„Mou vlast“ uviedol muž, ktorý vlasť musel opustiť, aby sa presadil. A ktorého život sa nepodobá plynulému toku Smetanovej Vltavy od prameňa k ústiu. Tohtoročný otvárací koncert Pražskej jari dirigoval pozoruhodný Tomáš Hanus.
Mohlo ísť o rozhodujúce chvíle jeho kariéry. S istotou vie, že do začiatku zostáva posledných pár sekúnd. Hľadisko slávnej Parížskej opery je po okraj naplnené obecenstvom a zvedavosťou pred premiérou Veci Makropulos, Janáčkovho trojaktového spracovania zložitej úvahy nad úmornosťou nesmrteľnosti.
Ticho, nerušiť! Namieste je maximálne sústredenie. Namieste je hlboké nadýchnutie, než človek vyjde v ústrety orchestru aj prísnej kritike. Namieste je koncentrácia, keď pod zatvorenými viečkami bežia komplikované časti partitúry. Namieste je…
„Tati, musím na veľkú!“
Mission impossible
Tomáš Hanus zháňa v šatni vlhké vreckovky pre malého syna s veľkou potrebou. Na nič iné nie je čas. A potom už zase nie je čas na nič iné, než vziať do rúk taktovku a ísť na vec, na Vec Makropulos. Aké sústredenie, aké hlboké nadýchnutie, nanajvýš tak skontrolovať motýlika pod bradou a vyraziť za dobrodružstvom!
Vydať sa na mission impossible, ako 53-ročný Tomáš Hanus teraz označuje prevedenie jednej z najťažších, ťažko hrateľných a ťažko uchopiteľných opier, navyše od autora, ktorého Paríž len objavoval.
Napriek tomu sa z impossible stalo possible: premiéra dopadla skvele a pred Tomášom Hanusom sa vďaka tomu otvoril svet. Výsledkom je okrem iného rola šéfdirigenta Waleskej národnej opery, s ktorou v druhý májový piatok otvoril nový ročník Pražskej jari.
Taký talentovaný a tak málo toho vie!
Vtedajší úspech v Paríži pobozkal 37-ročného dirigenta, ktorý dovtedy príliš príležitostí nedostával a ktorý sám priznáva, že z českého hudobného prostredia cítil slabú až nulovú podporu a že to bolo ťažké a bolestné.
Pozor, toto priznanie nevychádza z ukrivdenia, to by bol zásadný a celkom skresľujúci omyl. Priznanie plynie výhradne z otvorenosti a vzácnej úprimnosti, ktorá je v Hanusovom rozprávaní trvalo prítomná ako kyslík vo vzduchu.
„Tie obrovské ťažkosti priniesli strašne veľa dobra,“ povie potom hlasom, v ktorom nie je po ukrivdení ani stopy. Hlas naopak prekypuje vďakou.
„Taký talentovaný a tak málo toho vie! Musíme mu pomôcť!“
Kým si tieto vety 18-ročný Tomáš Hanus vypočuje, prejde okolo neho a rodičov pri návrate z prechádzky v Krkonošiach auto. Zabrzdí pred chatou Hromovka, kde sú Hanusovci ubytovaní, a do najmladšieho člena rodiny udrie blesk: z auta vystupuje slávny dirigent Jiří Bělohlávek.
„Mojou veľkou ambíciou je byť verný vlastnému svedomiu,“ hovorí Tomáš Hanus. Foto: Tomáš Škoda
Zoznámenie s maestrom
Tomáš študuje na konzervatóriu hru na husliach a dirigovanie, avšak na ten druhý odbor v podstate neexistujú osnovy, nedajbože aby mal adept kontakt so živým orchestrom, no v lete sa mladíkovi naskytol kontakt so živým vzorom.
Kdeže, oslovenie nie je jednoduché, jeho ouvertúrou je dlhé osmeľovanie. Ouvertúra sa naťahuje tak dlho, až na hlavné dejstvo takmer nedôjde, z predohry sa takmer stane rekviem. Na Hromovke nadíde posledný večer, posledná včera s majstrom, ktorého žiakom by sa Tomáš rád stal.
Je to vyslovene prázdninová večera, dirigentské paličky sú nahradené palicami nesúcimi napichnuté špekáčiky nad oheň; plamene guráže v sebe vykreše aj študent a Jiřímu Bělohlávkovi sa predstaví.
A dobre urobí. Nielenže mu uznávaný dirigent prakticky ihneď daruje prvú hodinu medzi smrekmi nad chatou, na ktorej padnú slová o talente, ktorý toho zatiaľ tak málo vie.
