Namiesto „rysovacieho stola“ vlogy a Instagram. Český popularizátor urbanizmu Adam Gebrian ako vyštudovaný architekt síce budovy nenavrhuje, jeho názory a postrehy však majú váhu. Nedávno po rokoch navštívil Bratislavu a priamo a zostra opísal, ktoré miesta ho nadchli a ktoré, naopak, sklamali.
Čo na srdci, to na jazyku. Adam Gebrian je typ človeka, ktorému keď niečo nesedí, bez okolkov a príkras ukáže prstom priamo na „jádro pudla“. Ako v rozhovore pre Forbes priznal, celý život sa proti múru ísť nedá a musel si osvojiť aj takzvané „poistky“. Jeho autentickosť z neho urobila osobitého experta na architektúru, ale aj travel blogera a influencera, ktorý vie európske a svetové metropoly na sociálnych sieťach „predať“ originálne a bez pátosu.
Často hovoríte, že kľúčovým je prvý dojem a vstupnou bránou do miest je železničná stanica. Nedávno ste sa do Bratislavy vrátili po rokoch práve vlakom. Ako na vás zapôsobila Bratislava optikou jej hlavnej stanice?
Záverečnú časť cesty som išiel pre výluku vlaku autobusom. Nevystúpil som teda na bratislavskej železničnej stanici, ale asi o dvesto metrov nižšie pod ňou pri križovatke. Vystúpil som z autobusu a môj „prvý dojem“ bol dvojaký a celkom vtipný. Prvé, na čo mi padol zrak, bola lavička, ktorú som si presne pamätal z čias spred ôsmich rokov, keď som bol v Bratislave naposledy a natáčal videá.
Rozdiel bol akurát v tom, že lavičke nechýbalo zadné rameno a časť na sedenie, ale bola kompletná. Svojím spôsobom bola však v niečom zastaralá, nie príliš pekná a zľahka ošumelá . Prvý dojem mohol byť pokojne v tomto duchu: nič sa tu príliš nezmenilo, no na druhej strane trochu aj áno.
Sčasti viem, čo sa v Bratislave deje, takže som mal určité očakávania. Zdalo sa mi však naozaj vtipné, že pri prvej veci, ktorú som uvidel, som si povedal: toto je déjà vu.
A druhý „prvý dojem“?
V momente, keď sa moja noha dotkla zeme, a to naozaj hovorím pravdu, meter odo mňa prechádzal nejaký človek a z ničoho nič povedal: „Dúfam, že tentokrát nebudete taký negatívny ako naposledy, keď ste tu natáčali.“ Zaujalo ma, že náhodný človek si to pamätal aj po ôsmich rokoch.
Vtedy som si uvedomil, že keď niekoho skritizujete – a k tomu ako „nepriateľ zvonka“, tak ľudia vám to jednoducho nezabudnú. Raz som navštívil české mesto Semily, bol som veľmi kritický a uvedomil som si jednu vec. Keď ste človek, ktorý tam nežije a ste naozaj veľmi kritický, tak sa stane to, že vnútri mesta sa zjednotí opozícia s koalíciou, aby spoločnému nepriateľovi dokázali, že sa tam vôbec nežije až tak zle.
Raz mi to vysvetľoval jeden americký kritik – asi ste už videli nejaký film, kde na Zem zaútočia mimozemšťania, no a keď sa tak stane, zrazu spolupracujú Spojené štáty pokojne aj so Sovietskym zväzom.
Jednoducho povedané, keď skritizujete Bratislavu, Slováci sa spoja proti spoločnému nepriateľovi Adamovi Gebrianovi?
A to nie je zlé, či? Možno to bude znieť nadnesene, ale tak trochu to je aj mojou úlohou. Pokúsim sa to vysvetliť. Keď sa ma niekto opýta, čo vlastne viem a čo sú moje schopnosti, niekedy mám chuť odpovedať: Viete, akú mám schopnosť? Celkom dobre už od detstva znášam osobné nadávky, kritiku či vylievanie hnevu. Nikdy sa ma to príliš nedotýkalo. Môžu mi kričať rovno do očí a ja im to jednoducho nevrátim späť.
