Autor knihy Vily nad Bratislavou: Architektúra svedčí o úrovni a vyspelosti národa

Kopce nad Bratislavou, kam sa dovtedy okrem zábavy chodilo pásť kozy, na palivové drevo alebo na hrozno, sa postupne menili na atraktívne miesto na bývanie. O histórii aj súčasnosti víl hlavného mesta sme sa rozprávali s Tomášom Berkom, autorom knihy Vily nad Bratislavou.

Bratislavskú vilovú štvrť mal Tomáš Berka prechodenú už ako dieťa.

Býval pri Avione, kde drnčali električky a smrdeli autobusy, a tak ho otec takmer denne vyvliekol hore Hlbokou cestou do Horského parku – „na vzduch“.

Vo Funuse, legendárnej krčme, dostal malinovku a do mesta sa vracali vždy inou trasou.

„Tie krásne historické vily som považoval za malé zámočky, celú štvrť za rozprávkovú,“ hovorí.

Potom prechádzky na dlhé roky ustali. Až v roku 2000, keď Berka kúpil a zrekonštruoval funkcionalistickú vilu neďaleko Slavína, začalo sa opäť špacírovanie po starých cestičkách.

Počas jednej takejto prechádzky si tento scénický architekt, výtvarník a hudobník povedal, že by svoj pohľad na vilovú štvrť mohol zaznamenať do veselej knižnej podoby. Ako odľahčenú beletriu formou prechádzok so psom.

„Publikácia Vily nad Bratislavou a tri ďalšie bedekre sa však vďaka architektom Jánovi Šilingerovi a Jánovi M. Bahnovi od pôvodného zámeru na míle vzdialili. Našťastie,“ hovorí s úsmevom.

Je vila len luxusnejší rodinný dom?

Pojem vila sa k nám dostal z Apeninského polostrova. Ešte za čias „Veľkého Ríma“ to boli letné sídla cisárov alebo ľudí z najvyšších spoločenských vrstiev, ktorí v letných mesiacoch potrebovali utiecť z rozpáleného Ríma.

Z dnešného pohľadu to boli obrovské paláce mimo mesta – teda v prírode. Aj gróf Grassalkovič si vlastne postavil vilu v zeleni, za hradbami Prešporka. To, že je z nej dnes prezidentský palác, je len časom zmenená optika.

Od letných palácov k vilám

Od polovice 19. storočia však už vila znamenala niečo iné.

Vila v tom čase je už určená na celoročné bývanie. Takisto je však osadená v prírodnom prostredí a doplnená aj drobnou architektúrou, ako sú altánky a fontány. A obohnaná exkluzívnym oplotením. To v prehustenom meste nebolo možné. Za monarchie si vily v extraviláne miest stavala jednak šľachta, ale aj majetní mešťania a obchodníci. Ale späť k pôvodnej otázke – v dnešnom ponímaní sa vila od rodinného domu líši veľkolepejšou architektúrou a výnimočnou situáciou v záhrade alebo v atraktívnej štvrti. Luxusné vily si spravidla stavajú obyvatelia miest, keď sú na vrchole životnej cesty. Rodinný dom si ľudia postavia kdekoľvek a neraz aj svojpomocne.

Ako sa v Bratislave prešlo od palácov k vilám?

Spočiatku sa mešťania a mestská šľachta pozerali na staviteľov sídiel ďaleko od centra ako na bláznov. V časoch, keď bolo treba na každý presun bričku s kočišom, bolo takéto rozhodnutie považované za istý druh duševnej poruchy. Dovtedy sa do kopcov nad mestom, ktoré pokrývali vinice, lesy a pasienky, len kde tu oživené cirkevnou záhradou alebo výletným hostincom, chodilo najmä za rekreáciou a zábavou. Výnimkou nebol ani „Ľudevít“ Štúr so svojou suitou, ktorí okrem výletov na Devín s obľubou navštevovali aj tzv. „Púčkové domy“ na dnešnej Búdkovej ceste. Víno evidentne chutilo aj budúcim národným buditeľom. Bývalé vinohradnícke „hajlochy“ sa čoraz častejšie menili na výletné hostince s dobrou kuchyňou.