Stane sa čosi oveľa dôležitejšie: Jiří Bělohlávek na Hromovke vystúpi z auta a tým natrvalo vstúpi do Hanusovho života – spočiatku predovšetkým po pedagogickej stránke, neskôr preváži tá ľudská. Nebyť toho vstupu, možno by sa Hanus dirigentom vôbec nestal.
„Na vysokej škole som ďalej súbežne študoval husle a dirigovanie, ale bolo jasné, že sa už musím rozhodnúť, čomu sa venovať naplno. Nebolo to jednoduché, ale všetko som konzultoval práve s Jiřím Bělohlávkom a on vnímal, že v mojom prípade je talent natoľko jasný, že môžem na dráhu dirigenta staviť.“
Teraz už nielen Tomáš Hanus vie, že mu Jiří Bělohlávek poradil skvelú stávku. Hoci to roky vôbec nevyzeralo na to, že mal zhrabnúť bank.
Od asfaltéra k dirigentovi
Akoby sa otvorilo peklo, ktoré pohltí Dona Giovanniho vo finále najslávnejšej Mozartovej opery. Taký hustý sa valí dym, tak mocne sála žiara. O pár metrov ďalej však štípe mráz všetkých okrem zaujatého chlapca.
„Ako chlapec som strašne chcel byť asfaltérom – keď sa niekde asfaltovala cesta, zostal som zhypnotizovane pozerať bez ohľadu na dospelých.“
Len jedna činnosť sa v detských očiach asfaltérom vyrovná: „V divadle som sa na scénu vždy pozeral jedným okom, pretože som zaujato hľadel na orchester a bol som veľmi nespokojný, keď sme mali miesta, z ktorých nebolo vidieť na dirigenta. Pohľad na neho bol pre mňa kľúčový – nešlo o nič chcené, od útleho detstva to bolo celkom automatické.“
Tomášov otec bol dlhý čas prvým hobojistom brnianskej Janáčkovej opery, mama bola profesorka spevu; syn občas vrstovníkom závidel, že idú hrať futbal, kým on musí cvičiť na husliach a klavíri. Stupnice dokonca trénoval pri futbale v televízii so stlmeným zvukom, vyrastal však z jasných koreňov.
Detská hviezda? Nie
Na desiate narodeniny dostal od rodičov darček: dirigent Zbyněk Mrkos mu v Brne požičal Moravský komorný orchester a on na skúške viedol prvú vetu z Mozartovej Malej nočnej hudby.
Pre Giovanniho vyrobil Mozart peklo, pre Hanusa nebo, siedme nebo, avšak Mrkos dostal nápad ukázať neplnoletého umelca, takže s rovnakou časťou skladby prebehol aj verejný koncert.
S odstupom niekoľkých desaťročí Tomáš Hanus tvrdí, že vystúpenie muselo byť strašné, no vďaka nemu priletela ponuka na zahraničné turné. Takže? Takže stop.
Nekonala sa žiadna vyfabulovaná story so zázračným dieťaťom. Darček dostal, no nemal sa zvrtnúť na traumu, rodičia a syn cirkus zastavili a jeho hlavný aktér o ňom dnes hovorí s ostychom. Sám by o celej príhode zrejme pomlčal, lenže po otázke, kedy stál pred orchestrom po prvý raz, sa k detskému „hriechu“ úprimne priznáva.
Vyvarovať sa falošných tónov
Zasa sme pri tom: úlohou dirigenta je vyvarovať sa pri interpretácii diel falošných tónov, čo sa Hanusovi podľa renomé darí. Lenže oveľa kľúčovejšie pre neho je nedopúšťať sa falošných tónov v živote, byť úprimný sám k sebe aj k ostatným a tento faktor je v jeho spoločnosti intenzívne a blahodarne cítiť.
„Mojou veľkou ambíciou je byť verný vlastnému svedomiu,“ reaguje na otázku o cieľoch do budúcnosti, „byť verný tomu, čo považujem za správne, aj keď to niekedy neprináša nálezy, skôr straty, teda straty videné ľudskými očami.“
Straty videné ľudskými očami? Tomáš Hanus vie, že sú ešte iné oči: je veriaci, vyžaruje z neho až akási kňazská empatia a obratom sa ukáže, že toto prirovnanie nie je celkom mimo. Nevyhýbavá priamočiarosť s vierou súvisí a Hanus sa jej drží v milých aj nemilých situáciách.
