Teoretický fyzik Samuel Kováčik, ktorý stojí za projektom Vedátor, sa literatúre o behu skôr vyhýba. Jeden vzorec však pri tejto aktivite občas používa – našiel si vlastné tempo, ktoré je dosť rýchle na to, aby ušiel komárom, a zároveň dosť pomalé, aby dokázal premýšľať o živote.
Stretli sme sa v polovici mája po náročnom víkende. Samuel Kováčik v sobotu absolvoval Beh pre pamäť národa a v nedeľu si ešte pridal Beh šenkvickým chotárom. Dvoje preteky po sebe dali telu zabrať, no bola v tom i radosť. V pondelok ráno mi však známy popularizátor vedy prezradil, že kedysi pre neho beh predstavoval presný opak potešenia.
„Hrával som hokej a naháňanie sa za pukom bola tá zábavná časť, zatiaľ čo beh ako kondičný tréning tá otravná a bolestivá. Z hokeja som bol zvyknutý šprintovať, čiže som mal po dvoch kilometroch behu vždy pocit, že si vypľujem pľúca,“ spomína na bežecké začiatky. Keď sa hokeju venoval menej a menej, voľný čas zapĺňal čoraz častejšie práve beh.
Foto: archív S. Kováčika
Foto: archív S. Kováčika
Vypustil šprinty a zrazu bez problémov zabehol desať kilometrov. „Tak som si povedal, že keď zabehnem desať, mal by som dať aj polmaratón. Hneď som sa na jeden prihlásil a skoro mi pri ňom zhoreli lýtka, dobehol som ‚vykŕčovaný‘,“ dodáva.
Polmaratón ho však posmelil k maratónu, ktorý zvládol zabehnúť po piatich mesiacoch. Veľmi si ho však neužil.
Štart jeho bežeckej kariéry vlastne kopíruje skúsenosti mnohých iných amatérskych bežcov.
Sprevádzali ho bežné chyby, ako sú príliš rýchle tempo či rapídne napredovanie, ktoré prináša riziko zranení. To sa ešte zvyšuje, keď človek nemá správne topánky. „Zo začiatku som behal v teniskách, v ktorých som hrával futsal. Odniesli si to však nohy,“ dodáva.
Nie stále rovnako
Aj po odbehnutom maratóne bol beh pre Kováčika stále len sezónnou záležitosťou, športom, ktorému sa venoval, kým vonku nebolo príliš teplo. Potom však prišla pandémia, ktorá mu neplánovane zaviedla nový tréningový režim. „Beh bol v čase karantén príležitosťou sa socializovať, takže som behal s kamarátmi a pomalšie, aby sme sa stihli porozprávať,“ hovorí Kováčik.
Foto: archív Samuela KováčikaZačal tradíciu takzvaných dlhých víkendových behov. Na začiatku to bolo dvanásť kilometrov v Karpatoch, neskôr dvadsať… „Po pol roku som bol niekde na tridsiatich kilometroch a nadobudol som tú aeróbnu kondíciu, keď má človek zrazu pocit, že môže behať koľko len chce. Samozrejme, po pár hodinách pochopí, že to nie je celkom pravda,“ usmieva sa Kováčik.
Hoci vo svojom projekte Vedátor, ale aj v knihách Najznámejšie experimenty vo fyzike a Obyčajné zázraky popularizuje vedecké témy, teórii behu sa dlhodobo úmyselne vyhýbal. „Chcel som, aby to ostalo na úrovni pocitovej záležitosti,“ hovorí. Potom sa však jedného dňa s partiou dohodol na výlete do Ríma, kde plánoval absolvovať ďalší maratón.
Keďže chcel mať z neho lepší zážitok než počas svojho prvého maratónu, začal riešiť aj tréningový program. „Vtedy som zistil, že človek by nemal behať stále rovnako, že na šesť kilometrov nasadíte iné tempo ako na pätnásť. Tých tréningových plánov je veľa a ja som si našiel ich spoločný menovateľ v systéme dlhších a kratších behov, intervalových tréningov a zvykania si na pretekové tempo,“ vysvetľuje.
Zároveň musel vziať do úvahy, že beh je len jednou z mnohých jeho aktivít a že si naň vie vyhradiť asi len päť hodín týždenne. „Vygooglil som si teda čosi, čo sa volá ‚Tréningový plán, ktorý sotva stačí na maratón pod tri hodiny‘. Akurát ja som si to upravil na 3:30,“ hovorí. Tento rok v marci v Ríme do seba zapadlo všetko ako malo a Kováčik sa naozaj dostal do cieľa pod tri hodiny a tridsať minút.
