Programátorský samouk Gever Tulley založil tábory a školu, kde sa študenti učia aj „tvrdým“ zručnostiam a sami navrhujú študijné projekty. Tradičný vzdelávací systém podľa neho zlyháva. Zo škôl sa podľa neho stali stroje na produkty.
Deťom treba dať slobodu pracovať koncepčne aj manuálne, robíme chybu, keď ich ako rodičia príliš ochraňujeme, keď sa im snažíme všetko dopredu nalinajkovať. Mali by sme sa snažiť podnecovať ich kreativitu a dovoliť im robiť aj chyby.
Gever Tulley, rodák zo San Francisca, odišiel ako 16-ročný zo školy a začal pracovať. Boli 70. roky a jeho fascinovali ho počítače, stroje, ktorých schopnosti vtedy svet ešte len začínal objavovať. Na špičkového programátora sa vypracoval ako samouk a ako softvérový inžinier pracoval nasledujúcich 30 rokov.
V roku 2005 založil letný tábor Tinkering school, v ktorom deti vzali do rúk nástroje ako kladivá, pílky a samé navrhovali a stavali rôzne projekty vrátane funkčnej húsenkovej dráhy, mosta z recyklovaných plastových tašiek či domčeka na strome. V roku 2011 založil školu Brightworks, ktorá stavia na skúsenostiach z táborov a poskytuje vzdelávanie pre deti od piatich rokov až po stredoškolský vek. Brightworks bola v roku 2015 vyhlásená za „jednu z 13 najinovatívnejších škôl na svete“. Je tiež autorom knihy „50 nebezpečných vecí, ktoré by ste mali svoje deti nechať robiť“.
„Deťom treba dať slobodu pracovať koncepčne aj manuálne, robíme chybu, keď ich ako rodičia príliš ochraňujeme, keď sa im snažíme všetko dopredu nalinajkovať. Mali by sme sa snažiť podnecovať ich kreativitu a dovoliť im robiť aj chyby,“ hovorí Gever Tulley pre Forbes.
Ako zlepšiť svet. V táboroch Tinkering nie je nič výnimočné, keď deti vezmú do rúk ťažké nástroje.
Skôr ako prejdeme k táborom Tinkering school a škole Brightworks, nedá mi nespýtať sa na váš príbeh. Vraj ste začali pracovať už ako 16-ročný. Škola vás nebavila?
Narodil som sa v San Franciscu a potom sa moja rodina presťahovala na vidiek. Vyrastal som v divokej časti Kalifornie blízko oceánu, čo bolo pre dieťa skvelé. Rodičia boli veľmi zaneprázdnení, a my sme sa ako deti zamestnávali stavaním opevnení, trávili sme veľa času na pláži alebo v lesoch, bolo to veľmi dobrodružné detstvo.
A čo tá škola?
Pamätám si, že som mal asi 14 alebo 15 rokov, keď si naša škola zaobstarala prvý počítač, bolo to v 70. rokoch. Lákalo ma to a úprimne, ani učitelia vtedy o počítačoch nevedeli viac ako ja. Tak sme na tom pracovali spoločne a zisťovali ako to všetko funguje. Rýchlo sa mi podarilo to celé pochopiť, veľmi ma to bavilo.
Aký to bol počítač?
Apple 2. Rýchlo som sa naučil základný programovací jazyk a dostal sa pod povrch, pochopil som ako ten stroj funguje na hlbokej úrovni. Začal som programovať. Jeden z rodičov detí sa o mne dopočul a predstavil ma známemu, ktorý s niečím potreboval pomôcť. To bola vlastne moja prvá platená práca. Ako 16-ročný som už písal programy pre medicínske nástroje. Keď sa na to pozriem spätne, dnes by také niečo už ani nebolo možné, nemal som na to žiadne certifikáty. Bol to taký „Divoký západ“ počítačovej éry.
Vek objavovania...
Presne tak, v polkovici 70. rokov nikto veľmi netušil, čo je to kódovanie, všetci sa o počítačoch ešte len učili a ľudia objavovali čo všetko tie stroje dokážu.
Nikdy ste nepremýšľali nad tým, že by ste chceli počítače študovať, ísť na univerzitu?
Chcel som ísť na vysokú školu a dostal som aj príležitosť ísť na University of California v San Diegu s pomocou špeciálneho štipendijného programu. Ale … keď som tam prišiel, veľmi ma zarazilo, že škola vôbec nebola pripravená na prispôsobenie výuky úrovni jednotlivcov.