„Ja po meste na bicykli síce nejazdím, no myslím, že cyklotrasa na Vajanského bol správny krok. Jediné, čo ma mrzí, je, že nie je ešte dlhšia.“
Čakáte niečo podobné aj po vašej poslednej návšteve Bratislavy?
Myslím si, že nie. Za tie roky som sa naučil pohybovať sa vo verejnom priestore a niektoré veci nehovorím. Nechávam si ich pre seba.
Je to dobrá taktika?
Ťažko povedať, ale nemôžete ísť hlavou proti múru po celý život. Respektíve ono je to trochu inak. Medzi môj názor a konkrétnu situáciu som začal vkladať určité poistky.
Čo to znamená?
Niekedy napríklad poviem: Naozaj to chcete vedieť? Chcete to vedieť bez príkras? Keď mi ľudia trikrát zopakujú, že to naozaj chcú počuť, tak potom im to poviem. Ale nepoviem im to na „prvú dobrú“.
Viem, že vaše kroky v Bratislave viedli aj do novootvoreného skateparku pod Mostom SNP. Čím vás zaujal?
Milujem obyčajný verejný priestor, ktorý je aktívny, teda používaný ľuďmi. Síce trvalo dlho, kým som sa prepracoval k tejto myšlienke, ale mám radšej ľudí ako domy.
A o verejných priestoroch hovorí niekto stále. Mňa však skôr baví verejný život. Verejný priestor ma zaujíma, ale skôr sekundárne oproti tomu, čo sa v ňom deje.
Inými slovami, škaredé námestie plné ľudí mi je určite sympatickejšie ako krásne námestie bez ľudí. Pri skateparku sa mi potvrdilo to, čo som si aj myslel.
Hovoríte, že vás zaujímajú viac ľudia ako domy. Boli tam ľudia alebo bolo prázdno?
Bolo tam úplne plno a boli tam zástupcovia všetkých generácií. Jasné, že z určitej vekovej skupiny ich tam bolo viac, ale naozaj tam boli všetci. Pointou je, že to možno nie je len skatepark.
Ako to myslíte?
O divadle sa hovorí, že pri ňom je jeden človek na pódiu, piati ľudia sa starajú o to, aby ho bolo počuť a bolo naňho vidieť, a sto ľudí sedí v hľadisku. Toto si vo všeobecnosti myslím aj o verejných priestoroch.
To isté platí napríklad aj o sociálnych sieťach. Pár ľudí tvorí obsah a ostatní to sledujú. Nejako takto vnímam mesto a som rád, keď sa v ňom deje zaujímavá aktivita a ľudia, ktorí túto aktivitu nevykonávajú, majú možnosť ju sledovať.
Moderné divadlo?
Dá sa to tak povedať. Keď som bol ako dieťa chorý a nemohol som sa pozerať na televízor, tak som sa z okna díval na ľudí, ktorí športujú. Toto považujem za zásadnú tému a ešte ju vysvetlím.
Mám rád verejný priestor Kodane v Dánsku. Keď v nej navštívite námestie Israels Plads, zistíte, že bolo nedávno zrekonštruované a robili ho výborní architekti. Na časti námestia je ihrisko a je venované športu. Podstatná časť námestia je však tvorená kaskádovitými schodmi, ktoré sú určené na to, aby si tam ľudia sadli, na chvíľu oddýchli, zjedli desiatu a popritom sa pozerali na to, ako sa ostatní ľudia hrajú na ihrisku. To, že majú nejaké publikum, je naozaj skvelé.
V Česku napríklad nemám rád, že veľakrát vybudujeme skvelé športovisko, ale už neminieme peniaze na to, aby tam mohli sedieť ľudia. Dáme tam perfektný povrch, bránky a siete, ale nakoniec tam je len jedna lavička, ktorú tam niekto doniesol a rozhodne nebola súčasťou samotného návrhu.
