Po svadbe sa vydali na tisícky kilometrov dlhú svadobnú cestu. Staručkým autom precestovali sibírske lesy, mongolské stepi či púšť Gobi.
Zažili nezabudnuteľné chute, vône a výhľady v mestách aj divočine stredoázijských republík, Ruska, Balkánu či Blízkeho východu. Manželia Zuzana a Martin Remišovci majú cestovateľskú DNA a tá ich neopustila ani po narodení syna Danka a dcéry Olívie.
K dobrodružným expedíciám sa vrátili skôr než deti dovŕšili rok. A neľutujú ani jeden kilometer. Zuzana Remišová pre Forbes porozprávala ako s deťmi cestujú do ďalekých končín.
Kedy ste začali spolu s manželom cestovať autom?
Ešte počas vysokej školy. Rozhodujúci bol moment, keď sme zmeškali lietadlo do Bruselu. Zbalení sme boli, tak sme sadli do auta a vyrazili po vlastnej osi. Začínali sme na malom golfíku, na ktorom sme postupne absolvovali prvé výlety za slobodou do Chorvátska, Belgicka, Švajčiarska, Španielska či Francúzska.
Vtedy to bolo niečo neopísateľne dobrodružné. Ešte pár rokov predtým nám to prišlo ako sen. Postupne sa nám autonomádstvo dostávalo viac a viac pod kožu a odhodlávali sme sa na dlhšie výlety.
Od „golfíka“ k expedičnému autu
Nie je Volkswagen Golf dosť malé auto na cestovanie?
Vtedy nám to tak vôbec neprišlo a asi sme mali ešte mladé chrbtice, keďže nám neprekážalo spať schúlení na predných sedačkách. Ale manžel mal už ako tínedžer sen – kúpiť si klasický americký off-road Ford Bronco.
Keď sme ho našli za skvelú cenu na e-Bay, vybrali sme sa poň až do Nemecka. Martin ho upravil na európske štandardy a prerobil na expedičné vozidlo. Väčšinu ciest, ktoré máme za sebou, sme precestovali na ňom. Používame ho sem tam aj dnes, keď už má vyše 30 rokov.
Nebolo to nebezpečné?
To si nemyslím. Ale o čo bolo Bronco staršie a menej spoľahlivé, o to viac malo charizmy a zažili sme s ním viac dobrodružstva. A každá porucha sa dá vyriešiť, len musíte mať dosť času.
Tieto situácie zmenšujú hranicu medzi nami a cestou, takže sme si užívali každý kilometer, či sme chceli alebo nie. Vďaka jeho terénnym schopnostiam sme sa dostali aj na turisticky menej známe miesta. Precestovali sme s ním Taliansko, Sardíniu a Balkán, ale tie najväčšie dobrodružstvá sme s ním zažili v strednej Ázii.
V tomto regióne máte už za sebou viac ako 60-tisíc kilometrov. Prečo práve stredná Ázia?
Lákala nás veľmi dlho pre svoj exotický charakter, krásnu prírodu a tým, že to nie je práve najvychytenejší cieľ turistov. Ocitli sme sa v momente, keď sme si potrebovali dať v živote reset od práce a rutiny doma a povedali sme si, že je čas na veľké cestovanie. Dopadlo to perfektne.
Spoznali sme Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan, trajektom sme sa po Kaspickom mori preplavili do Kazachstanu. Potom sme prešli Kirgizsko, Tadžikistan, cez Pamír sme sa dostali do Uzbekistanu, Turkménska a cez Irán a Turecko sme sa vrátili späť do Európy. Zistili sme, že toto je to, čo nám vyhovuje, že toto sme my.
A preto ani svadobná cesta nemohla byť výnimkou. Vybrali sme sa na cesty opäť na pol roka a zdolali Mongolsko a ďalekú Sibír vrátane „BAM road“, čo je jedna z najnebezpečnejších ciest sveta. Vo Vladivostoku sme pozdravili Tichý oceán a otočili sa späť už aj s naším starším synom v brušku.
