Plyn z Ruska už viac ako dva mesiace neprúdi cez Ukrajinu. Stalo sa to po tom, čo koncom minulého roka vypršala zmluva o preprave plynu medzi ruským Gazpromom a ukrajinským Naftogazom.
Podľa energetického analytika J&T a minoritného akcionára spoločnosti ČEZ Michala Šnobra je však doba, keď bol ruský plyn lacný, nenávratne preč.
„Pred rokom 2020 sme si zvykli na ruský plyn za 15 eur za megawatthodinu, v nejakom období dokonca za ešte nižšiu cenu. Keď sa pozrieme na bridlicový plyn, ktorý sa k nám dováža z USA alebo z iných destinácií, som presvedčený, že jeho minimálna cena je 30 až 35 eur za megawatthodinu,“ hovorí Šnobr.
Podľa neho je cena okolo 35 až 40 eur za megawatthodinu, na ktorú sme sa dostali začiatkom marca tohto roka, stabilná, aj pokiaľ ide o dovážaný LNG plyn. Ak to však môže niečo zmeniť, sú to clá Donalda Trumpa. Aby nezvýšili cenu plynu v Európe, treba byť pri clách opatrný, naznačuje analytik v rozhovore.
Zima, ktorá bola po dlhšom čase chladnejšia. Spôsobilo to pokles stavu zásob plynu v jednotlivých krajinách – vrátane nášho regiónu.
Kapacita zásobníkov sa z takmer plnej kapacity dostala zhruba na jednu tretinu. Je to veľmi neobvyklé, keďže sme takú situáciu dlho nemali.
Preto sa očakáva, že v jednom momente – relatívne krátkom – drvivá väčšina štátov a obchodníkov príde na trh a budú sa snažiť znova naplniť zásobníky. Vzniká tak klasický tlak na trhu.
Áno. V Európe je definitívne preč doba lacného ruského plynu.
Naša časť Európy – predovšetkým nemecká – rieši skvapalnený zemný plyn, ktorý bude z LNG terminálov zo západnej Európy dovezený z USA, Kataru a iných častí sveta. Jeho cena je výrazne vyššia, než na akú sme boli zvyknutí pred piatimi rokmi.
Myslím, že už nie. Blížime sa postupne k jari, preto verím, že aktuálna situácia sa zmierni. Je len otázka času, ako rýchlo sa jednotlivé subjekty dostanú na trh a ako rýchlo začnú plniť svoju úlohu o postupnom napĺňaní zásobníkov.
Vidíme, že Maďarsko spolu so Slovenskom sa spoliehajú na južný smer. Nedokážem však odhadnúť, čo môže byť predmetom dohôd medzi Európou, Ukrajinou a USA.
Michal Šnobr, analytik
Hrozia v tejto situácii nejaké riziká?
Vieme, ako to v našom regióne vyzeralo počas energetickej krízy po vypuknutí vojny v Ukrajine v roku 2022. Za hlavnú príčinu krízy považujem problémy jadrových elektrární vo Francúzsku a zároveň riešenie, s ktorým vtedy prišla Európska komisia.
Komisia pre obavy z nedostatku ruského plynu zareagovala vydaním nariadenia pre všetky štáty, aby do jesene – vo veľmi krátkom čase – naplnili zásobníky na minimálne 90 percent. Namiesto sľubovanej koordinácie či dokonca spoločných nákupov však došlo k nekoordinovanému vstupu jednotlivých štátov na trh.
Dlho sa o tom hovorilo, no nič z toho sa nezrealizovalo. Keď na nepripravený trh, ktorému chýbajú nové dodávky, vstúpia všetky subjekty naraz a začnú nakupovať za každú cenu, dorazia dôsledky (rast cien plynu, pozn. red.), ktoré znášame doteraz.
Teraz budeme mať na doplnenie zásobníkov viac času a snáď dôjde i k upokojeniu geopolitickej situácie na Ukrajine.
To by mohlo spôsobiť zlacnenie plynu na svetových trhoch a mohlo by to byť prijateľné aj pre Európu. Cena plynu je i zásadne kurzotvorným prvkom pre trhovú cenu elektriny v našom regióne. V tomto duchu som optimistický.