Zaujal vás bratislavský skatepark aj samotným architektonickým riešením?
Nachádza sa pod mostom, ktorý navrhol niekto iný a už tam stál. Ak by som niekoho požiadal, aby vytvoril nový skatepark, ktorý treba zastrešiť tak, aby na ľudí nepršalo, vysmiali by ma. Povedali by: „V žiadnom prípade, neminieme toľko peňazí len preto, aby na pár ľudí nepršalo.“ Páči sa mi, že ide o určitú kreatívnu prácu s už existujúcim prostredím. Poviete si: počkajte, veď strechu, stĺpy a integrované osvetlenie už máme, potrebujeme len upraviť povrch a ľudia to môžu používať.
Skvelé je, že človek prejde pár metrov a hneď vidí bratislavské UFO. Natočil som video skateparku, ktoré som ukončil záberom práve naň. Veľa ľudí mi písalo: už som sa chcel opýtať, kde to je, no teraz to je jasné. Zdá sa mi skvelé, že práve táto stavba to určitým spôsobom ukotvuje. Viete, že ste v centre mesta a nejde len o nejaké miesto na periférii.
Napísali ste viacero kníh o európskych, ale aj svetových metropolách. Využívate však aj zaujímavú perspektívu cez pohľad svojho malého syna. Takýmto spôsobom ste napríklad opísali Lisabon, Barcelonu či viacero amerických miest. Ak by ste vzali syna do Bratislavy, ktoré miesta by ste mu ukázali?
Takýchto miest by bolo veľa. Keď sme išli od stanice, hneď ma zaujala zrekonštruovaná fontána Družba na Námestí Slobody.
Aktuálne ide v Bratislave o jedno z obľúbených miest…
Mal som tam intenzívny pocit, že ak by som toto miesto navštívil so synom, nikam inam by som sa už nedostal. Odtiaľ by som ho nedokázal dostať preč, tam by sme skončili. Miluje všetko, čo sa pohybuje. Deti vo všeobecnosti zbožňujú tečúcu vodu, najmä ak sa s ňou dá niečo robiť, zastaviť ju a reagovať na ňu.
Problém by bol s tým, že tam nie je príliš veľa tieňa, neskôr som si však všimol, že ak potrebujete tieň, vleziete si priamo pod fontánu. Syn by tam určite vydržal celý čas a potom by sme len nastúpili na vlak a išli domov. Vtedy som si tak so zveličením pomyslel: super, že tu tentokrát nie sme spolu, uvidím v Bratislave aj iné miesta.
Aké miesta vás teda ešte zaujali?
Keď sme išli zo skateparku k Starému mostu, skončili sme na mieste, kde ľudia hrali plážový volejbal.
Tyršák.
Áno, tam by sme zrejme taktiež vedeli stráviť veľa času. Samozrejme, všimol som si aj ľudí jazdiacich na bicykloch.
Prečo vás zaujali?
Pretože ak by sme chceli ísť na bicykel v Prahe, museli by sme sa vydať mimo mesta. V našom bezprostrednom okolí to totiž nie je žiadna veľká zábava a ak áno, tak je to relatívne malý priestor. V Bratislave som mal pocit, že nie je vôbec zložité dostať sa z malého do väčšieho priestoru a potom bicyklovať napríklad pozdĺž Dunaja.
Súčasný primátor Matúš Vallo vyvolal vlnu kritiky, keď na Vajanského nábreží okresal štvorprúdovku o dva pruhy a tie vyčlenil pre cyklistov. Ako vnímate podobnú iniciatívu?
Sledoval som túto trasu z okna Slovenskej národnej galérie a viem sa na chvíľu zahrať na diablovho advokáta. Dokážem si predstaviť, že keď nejaký šofér sedí v zápche v aute a pozerá sa na cyklotrasu, po ktorej prejde jeden cyklista za dvadsať minút, tak je z toho naštvaný. Ja osobne po meste na bicykli síce nejazdím, no myslím si, že to bol správny krok. Jediné, čo ma mrzí, je, že tá cyklotrasa nie je ešte dlhšia.
