Bella Belá: čo chystá nová generácia majiteľov v najslávnejšom château na Slovensku

Najslávnejšie château na Slovensku prešlo do rúk druhej generácie majiteľov po roku 1989, štvrtej od roku 1945. Gróf Albrecht von Krockow spomína na zážitky z detstva, keď sem chodieval na prázdniny, ale aj na chvíle spred pandémie, keď už v úlohe nového riaditeľa pripravoval plány pre budúcnosť. Vraví, že dnes sa Château Belá pod jeho vedením do tej budúcnosti už naplno rozbieha.

Prečo hovoríme bella? Hodilo by sa možno povedať aj „ma belle“, keďže sa tento kaštieľ, niekdajšie letné vidiecke sídlo rodín Ullmannovcov, inšpiroval najmä francúzskou barokovou architektúrou.

Taliansky titulok však k dojmu z návštevy na začiatku októbra pasuje lepšie. V ten mimoriadne teplý, akoby letný, večer sme sedeli pri kaplnke, pri jedle počúvali, ako odbíja ôsmu, neskôr deviatu a cítili sa tu – vyše hodinu od Budapešti a necelé dve od Bratislavy – ako kdesi v Stredomorí. Hádam aj v Toskánsku.

Skutočne, kým sa Belá v prvých rokoch po rekonštrukcii etablovala medzi luxusnými hotelmi v strednej Európe najmä ako miesto, kde strávite krásny víkend na zámku v idylickom vidieckom prostredí, dnes už akoby hosťom okrem cesty do romantickej minulosti ponúkala ešte aj výlet na juh.

Talianske počasie, stredoeurópske víno

Ale pozor: stačí len jeden hlt vína ku grilovanému sumcovi s krémovým pohánkovým rizotom a vrátime sa domov do strednej Európy. V pohári je jedenásťročný, ale stále svieži rizling. Taký budete v Toskánsku hľadať dosť ťažko. Medzitým sa k hodinám na veži z diaľky pripojí trochu iný zvuk a o chvíľu prejde pokojnou večernou dedinou pár traktorov.

Domáci pán sa zasmeje: „Možno to budú Mirovi ľudia,“ povie. „Keď beží oberačka, musia byť pripravení, nemôžu pozerať na to, aký je deň či hodina. Keď sme pred pár rokmi zberali hrozno na ľadové víno, Miro ich zvolával uprostred noci. Na jeseň si vždy rád na nejakom dobre vybratom mieste vinohradu nechá pár riadkov, kde hrozno zostane na kroch, aby prezrelo a mohlo v zime zmrznúť na surovinu, vhodnú na výrobu ľadového vína. V novej klíme sa to darí čoraz zriedkavejšie, on je však vytrvalý.“

Svetový rizling zo Slovenska

Miro je, samozrejme, Miroslav Petrech, jedna zo zakladateľských osobností slovenského vinohradníctva a vinárstva v porevolučnom období. Poobede sme s ním v pivnici absolvovali skvelú degustáciu: od veltlínu, ktorý je v Belej v posledných rokoch čoraz zaujímavejším kontrapunktom k slávnejším rakúskym vínam, cez peknú domácu špecialitku, aromatickú Breslavu, až po opulentný sladký Alibernet.

Samozrejme, ochutnávali sme najmä rizling v jeho najrôznejších podobách. Petrechove rizlingy patria bez preháňania do slovenského kultúrneho dedičstva a tou najlepšou vizitkou sú dlhodobo aj pre samotné château. Hovorí to aj gróf Albrecht: „Stáva sa nám, že naši hostia ako svoj prvý kontakt s Belou spomenú práve víno,“ vysvetľuje. „Očarí ich, keď naň narazia ďaleko za hranicami Slovenska a povedia si: Kde je to miesto, kde vyrábajú takýto rizling? Chcem sa tam ísť pozrieť.“

Z ruín medzi európske destinácie

Keby sem, medzi pár malých kopčekov asi tri minúty bokom od cesty z Nových Zámkov do Štúrova, tí hostia zablúdili pred dvadsiatimi rokmi, našli by tu jedno veľké stavenisko. A ešte päť rokov predtým takmer nič, len ruiny kaštieľa s vybitými oknami a vykradnutým interiérom.