Čo tým myslíte?
Bola tam obrovská trieda s tristo študentmi, kde vyučujúci prednášal úvod do počítačovej vedy. Snažil som sa svojmu študijnému poradcovi vysvetliť, že ja už toto všetko viem, veď ja sám som už na strednej škole pomáhal žiakov učiť. Bol som asistentom učiteľa, neskôr som dokonca aj prebral celú triedu a učil som sám. Mal som všetky potrebné dokumenty, ktoré moje skúsenosti dokladovali, ale škola aj tak trvala na tom, že musím prejsť prvým ročníkom tak ako všetci ostatní. Mne to vtedy pripadalo ako hrozná strata času a peňazí. Viete, bol som mladý muž, mal som horúcu hlavu a svoje pevné presvedčenie. A tak som z univerzity odišiel.
Hneď potom ste začali pracovať?
Keďže som nemal žiadne oficiálne doklady o vzdelaní, začínal som s opravami počítačov, ale asi o rok neskôr som už dostal prácu ako programátor. Tridsať rokov som profesionálne kódoval. Stala sa z toho úspešná kariéra, manažoval som tímy programátorov, pracoval som ako „chief architect“, navrhoval som softvérové systémy, pracoval som v hernom biznise, v špecializovaných technológiách, medicínskom biznise. Robil som aj pre veľké firmy ako Adobe alebo Salesforce. Pracoval som projektovo s tímami ľudí, kde z rôznych dôvodov niečo nefungovalo a mňa si najali ako človeka, ktorý má prísť na to, v čom je problém.
Ako do tohto všetkého zapadá, že ste v roku 2005 založili Tinkering school?
Práve v čase, keď som pracoval s tímami v softvérových spoločnostiach alebo riešil konkrétne zadania pre iné firmy, mi napadlo niečo, čo k založeniu týchto táborov viedlo. Pochopil som, že veci sa hýbu vpred keď ste členom fungujúceho tímu. Dôležitá je komunikácia a empatia, spolupráca a otvorenosť.
Hlavný dôvod prečo sa spolu rozprávame sú tábory a škola. V porovnaní s väčšinou ľudí z oblasti vzdelávania však máte k učeniu iný prístup. Spýtam sa najskôr trochu všeobecnejšie – čo je podľa vás zlé na tradičnom školstve?
Myslím si, že systém zlyháva. Školstvo trpí tým, že sa vzdelávanie snažíme optimalizovať s cieľom, aby žiaci dosahovali čo najvyššie možné skóre v testoch. Učebné osnovy sú nabité, deťom dávame veľa domácich úloh. Ale pripravujeme ich v podstate len na to, aby mali dobré výsledky v testoch. Tie sú kľúčom, ako sa dostať na vysokú školu, ako získať dobré zamestnanie. Možno si niekto povie čo je na tom zlé? Problém je v tom, že deti neučíme do hĺbky chápať čo sa to vlastne učia a prečo. Sú predsa rôzne spôsoby ako učiť deti tak, aby ich to bavilo, aby boli motivované aj vnútorne, nie len externe ako sa to bežne robí cez testy a známky. A navyše to všetko robíme za cenu potlačenia ich kreativity a zvedavosti. Ak sa vždy sústredíme len na to, aby v teste uviedli tú správnu odpoveď, žiaci sa na to nastavia a nebudú sa už napríklad zaoberať tým, akými rôznymi spôsobmi sa dá daný problém riešiť. Budú hľadať iba odpoveď, ktorú od nich my chceme.
Inými slovami, sústredíme sa len na správne odpovede, nie na to „objavovanie“…
Presne tak. Predstavte si, čo by sa stalo, keby testovanie Pisa nemeralo len čitateľské alebo matematické schopnosti žiakov, ale aj kreativitu. Bolo by to zložité, ale dalo by sa to. Národy by proti sebe nesúťažili iba cez skóre v konkrétnych predmetoch, ale aj v kreatívnych schopnostiach. Funkčný stav nespútanej kreativity a hravosti nám umožňuje vidieť nové spôsoby ako riešiť rôzne problémy. Veď práve vďaka kreativite a hravosti vznikajú inovácie, vďaka nim sa spoločnosť posúva ďalej. Tradičný školský systém všetky tieto schopnosti ubíja. Dnes sa napríklad mnohí ľudia obávajú umelej inteligencie – čo to spôsobí, koľko pracovných miest to bude stáť? Ale umelá inteligencia by mala byť v skutočnosti len jedným zo zdrojov našej kreativity, nie konkurenciou pre naše vlastné pracovné miesta. To ale bude fungovať len vtedy, keď bude kreativita súčasťou nášho vzdelávania aj našej práce.