Dôjde k upokojeniu situácie na Ukrajine?
To je ťažká otázka, no myslím, že postupne áno. Otázkou však zostáva, akým spôsobom sa bude následne vyjednávať o veciach, ako je transport plynu do strednej Európy.
Vidíme, že sa Maďarsko spolu so Slovenskom spoliehajú na južný smer. Nedokážem však odhadnúť, čo môže byť predmetom dohôd medzi Európou, Ukrajinou a USA.
Myslím si, že cesta ruského plynu sa štandardnými cestami cez Ukrajinu neobnoví tak rýchlo.
LNG tanker. Zdroj: SITA/ Stefan Sauer/dpa via AP
Je správne, že sa Slovensko a Maďarsko naďalej výrazne spoliehajú na ruský plyn?
Veľmi jednoducho sa to hodnotí komukoľvek, či už z pohľadu kritiky alebo chválenia. Dodávky plynu predstavujú výrazné geopolitické riziko a sú viac než čokoľvek dané geografiou. To nezmeníte, Slovensko ani Maďarsko nemôžete presťahovať.
Dôraz Slovenska, Maďarska i ďalších štátov východnej Európy na ruský plyn tak do istej miery chápem a dávam to do súvislosti i s politickým príklonom týchto krajín k Rusku. Majú ťažšiu situáciu zaistiť si iný plyn ako práve ruský – či už južnou alebo ukrajinskou cestou. Vždy to tak bolo.
Neexistuje nič iné na pomyselnej miske váh?
Áno, na druhú misku váh je potrebné dať vojnu a obete vojny. Je zrejmé, čo by malo prevážiť. Ak to však verejnosť vidí väčšinovo inak, od politikov je ťažké očakávať, že pôjdu proti prúdu. Morálka a čisto ľudský rozmer sú tak až na druhom mieste.
Čo je problém?
Vzťahy v energetike sa vytvárajú na dlhé desaťročia. Zmeny teraz prichádzajú veľmi rýchlo. Podmienky v strednej Európe sa budú formovať a napravovať veľmi dlho.
Mohol by som teraz zaujať kritický postoj, no postupu slovenskej a maďarskej vlády – odhliadnuc od politických konotácií – rozumiem. Podobne to bolo i v Česku. Hoci sme minulý rok hovorili o zbavení sa ruského plynu, realita bola opačná.
Rusko ako partner
Krajiny strednej Európy však majú s Ruskom skúsenosť. V roku 2009 bola veľká energetická kríza, keď Gazprom vypol dodávky plynu do Európy. Na základe toho Európska únia urobila program „diverzifikácie dodávok“. Vystavali sa konektory v Poľsku či v Chorvátsku. Slovensko aj Maďarsko má možnosti dovážať plyn z iných zdrojov ako priamo z Ruska, a to bez ohľadu na pôvod plynu.
Tieto trasy ukazujú, že ruskému plynu sa dlhodobejšie nevyhneme. Rusi ťažia plyn a majú záujem ho vyvážať. Je to celosvetovo prepojený trh. To, k čomu došlo v Európe, je skôr zásadná zmena pohľadu na cenu.
Pred rokom 2020 sme si zvykli na ruský plyn za 15 eur za megawatthodinu, v nejakej dobe dokonca za ešte nižšiu cenu. Keď sa pozrieme na bridlicový plyn, ktorý sa k nám dováža z USA alebo z iných destinácií, som presvedčený, že jeho minimálna cena je 30 až 35 eur za megawatthodinu.
Čím je to dané?
USA ho síce lacno vyťažia, no musia ho prepraviť na pobrežie. Následne ho v termináli zmrazia, preložia na tanker, ktorý ho prepraví na miesto určenia a v európskom termináli sa rovnakým spôsobom rozmrazí.
Následne sa pošle do potrubia, ktoré plyn rozdistribuuje. Z toho vyplývajú vyššie náklady, teda aj cena, ktorá logicky nemôže byť rovnaká ako v USA.