Vinohrady, o ktoré sa château dodnes opiera, tu vtedy boli, ale zámok sa už skutočne strácal. Albrechtova mama, grófka Ilona, začala so záchranou niekdajšieho sídla rodičov a prarodičov v roku 2000. Práce napokon trvali celých osem rokov. Bežné developerské kategórie ako návratnosť investície tu nemali miesto, išlo o osobnú vec.

Grófka Ilona von Krockow na titulke Forbesu spred desaťročia. Foto: Petra Lajdová

V auguste 2012 sa pani Ilona stala tvárou obálky Forbesu, prvou z oblasti hospitality a turizmu na Slovensku. „Ťažko sa mi opisuje, čo som cítila, keď som kaštieľ, ktorý som poznala iba z príbehov a starých fotiek, uvidela po prvý raz,“ rozprávala vtedy. „Opustený a zdevastovaný vyzeral ako zakliata Šípková Ruženka. Život odtiaľto vyprchal, budovu nechali úmyselne schátrať.“

Z bohatej zbierky mahagónového, cédrového či ebenového nábytku zostal jediný stôl, preč boli aj podlahy. Cenné fresky, ktoré sovietske vojská počas vojny zatreli vápnom sa zase paradoxne práve vďaka tomu podarilo aj po polstoročí obnoviť.

Zrúcaný kaštieľ ako ihrisko

Keď sa jeho mama pustila do obnovy kaštieľa, Albrecht Krockow bol ešte malý chlapec (má tri staršie sestry, v roku 2007 sa svadba jednej z nich stala neoficiálnym otvorením čerstvo obnoveného kaštieľa.) Belú tak gróf Albrecht pozná aj z trochu inej perspektívy – ako dieťa sa v jej ruinách a okolo stavby aj hrával.

„Zažíval som tu vtedy ako chlapec skvelé dobrodružstvá,“ spomína s úsmevom. „Raz sme s jedným kamarátom zišli kamsi nadol do pivnice a počúvali odtiaľ rôzne zvuky. Doliehali k nám z okolia, odniekiaľ zhora… Samozrejme, že pre nás boli záhadné a strašidelné,“ smeje sa.

Nový pán a nové plány

Desať rokov po otvorení kaštieľa, v roku 2018, grófka Ilona von Krockow zomrela a po rodinnej porade sa majiteľom château stal Albrecht. „Po predčasnej smrti mojej mamy sme sa rozhodli, že budeme v tradícii pokračovať a Belú ďalej povediem ja,“ rozpráva.

„Presťahoval som sa z Berlína do Viedne, aby som sa kaštieľu mohol viac venovať. Pripravili sme si rôzne plány, čo zlepšiť a prebudovať v najbližších rokoch, pracovali sme na niekoľkých investíciách do budovy a vybavenia. A potom zrazu prišla pandémia.“

Albrecht von Krockow. Foto: Marek Velček

Z hotela sa tak na čas akoby znova stalo šľachtické sídlo v pôvodnom historickom zmysle: útočisko, priestor pre život v ťažkých, tentoraz lockdownových časoch. Keď sa po pandémii hotel opäť začal rozbiehať, vraví gróf Albrecht, niektoré z prvých investícií smerovali do digitálnej oblasti.

Človek by si možno povedal, že historický hotel, ktorý hosťa privíta starobylými freskami, v loveckom salóniku poteší poľovníkov trofejnými kančími hlavami a v záhrade láka na posedenie pri jazierku s koi kaprami, sa hádam do digitálneho sveta ani veľmi nehodí.

„Viem, o čom hovoríte,“ prikyvuje Albrecht von Krockow. „V dnešnej dobe je však nevyhnutné, aby ste aj ako historický hotel, ktorý ponúka hosťom možnosť stráviť čas v prostredí odlišnom od dnešného digitalizovaného sveta, mali riadne prepracovanú komunikáciu s verejnosťou a hosťami. A tá sa nevyhnutne deje na internete.“

Ako digitalizovať historický hotel

Samozrejme, digitálna či hybridná zložka má v modernej ére hospitality sektora veľký potenciál. Určite aj v prípade historického hotela: podobne ako v každom lepšom múzeu je predstava, že by raz bola dostupná digitálna prehliadka najrôznejších pokladov sústredených v kaštieli, skutočne lákavá.

Po chodbách vyzdobených rozsiahlou zbierkou, ktorej najčastejšími exemplármi sú historické mapy a stovky rokov staré tlače exotických zvierat, sa totiž hostia môžu prechádzať dlhé hodiny. Kto má zmysel pre svet krásnych starožitností, iste aj celé dni.