Posuňme sa k Tinkering school a Brightworks…
Tikering school bol pre mňa a náš tím spolupracovníkov taký rozbeh a škola Brightworks z nej čerpala. V čase keď vznikli tábory Tinkering school tu nebolo veľa vzdelávacích projektov, v rámci ktorých by deti mohli pracovať napríklad aj s ťažkými nástrojmi a tvoriť niečo, čo má si sami vymyslia. Brightworks som následne založil aj preto, aby sme vytvorili príležitosti pre nové spôsoby ako vo vzdelávaní definovať a merať úspech.
Na akých projektoch deti v Tinkering school pracujú?
Sú to rôzne projekty. Napríklad lanový most vyrobený z plastových tašiek alebo domček na strome. Ide o to, aby deti získali praktickú skúsenosti, aby niečo vymysleli a vybudovali vlastnými rukami. Pre každého človeka je také niečo veľmi oslobodzujúce a povzbudivé. Zároveň pri tom premýšľajú ako dizajnéri. Všetko si sami naplánujú, musia navzájom maximálne komunikovať. Samozrejme v tomto procese sa robia chyby, ale práve na nich sa učia. Deťom treba dať slobodu pracovať koncepčne aj manuálne, myslím si, že robíme chybu, keď ich ako rodičia príliš ochraňujeme, keď sa im snažíme všetko dopredu nalinajkovať. Mali by sme sa snažiť podnecovať ich kreativitu a dovoliť im robiť aj chyby, zistiť, že veci nemusia byť dokonalé a je to v poriadku. Nemusia mať všetko dopredu nalinajkované. Špeciálne teraz v post-kovidovej dobe vidíme všade veľa úzkosti – ľudia sa boja čo prinesie budúcnosť, je tu veľká neistota. Veľa ľudí sa trápi tým, že veci nie sú dokonalé… Je zdravšie uvedomiť si, že nič nie je dokonalé, snažíme sa najviac ako vieme a je to tak v poriadku.
Môžete uviesť nejaký konkrétny projekt, ktorý ste v Tinkering school s deťmi realizovali a bol pre vás obzvlášť zaujímavý?
Dám vám príklad, ktorý mám veľmi rád. V istom období neďaleko zavreli cementáreň, z ktorej k oceánu viedlo 22 kilometrov železničnej trate. Premýšľali sme, či by sme to nemohli nejako využiť pre náš tábor. Napadlo nás, že by deti mohli postaviť niečo ako „železničný čln“, akési „plavidlo“ na koľajniciach, ktoré by sa pohybovalo po tej opustenej železničnej trati až k oceánu. Nevedeli sme, či to bude fungovať, ale povedali sme si, že necháme deti, aby to skúsili. Deti projektovali, fotili, stavali, merali, prispôsobovali, vymýšľali. Na konci týždňa svoje „člny“ posadili na koľajnice a my sme ich čakali na konci 22-kilometrovej trate pri oceáne.
Fungovalo to?
Viac menej áno, vietor fúkal, cestou niektorí z nich zažili zopár poškodení, ale všetci mali pri sebe náradie a materiál na menšie opravy. Spolupracovali navzájom, aby si pomohli. Keď prišiel do cieľa posledný tím, už skoro zapadalo slnko. Ich „čln“ sa pokazil a oni ho už vlastne len museli dotlačiť do cieľa. Ale boli šťastní, že to dokázali. Som presvedčený, že to bol pre ne nezabudnuteľný zážitok, pri ktorom vyskúšali niečo, čo nikto iný predtým nevyskúšal a popri tom sa veľmi veľa naučili.
Loď na koľajniciach. Zadanie bolo postaviť „plavidlo“, ktoré by sa dokázalo pohybovať po opustenej železničnej trati. Všetko ostatné bolo na deťoch.
