Vyštudoval architektúru a miluje výzvy. Petr Vacek, autor novej dominanty umiestnenej v Aupark Tower, pre Forbes hovorí o tom, prečo umenie nepatrí len do galérií a obývačiek, čím ho súťaž Wood Real Estate oslovila a aký odkaz má výsledné dielo.
Divnô od Petra Vaceka je kombináciou patinujúcej a nerezovej ocele, má výšku 7,5 metra a váži 1,4 tony. Inšpiráciou pri jeho tvorbe boli autorovi epická báseň Zakliata panna vo Váhu a divný Janko od Janka Kráľa aj Most SNP.
Pri realizácii vraj stál najmä pred dvomi výzvami – budú dva obrovské oceľové oblúky naozaj stabilné, aj keď sú tvorené tenkým oceľovým plátom? A ako ho dostať do Aupark Tower, ktorej najväčšie dvere majú rozmery 2 x 2,5 metra?
Zadanie nie je vždy obmedzením
Wood Real Estate vás ako investor priamo oslovil do súťaže o dielo do Aupark Tower. Čím vás tento projekt zaujal?
Keďže som Čech, bolo pre mňa lákavé zistiť, aké sú podmienky tvorby na Slovensku, ako tu toto odvetvie funguje. Okrem toho bolo celkom neobvyklé, že vyhlasovateľ sa rozhodol všetkým zapojeným poskytnúť takzvané „skicovné“.
Často to býva nastavené tak, že honorár získajú, povedzme, len prví traja umiestnení a zvyšok zapojených vypracuje svoje návrhy prakticky zadarmo.
Foto: archív Petra Vaceka
Lenže ja, ako tvorca, musím k takejto súťaži pristúpiť investičným spôsobom. To znamená, že keď to oprostíme od umeleckého nadšenia, tak investujem svoj čas, materiál a prostriedky do toho, aby som potenciálne získal zákazku.
V tomto prípade som teda vedel, že za to dostanem adekvátnu kompenzáciu. To nie je samozrejmé, ale myslím si, že by sa to tak robiť malo.
Je pri takýchto dielach na objednávku zadanie pre umelca nejakým spôsobom limitujúce?
Ja sám seba nepovažujem celkom za umelca. Som vyštudovaný architekt a rád pracujem s komplikovanou geometriou. Rád tvorím a mám rád výzvy.
V tomto prípade to však bolo veľmi otvorené zadanie. To je na jednej strane skvelé, pretože to dáva autorovi slobodu. Na druhej strane, pracovať s konkrétnejším zadaním je niekedy jednoduchšie. Vyhlasovatelia si často určia napríklad použitý materiál, tému.
Divnô od Petra Vaceka | Foto: Wood Real Estate (5 fotografie)
Aby ste si to vedeli predstaviť. Je to taký rozdiel, ako keby som vám dal čistý biely papier a povedal vám: „Nakreslite niečo,“ alebo: „Nakreslite zvieratko.“
Spojenie vedy a fantázie
Aké zadanie ste teda dostali od Wood Real Estate?
Mali sme navrhnúť abstraktnú skulptúru monumentálneho charakteru. Zároveň ňou chceli vyplniť vstupný priestor. Nič viac. Jednou z najväčších výziev preto pre mňa bolo nájsť motív, ktorý by som chcel spracovať.
Okrem básne Janka Kráľa Zakliata panna vo Váhu a Divný Janko ste sa vraj inšpirovali aj Mostom SNP. V čom?
Je to jedna z mojich obľúbených dominánt Bratislavy. Páči sa mi, ako je vybudovaný – kde má nosné a ťažné prvky, aký veľký rozpon Dunaja dokáže preklenúť bez ďalších podpor. Okrem toho má pomerne nadčasový dizajn, ktorý vizuálne veľmi dobre ladí s mestom.
A keď som uvažoval nad geometriou môjho diela, chcel som odkazovať práve na túto elegantnú tektoniku. Keby som ho umiestnil na betónový podstavec, hanbil by som sa za to.
Prečo?
Nebola by to výzva. (smiech) Čaro tej skulptúry spočíva aj v tom, že ide o veľmi tenký plech, ktorý sám o sebe nie je taký pevný. No tým, ako sme ich prepojili, získavajú tuhosť, ktorú potrebujú, aby boli stabilné.
