Carduus x textorisianus – znie to ako nejaké rozprávkové zaklínadlo, no je to latinský názov pre bodliak, ktorý tento rok oslavuje stotridsiate meniny. Pomenovali ho v roku 1893 podľa Izabely Textorisovej, prvej slovenskej botaničky, ktorá celý život opatrne našľapovala, obrazne aj doslova, pomedzi bodliaky karpatského typu.
Auto nechávam na konci Blatnice pri Gaderskom potoku. Na žltej značke sa uhýbam cyklistom, na modrej už stúpam zložitejším terénom, zdravím „nazdar“ turistov, ktorí si privstali a selfie z vrcholu Tlstej si už spokojne nesú vo smartfónoch. Blatnica je východiskom pre populárne túry do Veľkej Fatry a musí byť naozaj škaredo, aby ste počas nich nikoho nestretli.
„Nášmu ľudu nejde do hlavy, že by sa niekto z vlastnej pasie driapal po horách a skalinách, dral podošvy, podaromnici strácal čas a nikto mu za to nezaplatil,“ vraciame sa cez Textorisovej denník do minulosti.
Tá istá dolina, rovnaké skaly, podobné rastlinstvo, no predsa aký odlišný svet to bol pred stotridsiatimi rokmi, keď pod Tlstou 27-ročná Izabela Textorisová objavila bodliak, ktorý sa nezhodoval so žiadnym herbárovým záznamom ani s nijakým opisom z múdrych kníh, ktoré si vždy po desiatej večer čítala pri svetle petrolejky.
Zmarený sen
V roku 1866 vynašiel Alfred Nobel dynamit, parník Great Eastern prepojil Ameriku a Európu transatlantickým telegrafným káblom a Catherine Griswold získala prvý z tridsaťjeden patentov, ktoré posúvali vpred odevný priemysel. Moderná doba klopala na dvere, no nie zas tak silno, aby ju bolo zreteľne počuť aj na Gemeri.
Izabela Textorisová sa narodila 16. marca 1866 v Ratkovej v rodine advokáta Andreja Textorisa. Ten s manželkou Antóniou priviedol na svet až päť dievčat, pričom chcel a aj zariadil, aby sa čo najskôr osamostatnili. Vhodnou cestou v tej dobe bolo povolanie poštárok. Najstaršia Jolana odišla robiť na oravskú poštu, Izabela zložila poštársku skúšku ako dvadsaťročná a presťahovala sa do Blatnice.
Pošta však nebola jej snom. Už od čias, keď ju v ľudovej škole v Jeľšave učil charizmatický pedagóg a botanik Václav Vraný, túžila byť učiteľkou. Vzor mala aj v tete Ľudmile Kuorkovej, jednej z prvých kvalifikovaných učiteliek na Slovensku.
Otec však rozhodol inak a okrem vnútenej kariéry Izabele pridal aj ďalšie povinnosti. Do Blatnice sa prisťahovala so starou mamou, o ktorú sa starala, neskôr boli v jej opatere aj mladšie sestry a napokon aj rodičia.
Reprofoto: Slovenská pošta
Reprofoto: Slovenská pošta
S najväčšími duchmi ľudstva
Turistika je dnes populárna aj preto, že človek vypadne z kolotoča povinností. Unikne z rutiny. Hlavu zamestnávajú iné vnemy, vône, výhľady, krok za krokom sa vynárajú pradávne pudy lovcov a zberačov, telo odmeňuje hlavu za pohyb endorfínmi a dopamínom.
Izabela, ktorej odmalička nehovorili inak než Bela, koncom 19. storočia, samozrejme, neunikala z korporátu ani z rušného mesta, veď bola paňou svojho poštového úradu, ktorý sídlil v dedinskom domčeku s krásnou kvetinovou záhradou.
Unikala pred nepochopením. Hoci ju miestni celkom pekne prijali a ako poštárku si ju aj vážili a rešpektovali ju, predsa len museli ich poznámky o jej čudáckych aktivitách pichať ako bodliaky.
Botanička Marta Vozárová, ktorá o Textorisovej živote a diele zostavila brožúru Prvá slovenská botanička, opísala podľa denníkových záznamov jej „čudácke“ praktiky, ktoré sa vymykali pochopeniu dedinčanov:
„Moja večerná univerzita sa začína medzi deviatou až desiatou hodinou. Počkám, kým sa stará mama uloží a unavená Margita (sestra – pozn. redakcie) zavrie zošit s algebrou. Vtedy zhasnem veľkú lampu, ktorá osvetľuje celú izbu, prinesiem si z kuchyne malú ručnú petrolejku,“ písala.
„Opatrne ju zakryjem z troch strán papierovým tienidlom, aby som nerušila spiace, a utiahnem sa za malý stôl. Otvorím zápisník, do ktorého zapisujem plán, ktorý mienim splniť. A potom sa dám do práce. Kým mám ešte čerstvú myseľ, študujem naplánovanú látku a robím si poznámky z prebraného učiva. Potom sa trochu uvoľním a čítam. Túto časť svojej večernej zábavy som si poeticky pomenovala: Hodinka hovorov s najväčšími duchmi ľudstva.“
Scenéria z Veľkej Fatry. Foto: Flickr, Ksenia Smirnova
Táto hodinka sa niekedy končila aj dlho po polnoci. U Textorisovej sa svetlo často zhasínalo ako posledné v obci. Keď k tomu prirátame pravidelné vychádzky s plechovou torbou, v ktorej si z lesov a lúk nosila nové a nové rastliny, jej štýl života sa skutočne veľmi vymykal zvyklostiam.