Ak ste zasa fanúšikom vína, nemôžete si nespomenúť na očarujúce webové prezentácie francúzskych châteaux, vždy plné krásnych záberov z dronov: samé vinice, kvety, zeleň, slnko, nebo, samá radosť zo života. Aj v Belej je pritom peknej kultúrnej krajiny v okolí dosť: predstavte si napríklad svitanie nad horami pri maďarskom Vyšehrade či nad siluetou Ostrihomskej baziliky v diaľke.

Obrazy starého sveta

Ostrihom, ktorý je historickým a kultúrnym centrom tohto kraja, stojí aj za stáročnou tradíciou vinohradníctva na sprašových svahoch nízkych, vlastne iba zvlnených Belianskych kopcov. Prvé vinohrady tu pôvodne zakladalo tamojšie arcibiskupstvo, najstaršia zmienka z Belej je už zo začiatku 12. storočia.

Motív Ostrihomu nesmie chýbať ani v cykle malieb pripomínajúcich rurálny svet 19. storočia, ktoré tiež zdobia chodby zámku. Letmo načrtnuté postavy sedliakov pri práci na poliach, vozoch, na priedomí vidieckych chalúp a vzadu vždy buď zámok Belá, alebo, ak sa maľba pozerá na opačnú stranu, kopula veľkej baziliky a kopce pri Dunaji. To je tunajší svet, ktorý si veľkú časť svojho šarmu uchoval dodnes.

Samotný kaštieľ a jeho zázemie dostali dnešnú podobu v 18. a 19. storočí, keď obec dosídlili po pustošivých vojnách proti Turkom. Na východe kaštieľ prilieha k obci, napokon pôvodne súkromná kaplnka kaštieľa sa stala aj obecným kostolom.

Zo západnej strany zasa očarí pohľad do plytkej dolinky: za výbehom pre kone leží lesík so zámockou zverinou, o kúsok ďalej na juhu zasa uvidíte údolie Dunaja, ktorý sa tu vinie popri maďarskom pohorí Gerecse.

Od workcation po stretnutie štrikujúcich

„Dunaj je ďalším zdrojom potenciálu, ktorý má tento kraj,“ vraví Albrecht von Krockow. „Jednak spája Viedeň a Bratislavu, tu v okolí zasa Ostrihom, Vyšehrad a Budapešť, viacero štátov a kultúr, čo k nám tiež láka hostí. Ak sa však na rieku pozrieme z pohľadu našich hostí, raz by sa pre nich mohla stať aj miestom na oddych či športové vyžitie.“

Jednoducho, barokový kaštieľ sa aj v 21. storočí hodí takmer na všetko: od víkendového „getaway“ pobytu mimo sveta miest a mobilov cez „workcation“, prácu spolu s dovolenkou, veľké konferencie na najvyššej úrovni, svadby až po tematické večere či večierky.

A tiež na stretnutia: poľovníkov, hráčov bridžu či dokonca klubu štrikujúcich. V každom prípade je lákavým miestom pre najrôznejších hostí, od Budapešti cez Bratislavu po New York.

Aktivity? Stačí tu proste byť

Investície po pandémii zatiaľ dosiahli pol milióna eur, celkovo za tento rok vrátane plánovaných rádovo stovky tisíc eur. Lákadiel je pripravených dosť, bazén, spa, sauny, masáže a vírivky sme ani nespomenuli.

„Vieme, že väčšina našich hostí si sem prichádza oddýchnuť či ochutnať víno, gro času trávi v areáli hotela – či už v záhradách alebo vnútri. Chceme im preto ponúknuť čo najviac rôznych aktivít,“ vraví Ján Kolkus, prvý slovenský generálny riaditeľ Château Belá.

Snáď najkrajším lákadlom je však v kaštieli jednoducho byť. Pobudnúť tu hoci aj celý jeden deň. Predstavte si to napríklad v rytme slnečných hodín: doobeda sa potešíte pohľadom na členitú východnú stranu kaštieľa s kaplnkou.

Potom si presadnete na južnú stranu, niekde k točitému schodisku do záhrady, ktoré tu nechal postaviť jeden z bývalých majiteľov barón Baldacci, rovnako ako opevnenie, vodnú priekopu, padací most, základy parku a kryptu. (Celý areál dnešného kaštieľa so zázemím má dvadsaťdeväť hektárov, hotel zamestnáva takmer päťdesiat ľudí.)