Foto: Wood Real EstateKeď sa ešte vrátim k tomu prepojeniu s Mostom SNP, tak jeho horná časť je jednoznačné UFO. Prelínanie vedy a fantázie ma veľmi baví a konceptuálne môžeme Divnô chápať aj ako akýsi kozmický portál alebo artefakt z cudzieho sveta. Je to paralela, ktorá možno nie je úplne zrejmá ani nútená. Skrátka ma bavilo sa myšlienkami vydávať týmto smerom.
Životný bádateľ
Inšpirácia Jankom Kráľom je zrejmejšia. Ako ste k nej prišli?
To je pre mňa exkurz do slovenskej kultúry a veľký experiment. K svojim dielam vždy pristupujem kontextuálne. A keď som sa zamýšľal nad tým, o čom by moje dielo mohlo byť, pozeral som sa na okolie Aupark Tower a narazil som na Sad Janka Kráľa. Nepoznal som ho, ale tušil som, že by mohol byť zaujímavý.
Čím vás ako cudzinca oslovil?
Zistil som, že je to básnik, charakterom podobný napríklad ako náš Karel Hynek Mácha. Začítal som sa do jeho básní a názorov. Páčilo sa mi, že to bol dobrodruh, akýsi životný bádateľ a rozhodol som sa, že sa ním inšpirujem. Až neskôr som zistil, aká je táto báseň vlastne ako povinné dielo „sprofanovaná“…
Nechcel som vytvárať nič konkrétne, ale príbeh divného Janka a zakliatej panny sa do diela vpísal. Jeho dominantou sú dva oblúky, ktoré sú na prvý pohľad oddelené, ale v skutočnosti prepojené – podobne ako hlavné postavy. Báseň samotná je na oblúkoch napísaná veľmi konkrétne, ale nie je v centre diela.
Zložitá realizácia
Niektorí vraj pochybovali o tom, či sa Divnô podľa vášho návrhu vôbec dá skonštruovať. Ako vyzerala realizácia?
Ako som hovoril, v tvorbe mám rád geometrické a štrukturálne výzvy. Od začiatku som preto vedel, že môj návrh bude náročnejší na realizáciu. Aj preto, že výsledok mal mať takmer osem metrov. To konštrukčne nie je sranda. Najväčšie výzvy boli nakoniec dve.
Foto: Wood Real Estate a FoxySteel
Je to verejný priestor, kadiaľ každý deň prejdú stovky ľudí, takže aj konštrukčne to muselo byť veľmi stabilné. Pomohli mi skúsenosti z architektúry, najmä to, že ovládam stavebnú mechaniku. Vedel som, že výsledok držať bude a bude pevný, aj keď je pravda, že niektorí o tom pochybovali.
Ale to už bolo na mojich diplomatických schopnostiach. V tíme investora bola aj pani architektka a mali sme šťastie aj na dodávateľskú firmu, ktorá dielo vyrobila podľa môjho 3D návrhu, Aj pre ňu bolo zaujímavé sa do takejto realizácie pustiť.
Vstupné dvere majú rozmery približne 2 x 2,5 metra, čo pre takmer osemmetrovú sochu nie je ideálne. Padli aj také návrhy, že vybúrame kus steny.
A čo tá druhá výzva?
Tá spočívala v tom, ako Divnô dostať do Aupark Tower. Vstupné dvere majú rozmery približne 2 x 2,5 metra, čo pre takmer osemmetrovú sochu nie je ideálne. Padli aj také návrhy, že vybúrame kus steny, skúšali sme rôzne 3D modelácie.
Nakoniec to vyriešil dodávateľ. Dielo priniesol iba čiastočne zvarené a zbytok zvarili na mieste pomocou lešenia.
Okrem dvoch veľkých oblúkov, ktoré sme už spomínali, ste v rámci tohto projektu vytvorili aj štyri menšie sošky. Čo symbolizujú?
Zadanie dávalo možnosť k veľkému dielu vytvoriť aj malé sošky, napríklad štúdie sôch, pracovné 3D skice. No keďže ja nie som sochár, vedel som, že ich mať nebudem.