V jednej z vašich prezentácií na konferencii TEDx ste hovorili o tom, že niektorí rodičia majú tendenciu deti až príliš ochraňovať. Vy ale hovoríte, že deti potrebujú vyskúšať rôzne veci, aj keď možno rodičom pripadajú nebezpečné. Napríklad obliznúť deväť-vatovú baterku…
(Smiech). Myslím si, že deti tieto zážitky potrebujú preto, aby nadobudli pocit, že sú niečo schopní dokázať, objaviť a zvládnuť veci samé. Keď sa naučíme používať nástroje, cítime sa povznesení už len vďaka tomu, že to dokážeme a že obrazne aj reálne dokážeme istým spôsobom „formovať svet“. Keď doma potrebujete malý rebrík, aby ste dosiahli na vrchnú policu a viete, že môžete zájsť do obchodu, kúpiť si zopár dosiek, klincov a taký rebrík si postaviť, je to neskutočne povzbudivé, dodáva vám to sebavedomie. Čím sme starší, problémy a situácie, ktoré riešime, sa menia, no podstata je stále tá istá – viete, že máte kompetenciu poradiť si s rôznymi problémami.
Keď ste spúšťali tábory Tinkering school, kládli ste si otázku, či v detstve zažívame isté skúsenosti a zážitky, ktoré nás predurčujú na to, aby sme boli neskôr hrdinami. Našli ste na ňu odpoveď?
Myslím si, že toto je presne tá otázka, ktorú by si mal klásť vzdelávací systém. Ako vytvoriť skúsenosti, ktoré nám dodávajú sebavedomie prichádzať s nápadmi a potom ich uskutočňovať. Ako dosiahnuť posun v zmysle, že sa nesnažíme zlepšiť život nielen sebe samému ale aj ľuďom okolo nás. Riešiť problémy, na ktorých záleží. Že to nie je len o tom, aby som ja ako jednotlivec získal dobrú prácu, mal skvelý život, zarobil veľa peňazí, potom si nakúpil veľa akcií a užíval si život a sedel na svojich miliónoch. To je mimochodom jeden z problémov, ktorým čelíme v USA. Veľa ľudí má peniaze, veľa peňazí. Ale tie peniaze len sedia, nijako nepracujú v prospech spoločnosti.
Pár rokov od spustenia táborov ste založili aj školu Brightworks a opäť nejde o tradičnú školu. Podľa akých princípov funguje?
Deti vo veku od piatich do 18 rokov sú rozdelené do skupín, voláme ich „bandy“, nemáme tradičné triedy v zmysle „ročníkov“. Deti v jednotlivých skupinách, môžu byť mladšie alebo staršie plus mínus o dva roky. Nevyučujeme tradičné predmety, ako na bežných školách, ale skôr oblasti, ako napríklad jazyky, prírodné vedy alebo matematika, ale skôr podľa tém. Deti navrhujú témy, ktoré chcú preskúmať a následne ich uchopíme, robíme to s pomocou „oblúkov“.
Netradičný edukátor. Stav nespútanej kreativity a hravosti nám umožňuje objavovať nové spôsoby ako riešiť rôzne problémy, hovorí Gever Tulley
Čo to znamená?
V rámci roka žiaci prejdú troma oblúkmi. Prvým je prieskum (exploration), druhým vyjadrenie (expression) a tretím expozícia (exposition). V rámci prieskumu skúmajú možné témy a navrhujú nám ich. Učitelia (, ktorých v škole nazývajú „collaborators“, pozn. red.) im dávajú spätnú väzbu, plánujú, ako by sa téma dala čo najlepšie spracovať, uchopiť. Počas fázy vyjadrenia je primárnym cieľom pohnúť s projektom vpred. Vtedy sa stávame akýmisi trénermi a deti projektovými manažérmi. Musia si naplánovať svoj čas, čo budú kedy robiť, ako budú postupovať. Výsledkom môže byť nejaký experiment, predstavenie, alebo nejaký hmatateľný objekt. Počas poslednej fázy, expozície, deti svoju prácu prezentujú.
Môžete uviesť konkrétny príklad, aby som si to vedela lepšie predstaviť?
Mali sme napríklad sériu troch tém „rulers“ (meracie pomôcky alebo prístroje), „clocks“ (hodiny) a „mirrors“ (zrkadlá). V rámci každej z týchto tém si deti prešli spomínanými oblúkmi. Počas nich sa naučia veľa vecí z matematiky, mechniky, fyziky, chémie…
Ako presne to prebiehalo?