Ak vám v tomto podunajskom Toskánsku začne byť na obed príliš teplo, ukryjete sa niekam do záhrady, napríklad pod jeden z dvoch stromov ginkgo biloba, pozeráte sa, ako sa vlní vzduch nad kaštieľom a presklenou oranžériou a keď sa večer trošku ochladí, presuniete sa na západ. A spod veže sa len tak pozeráte na slnko, trebárs aj celú hodinu. (Mobil ste si, samozrejme, odložili doma!)

Víno ako svedok zmeny klímy

K tomuto kolobehu života s prírodou patria i tunajšie vína. Vyplnia aj celé menu: welcome drink, rizlingový sekt, je svieži, pevný, dalo by sa povedať „rovný“. Snáď toto slovo sa najlepšie hodí pre anglické „stature“ či „poise“, ktoré takýmto vínam pripisujú kritici.

Rizlingom pokračujeme ďalej a treba povedať, že pre dnešného vinára je to hádam ešte vzácnejšia odroda ako pred rokmi. Dokáže byť totiž skvelý aj ako prísne suché víno. Nemci ako Egon Müller, slávny vinár a rodinný príbuzný Krockowovcov, ktorý vinárstvo s Miroslavom Petrechom rozbiehal a s Krockowovcami je jeho spolumajiteľom, by povedal „staubtrocken“.

Veľmi presvedčivý však môže byť aj rizling polosuchý, čo už o každom bielom víne neplatí, no ak sa podarí ako sladké víno, je jednoducho famózny. Technické detaily o cukornatosti sú možno trochu mimo možností tohto článku, sú však dôležitejšie, ako by sa mohlo zdať.

Budúca stále teplejšia klíma bude totiž pre vinohradníkov čoraz náročnejšia, vinič im napríklad bude dávať stále menej a menej času na zber v optimálnej technologickej zrelosti, vysvetľuje Miroslav Petrech.

Teplá klíma tiež vinárov na celom svete tlačí k práci so stále prezretejším hroznom a núti ich, aby vo vínach počítali aj so zvyškovým cukrom. Máloktorá odroda dokáže očariť vo všetkých svojich formách, ale rizling z Belej môže mať pokojne aj stodvadsať gramov zvyškového cukru na liter – len si to v dnešnej dobe posadnutej gramážou cukru v jedlách a nápojoch predstavte!

A aj v takejto podobe to bude víno rovnako opulentné ako elegantné. Kyseliny z polôh okolo Mužly udržia víno svieže, aj keď bol mušt po vylisovaní až extrémne sladký. Vínu budú pomáhať aj vtedy, keď už bude staršie, vyzretejšie a s nastupujúcimi ušľachtilými petrolejovými tónmi.

Priekopnícke víno z roku 2001

Lisovanie celých strapcov zasa profilu vína pomáha dodať ďalšiu dimenziu, štipku jemnej zemitosti či korenia a tiež patrí k rukopisu vinárstva. Ten vytušíte aj v odlišných vínach, v spomínanej aromatickej Breslave, krížencovi troch starodávnych odrôd – tramínu, Chasselas rosé (Chrupka červená) a málo známej odrody Santa Maria d’Alcantara. Cítiť ho aj v presvedčivom vrstevnatom veltlíne a dokonca aj v tom spomínanom Alibernete.

Oddanosť miestu a prejavu vína, ktorý to miesto zmysluplne vyjadruje, nízky objem produkcie a vysoká kvalita boli od začiatku základom značky Château Belá. A teda aj dôležitým príkladom pre ambicióznejších slovenských vinárov, že špičkové víno za (pre našinca) vyššiu cenu je možné pravidelne a dlhodobo produkovať aj na Slovensku.

Rizling z ročníka 2001, ktorý od „pápeža vínnych kritikov“ Roberta Parkera získal deväťdesiatštyri bodov, bol potom pre Slovensko až priekopníckym vínom. Aj po dvoch desaťročiach stále zostáva výzvou pre ďalších slovenských vinárov, aby jeho úspech dokázali napodobniť.

Samozrejme, odbytom pre asi 60-tisíc fliaš vína, ktoré v priemere ročne v Belej vyrobia, je celý svet, od Japonska cez USA po Kanadu, od Nemecka po Singapur či Brazíliu.

