V 18. storočí na ich výstavbe pracovali denne tisíce ľudí, vrátane žien a chlapcov. No tvorcovia sústavy banskoštiavnických tajchov si zrejme ani nevedeli predstaviť, že ich vodné diela tu budú aj o 300 rokov. Michal a Slavomír Červeňovci už desaťročie mapujú tento technický unikát.
Ako Banskoštiavničania vnímali tajchy odmalička, no ich hlbší význam začali spoznávať až neskôr. A každý po svojom. Michal sa dal na štúdium vodohospodárstva, a tak lepšie pochopil, aké majstrovstvo stálo za vybudovaním celej sústavy vodných nádrží.
Slavomír, profesionálny fotograf, zase tajchy objavoval cez objektív. Ich spoločná vášeň viedla nielen k založeniu združenia Štiavnický tajch, ale aj k vydaniu knihy Banskoštiavnická vodohospodárska sústava.
Možno by sme však mohli začať objasnením, čo vlastne ten tajch je. Ide o vodnú nádrž, ktorá slúžila na získavanie energie na banské účely. Voda sa do nádrží privádzala a odvádzala sústavou jarkov, keďže väčšina z nich nevznikla na žiadnom toku.
„Často ľudia slávne priehrady z okolia Banskej Štiavnice nazývajú nesprávne jazerami. Z tohto omylu, samozrejme, plynú aj ďalšie mýty o vodných víroch či o najhlbšom mieste, ktoré väčšina ľudí odhaduje v prostriedku nádrže. Slovensko však nie je krajina jazier a tajchy sú dielom človeka,” vysvetľuje Michal.
Začali Nemci, zdokonalili miestni
Prvé tajchy v Štiavnických vrchoch vznikali už na začiatku 16. storočia. „Boli to však len veľmi malé nádržky s nízkymi hrádzami. Budovali ich pravdepodobne Nemci, ktorí kolonizovali Štiavnicu a ktorí už mohli mať skúsenosti s výstavbou podobných vodných diel,” hovorí Michal.
Červená Studňa. Foto: Slavomír Červeň
Zlom prišiel, keď v Štiavnici nastal boom a výstavba tajchov sa rozbehla vo veľkom. „Keď prišla potreba stavať vyššie hrádze, museli si priehradní majstri poradiť a budovali najvyššie vodné stavby vtedajšej Európy. Vznikali takmer v každom prázdnom údolí a v okolí Štiavnice to muselo vyzerať ako v posledných rokoch v Dubaji. Len nerástli vysoké mrakodrapy, ale vyššie a vyššie priehrady,“ dodáva.
Staviteľmi tajchov boli najmä Samuel Mikovíni, Matej Kornel Hell a jeho syn Jozef Karol Hell. „Výpočty a metódy budovania tajchov sa prednášali na Baníckej akadémii (založenej v roku 1762 v Banskej Štiavnici, pozn. red.). Výstavbu priehrad a vodohospodárskych sústav tu študovali nielen študenti z Rakúsko-Uhorska, ale z celej Európy,“ vysvetľuje Michal Červeň.
Počúvadliansky tajch. Foto: Slavomír Červeň
Tisíce robotníkov denne
Tajchy aj modernejšie slovenské vodné diela z 20. storočia sú zemné priehrady. „Kým pri tých moderných sa už veľmi dbalo na výber vhodných druhov zemín a stavebníci si mohli zlepšiť podmienky základu priehrady injektážou, na výstavbu tajchov sa používali nevhodné miestne zeminy, dokonca ich svahy sú príliš strmé. Napriek tomu sú bezpečné – preveril ich vek. Svojou stabilitou udivujú odborníkov aj dnes,” dodáva mladý vodohospodár.
Napriek tomu, že vodné stavby patria ešte aj dnes k najkomplikovanejším, štiavnické tajchy sa budovali pomerne rýchlo. V prípade bezproblémovej výstavby to trvalo asi dva roky, a to sa ešte nepracovalo od decembra do apríla.
„Výstavba tajchu bola drahá, nehovoriac o tom, keď ich predražilo budovanie zberných jarkov, vodných štôlní a konštruovanie čerpacieho stroja, ktorý mal byť poháňaný práve vodou zo sústavy. Na výstavbe pracovali stovky až tisíce ľudí denne, medzi nimi boli aj ženy a chlapci,” opisuje Michal.
Veľká Richňava. Foto: Slavomír Červeň
Z bohatstva Štiavnice budovali aj Viedeň
Výstavba sa oplatila. Investorom bol najmä štát, teda monarchia. Odmenou boli zisky z ťažby zlata a striebra. V niektorých prípadoch monarchia zaplatila výstavbu a súkromné ťažiarstva, ktoré využívali vodu z tajchu, museli určitú čiastku nákladov z výstavby splácať.
„Jednoznačne sa to oplatilo, stačí sa pozrieť, aké honosné meštianske domy sú v Štiavnici. Vlastnili ich ťažiari, ktorí ťažili najmä v baniach s nízkou produkciou zlata a striebra. Najbohatšie bane vlastnila monarchia a Viedeň je naozaj pekné mesto,“ usmieva sa Michal.
Brigádnici obnovili prvý kilometer
Záber z prvej dobrovoľníckej brigády na obnove jarkov. Foto: OZ Štiavnický tajch
Hoci ide o zrejme najdokonalejšie historické technické dielo na Slovensku a má aj nálepku pamiatky UNESCO, dlhé desaťročia sa jarkom nevenuje taká pozornosť, akú by si zaslúžili. Aj preto Červeňovci v roku 2019 založili občianske združenie Štiavnický tajch.
„Nevenujeme sa samotným hrádzam tajchov, tie má v správe Slovenský vodohospodársky podnik. My sa im venujeme z historického hľadiska a pozornosť smerujeme na jarky,“ objasňuje Michal.
„Kedysi sa voda v nádržiach využívala a pravidelne sa odoberala, čo sa v súčasnosti už nedeje. Ak by sme dnes chceli využívať vodu z nádrží, tak by sme ju rýchlo minuli a už by sa viac nenaplnila, pretože väčšina tajchov nebola vybudovaná na tokoch. Voda do nádrží bola privedená za pomoci niekoľkokilometrových zberných jarkov, ktoré zberali zrážkovú vodu z lúk a kopcov,“ opisuje.
Združenie si teda kladie za cieľ zmapovať, propagovať, ochrániť a zachrániť tieto cenné zberné jarky. Minulý rok zorganizovali deväť dobrovoľníckych brigád a obnovili jeden kilometer jarku. No čaká ich ešte dlhá cesta. „Kedysi v okolí Štiavnice bolo asi 170 kilometrov takýchto jarkov. Dnes je funkčných asi dva a pol kilometra, aj s naším prvým kilometrom…“
Miznúce múzeum
Červeňovci veria, že ich aktivitám pomôže aj to, keď ľudia tajchy lepšie pochopia naživo. Aj preto okrem brigád organizujú aj prehliadky, ktoré navštevujú priaznivci Štiavnice a vodných diel od Bratislavy po Košice.
Sú to predovšetkým ľudia, ktorých zaujíma viac ako len teplota vody v nádrži a chcú poznať krajinu a jej bohatú históriu – v tomto prípade históriu tajchov a princíp fungovania sústav.
„Keďže sprevádzame po nekomerčných trasách a spoločne ‚objavujeme‘ zabudnuté technické diela, tak sú tieto prehliadky ako také prechádzky múzeom, ktoré sa nám vytráca spred očí,“ uzatvára Michal Červeň.
Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected]
