Stopa Tomáša Baťu nezostala iba v mestách, ktoré nesú jeho meno – pred desiatimi rokmi bola po ňom pomenovaná zastávka metra Baťa Chauk vo Faridabade pri Dillí. Nachádza sa v blízkosti ďalšej továrne na výrobu obuvi pôvodnej českej spoločnosti.
V tom čase bol politický a obchodný líder Zlína, ovládal československý obchod s obuvou a čoskoro plánoval ovládnuť aj ten európsky. Ešte predtým sa však rozhodol, že zamieri na trh do ďalekej krajiny. Tomáš Baťa sa tak na jar 1925, presne pred sto rokmi, vydal na svoju prvú cestu do britskej Indie.
Ten rok bol pre Baťu úspešný aj v iných ohľadoch. Priamo pri továrni postavil prvý internát pre mužov, založil Baťovu školu práce pre mužov a otvoril 563. pobočku v Československu. Okrem toho ako starosta Zlína inicioval reformu verejného školstva v meste.
Mal nabitý program, ale aby mohol rozšíriť svoje podnikanie do ďalších krajín, Baťa sa ešte rozhodol pre cestu loďou do tisíce kilometrov vzdialenej Indie. Zistil, že tamojšie prostredie je pre jeho výrobky ideálne, keďže lacná uzavretá obuv bola takmer nedostupná.
Netradičná príležitosť
Zistil to, keď sa ubytoval v jednom z miestnych hotelov a uvidel, ako služobníctvo behá po chodbách bosé. Každému z nich dal preto pár plátenných topánok, ktoré si priniesol so sebou ako vzorky, ale keď sa po niekoľkých týždňoch vrátil do hotela, zistil, že ich nenosia.
Historický kalendár Baťa. Zdroj: eSbírky / Národní muzeum (CC BY 4.0)
Dôvod bol jednoduchý – nielenže turisti z Európy dávali prednosť služobníctvu bez topánok, ale predávali ich preto, lebo žiadna iná spoločnosť takéto topánky nevyrábala. V snahe nadviazať obchodné kontakty a pokryť veľký trh preto navštívil Bengálsky kožiarsky inštitút alebo Národnú garbiareň a tiež si prezrel niekoľko plantáží kaučukovníkov.
Po návrate domov začal vybavovať prvé objednávky, ale spočiatku sa predaj pohyboval len okolo dvesto párov mesačne. Okrem toho stretnutie s inou civilizáciou viedlo Baťu k úvahám o povahe Inda ako človeka a jeho vzťahu k Európanom.
Baťove zápisky
„Je hluchý, keď mu poviete, že sila európskeho muža je v jeho vzdelaní a v srdciach jeho mužov. Našťastie nehrozí, že by tento človek zvíťazil nad Európanom, ak nezvíťazí sám nad sebou a nepochopí, že národ má právo na suverenitu len vtedy, ak dokáže spravovať svoju krajinu tak, aby čo najlepšie slúžil sebe, a tak aj celému ľudstvu,“ napísal v knihe Úvahy a prejavy.
Indovia teda podľa neho ťažko znášali podmanenie „severanmi“ a snívali o revolúcii, ale zároveň podľa neho žili životom, ktorý sa viac podobal životu zvieraťa ako človeka.
„Severský človek sa v boji s drsnou prírodou naučil myslieť zložitejšie a musel sa stať ľudskejším ako jeho južný brat, ktorý bol živený zhovievavejšou prírodou,“ opísal Baťa svoj vtedajší pohľad na rasy.
Tento názor potom rozvinul v básni s názvom Som Severan, ktorú napísal okolo roku 1930. Píše v nej: „Som Severan. Nikto nie je viac. Mojím erbom sú plavé vlasy a snehobiele líca. Som nepremožiteľný kráľ, lebo som Severan.“ Alebo: „Slúžim svojou prácou blížnym, lebo som Severan.“
Tomáš Baťa v roku 1932. Zdroj: Magazín Světozor / Wikimedia Commons (Public domain)
Tieto názory ho však nijako neodradili od podnikania a zamestnávania svojich „južných bratov“, a tak v októbri 1925 vyslal do Indie dvoch pracovníkov, ktorých poveril vybudovaním tamojšej obchodnej organizácie.