Nechtík, rozmarín, šalvia, petrolej…

Aký je teda ten rizling, ako chutí? To je téma, ktorá by stačila aj na sympózium odborníkov, odcitujme náhodne vybratý len jeden komentár someliéra a blogera Edwarda Cohena. Nejde o autoritu ani špecialistu na rizling, podstatu jedného z Belej však vyjadril vcelku stručne a vecne: „Komplexná aromatika aj chute: citrusy, kvet nechtíka, rozmarín, šalvia, petrolej aj živica. Zážitok pre intelekt a zmysly.“

Pridajte si ešte lipový kvet a marhule a máte základ pre komplexnosť a rafinovanosť rizlingov z Belej. Tá sa ukáže aj pri stole. V ponuke nie sú iba jedlá typicky vhodné k bielemu vínu, také carpaccio z červenej repy s kozím syrom nie je pre rizling ľahkým partnerom.

Sekt a ani suchý rizling sa však nevzdajú. So syrom zažiaria, pri repe sa nestratia. Pri sumcovi a sladkom dezerte už aj suchý aj sladký rizling excelujú.

… a aj maliny. Ale pozor, nie záhradné!

Tunajší terroir, v ktorom sa spája mikroklíma okolo Dunaja s polohou v rámci strednej Európy, miesto, na ktorom sa striedajú atlantický, mediteránny, občas škandinávsky a aj kontinentálny ráz počasia, však dáva vinohradníkovi šancu vyrábať nielen presvedčivé rizlingy, ale čoraz viac aj červené vína, a to vrátane sladkých.

„Áno, sú tam aj černice, to je pravda, ale najmä maliny. A pozor, nie záhradné maliny, ale lesné, to je diametrálny rozdiel,“ zdôrazňuje Miroslav Petrech pri pohári lukulského sladkého Alibernetu s 225 gramami cukru a 6,67 percenta alkoholu.

Na záver rýchleho prehľadu tvorby tohto zásadného slovenského vinárstva musíme ešte splniť žiadosť samotného tvorcu vín: „Hrubým písmom, prosím, do článku napíšte, že 98 percent vína tvorí príroda, tá je majster, nie vinár.“

Ruže od pani grófky

Vinár musí byť najmä trpezlivý a postupne zbierať skúsenosti zo svojej vinice. Miroslav Petrech je, ako vie každý slovenský fanúšik vína, rodák z Bošáce. V kraji pri Belej však žije už vyše päťdesiat rokov a pozná ho dokonale.

Spýtali sme sa ho preto, ako si spomína na to, ako kaštieľ vyzeral v časoch pred rekonštrukciou. „V päťdesiatych rokoch tu bolo väzenie pre politických väzňov, potom tu bolo všeličo,“ pripomenie známu históriu. „Aj sklady nábytku a ovocia. Keď sme obnovovali pivnicu, páchla po chemikáliách,“ dodá a nikto už ani nemá chuť pýtať sa ďalej.

Reč sa radšej stočí na jeden dnešný pekný detail v záhrade: pani grófka okrem iného priniesla do Belej aj smotanové champagne ruže. „Tie mala naozaj rada,“ spomína pán Petrech.

Nie je to len na pár rokov

O pár hodín neskôr zasa Albrecht von Krockow, o dve generácie mladší, rozpráva, ako si na Belú spomínala jeho babička, ktorá sa sem štyridsať rokov nemohla ani prísť pozrieť, takisto hovorí aj o tom, ako odlišne si ju pamätala jeho mama.

Peripetie jednej budovy odrážajú zamotaný vývoj dejín, ktorý rodinu odfúkol zo strednej Európy preč do sveta, na miesta od Nemecka cez Španielsko až po Zimbabwe. A v prípade Albrechta načas aj do Uruguaja, kde istý čas žil ako študent.

Mamička spočiatku neverila, že sa kaštieľ podarí zachrániť, otec sa zasa záchrany, žiaľ, nedožil, spomínala grófka Ilona na svojich rodičov v rozhovore pred jedenástimi rokmi. A dodala: „Keď idete do niečoho takého, viete, že to nie je len na pár rokov. Chcete začať písať novú históriu a do nej musíte zapojiť aj novú generáciu.“

Jej prianie sa napĺňa.

Článok vyšiel v magazíne Forbes v decembri 2023. Nahliadnite do najnovšieho vydania alebo si objednajte predplatné magazínu Forbes na celý rok.

Vyhľadávanie…

Nenašli sa žiadne výsledky, skúste použiť iné kľúčové slovo!

Alebo skúste preskúmať témy

11/2024 – Na ťahu