Nie je to typické podnikanie, no bezpochyby to podnikanie je. Vďaka nemu sa z kedysi zdevastovanej dediny v Orlických horách stalo opäť pútnické miesto s takým silným geniom loci, že preniká hlboko do človeka a natrvalo mu vstúpi do duše. Vitajte v Neratove.
Stretnutie medzi kostolom a krčmou sa jemne približuje stretnutiu medzi nebom a zemou. V Neratove navyše takému podobenstvu nahráva fakt, že kostol stojí na kopci a cesta do hostinca vedie výhradne z kopca, takže človek by sa od svätostánku k výčapu mohol pokojne dokotúľať. Z týchto dvoch zariadení zaujíma Jirku to svetskejšie. V tomto momente určite.
„Pôjdete do krčmy?“ pýta sa mladý muž s nefalšovanou a takmer detskou zvedavosťou Antonína Nekvindu, lebo práve jeho na chodníku stretol.
„Áno, Jirka, budem tam o siedmej večer. Čo hovoríš? Môžeš prísť tiež? Pokojne, ak budeš chcieť.“
„A môžem si dať pivo?“
„Nie, Jirka. Nemôžeš si dať pivo.“
Jiří nesmie piť alkohol. Je klientom a zároveň zamestnancom Združenia Neratov, ktoré sa najmä vlastným úsilím stará o rozkvet malej obce v Orlických horách. Vďaka ich práci a, samozrejme, farárovi Josefovi Suchárovi, sa z Neratova stalo jedinečné miesto s neopísateľnou atmosférou.
Alkohol nesmie Jiří kombinovať s liekmi, ktoré udržujú jeho duševné zdravie v dobrej kondícii. Napriek tomu sa mladík každý deň s kúzelnou vytrvalosťou pýta, či si môže dať pivo. „Chápem ho. Čo ak by sa práve dnes niečo zmenilo?“ komentuje s úsmevom Antonín Nekvinda, manažér a mozog združenia, ktorý transformuje neziskovú organizáciu na ziskovú.
Hra s magickým svetlom
Aby nevznikol omyl. Jiřího nezaujíma výhradne krčma. Miništruje v kostole, niekdajšej ruine bez strechy a terajšej dych vyrážajúcej dominante obce. Do kostola už dávno neprší, no ak stojíte vnútri, stále nad sebou vidíte nebo – umožňuje to preslávená sklenená strecha, ktorá v pôsobivej hre so slnečnými lúčmi rozlieva po útrobách sakrálneho objektu magické svetlo.
Foto: Forbes Česko
Foto: Forbes Česko
Aj v kostole má Jiří často otázky, na ktoré počuje záporné odpovede.
„Môžem čítať?“ pýta sa kňaza pri omši, pretože kúsok od seba vidí otvorenú knihu s biblickými textami.
„Nemôžeš, Jirka, nevieš čítať.“
Katolícky duchovný Josef Suchár, ktorého poslanecká snemovňa aktuálne navrhla na vyznamenanie Rádom Tomáša Garrigua Masaryka, spomína v hostinci nad pohárom Proroka, ceneného a Jirkovi odopreného piva z neratovského pivovaru, ako…
„Mňa raz Jirka pri svätej omši čoraz viac vyvádzal z miery, tak som naňho hodil zlý pohľad. On ho vycítil, vzpriamil sa a z ničoho nič prudko povedal: ,Guten Tag!‘“
Z akého popudu to Jiří vtedy vyslovil, vie azda len Ten, na ktorého slávu bola omša slúžená. Iba Boh vie, čo ho k tomu viedlo. Na druhej strane nemecký pozdrav v Neratove nie je nepatričný – odkazuje na minulosť dediny, kedysi známeho pútnického miesta, kde celé stáročia žilo prevažne nemecké obyvateľstvo.
Nemci boli po vojne odsunutí a z dediny sa stala opustená osada, kde líšky nedávali len dobrú noc, ale aj dobré ráno a – Guten Tag! – aj dobrý deň. Kým minulosť dediny bola spojená s Nemcami, jej budúcnosť smerovala k zániku. Aspoň tak sa to v ére súdruhov javilo. Vskutku sa zdalo, že zánik je neodvratný.
Odvrátený zánik
Našťastie zdanie niekedy klame. Človek ani nemusel byť neveriaci Tomáš, aby pochyboval o možnosti záchrany, no napriek tomu sa ju podarilo dosiahnuť. Súčasný stav preto v kontexte „neodvratného“ zániku vzbudzuje o to väčší úžas.
Úžas sa ešte viac prehĺbi pri zistení, že si na seba Združenie Neratov zarobí. Má 250 zamestnancov a priamo v obci zaisťuje okrem pivovaru a krčmy aj kaviareň, ubytovanie so stravou, obchod s potravinami, záhradníctvo či prevádzku veľkej sály pre svadby a oslavy.