Veduta z roku 1574. | Foto: archív Tomáša Berku

Takže najskôr trochu výstredné rozhodnutie. Kedy sa stalo bežným?

Situácia sa začala meniť s nástupom priemyslu, keď ovzdušie v meste začalo byť menej dýchateľné. Okrem toho každá domácnosť kúrila drevom alebo uhlím. Vtedy sa nielen šľachta, ale aj viacerí majetnejší občania začali pozerať na tri pahorky nad mestom ako na útočisko pred smogom.

Vinohrady a výhľad na mesto

Prečo vznikla bratislavská vilová štvrť práve v kopcoch za hradom?

Prešporská elita nemala veľa iných možností, kde by si vybudovala nové sídla s výhľadom na mesto. Úbočia Karpát od Račišdorfu smerom na Modru sa už za extravilán mesta považovať nedali, takže voľba troch pahorkov priamo nad mestom, prevažne pokrytých vinicami, bola jediná možná. Prešporok bol, samozrejme, už od stredoveku vinárskym mestom. Na juhozápad orientované vinice živili množstvo zväčša nemeckých vinárskych rodín.

Na starých vedutách je vidno túto lokalitu plnú vinohradov. Ustupovali vtedy vinohrady výstavbe tak ako dnes?

Koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia, ešte pred vznikom republiky, choroba viniča celkom zničila hodnotu viníc a bývalí vinohradníci sa svojich pozemkov začali húfne zbavovať za nízke ceny. Vtedajší stavitelia, dovtedy operujúci prevažne v meste a na jeho hraniciach, ako boli Palisády, dnešná Kozia, Konventná či Štefánikova ulica, vycítili svoju príležitosť. Bývalé vinice začali vykupovať a ponúkať ich ako stavebné parcely novej priemyselníckej a neskôr aj úradníckej elite nového štátu, takže vinohrady vtedy výstavbe neustupovali ako dnes, ale jednoducho zanikli.

Kto si staval v Prešporku vily pred vznikom Československa?

Prvé romantické a neskôr eklektické a secesné vily si nad Palisádami začali stavať nižší maďarskí a nemeckí šľachtici, rakúsko-uhorskí dôstojníci, ale aj bohatí správcovia šľachtických poľnohospodárskych majetkov či cukrovarov mimo mesta. Okrem nich však vznikala aj významná vrstva obchodníkov s najrozličnejším tovarom a prví majitelia manufaktúr vyrastajúcich na mestskej periférii. Aj táto nová vrstva majiteľov tovární a obchodníkov zatúžila po exkluzívnom bývaní. Samozrejme, aj samotní stavitelia – vtedy ešte aj projektanti týchto víl –si stavali exkluzívne vily sami pre svoje rodiny. Priestoru bývalých záhrad a viníc nad Palisádami sa začalo hovoriť „Neustift“ alebo „Neue Welt“ a na dnešných uliciach Novosvetská, Holubyho, Šulekova, Timravina, Galandova, Moyzesova, Kuzmányho a malá Vlčkova sa začalo s pomerne intenzívnou vilovou výstavbou.

Projekt záhradného mesta

V knihe spomínate takzvaný Projekt záhradného mesta, ktorý vznikol začiatkom 20. storočia. Mal stanoviť predpisy pre pravidelné ulice a usporiadanú vilovú výstavbu. Prečo sa neujal a napokon sa stavalo chaoticky?

Ten projekt vznikol príliš skoro. Nadšenie pre elegantne a jednotne usporiadanú vilovú štvrť podľa anglického a amerického vzoru samo o sebe nestačilo. Táto urbanistická idea prišla v čase, keď nová politická garnitúra ešte riešila oveľa závažnejšie problémy spojené s ochranou hraníc a hospodárstvom. Neexistovali inštitúcie, ktoré by dohliadali na rešpektovanie pravidiel takéhoto usporiadania zástavby. Doslova ranou pod pás tomuto snaženiu bol narýchlo prijatý nový stavebný zákon.