Spomalenie pomôže
Nie každý však túži po takýchto výkonoch. Niekto si obuje tenisky, do slúchadiel pustí obľúbený podcast a beží si svojím tempom rovnakú trasu. Rok za rokom. Je to chyba? „Je to tisíckrát lepšie, ako nerobiť nič,“ mieni Kováčik. Zároveň však dodáva, že variabilný tréning pomáha bežcovi rýchlejšie sa zlepšovať, učí ho iným spôsobom narábania s energiou v tele a trénuje rôznorodejšie skupiny svalov.
„Na druhej strane, keby som ja kedysi ostal pri behávaní rovnakých vzdialeností tým istým tempom a vydržal to robiť až do vysokého veku, nesťažoval by som sa,“ hovorí vedec, ktorý na sociálnych sieťach v poslednom čase publikuje aj príbehy o behu, respektíve hovorí o bežeckých skúsenostiach a motivuje začínajúcich bežcov.
Tí sa na neho najčastejšie obracajú s dvoma témami: čo si obliecť a čo robiť, ak ich beh naozaj nebaví. „V tom prvom prípade im viem povedať, čo fungovalo mne. Pri druhej otázke im väčšinou poradím, aby spomalili. Budú si to vedieť viac užiť a rýchlosť môžu začať pridávať, keď si vybudujú nejakú základnú kondíciu.“
Motiváciou môžu byť aj benefity behu, ktoré sa netýkajú priamo kondície. „Historika Yuvala Noaha Harariho sa raz pýtali, ako je možné, že stíha denne dve hodiny meditovať. On im na to povedal, že keby dve hodiny nemeditoval, nestíha tie ostatné veci. Pri meditácii si uprace veci v hlave. Ja to isté pociťujem pri behu,“ hovorí Kováčik.
Spomína napríklad na situáciu, keď si mal pripraviť prednášku na konferenciu TEDx v Košiciach. Dlho nevedel prísť na správny prístup, no potom si dal deväťdesiatminútový beh, počas ktorého si premyslel celý koncept. „Na takéto situácie mám to tempo, keď bežím dosť rýchlo, aby ma v lese nežrali komáre, zároveň dostatočne voľne, aby som vedel rozmýšľať o veciach,“ usmieva sa a dodáva, že je to tempo okolo šesť minút na kilometer.
Na najkrajšie behy sa nezabúda
Napokon dal Kováčik šancu aj tým knihám o behu. Jeho kolega, teoretický fyzik a fanúšik behu Juraj Tekel, mu odporučil knihu Training for the uphill athlete, ktorá pokrýva všetko od biochémie po zostavovanie tréningových plánov. Všetkých jej troch autorov – Scotta Johnsona, Steva Househo aj Killiana Jorneta – sa podľa Kováčika oplatí vypočuť si aj v podcastoch, majú čo povedať nielen bežcom.
Autora projektu Vedátor však najviac oslovili také knihy o behu, ktoré sa o ňom zamýšľajú hlbšie a filozoficky. „Beh je technicky vzaté zbytočná aktivita, veď je teoreticky lepšie ležať na gauči a šetriť kalórie. Ja preto rád premýšľam o tom, čo nám beh dáva okrem fyzických benefitov, a som zvedavý, ako to vidia iní ľudia,“ dodáva.
Takýto pohľad našiel napríklad v knihe Born to run, ale aj v knihe Martina M. Šimečku Telesná výchova. K nej má špeciálny vzťah, jej čítanie si rozložil tak, aby ju dočítal tesne pred svojím doteraz najdlhším behom – vyše 70-kilometrovým pretekom nazvaným Zázrifské pobehaňä. Trailový beh v búrkach a pri neznesiteľnej vlhkosti bol asi najnáročnejším, aký zažil. Bol aj jeho top výkonom?
„Skôr ako výkon ma asi zaujíma, či si ten beh nadlho zapamätám. Zázrifské pobehaňä bol ako rýchlokurz oravskými lesmi, čiže ho mám dodnes v pamäti z tohto dôvodu. Ale rovnako si pamätám na beh na Baranec, ktorý som stihol v čase pandémie ešte pred online poradou o desiatej ráno, či na ten jeden deň v roku, keď si už tradične vyberám dovolenku, aby som celý deň iba behal v Karpatoch,“ uzavrel Kováčik.
Celý článok vyšiel v júnovom vydaní magazínu Forbes (06/2023). Aktuálne vydanie alebo predplatné si môžete kúpiť TU.