Zoznam však zďaleka nekončí. V stredisku Kopeček v neďalekých Bartošoviciach nájdeme dielne, kde sa vyrábajú porcelánové servisy predávané nielen v tamojšom obchode, ale šijú sa tu aj obliečky pre záchrannú službu Juhomoravského kraja. Strediská v Králiciach a Žamberku sa sústreďujú hlavne na montážne práce, pričom v Žamberku ich dopĺňa prevádzkovanie bistra a záhradníctva.
V prevádzke sú dve sociálne služby pre handicapovaných – denný stacionár Lávka a chránené bývanie Domov. Prihoďme k tomu fakt, že združenie zaisťuje špeciálnu školu pre mentálne ťažko postihnuté deti, a keď tento zoznam počujete v neratovskom hostinci, zatočí sa vám hlava bez toho, aby ste si museli dať viac Prorokov, než je zdravé.
Foto: Forbes Česko
Foto: Forbes Česko
Pri poctivom krčmovom stole sedí vedľa farára Suchára jeho bratranec Antonín Nekvinda, teda bývalý vysoký manažér, generálny riaditeľ Českej poisťovne Slovensko v čase, keď inštitúcia ešte bola súčasťou skupiny PPF už zosnulého miliardára Petra Kellnera.
V roku 2010 Nekvinda vysoký post v korporáte opustil a plus-mínus od tej doby sa stará o to, aby Neratov prosperoval. „Združenie vzniklo v roku 1992 a od začiatku s cieľom uživiť sa vlastnou prácou. Vtedy sa ešte nevedelo, že budeme v Únii a bude možnosť dotácií, no cieľ je stále platný a k nemu všetko smerujeme,“ zhrnie Nekvinda svoju činnosť vecne a napriek tomu to znie, akoby vyslovil vlastné krédo.
Pardon, nie vlastné krédo, ale krédo Neratova. Jednoznačným a nespochybniteľným základom je vlastná práca a ďalej vítaná pomoc českých i zahraničných dobrovoľníkov, medzi ktorými môžete byť aj vy. Financie získané z dotácií či od darcov mieria predovšetkým do investičných projektov.
Samostatnosť ako priorita
To, že nechcú naťahovať ruku s prosbou o financie a pričinia sa sami, bolo filozofiou obce už pred Nekvindovým príchodom. Vplyvom rôznych okolností to však začalo škrípať a začali sa objavovať varovné červené čísla. Popri tých vonkajších v tom hrali úlohu aj vnútorné okolnosti – Neratov nutne potreboval profesionála, ktorý by ho po ekonomickej stránke riadil.
Farárova matka a súčasne Antonínova teta bola v tom čase predsedníčkou neratovskej revíznej komisie a obrátila sa na synovca, či by nepomohol otočiť vývoj nepriaznivej situácie. Či by nechcel ísť do revíznej komisie namiesto nej. Výsledkom je, že Antonín Nekvinda dnes hýbe neratovským biznisom. Dosť špecifickým biznisom, no napriek tomu biznisom.
„Spočiatku to bola v porovnaní s prácou v Českej poisťovni zrážka svetov,“ priznáva. „Aj s pánom Bartoníčkom, ktorý vtedy spoločnému holdingu skupín Generali a PPF vládol, sme sa bavili, akú dobrú školu som tam smerom k Neratovu dostal.“
PPF „vyškolila“ Nekvindu v tom zmysle, že s erudíciou rozpoznal pomer cena – výkon, orientoval sa v právnych kľučkách a chápal aj to, ako možno hodnotu firmy zraziť jedným neuváženým výrokom.
Foto: Forbes Česko
Foto: Forbes Česko
„Vedel som napríklad, či na mňa banky niečo skúšajú, keď hovorili, či mám biznis plán, keď tvrdili, že náš spolok musí mať predstavenstvo a podobne. Vedel som tiež, aké zásadné je voči obchodným partnerom dodržiavať presné termíny. Aj preto teraz robíme napríklad státisíce jednoduchých súčiastok pre Siemens alebo pre Assa Abloy, čo je bývalá kľúčová spoločnosť FAB.“
S nádychom pobavenia Nekvinda pokračuje: „Nakoniec som v Neratove používal rovnaké tabuľky ako v Českej poisťovni. Tabuľky na prevádzku, na platy zamestnancov a podobne. Len čísla boli rádovo nižšie. O dosť nižšie.“
Štrukturálne je združenie oddelené od farnosti a jeho poslaním je už 31 rokov obnova pútnického miesta a života na dedine spoločne s postihnutými ľuďmi. Združenie poberá príspevky na handicapovaných klientov, s ktorými pracuje a oni pracujú v jeho prospech – na to má logicky zo zákona nárok, hoci peripetie, ako zložito sa k nim niekedy dostáva, by tento text nafúkli do neúmerných rozmerov.