Cieľom primátora bolo z centra a zo Starého Mesta vytlačiť autá. Je to správny prístup?
To je veľká téma a nie je jednoduchá. Skúsim to trochu spresniť. Nie som človek, ktorý si myslí, že autá by nemali existovať. Dokonca si nemyslím, že by sa autá nemali pohybovať po centre mesta, no myslím si, že by v centre mesta nemali parkovať.
Mám rád systém, ktorý som videl naplno rozvinutý vo Francúzsku. V centre mesta sú totiž relatívne úzke cesty a často ide o jednosmerky. Keď na takejto ceste zastavíte napríklad na „blikačky“, tak blokujete dopravu za vami. Keď povedzme potrebujete niečo rýchlo presťahovať do auta, tak to urobíte, poprosíte ľudí za vami o trpezlivosť, tí vám chvíľu vyhovejú, no potom začnú trúbiť a donútia vás odísť. To je režim, ktorému úplne rozumiem.
Nie som však žiadny veľký priaznivec peších zón. Milujem napríklad barcelonskú štvrť Gràcia, ktorá je plná miestnych, ale autá sa dostanú kamkoľvek. Vozidlá tu jazdia maximálne desať kilometrov za hodinu a rýchlo sa tam jazdiť ani nedá, inak by ste narazili do ľudí. Pre mňa ide o dôkaz, že môže fungovať symbióza medzi autami a ľuďmi, ale za predpokladu, že auto ide pomaly a je si vedomé, že tam nemá čo robiť.
„Verejný priestor, to nie je verejne prístupný súkromný pozemok, ktorý je obohnaný plotom a občas sa otvorí bránička.“
Prečo nie ste úplným fanúšikom peších zón?
Nemám rád špecializované miesta typu „tu sa pracuje, tu sa športuje, tu sa nerobí nič“. Preto sa mi napríklad páči, že bratislavský skatepark je pod mostom, vedľa je park Sad Janka Kráľa a nie je tam plot. Niekto jazdí v skateparku a iný človek ide okolo a povie si: wow, to by som tiež mohol skúsiť. Mám to veľmi rád a mal som to rád už ako dieťa.
Centrum Bratislavy a Prahy sa od seba líši najmä proporčne. V čom sú obe centrá ešte odlišné?
V centre Bratislavy je určite pomerovo väčšie množstvo zón, po ktorých sa dá pohybovať pešo. Mám tiež pocit, že v centre Bratislavy býva viac ľudí ako v centre Prahy. Myslím si, že jedným z dôvodov je aj menší turistický tlak. Treba si vysvetliť, čo to znamená. Pre mňa je turista človek, ktorý príde na kratšiu dobu a je ochotný zaplatiť množstvo peňazí za nekvalitné služby, pretože nepozná štandard kvalitných služieb.
Nejde len o samotných turistov, návštevníkov, ale predovšetkým ide o lokálnu ponuku, ktorá je v Prahe z deväťdesiatich percent smerovaná len na turistov. V centre sa nezameriava na miestnych, pretože ich tam je tak málo, že by to tých ľudí nikdy neuživilo.
Ukázalo sa to napríklad počas covidu. Bol to veľmi krátky moment, keď si množstvo prevádzkovateľov povedalo: síce na turistov nadávame, no už by mohli byť naspäť. Mne sa z tohto hľadiska zdá byť Bratislava ako určitý zdravší mix. Nepoznám presné čísla, ale vyzerá to, že miestnych je viac a turistov menej.
V jednom z rozhovorov ste povedali, aké je dôležité všímať si v mestách aj detaily. Narazili ste na podobný detail aj v Bratislave?