Cestovanie s deťmi? Samozrejme
Potom prišli deti a dali ste si prestávku…
No, naši rodičia by boli veľmi radi. Predpokladali, že s príchodom detí dostaneme rozum, prestaneme vymýšľať a budeme sedieť doma. Maximálne, že budeme cestovať po Slovensku a Česku. A nebudem klamať, taký bol aj náš pôvodný plán.
Ale rýchlo nám došlo, že pri deťoch človek nemusí potlačiť vlastnú identitu a že my ich vlastne k cestovaniu viesť chceme, pretože to im do života môže priniesť len benefity.
Prečo?
Lebo ich to mení a posúva vpred. Učia sa na vlastnej koži a každý deň spoznávajú nové veci. Netreba sa báť ich diskomfortu. Dieťaťu je dobre tam, kde má rodičov. A pokiaľ sú šťastní rodičia, sú šťastné aj deti. Znie to ako klišé, ale je to pravda.
Bábätko nerozlišuje, či ho dojčíte doma v obývačke alebo uprostred lesa, ani či mu vymieňate plienku na luxusnom prebaľovacom pulte alebo na pumpe na lavičke medzi kamiónmi. Najťažšie je prekonať vlastný strach, potom čoskoro zistíte, že je všetko v úplnom poriadku.
Kedy zažili deti svoje prvé cestovanie?
Danko mal len dva mesiace a na ňom sme sa učili. Začali sme výletmi do Čiech a na Slovensko. Prvú noc som bola taká vydesená zo spania v aute, že som ho pre istotu naobliekala, akoby sme nocovali na Sibíri. Po pol hodine sa to chúďa zobudilo úplne prepotené a vtedy som si uvedomila, že nepotrebuje mať štyri vrstvy a čapicu, keď ja som v krátkych nohaviciach a tričku.
Na prvú väčšiu cestu na Balkán sme ho vzali, keď mal 15 mesiacov. Olívia sa už narodila do cestovateľskej rodiny. Nemala na výber a začala cestovať ešte počas šestonedelia. Vlani v januári sme šli do Grécka a na jeseň sme s nimi spoznávali Gruzínsko, Arménsko a Turecko.
Cestovanie otvára myseľ
Koľko mali v tom čase rokov?
Olívia oslávila svoje tretie narodeniny po príchode z tejto cesty a Danko mal päť rokov.
Čo vás na cestovaní baví?
Zbožňujeme overlanding, teda cestovanie na aute, motorke, na čomkoľvek na kolesách. Nie je podstatný cieľ cesty, ale predovšetkým cesta samotná a jej príprava. Príprava a úprava auta, plánovanie a samotné cestovanie a spoznávanie nových ľudí a kultúr.
Milujem slobodu, ktorú nám ponúka vlastné obytné auto, chcem mať možnosť zastaviť kedy chcem a kde chcem. Byť každý deň na inom mieste. Je skvelé nechať sa unášať náhodou či príležitosťou. Presne to mám rada.
Najviac ma fascinuje prekonávanie vlastných predsudkov získaných z médií, od rodičov alebo učiteľov. Cestovanie ponúka príležitosť vytvoriť si názor na krajinu, ľudí či kultúru na základe skutočných a hlavne vlastných zážitkov.
Čo baví na cestovaní manžela Martina?
Tá sloboda platí určite aj na manžela. A hoci by to asi nepriznal, najradšej má práve tú prípravnú fázu. Je to obdobie, keď sa môže zavrieť na celé dni vo svojom kráľovstve – v garáži. Vtedy môže naplno prejaviť svoju technickú osobnosť na zlepšovaní auta.
Manžel je tiež veľmi romantická duša, viac ako ja. Často ho strhne západ slnka niekde na pláži s výhľadom na more alebo východ slnka na jedinečnom mieste. Je schopný nastaviť nám budík na šialenú rannú hodinu a nútiť ma šliapať do tmy na neznáme miesta.