O čo v ňom išlo?

Ako píšeme v knihe: „Novým stavebným zákonom z roku 1923, umožňujúcim stavať aj neprofesionálnym stavebníkom vďaka 90-percentnej pôžičke od štátu, sa začala chaotická a nekoordinovaná výstavba kdekoľvek, kde niekto predal vinohrad alebo záhradu. Často sa stávalo, že dokonca línie ulíc sa vytyčovali až dodatočne.“

Eklektická vila na Štefánikovej 10 od Kitt lera a Gratzla z roku 1895. | Foto: archív Tomáša Berku

To už bola vilová štvrť poznačená vznikom nového štátu. Čo sa zmenilo?

Nová republika potrebovala nové kádre, ktoré po odchode Maďarov z Bratislavy nebolo skade vziať, a tak do nového hlavného mesta Slovákov začala prichádzať česká inteligencia. Okrem politikov prichádzali stovky lekárov, profesorov, riaditeľov tovární, dôstojníkov, sudcov, policajtov a dokonca aj architektov, hercov, dirigentov, hudobníkov či režisérov. Tí všetci tu našli svoje uplatnenie, boli štedro honorovaní –a celkom logicky chceli aj na úrovni svojho postavenia bývať. Preto ten stavebný boom, ktorý sa často vymykal pravidlám. Boli to preteky s časom.

Pre bratislavských intelektuálov

Boli pozemky na troch kopcoch už aj vtedy drahé?

To je relatívne. Ako pre koho. Ani česká elita k nám neprišla s miliónmi v pančuche, ale vízia dlhodobého pôsobenia vo vysokých funkciách im spolu s dostupnými pôžičkami umožňovala nechať si postaviť vilu na kľúč behom veľmi krátkeho času – spravidla do jedného roku. Pre týchto ľudí teda pozemky, ktoré v tých časoch skutočne neboli drahé, boli tou najnižšou položkou. To isté však platilo aj pre slovenskú inteligenciu. Aj tá sa postupne začala presúvať z regiónov do hlavného mesta. Samozrejme, robotník v továrni alebo predavač na vilovú štvrť nepomýšľal – ani vtedy, ani dnes.

Mesto bolo zrazu viac slovenské. Ako sa to prejavilo vo vilovej štvrti?

Bolo takmer pravidlom, že ľudia jednej národnosti sa usádzali v jednej lokalite – nakoniec, ako kdekoľvek inde na svete. Vznikali tak ulice s prevažne českým obyvateľstvom, ako napríklad Tvarožkova alebo Urbánkova. Inde sa zgrupovala zase nová slovenská elita – na Čapkovej, Moyzesovej, Blahovej alebo Lermontovovej, kde architekt Dušan Jurkovič naprojektoval päť víl pre „bratislavských intelektuálov“. Na Čapkovej býval dokonca najvýznamnejší slovenský politik tej doby Vavro Šrobár.

Česi museli po vzniku Slovenského štátu odísť…

… a do ich víl sa nasťahovali celkom iné kádre. Nepomerne horšie však dopadla židovská komunita. Podnikaví a spravidla dobre situovaní Židia vlastnili viac než polovicu víl nad mestom, neraz nadobudnutých ešte za čias monarchie. Tí sa nemohli vrátiť do Prahy ako Česi a drvivá väčšina z nich sa už nevrátila nikam, takže ešte počas druhej svetovej vojny sa dá hovoriť o takmer „čisto slovenskej“ vilovej štvrti.

Zásah komunizmu

Po vojne zase vily zaberali komunisti.

Komunisti nevymysleli nič nové. To isté už vykonali slovenskí fašisti desať rokov pred nimi, lenže tentoraz už na to doplatili všetci, ktorí vlastnili vilu – symbol buržoázneho svetonázoru. V rámci „Akcie B“ vysťahovali zo svojich víl v prvom rade rodiny slovenskej inteligencie. Už nie konfesia, ale vzdelanie a samotné vlastníctvo vily bolo previnením. Celé rodiny významných ľudí a osobností spoločenského a kultúrneho života dostali dvadsaťštyri hodín na zbalenie nevyhnutných vecí.