Spomínam si, že v prípade zrkadiel išlo o to, aby deti vysvetlili, ako zrkadlá fungujú a čo je ich úlohou. Zrkadlá sú navyše veľmi symbolické napríklad v literatúre, takže je tu aj istý previs do symboliky, do sveta umenia. So zrkadlami sa deti mohli vydať rôznymi zaujímavými cestičkami. Jeden z našich spolupracovníkov oslovil rodičov detí, aby do školy poslali všetky možné zrkadlá, ktoré nám môžu pre tento účel poslať. Výsledkom bola ohromná kopa rôznych zrkadlových plôch, niektorí nám poslali veľké zrkadlové dvere zo šatníkových skríň. Zrkadlá sme pred školou poskladali tak, že sa dalo cez tú štruktúru prejsť a keď ste boli vnútri, ocitli ste sa v útrobách kaleidoskopu. Bolo to úžasné. Tých aktivít so zrkadlami bolo samozrejme oveľa viac. Deti vyrábali paraboly s pomocou reflektívnych plôch, cez odrazky si opekali marshmallows, merali uhly, teplotu a podobne. V rámci jedného projektu sa dozvedeli veľa z rôznych oblastí prírodných vied. A všetko sa to naučili s pomocou praktických cvičení a aktivít. To znamená, že si reálne vyskúšali a pochopili, ako javy, o ktorých sa bežne učí v školách, fungujú v skutočnom živote. A zároveň pochopili, čo robia, prečo sú dôležité, alebo ako sa dajú využiť.
Projektový manažment v praxi. Namiesto prílišného ochraňovania detí im treba umožniť, aby sa naučili rôznym zručnostiam. Dodáva im to sebavedomie, že dokážu riešiť problémy
Keď deti vašu školu absolvujú, môžu sa prihlásiť aj na klasické univerzity? A deje sa to?
Áno, určite. Časť našich absolventov sa hlásia aj na tradičné univerzity. Keďže škola nie je typická, nepoužívame tu tradičné učebnice ani známkovanie, po ukončení štúdia im výsledky zapíšeme v takej forme, aby sa mohli hlásiť aj na tradičné vysoké školy. Čo je ale zaujímavé, veľakrát k nám prichádzajú deti, ktoré v tradičných školách nedokázali fungovať, ktoré sú vo vzťahu k vzdelávaniu „zlomené“.
Čo to znamená?
Sú to deti, najmä menšie, ktoré chodili do tradičných škôl, ale nefungovalo to. Mnohé majú napríklad doslova traumu z matematiky. Stačí, začneme o matematike hovoriť a oni sa pustia do plaču. My sa snažíme, aby u nás znova objavili radosť z učenia.
Ako dlho zvyčajne trvá, kým tú radosť znova objavia?
Povedal by som, že okolo roka a pol. Často sa stane, že takéto deti sú u nás pár rokov, učenie ich začne znova baviť a majú k nemu celkom iný prístup. A často sa deje aj to, že potom ich rodičia znova preložia na klasickú strednú školu. V oblasti zálivu (Bay area, San Francisco) máme vďaka tomuto veľmi dobrú reputáciu. Deti, ktoré boli v našej škole, totiž majú veľmi dobré komunikačné schopnosti, sú aktívne, dobre vychádzajú s učiteľmi, dokonca často organizujú svojich spolužiakov do rôznych aktivít. Takže v podstate využívajú všetky schopnosti projektového manažmentu, ktoré sa u nás naučili. Čo sa týka starších detí, tie, ktoré sa hlásia na tradičné vysoké školy, majú zvyčajne výhodu pri prijímacom procese, lebo majú niečo, čo ostatní nemajú. Na školy prichádzajú s portfóliom projektov, ktoré u nás realizovali, vedia o nich rozprávať, majú odpovede na všetky praktické otázky, ktoré sa tých projektov týkajú.
Dnes už všade na svete vznikajú školy, ktoré sa snažia robiť veci inak, ako klasické „staromódne“ školy. Mnohí sú presvedčení, že tradičné vzdelávanie zlyháva. Zaujímalo by ma, aká je podľa vás budúcnosť vzdelávania?
Žijeme v čase prebytku. Máme množstvo zdrojov, ktoré predtým neexistovali, pričom tradičný princíp vzdelávania bol založený práve na nedostatku vedomostí. Teraz sú poznatky všade. Ak niečo neviem, alebo nejakému termínu nerozumiem, vypýtam si od ChatGPT krátke zhrnutie. Takže v čom je budúcnosť? Myslím si, že je to viac na mieru vycizelované vzdelávanie, ktorého motorom je skôr študent ako veľké organizácie, ktoré sa snažia vzdelávacím procesom vygenerovať identické „produkty“.
Gever Tulley – a množstvo ďalších odborníkov na vzdelávanie – vystúpi 10. októbra na konferencii Eduform, ktorá sa bude konať v Bratislave.