Spomínam si napríklad na náročný ranný trek na najvyššiu dunu mongolskej púšte Gobi. Keď sme uprostred noci vstávali. To bolo to posledné, čo by som chcela robiť, ale nakoniec som bola nadšená.
Ako sa stravujete počas dlhých ciest?
Stravovanie na cestách sa takmer vôbec nelíši od stravovania doma. Keďže máme v aute k dispozícii kuchyňu, vrátane chladničky, varíme si prevažne sami.
Využívame na to najmä miestne potraviny z trhov alebo priamo od farmárov, čiže celkovo je ten jedálniček výrazne kvalitnejší a popravde aj chutnejší.
Nevyhýbame sa ani reštauráciám alebo pozvaniam miestnych a skúšaniu nových potravín. Snažíme sa deti viesť k tomu, aby jedlo ochutnali a až na základe chute sa rozhodli, či to zjedia.
A zjedia?
Pokiaľ varím ja, platí pravidlo: „Zjedz to, čo máš na tanieri, nič iné nebude.“ U päťročného syna to zabralo. Po prvom zaspávaní s hladným žalúdkom si už dával pozor a snažil sa zjesť vždy čo najviac. Dcéra je tvrdohlavejšia a na tomto budeme musieť ešte zapracovať.
Šíry svet je najlepšia škola
Vzdelávate na cestách deti?
Keďže zatiaľ nechodia do školy, nemáme domáce úlohy ani zoznamy predmetov a tém, ktoré by sme sa museli učiť. To neznamená, že sa deti na ceste nevzdelávajú. Každý deň majú veľa zážitkov a naberajú nové skúsenosti a poznatky. Zvieratá, jazyky, kolobeh vody, životné prostredie. Učia sa aj na vlastných chybách.
Keď sme v Grécku skúmali vyplavenú medúzu a rozprávali si o tom, ako veľmi vedia popŕhliť, stratila Olívia rovnováhu a celú dlaň vnorila presne do stredu tohto priehľadného rôsolovitého tvora. Bol z toho síce obrovský plač, ale takto sme zistili, že mŕtva medúza už nepŕhli.
Každý deň na ceste vidíme ako to deťom prospieva a ako ich to rozvíja. Nehanbia sa a vedia si vypýtať po anglicky, čo chcú, najčastejšie zmrzlinu.
Nemajú strach z nových ľudí a s cudzími deťmi sa okamžite hrajú. Každý kilometer cesty prináša nové a nové otázky, na ktoré sa im snažíme odpovedať, vysvetľujeme kontext, až kým ich to neprestane zaujímať. A niekedy hľadáme odpovede spoločne.
Ako deti zvládajú dlhú cestu autom?
Deťom na začiatku výletu neprekáža tráviť viac času v autosedačkách, lebo všetko naokolo je nové, neokukané. Aj samotné cestovanie je „wau“, obraz za oknom sa mení.
Keď sa zotmie, príde na rad detská výbava do auta. Tá, samozrejme, musí zahŕňať knižky na „čítanie“, niečo čo svieti, niečo čo hrá, niečo čo rozpráva, kresliace potreby aj obľúbených maznáčikov.
Veľmi sa nám osvedčila detská kniha s hovoriacim perom, tá ich vždy zabaví na dlhý čas. Toto všetko musí mať mama po ruke, v pravidelných intervaloch to obmieňať a hlavne je potrebné mať ponuku zábavy dvojmo, nech nevznikajú zbytočné bitky.
Je lepšie, ak sú niektoré z týchto hračiek nové, prípadne aspoň neobohrané. My máme túto výbavu vyslovene len v aute, domov nič neberieme, aby to bolo pre deti vždy zaujímavé.
Je lepšie sa pripraviť, že sa niečo stane
To asi nevydrží zabaviť deti celý deň…
Po kolobehu výmeny hračiek, ktorý trvá 30 minút až 2 hodiny, príde na rad desiata. Vždy máme po ruke vodu, keksy, sendviče, prípadne uvarené cestoviny v boxíkoch, z ktorých si deti môžu počas jazdy vyjedať.