To, čo sa v Európe stalo, je, že Rusi síce znížili množstvo plynu, ktorý do Európy vyvážali celú dobu, no zároveň strojnásobili jeho cenu. Dnes je cenotvorná práve západná cena, teda cena bridlicového plynu z USA a cena plynu na svetových trhoch.
Ilustračné foto: Freepik/Fanjianhua
Je morálne spoliehať sa na Rusko aj po skúsenostiach, ktoré s ním má Európa? Mám na mysli nielen energetickú krízu z roku 2009, keď Rusko zastavilo kohútiky, ale najmä rok 2014, keď obsadilo Krym a rok 2022, keď rozpútalo vojnu na Ukrajine. Nepovedal by som, že sa takto správa spoľahlivý partner.
Súhlasím s vami. Ak by ste sa ma opýtali čisto izolovane, odpoviem vám, že na ruský plyn sa nemôžeme spoliehať.
Pre Rusko je to obrovské politikum už len preto, že krajina je ekonomicky závislá od exportu plynu a ropy. Rusko nemá, teda okrem aktuálne podporovaného zbrojného priemyslu, žiadnu ďalšiu ekonomickú nohu.
Je to pre nás nebezpečné, no treba sa pozrieť aj na ďalšie faktory.
Aké?
Vidíme, čo robí Donald Trump. Zavádza clá a zároveň chcel uzatvoriť dohodu s Ukrajinou o nerastných surovinách vrátane plynu.
Chcem preto povedať, či sa nám to páči, alebo nie, ruský plyn je a bude súčasť celosvetového trhu s plynom a nejakým spôsobom sa dostane do Európy.
Je však extrémne dôležité, aby sme sa nedostali do pozície, že budeme zásadne závislí od jeho dodávok. K vyjasneniu ciest a obchodnej politiky dôjde až v dlhodobom horizonte.
Lacné jadro je mýtus
Nemala by mať slovenská i maďarská vláda snahu odstrihnúť sa od ruského plynu podobne ako to robí česká vláda?
Samozrejme, mala by to byť jedna z priorít. Dokonca to bude nutnosť. V rámci Európy je energetika zásadná vec. Netýka sa to len plynu, ale i elektriny.
Špeciálne spotrebitelia na Slovensku vedia, že energetika je obrovské politikum – politici práve vďaka energetike výrazne zasahujú do cien, čím ovplyvňujú svoju politickú popularitu.
Ide o veľmi citlivú záležitosť a tomu zodpovedá i postup slovenskej a maďarskej vlády.
Nie je to populizmus?
Samozrejme, je to hrubý populizmus, no úplne jednoduchú cestu von nevidím. V energetike sa nemôžu robiť krátkodobé rozhodnutia – rýchle a rázne bez toho, aby to nemalo zásadný vplyv na cenové dôsledky.
To riešenie nie je jednoduché a neobhajujem ho. Pri pohľade na mapu rozumiem, že situácia Českej republiky z pohľadu diverzifikácie dodávok plynu je podstatne jednoduchšia ako Slovenskej republiky a Maďarska.
archív Slovenských elektrární
Nemali by vlády občanom povedať, aby zabudli na lacný plyn?
Je to cesta, no nie som politik. Nedokážem si to ani veľmi predstaviť. Obávam sa, že ak politik v dnešnej dobe urobí toto gesto, je v ďalšom období nevoliteľný. Opakuje sa to v mnohých oblastiach.
Akých?
Podobnú situáciu riešime aj v jadrovej energetike. Politici v Českej republike kontinuálne už 15 rokov nie sú schopní verejnosti povedať, že lacná elektrina z jadrovej elektrárne je sci-fi príbeh, ktorý neexistuje.
Dnes budovať jadrové elektrárne – a pozor, nehovoríme o Mochovciach, pri ktorých prebehli kľúčové investície za lacné peniaze už dávno – znamená uviazať spotrebiteľov k nepredstaviteľne vysokým cenám elektriny bez ohľadu na to, či ich bude platiť spotrebiteľ alebo sa to skryje a bude to platiť daňovník.