Miliónové obraty
Združenie malo za minulý rok obrat okolo 85 miliónov korún (3,3 milióna eur), na ktorom sa vlastnými tržbami podieľalo zhruba 55 percentami. Zvyšok tvoria príspevky od štátu a dary, pričom cieľom je dostať sa v sebestačnosti minimálne na 75 percent.
Podnikanie neratovského spolku rozhodne nie je len o číslach. Čísla sú dôležité, no nie najdôležitejšie. Neratovské podnikanie je presiaknuté príbehmi jednotlivých ľudí, ktoré sa od neho nedajú oddeliť. To je na tom to najlepšie a tiež najdojemnejšie. Veľmi silno to návštevníkovi dôjde v špeciálnej základnej škole v Bartošoviciach, ktorá bola vybudovaná za 25 miliónov korún (985-tisíc eur) a otvorená v septembri 2020.
Riaditeľka školy Bronislava Havlíková miestami márne premáha slzy, keď rozpráva o osudoch žiakov so stredne ťažkým, ťažkým a hlbokým mentálnym postihnutím spojeným s kombinovanými chybami a poruchami autistického spektra. Rozpráva tiež o osudoch rodín žiakov, ktoré to často majú nesmierne ťažké.
Áno, dojatie je prítomné často. Zúfalstvo nikdy. Rozprávaním o neľahkých osudoch sa tiahne jednotiaca linka zložená z odhodlania pobiť sa so všetkým protivenstvom. V tomto odhodlaní je až omamná dávka všadeprítomnej nádeje. Epicentrom nádeje je obec, ktorú od Poľska delí neveľký potok a z ktorej kostola je vidieť po nebi plávajúce mraky.
Nádej je z podstaty veselá, rozhodne nie je depresívne smutná a v takom „biotope“ nemá zúfalstvo šancu zapustiť korene. A pokiaľ predsa len hrozí, že čierna farba preváži, strašidelnú tmu presvetlí humor.
„Keď dovŕšia deti našej školy 18 rokov, často sa stáva, že rodičia nevedia, čo s nimi ďalej, preto chcú, aby v dochádzke pokračovali,“ rozprávajú Nekvinda a Havlíková unisono, skáču jeden druhému do reči, čo je milý a nie rušivý prvok. „Rodičia sa často vôbec nehnevajú, keď ich dieťa z niečoho prepadá, ba naopak, sú radi, že môže v škole zostať. Počuť napríklad: ,Pepíček sa síce zlepšil v češtine, ale – uf! – prepadol z matematiky.‘“
Žarty lietajú aj v hostinci. Farár Josef Suchár ich trpezlivo znáša a dokonca s radosťou podnecuje, hoci sa často týkajú jeho osoby. Smerujú na jeho vášeň pre bagrovanie a duchovný sa naoko vážne sťažuje, že v investíciách, ktoré jeho bratranec Antonín diriguje, sa nenašli peniaze na modernejší bager…
Vášeň pre bager
Keď idú na druhý deň ubytovaní hostia do kaviarne na raňajky, farár už sedí v súčasnom bagri a so sústredeným výrazom sa ako zamestnanec združenia snaží ďalej zvelebovať miesto, kde sa ocitol prvýkrát pred mnohými rokmi a viac-menej náhodou.
Prihodilo sa to ešte pred novembrom 1989 a vtedy tajne vysvätený kňaz sám sebe uprostred torza dediny – vo vyhorenom, vyplienenom a stromovými náletmi prerastenom kostole – sľúbil, že ak sa zmenia v republike politické pomery a on sa stane oficiálnym kňazom, urobí všetko preto, aby sväté omše celebroval práve tu.
V kostole, ktorý sa ani na noc nezamyká – takže si z toho robia žarty, že v Neratove je úplne zbytočná inde populárna akcia Noc kostolov –, slúži teraz otec Josef omšu každý deň. Dobagruje a prezlečie sa z montérok do kňazského.
Antonín Nekvinda medzitým obstaráva prízemnejšie starosti, ako sú tie odohrávajúce sa v kostole so strechou z neba. „Táto symbióza nám bezchybne funguje,“ pochvaľuje si Josef Suchár a akoby na spečatenie svojho tvrdenia sa napije z Proroka.
Mimochodom, Jiří v ten večer na limonádu do krčmy neprišiel, no žiadny strach, čoskoro sa zase nevinne spýta na svoju obľúbenú tému.
„Môžem si dať pivo?“
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorom je Filip Saiver.