Samozrejme, po pár hodinách je dobré vyhľadať pomocou aplikácie najbližšie detské ihrisko a nechať deti do sýtosti sa vybehať. Potom si opäť spokojne sadnú do auta a nebránia sa spánku. Keď je najhoršie a nevieme nájsť vhodné miesto na prenocovanie, prichádza na rad rozprávka v tablete.
Ako riešite zdravotné problémy na odľahlých miestach?
Ak človek vyráža na dlhšie, je lepšie sa vopred pripraviť – a to hlavne psychicky, že sa niečo stane. Potom vás tá emócia strachu a hnevu neprevalcuje a viete reagovať s relatívne chladnou hlavou.
S deťmi sa nám, našťastie, zatiaľ nič vážne nestalo. Len jeden pokazený detský žalúdok v Turecku, jedna rozbitá hlava a nejaké odreniny. Všetko bolo možné vyriešiť bez návštevy pohotovosti či lekárne.
Čo máte vo výbave?
Keď vyrážame na pár dní, balím základnú výbavu liekov asi ako každý iný rodič. Niečo na bolesť, niečo na horúčku, do nosa, do hrdla, na alergiu a dezinfekciu. Tento rok pred dvojmesačnou cestou do Gruzínska som si špeciálne dala záležať na príprave lekárničky do auta. Radila som sa s pediatričkou a odchádzala som spokojná s pocitom, že som pripravená vyriešiť sama to, čo by som riešila aj doma len telefonickou konzultáciou.
Zdravotná starostlivosť? Nie sme v džungli
Zažili ste už na cestách krízovú situáciu ohľadne zdravia?
So synom Dankom sme mali na cestách problém ešte pred jeho narodením. Otehotnela som v Rusku uprostred sibírskej tajgy, ďaleko od civilizácie. Po pár týždňoch som začala mať silné kŕče.
Vyrazili sme do Vladivostoku, kde sme navštívili súkromnú gynekologickú ambulanciu. Tam bol profi personál, perfektné vybavenie a, až na jednu netaktnú pracovníčku, všetko prebehlo rýchlo, profesionálne a postarali sa o mňa. Žiaľ, zistili, že mi hrozí potrat.
Lekárka z vlastnej iniciatívy obvolala „roddomy“ v meste, zistila, kde je voľné miesto, rovno mi vybavila hospitalizáciu a objednala taxík. Spravila všetko pre to, aby sa ma po príchode nikto nič nepýtal, len sa o mňa postarali.
Síce som bývala na izbe trikrát päť metrov so štyrmi ďalšími ženami a asi 150 švábmi, ale pomohlo mi to. Chcem tým povedať, že necestujeme do džungle ani na Antarktídu. Prakticky všade je lekárska starostlivosť relatívne dostupná a na postačujúcej úrovni.
Ako ste zbalení?
Na náš prvý výlet do Česka, keď mal Danko dva mesiace, som vzala takmer celý byt. Zbalila som všetko, čo predo mnou neušlo. Snáď aj váhu na váženie bábätka, a to sme išli len na víkend. Časom si človek uvedomí, že dieťa nepotrebuje mať každý deň čisté oblečenie a pri bábätku to platí dvojnásobne. Tak začnete redukovať.
Rovnako je fajn uvedomiť si, že práčku je možné nájsť aj v zahraničí, v kempoch, u domácich či vo verejných práčovniach. Pre mňa je najdôležitejšie mať dostatočné množstvo spodnej bielizne a ekologický prášok na pranie, nech ho preperiem, keď sa minie. A tak raz za tri týždne vyhľadáme práčku a využijeme ju aj päťkrát.
Keď vyrážame na dlhšie cesty, balím niečo do každého počasia, lebo väčšinou ideme na hory aj k moru a treba počítať aj s dažďom.
