Jeho meno je Coffin, v preklade Rakva. Ale ani tej sa sedemnásťročnému Owenovi Coffinovi nedostane. Mladík zo záchranného člna uprostred Tichého oceánu, tisíce kilometrov od pevniny, bol práve vyžrebovaný, aby sa stal potravou pre ďalších troch členov posádky. Hrozný je príbeh mužov z veľrybárskej lode Essex, ku ktorej potopeniu došlo v novembri pred dvoma stovkami rokov.
Coffin, ktorý si vytiahol čiernu slamku značiacu smrť, je bratrancom kapitána Georgea Pollarda, ktorý je tiež na záchrannom člne. Kým Essex vyrazil na more, Pollard sľúbil, že svojho o dvanásť rokov mladšieho príbuzného ochráni, takže teraz ponúkne, že namiesto neho dobrovoľne na seba vezme strašnú voľbu.
Coffin zakrúti hlavou: „Nie, prijmem svoj údel, ako by to urobil každý z nás.“ Pokľakne na dno loďky a tichým hlasom začne odriekavať modlitby. Zozadu k nemu pristúpi jeho priateľ Charles Ramsdell, ktorý si vyžreboval rolu kata, a strelí ho pištoľou do hlavy.
Gregory Peck v úlohe kapitána počas natáčania filmu Moby Dick. Foto Wikipedia
Gregory Peck v úlohe kapitána počas natáčania filmu Moby Dick. Foto: Warner Bros.
Zo zabitého prýšti horúca krv, hladní a dehydrovaní stroskotanci ju okamžite lačne hltajú. Potom úbožiakovo telo naporcujú, urobia to s desivou odbornosťou, s ktorou pred nehodou ošetrovali mäso ulovených veľrýb.
Keď 23. januára 1821 nájde Pollarda a Ramsdella iná veľrybárska loď, jej posádka musí obom preživším vyrvať násilím z rúk Coffinove kosti, ktoré na prahu šialenstva ohlodávali…
Volali ju Šťastná loď
Bola to hororová scéna. Navyše kruto ironická: Essexu sa totiž hovorilo Šťastná loď. Bola 28 metrov dlhá, mala výtlak 238 ton a z loveckých výprav sa vracala s rozprávkovými úlovkami. Dátum pokračovania výnosného obchodu bol stanovený na 12. augusta 1819 – v ten deň zavelil Pollard na zdvihnutie kotvy a Essex vyšiel v ústrety ďalším ziskom z prístavu Nantucket na východnom pobreží Spojených štátov.
Posádka však svoje šťastie na predchádzajúcich plavbách akoby vyčerpala. Hneď na začiatku poškodila zadok Essexu víchrica a po provizórnej oprave nasledovali ďalšie problémy, ktoré posádku po piatich týždňoch v chladných vodách priviedli na pokraj vzbury.
Pollard ju zažehnal prísľubom zakotvenia na Galapágoch, kde by si 20 mužov, ktorým velil, mohlo oddýchnuť a najesť sa mäsa korytnačiek, vyhlásenej delikatesy. Námorníci zabíjali korytnačky po stovkách, čas neriadenej hojnosti, hriech obžerstva, bol však čoskoro potrestaný: jeden z členov posádky, Thomas Chappel, založil na ostrove Charles oheň, ten sa vymkol kontrole a vypukol apokalyptický požiar.
Pollardovi muži sa spasili útekom na loď a odrazením od ostrova, z ktorého urobili bezútešnú pustinu a ešte z veľkej diaľky na mori videli zlovestnú žiaru plameňov. Áno, bola to predzvesť pekla.
Keď prichádza peklo
Rozhnevaný kapitán sa pustil do vyšetrovania. Odkázal, že buď sa vinník požiaru prizná a po návrate do Štátov pôjde pred súd, alebo si ho nájde sám a hodí ho cez palubu. Chappel sa však nepriznal a tým podľa poverčivých námorníkov uvalil na Essex kliatbu.
V očiach ostatných nadobudol podobu biblického Jonáša, ktorý sa vzoprel Bohu a ten rozpútal ničivú búrku sužujúcu loď, na ktorej sa hriešnik nachádzal. More sa utíšilo, až keď sa Jonáš nechal hodiť do jeho vĺn, kde ho prehltla veľryba. A veľryba, trest boží, sa už blížila aj k Essexu…
Ilustrácia z knihy Moby Dick, ktorá vyšla v roku 1892. Reprofoto: Wikimedia Commons, voľné dieloKonkrétne išlo o vorvaňa. „Nikdy som nič také nevidel,“ opísal neskôr prvý dôstojník Owen Chase. „Ryba sa proti Essexu rozbehla obrovskou rýchlosťou, jej chvost búril vodu s ohromnou zúrivosťou, vyskakovala nad hladinu, aby svoju rýchlosť ešte zvýšila, a mohutná morská triešť striekala do všetkých strán.“
Vorvaň, ktorého sa veľrybári pokúsili 20. novembra 1820 harpúnovať, sa zachoval úplne nečakane: namiesto pokusu o únik loď napadol, vydeseným námorníkom pripadal vážne ako nástroj božieho hnevu.
