
Správny trest nemá dieťa ponížiť či zahanbiť. Keď ho rodičia trestajú pred inými deťmi, to je niečo, čo zahanbuje aj malé deti. A vtedy sa vzťah s rodičmi môže výrazne naštrbiť. Dieťa bude od nich dlho odklonené, bude pociťovať nespravodlivosť a dusiť to v sebe.
Fyzické tresty napríklad spôsobujú také zahanbenie a zníženie sebaúcty dieťaťa, že v súčasnosti odborníci odporúčajú deti fyzicky netrestať. Tak isto dieťa vedome ignorovať či nadávať mu, že je zlé, nešikovné či neschopné, ho môže negatívne poznačiť. Vzťah medzi dieťaťom a rodičom sa môže narušiť, a to dobrý rodič nechce.
8. Udelený trest nemusí trvať dni, ale treba vydržať.
Rodičia by mali vytrvať pri udelenom treste. Ten by nemal trvať dlho, nemusia to byť tri dni, aby došlo k uvedomeniu. Použiť by mali trest, ktorý sa ľahko realizuje a má krátke trvanie.
Pri jeho udeľovaní by mal rodič triezvo uvažovať. Keď niečo povie, musí to dodržať. Toho by si mal byť vedomý. Inak ukazuje, že nie je dôsledný vo svojich tvrdeniach a jeho autorita môže byť naštrbená.
Ako by teda mal vyzerať postup? Ak už je trest potrebný, nech je krátky, konzistentný, treba uplatniť prirodzený následok a vydržať.
Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected].