Čo sa s tými vilami potom stalo?

Do takto ukradnutých víl sa s radosťou sťahovali nové červené kádre. Tie však k týmto vilám, ktoré nepostavili ani nekúpili a ktoré oficiálne spravoval štát, nemali žiadny osobný vzťah. Takže keď pôvodní majitelia, ak sa toho vôbec dožili, dostali v rámci reštitúcie svoju vilu naspäť, nemali príliš veľa dôvodov na radosť. Ich bývalé krásne vily v pestovaných záhradách, postavené ešte ich rodičmi a starými rodičmi, boli spravidla v žalostnom stave. Navyše sa museli postarať o bývanie neželaných nájomníkov, ktorým kedysi komunisti takto jednoducho vyriešili bytový problém. Prerozdeľovanie rozkradnutého majetku bola odjakživa ich parketa.

Silná generácia architektov

Vznikali aj za socializmu nejaké kvalitné vily?

Je to trochu prekvapivé, ale áno, vznikali. Počas politického uvoľnenia v šesťdesiatych rokoch nastúpila do praxe pomerne silná generácia moderne zmýšľajúcich architektov – Kramár, Belluš, Svetko, Kuzma, Milučký, Matušík, Skoček či Bahna. Tí už dostali možnosť vycestovať do sveta. Neboli tam zbytočne, priniesli si stade celkom novú optiku nielen na občianske stavby a obchodné domy, ale aj na to, ako má vyzerať súčasná moderná vila. Najmä škandinávska architektúra ich priviedla aj k novým, u nás dovtedy nepoužívaným obkladovým materiálom.

Vila architekta Kuzmu: Vlastná vila architekta na ulici Na Kopci 6 z rokov 1973-77. | Foto: archív Tomáša Berku

Známe sú aj ich vlastné vily.

Áno, tie sú prevažne postavené na strmých svahoch oproti internátu Lanfranconi, ale stavali aj pre iných, solventnejších zákazníkov. Najaktívnejší bol Štefan Svetko, ktorý po sebe zanechal doslova desiatky moderných víl. Ďalšia generácia architektov, ktorá prišla po nich, už mala na koho a na čo nadviazať.

Architektúra ako v Disneylande

V 90. rokoch sa s výstavbou boháčov spájalo nelichotivé slovné spojenie podnikateľský barok. Myslíte si, že toto obdobie je už za nami?

V tomto smere by som bol s optimizmom veľmi opatrný. Po prevrate sa do Bratislavy prisťahovalo množstvo podnikateľov z iných častí Slovenska. Neraz si so sebou okrem skvelých a často i úspešných podnikateľských zámerov priniesli aj menej skvelú predstavu o architektúre a bývaní. To, čo sa začalo objavovať aj priamo v najexkluzívnejších častiach našej vilovej štvrte, začínalo trochu pripomínať Disneyland. Pár krokov od Slavína si bývalý minister na svoju novú vilu osadil zábradlia ako na dedine. Jemu sa nečudujem, veď kde by sa o niečo, ako je vkus, aspoň obtrel. Čudujem sa jeho architektovi, ktorý také niečo dopustil. Architekt je predsa ten, kto má zveľaďovať myslenie klientov. Pokiaľ sa architekti budú staviteľom len úctivo ukláňať, tých to len utvrdí v ich bohorovnosti. Ale možno už svitá na lepšie časy. Môžeme len dúfať, že vežičkám a „kuželkovým balkónikom“ už čoskoro definitívne odzvoní.

Je bratislavská vila ako rodinné striebro, ktoré sa nepredáva?

Na to by vám lepšie odpovedal realitný maklér. Svoju vilu som hľadal asi dva roky kvôli výhľadu na mesto, na ktorom som trval. Kvalitné vily na dobrom mieste by sa nemali predávať ani kradnúť, ale dediť. Samozrejme, že treba mať prostriedky na ich údržbu. Dnes je celkom bežné, že pôvodná majiteľka vily, dnes už dôchodkyňa, nemá ani na slušné živobytie – a nie ešte na údržbu vily. V prípade, že potomstvo žije inde, vilu predajú. A to prináša riziká.