Povedať pravdu sa politici boja ako čert kríža.
Prečo?
Európa sa dnes dostáva do situácie, keď je na konci životného cyklu investícií v energetike všeobecne – v plyne a elektroenergetike. Investície prebehli ešte v minulom storočí. V nejakej situácii budú politici musieť povedať pravdu, ale to, čo sledujeme posledných desať rokov, je snaha čo najviac oddialiť túto situáciu a zároveň spotrebiteľov ubezpečiť, že energie budú lacné.
Česko a Slovensko uvažujú o výstavbe nových jadrových blokov. V Česku už dokonca prebehol tender, na Slovensku sa hovorí o výstavbe v Jaslovských Bohuniciach alebo výstavbe malých jadrových reaktorov. Znamená to, že ak vlády rozhodnú o tomto postupe, budú musieť obyvatelia zabudnúť na lacnú elektrinu?
Jednoznačne. To nie sú žiadne moje výmysly, ale benchmarky, ktoré vychádzajú zo skúseností výstavby jadrových elektrární vo Veľkej Británii či v USA. Vieme, za aké ceny sa stavajú, a vieme, aká je potrebná cena elektriny na to, aby boli projekty pri týchto cenách rentabilné.
To, s čím prichádzajú politici, je opäť klamanie verejnosti. Hovoria, že budeme stavať jednoduchú elektráreň, ktorá bude produkovať lacnú elektrinu a vy tú lacnú elektrinu uvidíte na faktúrach. Problém je však v tom, že vysoké náklady sa presunú na plecia daňovníkov.
Spotrebiteľ síce bude doma tlieskať nad faktúrou, že platí relatívne nízku cenu elektriny, no zvyšok sa bude platiť v rámci štátneho rozpočtu, kde to na prvý pohľad „nebude bolieť“. Tieto výdavky štátnych rozpočtov však logicky vymažú iné výdavky.
Jednoducho povedané, spotrebiteľ a daňovník v každom prípade pocítia nereálnu ekonomickú podstatu jadrových elektrární.
Je to preto akási hra?
Áno, je to preto taká hra. Chceme stavať, no v krajinách, kde stavať chcú, nevidíme zároveň žiadny posun. Sú to vždy silné vyhlásenia.
Navyše sa ukazuje, že v Európe dokonca nie je nik, kto by staval jadrové elektrárne. Kórejci po dohode s Westinghousom opúšťajú európsky trh. Jediný trh, kde sa ako tak angažujú, je ten český.
Zostávajúci aktívny subjekt je preto francúzsky EdF, no ten obnovuje primárne svoju domácu flotilu. Neviem preto, či budú mať silu ešte niečo riešiť v Európe. Podobné je to aj s malými jadrovými elektrárňami. Ich realizácia sa skôr odďaľuje ako približuje.
Kórejci by sa mohli angažovať i na Slovensku. Premiér Robert Fico podpisoval memorandum.
Teraz je zásadné, na čom sa dohodli Kórejčania s Westinghousom. Z toho pomerne jednoznačne plynie, že Kórejčania fakticky opúšťajú celú Európu.
To nedáva úplnú nádej, že by projekty mohli aj prakticky realizovať. Nechápte ma zle, ak by sa tieto projekty zrealizovali, páčilo by sa mi to, no som voči tomu skeptický, aká môže byť realita.
Forbes Česko/Jan Strouhal
Bude sa to dať bez štátu?
Ak chceme návrat jadrovej energetiky v Európe, bez stopercentnej účasti štátu to nepôjde. Súčasne treba začať ľuďom hovoriť pravdu, a nie stále klamať. Nedávnom som čítal prieskum na túto tému v Českej republike.
Všetci chcú jadro, ale len také jadro, ktoré produkuje lacnú elektrinu. Za súčasných podmienok sa to nedá dosiahnuť. Obávam sa, že neskôr to bude veľká téma a tiež sklamanie.
Prejedli sme dobré časy
Vrátim sa k plynu. Aká je optimálna cena za plyn?