Okrem mestského prostredia milujem aj stromy a konkrétne stromy v meste. Zaujalo ma, že v Bratislave ich máte naozaj dosť, a zároveň ma upútalo, že ich máte extrémne blízko domov.
Máte dom a pred ním rastie prerastený strom úplne nalepený na fasádu. Začne napríklad fúkať vietor, strom sa pohne. Po prvé to znamená, že z neho padá lístie, teda je z neho neporiadok, a po druhé tieni tak, že v konkrétnom byte je úplná tma. Nikto však tieto stromy nevyrúbe, čo sa mi zdá nádherné. Toto u nás veľmi nemáme.
Upútalo ma napríklad aj to, aké sú niektoré ulice tmavé, pretože tieň stromu je u vás dôležitá vec. Na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave to je napríklad naozaj extrémne, no bez stromov by ma toto námestie nezaujímalo. Toto si určite udržte.
Veľkou udalosťou bolo v Bratislave otvorenie zrekonštruovanej Slovenskej národnej galérie. Čo je podľa vás najväčším plusom jej prestavby?
Je skvelé, že samotný areál je veľmi priechodný a prístupný z každej strany. Ja som doň vstúpil z viacerých rôznych smerov. Dá sa doň vojsť z Hviezdoslavovho námestia, z boku, ale aj od nábrežia.
A mínus?
Malým mínusom je plot medzi nábrežím a vstupným dvorom. V mojom ideálnom svete by bol prístupný dvadsaťštyri hodín denne, ale chápem, že je to komplikované a zahŕňalo by to väčší rozpočet a starostlivosť. Rád by som však žil v spoločnosti, kde ten plot nie je. Väčším mínusom, a to sa ťažko vysvetľuje, je, že na mňa to je až príliš pekné.
Ako to myslíte?
Samotnú stavbu som mal pochodenú, keď bola ešte ruinou a mala v sebe určitú ostrosť a surovosť, ktorú som na nej mal rád.
Túto surovosť v prerobenej SNG už necítite?
Je preč.
Pred pár mesiacmi som sa rozprával s jedným developerom, ktorý si myslí, že v Bratislave by sa aktuálne dalo vybudovať metro. Chýba podľa vás v Bratislave metro?
Dám vám férovú odpoveď: netuším. Nemám to tak preštudované, aby som vám vedel povedať, čo by to s mestom urobilo.
Tak inak: ako vnímate pražské metro ako formu dopravy?
Praha by sa zrejme bez metra nezaobišla. Poviem však vec, ktorá asi kdekoho naštve: ja metro v zásade ani nepoužívam.
Ako sa prepravujete mestom?
Pešo alebo električkou – tou jazdím preto, že z nej niečo vidím, a vôbec mi nevadí, že ide pomaly. Celý môj život je postavený na tom, že sa nikam neponáhľam. Zdá sa mi zábavné, že v Prahe už dvadsať rokov a ďalších pätnásť ešte budeme debatovať o tom, či postaviť alebo nepostaviť rýchlodráhu z letiska. Rozoberme si to a popremýšľajme nad tým, čo to vlastne znamená.
Rýchlodráha. Je tam slovo rýchlosť, ale aká rýchlosť? Dvesto kilometrov za hodinu? Tristo? Vzhľadom na to, ako blízko je pražské letisko od centra, kde tú rýchlosť asi tak naberiete? Vystúpite z lietadla, za tridsať minút sa prebojujete z letiska, potom nasadnete do vlaku, užijete si tri minúty absolútnej rýchlosti a potom opäť spomalíte. Zdá sa mi to úplne absurdné.
Ak by z centra Prahy išla električka na letisko bez prestupov päťdesiat minút, tak by mi to úplne stačilo. Po ničom inom by som netúžil.
Čo pre vás osobne znamenajú verejné priestory?
Mám rád definíciu od Jana Gehla, ktorý hovorí, že ide o priestor, do ktorého idete radi a dobrovoľne v ňom chcete stráviť čas. Nie je to len priestor, cez ktorý prechádzate z bodu A do bodu B.