Svoje prvé obchody v Indii otvoril nasledujúci rok v dôležitých indických mestách Bombaj a Kalkata. Za celý rok nepredal ani tri a pol tisíca párov obuvi, ale nakoniec dosiahol úspech.
Do roku 1928 vyviezol do krajiny 80 000 párov obuvi a o tri roky neskôr toto číslo takmer štvornásobne zvýšil. Potenciálny dopyt však videl ešte vyšší, a tak v roku 1931 prišlo na jeho pokyn do Indie štrnásť mladých Čechoslovákov.
Deň pred Štedrým dňom tam založili obchodnú spoločnosť a postupne začali otvárať nové pobočky, no keďže v Európe nastala hospodárska kríza a India neprinášala dostatočné zisky, Baťa sa opäť vydal do vzdialenej krajiny.
Tomáš Baťa po ceste do Indie v roku 1932. Zdroj: Magazín Světozor / Wikimedia Commons (Public domain)
Pre noviny Mladý Zlín povedal, že z 350 miliónov obyvateľov malo možnosť obuť sa iba desať z nich a chôdza po rozpálených kameňoch bola pre ľudí mučením.
Vo svojom denníku si potom poznamenal, že výnimočnú hospodársku situáciu treba riešiť „výnimočnými prostriedkami“, ale „nebude to cesta príjemná“, cituje Zuzana Hrnčířová vo svojom podrobnom zhrnutí Baťovho podnikania v Indii.
Baťa to predpokladal správne, pretože to bola veľmi ťažká cesta. Šesťčlenná posádka musela počas cesty núdzovo pristáť, prestal im totiž fungovať motor a zastihla ich aj silná búrka.
Počas 32 000 kilometrov dlhej cesty sa im však podarilo prejsť tri kontinenty a dokonca sa zastaviť v dnešnej Indonézii. Americký denník New York Times v tom čase označil tento let za „najdlhšiu a najambicióznejšiu komerčnú cestu, akú kedy lietadlo podniklo“.
Na konci cesty sa Baťa rozhodol postaviť továreň v Indii, pretože sa mu neoplatilo dovážať topánky. Po prílete domov povedal nadšeným ľuďom na letisku, že všetci zbohatnú, pretože v Indii chodia milióny a milióny ľudí bosí.
Zatiaľ čo tento let pomohol jeho biznisu, iný let ukončil jeho život. Dňa 12. júla 1932 Tomáš Baťa zahynul pri leteckom nešťastí a vedenie spoločnosti a jej expanzia do Indie skončili v rukách jeho brata Jana Antonína Baťu.
Existujúca továreň však nestačila a pri Kalkate sa mala postaviť nová. Ľudia pracujúci u Baťu však nemali veľké očakávania – závod sa nachádzal v močiari plnom komárov a hadov.
Celé Baťovo mesto
Projekt mesta s názvom Batanagar potom rozdelil bývanie na časť pre Európanov a časť pre Indov, pričom európska časť mala nielen viac služieb, ale aj lepšie bývanie. Celé mesto mali vtedy postaviť s ohľadom na klasickú ázijskú architektúru, ale aj na kastový systém, ktorý oddeľoval spoločenské triedy.
Ruda Martinec, ktorý stál za výstavbou mesta, však zistil, že to nebude fungovať podľa plánu. Systematický prístup známy z Baťových miest musel potlačiť, aby sa vyrovnal s nepriaznivým prostredím.
Tropické podmienky si vyžiadali aj použitie iných materiálov ako klasických baťovských červených tehál a problém bol aj s miestnymi robotníkmi, ktorých museli Čechoslováci naučiť používať lopaty.