Každý má v aute svoju poličku, kde má veci, čo aktuálne využíva. Plus pod posteľou mám v samostatných organizéroch zbalené veci tematicky a každý balík má svoj popis – veci na pláž, na bicykle, do dažďa, do hôr, funkčné do zimy a podobne. Deti sa snažím viesť k tomu, aby si hračky
Deti sa snažím viesť k tomu, aby si hračky zbalili samé. Každý má svoj kufrík a ten si môže naplniť, čím len chce. Odbúrali sme tým plačlivé výstupy kvôli zabudnutým hračkám. A Martin má na starosti auto a všetko s ním spojené.
Čo vám cestovanie dalo a čo vzalo?
Čo nám cestovanie vzalo? Nič. Cestujeme už dlhší čas a môžem s čistým svedomím povedať, že mi nenapadá jediná negatívna vec. Jediné, čo ma mrzí, je strach, ktorý vždy cíti rodina a najbližší, keď vyrazíme na menej tradičné miesta. Ale to k tomu asi patrí a myslím si, že rovnako sa budem ja báť o svoje deti, ak zdedia cestovateľský gén.
Bez cestovania by sme to neboli my
A čo vám dalo?
Vďaka cestovaniu autom sa nám otvoril úplne celý svet. Bez cestovania by sme to rozhodne neboli my. Sme vďační, že máme podmienky na to, aby sme si takéto sny mohli plniť. V dnešnej dobe to, bohužiaľ, nie je samozrejmosť, preto si vážime každú cestu, ktorú môžeme absolvovať.
Spoznali sme nových ľudí, miesta, začali organizovať festival Overland a Overland Film Fest, kde sa cestovatelia na autách a motorkách každoročne stretávajú a vymieňajú si skúsenosti.
Žijeme normálny život, chodíme do práce, máme záľuby, ale cestovanie sa stalo našou súčasťou. Sme veľmi vďační, že sa nám darí prepojiť každodenný život a prácu s cestovaním.
Na záver skúste vybrať najlepší a najhorší zážitok z cestovania.
Veľmi ťažko sa vyberá len jeden. Pre Martina bol jedným z prvých najsilnejších zážitkov prejazd cez most Vitim, ktorý je súčasťou BAM road. Predstavte si most zložený z drevených železničných podvalov, široký sotva dva metre, vo výške vyše dvadsať metrov nad riekou a bez zábradlia. Jeho dĺžka je vyše pol kilometra a my sme stáli pred ním a rozhodovali sa, či ísť alebo nie. Nakoniec sme sa odhodlali. Bolo to desivé, náročné, ale tá vlna eufórie, ktorá nás zaliala na druhej strane, je nezabudnuteľná.
A váš?
Ja s radosťou spomínam na avarskú svadbu, ktorú sme zažili v Azerbajdžane. Začala sa automobilovou naháňačkou po centre mesta. Tá končila v obrovskom svadobnom paláci, kde čakalo šesťsto hostí. Celý večer sme boli svedkami avarských tradícií, obklopení asi 20 druhmi jedla, snažili sa nás naučiť avarské tance a skončilo sa to horiacim chlebom uprostred parketu.
Aj stresových situácií sme na cestách zažili plno. Napríklad, keď sme sa usadili na soľnom jazere Namak v Iráne, kde bola takmer dokonalá tma. Uprostred noci sa k nám začalo približovať auto so zhasnutými svetlami. Len sem-tam si na nás posvietili, aby vedeli, kde presne stojíme. Vybehli sme s nožíkmi a asi aj vidličkami, odhodlaní brániť sa. No bola to len rodina na výlete, ktorá zablúdila a nechceli nás v noci svetlom budiť. Bolo z toho príjemné stretnutie a skvelý piknik na druhý deň.
S deťmi sú jedinečné chvíle takmer každý deň. Úžasné je napríklad sledovať, ako si k sebe stále viac nachádzajú cestu. Večer otvoria strešné okno a s rozžiarenými očami sledujú západ slnka a Danko len tak mimovoľne sestre prepustí svoje miesto, aby lepšie videla. Po tých ránach plných hádok je to až neuveriteľné.