V súčasnosti je tento termín často skloňovaný developermi. Takmer každý projekt obsahuje verejný priestor. Ide podľa vás o úprimný záujem a mentalita developerov sa rokmi posúva alebo ide iba o marketing?
Pri developerských projektoch si musíme položiť otázku, či v rámci týchto priestorov chcú dobrovoľne tráviť čas aj tí ľudia, ktorí tam nebývajú. Možno niekde áno, ale často aj nie. Veľakrát ma fascinovalo, keď som videl development, na ktorom je napísané: pätnásť minút odtiaľto je Bratislavský hrad, dvadsať je Dunaj a polhodinu zase nejaký park. Vždy si to preložím takto: počkajte, to znamená, že na mieste, ktoré inzerujete, nie je nič a posielate ma na miesto, s ktorým nemáte nič spoločné a do istej miery na ňom parazitujete?
Teraz budem „diablov advokát“ zase ja, ale napríklad pri obchodnom centre Eurovea v Bratislave sa ľudia združujú a trávia voľný čas, napríklad na kaskádovitých schodoch pri Dunaji. Nie je to príklad toho, že sa niekedy dá zlúčiť development aj s verejným záujmom a je pre verejnosť príťažlivý?
Videl som to už pri minulej návšteve. Zdá sa mi, a možno sa mýlim, že ide o jediný priestor v centre Bratislavy, kde sa niekto vedome a zámerne priblížil k samotnej rieke. V podstate hovorí: tu je rieka, je svojím spôsobom krásna, poďme sa jej dotknúť.
Rozprával som sa s viacerými developermi a medzi riadkami mi priznali, že verejný priestor je okrem iného ťahák a magnet na ľudí a aj faktor na zvyšovanie ziskov…
Podľa mňa sa skoro každý súkromný developer zaoberá verejným priestorom vtedy, keď si myslí, že mu to zvýši zisk. Také jednoduché to je a nevidím na tom nič zlé.
Treba si však uvedomiť jednu vec a netýka sa to len Bratislavy, ale celého sveta: verejný priestor, ten naozajstný verejný priestor, je nekontrolovateľný. Verejný priestor nie je verejne prístupný súkromný priestor, kde ste na súkromnom pozemku, ktorý je obohnaný plotom, občas sa otvorí bránička a keď je najhoršie, zavoláte ochranku, ktorá vyhodí koho treba preč. To nie je verejný priestor.
V naozajstnom verejnom priestore sa môžu odohrávať aj veci, ktoré sa dajú vnímať ako negatívne. Keď tento faktor prevládne, tak to môže danú investíciu aj znehodnotiť. Hranica medzi súkromným a verejným je ťažká a niektorí ľudia sa do toho púšťať nechcú, pretože sú si vedomí tohto rizika. Keď sa to však niekomu podarí, tak investícia sa niekoľkokrát zhodnotí.
Chápem, že sa nechcete vyjadrovať ku konkrétnym developerským projektom, ale silueta modernej Bratislavy sa výrazne zmenila aj vďaka novému bratislavskému downtownu, teda lokalite okolo autobusovej stanice Nivy, kde pôsobí viacero silných hráčov. Ako vnímate podobné „ihriská“ pre developerov? V čom posúvajú mesto vpred?
Opíšem to zoširoka. Po celom svete vidím, že dnes sa stavajú individuálne stavby a nestavia sa mesto. To je veľký rozdiel. Keď sa okolo seba rozhliadnem v centre Prahy, tak vidím mesto. Jednotlivé domy sú síce zaujímavé, no sú súčasťou mesta.
Ak by som to mal zjednodušiť, tak poviem, že dom má dve bočné steny a tie sú prilepené o dva ďalšie domy. Lepia sa na seba ako lastovičie hniezda. To je definícia mesta. Niečo je navrhnuté a premyslené, niečo nie a je a spontánne, tak vzniká čosi, v čom sa cítim veľmi dobre.