K hudbe patrí láska
Tých milých je, vďakabohu, viac. Napríklad s potešením vykresľuje: „Na samom počiatku mojej dráhy pre mňa bolo okrem stretnutia s Jiřím Bělohlávkom tiež veľmi dôležité, že som sa ešte za minulého režimu, v roku 1987, dostal do Rakúska do Gustav Mahler Jugendorchestr vedeného slávnym Claudiom Abbadom.“
„Otvorili sa mi tam nové svety, o ktorých som tušil, že sú, dúfal som v nich. Potvrdila sa mi intuícia, že v hudbe nie sú hlavné pravidlá a otročina, k čomu tak trochu smerovala atmosféra vtedajšieho hudobného školstva, ale že je to sloboda, že blízko seba sú pojmy hudba a láska.“
„Claudio Abbado bol nielen vynikajúci dirigent, ale vyžarovala z neho obrovská ľudskosť. A potom – Mahlerova hudba! Jeho hľadanie Boha, transcendentnosti, spôsob, akým spieva o láske, o šťastí, o nešťastí… Toto všetko mi potvrdzovalo, že hudba a vzťah jedinca voči svetu patria k sebe.“
Dotknúť sa hudby
S týmto potvrdením došiel Tomáš Hanus až do súčasného bodu. K súčasnému poznaniu, a ani to mu nie je zaťažko prezradiť.
„Je to väčšie než ja, presahuje ma to. Práve študujem Brucknerovu Šiestu symfóniu a to je vesmír! Moja rehoľa spočíva v tom, že sa dotýkam niečoho nekonečne väčšieho než ja, nedá sa to uchopiť, pretože existuje tisíc spôsobov, ako to urobiť, jeden plus jeden sa rovná dva platí v muzike vo veľmi obmedzenej miere.“
„Najradšej študujem nové dielo tak, že sedím v kresle bez klavíra, nechám v sebe noty znieť, počujem to, je v tom tiež skúsenosť, ide mi to lepšie než v mladosti. A práve tu sa utvára, čo človek neskôr robí pred muzikantmi rukami – nemôže si to vymyslieť, nemôže si to naprojektovať.“
„Isté je len, že táto telesná reč súvisí s vnútrom človeka, že to nie je pantomíma, choreografia. A pokiaľ je, potom je to zlé. Mechanizmus, o ktorom hovorím, neviem dešifrovať. Viem sa týchto vecí len dotknúť.“
V Brne narazil na útesy
Hudba je vesmír, hudba je láska, poslucháčom sa ježia chlpy na rukách. Vzletne radostnú linku rozprávania však strieda pochmúrna. Alebo aspoň pochmúrnejšia, napokon, bolo by neprirodzené, keby stále zneli fanfáry. Kým o niektorých záležitostiach začne hovoriť, upozorní Hanus, že sa mu neprezentujú jednoducho.
Ide vlastne o dva príbehy a zložito sa o nich hovorí z rozličných príčin. Prvý z príbehov sa týka nedobrej skúsenosti s vonkajším prostredím, druhý je naopak na kosť intímny, ide dovnútra človeka, súvisí s poodhalením duše.
Od parížskeho úspechu s Vecou Makropulos sa odpichla internacionálna dráha 37-ročného dirigenta z Brna. V tom momente však na neho zavolalo rodisko, tým sa dostávame k príbehu číslo jeden. Hanus neodmietol ponuku, aby sa postavil do čela Brnianskej opery. Nemohol odolať vábeniu Sirén z obľúbeného mesta, netušil, že narazí na útesy.
Skoro zistil, že „Má vlast“ je síce úchvatná, ale že vo vlasti je ťažké byť prorokom. Hanus chcel byť vierozvestcom zmien, čerstvého vánku, ale práve ten ho hnal na skaly – niektorí ľudia v tamojšom opernom dome neboli na nové impulzy pripravení, aj keď sa v ňom, ako zdôrazňuje, stretol aj s radom skvelých umelcov.
Prišli udania, intrigy a ďalšie jedy, ktoré fatálne otrávili atmosféru. Muž pri kormidle nemal čas na osobný život, na medzinárodnú kariéru, aj tak by ho však držal ďalej, keby mal nastolený kurz zmysel.
Že to nemá zmysel, pochopil po dvoch rokoch: funkciu opustil a celú kalváriu opisuje vecne, bez zášti, niekoľkokrát až úzkostlivo uisťuje, že si nechce vybavovať účty a že teraz s radosťou sleduje vzostup brnianskej opery.