Keď po niekoľkých nárazoch mohutného tela útok ustal, ostali z Essexu úbohé trosky; pred necelou štvrťhodinou bola vystrelená na morského cicavca prvá harpúna, teraz sa loď s neznesiteľným škrípaním prevrátila a zmizla pod hladinou.
Vydaní na milosť oceánu
Pred osudovým stretom boli na more spustené tri menšie člny, čo bola súčasť loveckej stratégie. V jednom z člnov sedel aj kapitán Pollard; keď sa vrátil do miest, odkiaľ vyrazil, zistil, že už nie je žiadna loď, ktorej by velil.
S minimom zásob a pitnej vody sa preživší nachádzali vo vodách juhozápadného Pacifiku, 2000 kilometrov od najbližšej pevniny – ocitli sa v zúfalej situácii. Mesiac po stroskotaní sa v zbedačenom stave dostali na Hendersenov ostrov, kde sa nasýtili ulovených vtákov a objavili tam životodarný prameň vody.
Traja muži – medzi nimi aj „Jonáš“ Chappel – sa rozhodli na ostrove zostať a po roku sa dočkali záchrany. Zvyšných sedemnásť pokračovalo v troch člnoch za záchranou vlastnými silami a s úmyslom dosiahnuť Veľkonočný ostrov.
Ale na nepokojnom mori sa neskôr člny navzájom stratili. Vyčerpaní námorníci umierali a tí, ktorí sa doteraz držali nažive, sa v pude sebazáchovy uchýlili k ľudojedstvu.
Rakva, rakva, rakva
Desivá štatistika uvádza, že celkom bolo zjedených šesť zomrelých a k tomu bol na kapitánskom člne popravený Owen Coffin. Meno bratranca si potom Pollard, ktorému situácia a najskôr aj výčitky svedomia brali zvyšky zdravého rozumu, mumlal počas zvyšku plavby, takže nad bezútešne nekonečnou vodnou masou neustále znelo: „Rakva, rakva, rakva…“
Osud posádky Essexu bol drastický, pochopiteľne však nie prvý v histórii. Napríklad štyri roky pred touto tragédiou stroskotala loď Medúza a 150 cestujúcich bolo vystavených vodám bez jedla a pitia. Nažive ich nakoniec zostalo 15, bez kanibalizmu by zrejme neprežil nikto.
Obraz Plť Medúzy od slávneho Théodora Géricaulta, inšpirovaný spomenutou udalosťou, vzbudil škandál na parížskom Salóne 1819, teraz je vystavený v Louvri.
Plť Medúzy od Théodora Géricaulta. Foto: Wikimedia Commons/Musée critique de la Sorbonne, voľné dielo
Biela veľryba
Útrapy Essexu tiež inšpirovali vznik slávneho diela: boli podkladom pre ikonický román Biela veľryba od Hermana Melvilla. Spisovateľ dokonca v júli 1852, pár mesiacov po vydaní knihy, navštívil Nantucket a stretol sa s kapitánom Pollardom. Vtedy to bol už 60-ročný a doživotne poznačený muž.
Z dvadsaťjeden stroskotancov prežilo osem. Thomas Chappel, ktorý mal nešťastie založením ničivého požiaru privolať, sa svoj hriech snažil v ďalších rokoch odčiniť na misii v Timore, kde zomrel na morovú horúčku. Prvý dôstojník Owen Chase si začal schovávať jedlo v rôznych skrýšach v podkroví svojho domu, koniec života strávil v ústave pre duševne chorých.
Kapitán George Pollard sa už rok po záchrane vrátil na more: jemu zverená loď však znova stroskotala a rovnaký osud postihol aj tú, na ktorú sa nalodil čoskoro. Začalo sa hovoriť, že je prekliaty; Thomas Chappel bol na misii a rolu Jonáša nosiaceho smolu po ňom prevzal kapitán. Vlastne bývalý kapitán – už ho nikto nikdy na lodi nezamestnal a skončil ako nočný strážca.
Článok vyšiel na Forbes.cz a jeho autorom je Filip Saiver.