Herbarium Textoris
Ešteže mala tie listy. Nielen tie zelené, ktoré lisovala medzi stránkami kníh a potom systematicky ukladala do herbára, ale i tie, ktoré ju spájali so svetom a ľuďmi, u ktorých nachádzala väčšie porozumenie.
Odmalička si rozumela so vzdelanými ľuďmi. Povedané dnešným jazykom, učiteľ Vraný bol jej prvým mentorom. Keď mala šestnásť, bol to práve jeho článok v Slovenských pohľadoch, ktorý ju priviedol k botanike a budovaniu vlastného herbára.
Tesne pred začiatkom svojej poštovej kariéry Vraného osobne navštívila a on ju naučil, ako ukladať rastliny do herbára systematicky a vedecky. Povedal jej, aby začala tvoriť svoj Herbarium Textoris.
Pomyselnú štafetu mentora po Vranom prevzal ďalší známy učenec Andrej Kmeť. Podrobne a trpezlivo spolu rozoberali najmenšie detaily flóry Turca.
Vďaka nočnej univerzite a narastajúcej zbierke sa botanikom svojej doby stala rovnocennou partnerkou, hoci nemala formálne vzdelanie. Podľa Vozárovej si aktívne písala s botanikmi Karolom Brančíkom, Jánom Fábrym, Jozefom Dohnánym, Jánom Petrikovichom, Samuelom Kupčokom a Antalom Margittaiom.
Práve poslednému menovanému v roku 1893 zaslala i bodliak, ktorý nedokázala identifikovať. Našla ho v máji na Tlstej a botanik Margittai, ktorý pôsobil v Kláštore pod Znievom, ho na jej počesť nazval Carduus x textorisianus. Neskôr sa ukázalo, že išlo až o trojnásobný hybrid iných druhov bodliakov.
Ochotná i prísna
Ani vo vedeckej časti života sa však nemohla úplne uvoľniť. Bodliaky tu mali podobu rôznych udavačov a neprajníkov. Už v začiatkoch jej poštovej kariéry ju kolega obviňoval z panslavizmu, takže aby neprišla o živobytie, musela spoluprácu so slovenskými vedcami tajiť. V tej dobe to neboli aktivity zlučiteľné s postom uhorskej kráľovskej poštárky.
Listy si preto často nechávala posielať k farárovi, aby jej ich nik neotváral. Kolegov rodákov navyše prosila, aby si radšej písali po nemecky. Napriek tomu, že o národnom prebudení neskôr napísala i poviedku, po prvej svetovej vojne na ňu vedenie Československej republiky nazeralo paušálne – ako na uhorskú poštárku – a z práce bola prepustená.
Bodliakov poznajú vedci v súčasnosti asi deväťdesiat druhov. Foto: Xenia Smirnova, Flickr
V druhej polovici života sa musela uskromniť, no tešiť ju mohla už nielen regionálna, ale aj celoeurópska botanická sieť, ktorej bola súčasťou. Písala a vymieňala si rastliny s členmi botanických spolkov v Rakúsku, Nemecku či vo Švédsku. Jazykovo bola skvele vybavená, okrem slovenčiny a maďarčiny rozprávala a písala aj po nemecky, anglicky, rusky a francúzsky, čiastočne aj po taliansky, rumunsky a po latinsky.
Francúzštinu doučovala aj deti v Blatnici, domácim zase ešte ako poštárka pomáhala s prekladom úradných formulárov z maďarčiny do slovenčiny. Bola ochotná, ale aj prísna. V dokumentárnom filme Rande s Belkou spomínali jej rodáci, ako ich predkovia mali pred pani poštárkou rešpekt – na poštu bolo neradno prísť so špinavými rukami, pokrčenými dokumentmi či nespočítanými peniazmi. To by ich Bela otočila na prahu!
Pripomína ju planétka
Hoci ju európska botanická komunita prijala medzi seba, na formálne uznanie čakala až do posledných rokov. Veď aj jej slávny bodliak sa v odbornej literatúre objavil až dávno po jeho objavení – v roku 1925 „nový“ objav publikovali v diele Magyar Flóra.
Veľká znalkyňa rastlinstva Turca napokon zhromaždila herbár so 4 874 položkami. Dnes je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde stále nachádza využitie. Hoci je prechádzka Veľkou Fatrou dnes podobná tej spred stotridsiatich rokov, predsa už mnohé rastliny tej doby v prírode nenájdeme. Iba v Herbarium Textoris.
Keď v roku 1942 Izabelu navštívil zakladateľ Botanického ústavu Ján Futák a ocenil jej zbierku, bolo to asi prvé oficiálne uznanie, ktorého sa jej dostalo. O sedem rokov neskôr ochorela a z nemocnice v Martine sa vypýtala do Krupiny k najmladšej sestre Alme, kde 12. septembra 1949 skonala.
Jej rodný dom ani dom v Blatnici, kde prežila väčšinu života, už nestoja, no jej bodliak sa dostal až do blatnického erbu. Okrem vzácneho herbára dnes prvú slovenskú botaničku pripomína svetu aj vesmírne teleso. V roku 2004 objavil Peter Kušnirák planétku, ktorú na počesť Bely Textorisovej pomenoval 30252 Textorisova.