Duchovné volanie
Prípad číslo dva sa udial dávno pred parížskou slávou. Začínajúci dirigent má nádejne našliapnuté, možnosti sa črtajú aj vďaka tomu, že k istým operným inscenáciám si ho Jiří Bělohlávek berie za asistenta. On však od hudby odchádza a sám nedokáže povedať, či jej dáva dovidenia, či definitívne zbohom.
„Mal som vnútornú tendenciu odísť do seminára, venovať sa duchovnej službe,“ volí Hanus slová v tempe largo, s pomalou precíznosťou, aby boli správne pochopené.
„Musel som tento riskantný krok urobiť, aby som si ujasnil priority. Vzal som si čas a hoci som nebol v seminári, podieľal som sa na veciach tohto typu, v podstate som čakal, čo bude ďalej. Výsledkom bolo, že som začal chodiť so svojou súčasnou ženou…“
Tomáš Hanus začal chodiť so ženou, s ktorou sa im narodilo osem detí.
Osem? Osem!
V hudbe málokedy platí jeden plus jeden sa rovná dva, matematika dirigentovej rodiny znie jeden plus jedna sa rovná osem. Ako sa to stalo? „To je asi zrejmé,“ usmeje sa.
„Aj toto mňa a moju ženu presahuje – nie že by sme plánovali rovno číslo osem, ale boli sme otvorení veľkej rodine. Prvý z potomkov prišiel na svet pred 22 rokmi, posledný pred štyrmi.“
Osem?
Osem!
Ležatá osmička značí nekonečno, vesmír hudby, ktorý dirigenta presahuje.
Vesmír európskej hudby je založený na oktáve, ôsmich základných tónoch diatonickej stupnice.
Medzi tvorcov európskej hudby patrí i Bedřich Smetana, autor „Mé vlasti“ a tiež autor ôsmich opier.
„Mou vlast“ uvedie otec ôsmich detí, ktorý je ochotný hovoriť o výhodách i starostiach, ktoré početná rodina prináša, ale nechce, aby to bolo brané ako nejaký marketingový ťah. Aby bol zaujímavý počtom detí.
Konštatujeme teda, že odstup od hudby pomohol dirigentovi skontaktovať nastávajúcu manželku – čo je pre neho to hlavné, ako zdôrazňuje tentoraz v tempe allegro (teda rýchlo) – v súvislosti s kontaktmi v brandži mu to skôr ublížilo, šancí ubudlo.
„Keď strom nemôže rásť do výšky ani do šírky, rastie do hĺbky. A takto som to bral. Ako možnosť ísť do hĺbky. Dirigentský prejav sa človek nenaučí ako gymnastiku, je úzko zviazaný s jeho osobnosťou, s tým, ako počuje hudbu, ako ju číta, to je vec zrenia a ja som pri tom potreboval byť nezávislý, slobodný. Nebola to ľahká sloboda, vôbec nie, ale vďaka nej som dostal šancu rásť do hĺbky.“
Medzi dirigovaním a rodinou
Pred vyše pätnástimi rokmi ho vizionársky intendant Parížskej opery prizval k Veci Makropulos, odvtedy sa koná veľká zahraničná jazda.
Častá spolupráca s Mníchovskou operou, veľa práce v Škandinávii, predstavenia v Japonsku, Madride, deň pred rozhovorom dirigoval vo Viedenskej opere Čajkovského Onegina a chystá Rusalku v milánskej La Scale.
Od roku 2016 je šéfdirigentom Waleskej národnej opery, v krajine po dvadsiatich rokoch uviedol za veľkých ovácií „Mou vlast“, s ktorou tento rok prišiel otvoriť Pražskú jar. To označuje za jeden zo životných vrcholov.
„Mám odrazu to, čo som hľadal a nenašiel v mladosti,“ nakloní sa dirigent nad stôl v kaviarni. „Mám okolo seba ľudí, ktorí vedia nielen hrať, ale majú k hudbe neskutočný vzťah, to dáva možnosť robiť niečo mimoriadne.“
„A viete, pre mňa sa svet nerozdeľuje na duchovný a hmotný. Napríklad to, ako som pred parížskou premiérou Veci Makropulos zháňal vlhčené obrúsky pre syna, beriem spätne ako krásny duchovný zážitok.“
Preto nezriedka podniká divoké lety z Británie, aby sa na 24 hodín objavil doma v Brne, lebo chce dostáť svojej role otca. Preto s občasnou značnou ľútosťou odmieta niektoré ponuky.
Preto ho neustále prenasleduje stres a permanentný nedostatok času. Napriek tomu vyzerá Tomáš Hanus spokojne, neteatrálne šťastne.
Článok vyšiel na Forbes.cz, jeho autorom je Filip Saiver.