Výstavbu sprevádzali aj nepríjemnosti v podobe problémov s pitnou vodou, ale nakoniec mesto postavili a v priebehu týždňa sa všetka výroba presunula z mesta Konnagar. To malo problém ešte pred dokončením nového mesta, keď sa stále zvyšoval počet zamestnancov podniku, ktorí nemali kde bývať.
Nová obec s rozlohou 324 hektárov bola pre zamestnancov lepšia aj preto, že v nej bolo kino, športoviská, spoločenské kluby a nemocnica.
Dodnes je dobrým miestom pre futbalistov, z ktorých viacerí pokračovali v kariére na národnej a medzinárodnej úrovni. Tých komunita pri vzniku obce podporovala vytvorením dvoch futbalových tímov – jedného pre Európanov a druhého pre Indov.
Dnes je Batanagar súčasťou mesta Maheshtala, ktoré má pol milióna obyvateľov. Továreň tam stále funguje a často sa jej pripisuje, že je najväčším výrobcom obuvi nielen v Indii, ale aj v celej Ázii. Pôvodná podoba spojeného mesta však ustupuje plánom developerov.
Tí o zámere vybudovať na pôvodnom mieste golfové ihrisko hovoria minimálne od roku 2004 a podľa posledných správ z roku 2021 plánovala skupina Ambuja Neotia postaviť okolo ihriska ďalších dvanásť luxusných kondomínií.
V roku 2023 oznámila svoj zámer postaviť v meste novú nemocnicu aj spoločnosť Apollo Hospitals.
Dobrý status
Štyri roky po začatí výroby v Batanagare začali stavbári pracovať na meste Batapur, ktoré sa nachádza hneď za hranicou v dnešnom Pakistane. Stálo medzi veľkými mestami Lahore a Amratsar a miestna továreň sa zamerala na výrobu gumených čižiem.
Po získaní nezávislosti Pakistanu sa stala takmer jediným miestom, ktoré zásobovalo novú krajinu topánkami. Počas vojny sa oblasť niekoľkokrát vymenila medzi Indiou a Pakistanom, až nakoniec skončila v novej krajine, čo vo svojich spomienkach ocenil Tomáš Jan Baťa, syn zakladateľa spoločnosti Tomáša Baťu.
Spoločnosť tak zrazu mala nezávisle fungujúce továrne v oboch krajinách. Okrem toho mohla predávať miestnemu obyvateľstvu a pokojne spolupracovať s novými úradmi, pretože na rozdiel od britských spoločností nebola vnímaná ako kolonizátor.
Podobne ako Batanagar, aj toto mesto je teraz súčasťou väčšieho mesta – v prípade Batapuru je to už spomínaný Lahore, ktorý má celkovo trinásť miliónov obyvateľov. Napriek tomu, že spoločnosť je súčasťou druhej najväčšej metropoly Pakistanu, stále si udržiava vplyv v tejto oblasti a zamestnáva mnoho miestnych obyvateľov.
Dnes je jej generálny riaditeľ Ind Sandeep Kataria a značka je v oboch krajinách taká úspešná, že vznikajú videá a články, ktoré prekvapeným miestnym obyvateľom odhaľujú, odkiaľ vlastne pochádza.
Všeobecná predstava je, že značka Baťa vznikla práve tam. Ako to spoločnosť dosiahla? Zistila, že najlepší spôsob je prispôsobiť sa miestnemu trhu.
Napríklad, keď kedysi objednala príliš veľa bielych sandálov, ktoré nikto nekúpil, zamerala sa na to, čo v Indii zákazníci naozaj chcú. A aby sa priblížila miestnym spoločnostiam, rozhodla sa napríklad prispôsobiť svoje logo miestnemu jazyku alebo použiť inak v Československu úspešné „Baťove ceny“.
To všetko nakoniec viedlo k tomu, že stopa Tomáša Baťu nezostala len v mestách – pred desiatimi rokmi bola po ňom pomenovaná zastávka metra Baťa Chauk vo Faridabade pri Dillí. Nachádza sa v blízkosti ďalšej továrne na výrobu obuvi pôvodnej českej spoločnosti.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorom je Filip Vokoun.