Okolo 35 až 40 eur za megawatthodinu. O nej sa dá hovoriť ako o dlhodobo stabilnej cene pre dovážaný LNG plyn. Samozrejme, môžu existovať výkyvy smerom nahor alebo nadol. Teraz vidíme výkyv nahor, ktorý spôsobuje počasie, stav zásobníkov, ale rovnako sa môžeme dočkať i pohybu nadol.
V okamihu, keď zásobníky plynu naplníme, a ukáže sa, že ďalšia zima bude teplá, dokážem si predstaviť i výrazný pokles ceny. To je všetko len predpoklad. Teraz nás čaká dopĺňanie zásobníkov po celej Európe.
Vydrží aktuálny stav zásobníkov do konca tohtoročnej zimy v Európe?
Áno. Nehrozí nám žiadny kritický scenár. Spotrebu riešime z dovážaného plynu, preto je i cena na trhu vysoká. Akonáhle spotreba klesne, dôjde k uvoľneniu ceny a tá pôjde mierne nadol.
Nešetrili sme peniaze na obnovu v energetike, čo je strategické odvetvie v Európe, ale rovnako sme podcenili i zbrojenie. V tomto okamihu sme v pasci, keď nám chýbajú peniaze pre obe kľúčové odvetvia. Tieto peniaze sme jednoducho prejedli.
Michal Šnobr, analytik
Donald Trump hovoril o zavedení ciel na Európsku úniu vo výške 25 percent. Môže byť dovoz plynu do Európy páka na to, aby jeho administratíva nezavádzala clá pre Európu?
Asi správna otázka. Neviem, či som schopný fundovane odpovedať, ale zo strategického hľadiska áno. Vieme, že USA boli v minulosti zásadne závislé od dovozu plynu. Až následne začali s ťažbou bridlicového plynu, čím veľmi rýchlo dorovnali svoju spotrebu a stali sa aj významným exportérom.
Z tohto pohľadu Donald Trump na túto rolu tlačí. Bolo to vidieť i vo vyjednávaniach s Ukrajinou – USA išlo primárne o nerastné suroviny vrátane plynu.
Myslím si, že Trump chce ovládnuť minimálne európsky trh s plynom a zrejme budeme sledovať pokusy o ovládnutie ciest, ktoré Európa používala pre transport plynu z Ruska.
Mala by Európska únia zaviesť v prípade odvetných opatrení clá na dovoz plynu?
Je to veľmi ťažké, no pri plyne nie sme v takej pozícii, aby sme si to mohli dovoliť. Je to vabank a nedokážem odpovedať na to, ako veľmi by to USA poškodilo.
Trh s plynom stále beriem ako jednu množinu, kde sa objem spotrebovaného plynu nemení. Problém vždy spôsobí to, ak dôjde k náhlym a rýchlym zmenám. Ak sa začneme hrať v oblasti plynu s clom, môže to spôsobiť šoky.
Bol by som veľmi opatrný, pretože by to mohlo byť veľmi rizikové a potenciálne zdražiť plyn.
Foto: SITA/AP
Čo by teda mala urobiť Európska únia?
Únia je vo veľmi zložitej situácii. Po bitke je každý generál, no Európa prešla obrovskou investičnou vlnou v 70., 80. a 90. rokoch minulého storočia.
Postavilo sa tu viac ako sto reaktorov v západnej i východnej časti Európy. Výrazne sa investovalo do uhoľnej energetiky tam, kde bol zdroj uhlia. Toto všetko vytvorilo prosperitu Európy, z ktorej žijeme do dnešných dní, no akosi sme zabudli, že životnosť tejto energetiky jedného dňa skončí.
Životnosť jadrových elektrární sa predlžuje, no posledných dvadsať rokov sme do nich prakticky neinvestovali a navyše zatvárame uhoľné elektrárne.
Nešetrili sme peniaze na obnovu v energetike, čo je strategické odvetvie v Európe, ale rovnako sme podcenili i zbrojenie. V tomto okamihu sme v pasci, keďže nám chýbajú peniaze pre obe kľúčové odvetvia.
A budú nám chýbať, pretože tieto peniaze sme jednoducho prejedli.