Aké?

Zo strany nových majiteľov. Bez historických väzieb k Bratislave dochádza neraz k veľmi častému a nešťastnému postupu. Historickú vilu vyhlásia za zdravie a život ohrozujúcu a zbúrajú ju. Bez ohľadu na jej architektonickú kvalitu či príbeh. Zákon je predsa dodržaný. Následne dochádza k tomu, že takto uvoľnený pozemok sa zastavia „od plota do plota“, často aj nekvalitnou architektúrou. S ideou vily to potom nemá spoločné ani počiatočné písmeno.

Hodnota a príbeh

Vy ste však kúpenú vilu zrekonštruovali.

Rekonštruoval som štyri roky, ale neľutujem to. Výsledok stojí za to. Každá vila, hoc aj v katastrofálnom stave, sa dá obnoviť. Stojí to trochu viac, ale je to ten najlepší spôsob.

Máte obľúbený príbeh, ktorý sa viaže s nejakou bratislavskou vilou?

Počas dlhých desiatich rokov, ktoré sme s Janom Bahnom venovali mapovaniu osudov bratislavských víl, sme si vypočuli doslova stovky príbehov. Nespomínam si ani na jeden, ktorý by nebol smutný, dokonca tragický. V krajine, kde sa za kultúrne dedičstvo považuje aj neprajnosť a závisť, sa „obľúbené“ príbehy odohrávať nezvyknú. Každý pôvodný, ale aj nový obyvateľ exkluzívnej vilovej štvrte s tým musí rátať.

Vila Thalwitzer – romantická vila na Timravinej 3 z roku 1892. Foto: archív Tomáša Berku

Aké prvky, znaky naznačujú, že vila bude hodnotná a funkčná povedzme aj o sto rokov?

Kvalitná vila je v prvom rade určená na dlhodobé, aj viac ako sto rokov trvajúce generačné a dedičné bývanie. Takže asi by to nemala byť samoúčelná výtvarná a architektonická „divočina“. Experimenty v architektúre víl nikdy nevymiznú, čo je dobré, pretože bez nich by neexistoval progres, ale nemali by nás prevalcovať. Taká Vila Tugendhat v Brne je príklad kombinácie experimentu a elegancie v jednom.

A keď budeme konkrétnejší?

Vo vile situovanej v krásnom záhradnom prostredí sa musí bývať príjemne, nič nás nesmie vyrušovať. Myslím si, že harmónia, svetlo, veľkolepá priestornosť a neopozeraná elegancia sú tie charakteristické vlastnosti, ktoré by kvalitná vila nepochybne mala mať. A v ktorej by sme túžili zostarnúť. Som filmový architekt a podľa týchto kritérií hľadám aj vily do filmu.

Akú ste „objavili“ naposledy?

Pre anglických filmárov som vybral nenápadnú funkcionalistickú vilu v susedstve Horského parku na Krčméryho ulici č. 15. Patrí architektom Hermannovcom a v roku 1934 ju postavil pomerne neznámy staviteľ a architekt v jednom – Růžička. Napriek tomu je skvelá zvonku aj zvnútra. Samotní Angličania počas prechádzok našou vilovou štvrťou trochu spozorneli a napravili si názor na naše mesto ležiace „neďaleko Transylvánie“, o ktorom dovtedy nikdy asi ani len nepočuli. Kvalitná architektúra, či už historická alebo moderná, je kultúrny fenomén, svedčiaci o úrovni a vyspelosti daného etnika alebo národa. Podľa mňa je naša vilová štvrť nad mestom dôkazom, že minimálne posledných stopäťdesiat rokov sa môžeme považovať za súčasť vyspelej západnej Európy. Bolo by skvelé, keby sme v nej ešte aspoň takú istú dobu vydržali.

Vyhľadávanie…

Nenašli sa žiadne výsledky, skúste použiť iné kľúčové slovo!

Alebo skúste preskúmať témy

11/2024 – Na ťahu