Neskôr som si však uvedomil, že vyrezaním tej básne do oblúkov vznikne veľké množstvo odpadového materiálu v tvare písmen. Chcel som mu dať druhý život a dotvoriť veľkú skulptúru. Nazval som ich Charaktery. Každá zo štyroch týchto sošiek stelesňuje jednu z vlastností divného Janka, ktorú Janko Kráľ popisuje – smelosť, ukrutnosť, divosť a hrdosť.
Umenie patrí do každého priestoru
Zmenilo sa podľa vás to, koľko sú developeri ochotní investovať do umenia?
Áno, vnímam to čím ďalej, tým viac. Ako hovorím, nie som celkom sochár, takže zrejeme na to nemám klasický pohľad umelca. Zároveň sa však ako architekt viem lepšie pozrieť aj na to, ako investor uvažuje o svojich nehnuteľnostiach. Som aj citlivý, pokiaľ ide o verejný priestor a to, ako v ňom je, respektíve nie je prítomné umenie.
Foto: Wood Real EstateA teraz sa nemusíme obmedzovať iba na sochy a obrazy. Môže ísť o inštalácie, murály, špecificky spracované osvetlenie. Čokoľvek, čo človek na prvý pohľad k praktickému životu nepotrebuje. Ale je otázne, ako by sme sa cítili v dobre postavenom, ale inak prázdnom priestore.
A ako sa to teda z vášho pohľadu zmenilo?
V Česku je dnes vypísaných pomerne dosť súťaží na umelecké diela do verejných priestorov. Niektoré vyhlasujú mestá, iné sú komerčné. Často to už ale nie je o tom, že máme hotový priestor a ideme ho niečím umeleckým vyplniť.
Mnohí developeri majú od začiatku v pláne do svojich projektov umiestniť umelecké diela a sú dokonca ochotní sa im prispôsobiť.
Potreba byť v obklopení umením sa teraz dostáva na povrch. A hľadáme spôsoby, ako sa k tomu vrátiť.
Je to posun. Keď sa zamyslím nad tým, o čom som sa učil v škole, tak počas totalitného režimu sa pri stavbe nových budov presne zadefinované percento rozpočtu vyčleňovalo práve na umenie. Preto napríklad na zastávkach metra, sídliskách alebo na mostoch nájdeme rôzne plastiky, mozaiky a iné prvky umenia.
Porevolučná spoločnosť však tento prístup odmietla, no potreba byť v obklopení umením sa teraz dostáva na povrch. A hľadáme spôsoby, ako sa k tomu vrátiť.
Dielo musí ľudí baviť
Sú z vášho pohľadu práve takéto súťaže dobrá cesta?
Áno. Umenie nevzniká samé od seba. A autori musia mať motiváciu ho tvoriť. Veľkú časť našej ekonomiky dnes držia súkromní investori, ktorí investujú najmä do svojho podnikania, ale tým ovplyvňujú aj verejný priestor. A sú aj sponzormi umenia.
Možností, ako sa umením uživiť, nie je veľa. Ako sa hovorí – kúpte si moje diela teraz, kým ešte žijem, keď zomriem, už si to nebudete môcť dovoliť. (smiech) To je ten horší prípad.
Foto: archív Petra Vaceka
Foto: archív Petra Vaceka
Jedna z ciest je predpoklad, že je umelec výnimočné dobrý, všimne si ho napríklad nejaká galéria a dá mu príležitosť. Byť výnimočný a viditeľný dnes však vôbec nie je jednoduché. Svet je naplnený podnetmi.
Kdežto pri súťaži, ak človek uspeje, automaticky dostane priestor tvoriť, publicitu aj spätnú väzbu, ktorá ho môže posunúť.
Slávnostné odhalenie vášho diela v Aupark Tower bolo v utorok 19. septembra, no nainštalované je v jej priestoroch už od marca. Akú spätnú väzbu naň dostávate?
Skôr sprostredkovanú, keďže som od jeho inštalácie teraz v Bratislave druhý raz. Ale podľa investora sa ľuďom veľmi páči. Aj ja som videl, ako sa pri ňom fotili. Či to bude nový „instaspot“, si nie som istý, ale chcem, aby ľudí v prvom rade zaujalo a bavilo.
Ako autor nechcem tvoriť „do šuflíka“. Z toho by som nemal radosť. Je pre mňa dôležité, aby som sa so svojimi dielami mohol deliť. Chcem, aby si ich ľudia užili. Našli si v nich niečo svoje. To mi stačí.
