„Ako sa vám páči na vedeckom festivale Starmus?“ spýtal som sa zdvorilostne kanadského astronauta Chrisa Hadfielda. „Na vedeckom… a umeleckom festivale,“ zdôraznil s úsmevom.
Skvelý popularizátor vesmírneho programu sa totiž na pódiu v Bratislave predstavil aj s gitarou. Napokon, je prvým človekom, ktorý nahral hudobný album vo vesmíre, a jeho hudobný klip s „coverom“ skladby Davida Bowieho Space Oddity nakrútený na Medzinárodnej vesmírnej stanici (ISS) bol pred štyrmi rokmi hitom internetu.
To je pravda.
Hokej milujem, lebo kladie vysoké nároky na jednotlivca aj celý tím. Úspech v ňom je kombináciou zručnosti, tvrdej práce, talentu a vytrvalosti. Páči sa mi, že tempo hry nikdy nepoľaví, a sezóna NHL je náročná, hrá sa v nej viac zápasov ako v mnohých iných športoch. Stanley Cup napokon vyhrá jeden z tridsiatich dvoch tímov, no každý z tímov vyhrá počas dlhej sezóny nejaké zápasy a ja si užívam ten priebeh. Ak sa v živote sústredíte len na koniec, na výsledok, potom z neho veľa nemáte.
Áno, aktuálne najlepší strelec na svete. Ja mám však k tímu osobitý vzťah aj preto, že môj pradedo bol kondičným trénerom Leafs. Bol prvým z Hadfieldovcov, ktorý sa usadil v Kanade. Najskôr pôsobil v armáde, potom si ho však najal hokejový klub, aby pred sezónou dostal hráčov do formy. Takže čo sa týka obľúbeného klubu, bolo rozhodnuté ešte pred mojím narodením, nemal som na výber. Uplynulú sezónu sa im dokonca celkom darilo a hoci v play-off vypadli, zápasy som si užíval.
Deti dnes majú veľa príležitostí, ktoré ich dokážu inšpirovať. Mám to šťastie, že pravidelne prednášam na školách, takže to mám z prvej ruky. Mnoho dospelých bolo v škole naposledy ešte v úlohe žiakov, takže to tak dobre nevidia. Dnes sú však deti rovnako nadšené a inšpirované ako my kedysi. Okrem toho ich šance letieť do vesmíru sú lepšie. Po návšteve škôl vnímam svet vždy s väčším optimizmom.
Porovnal by som to s letectvom. Keď bratia Wrightovci v roku 1903 uskutočnili prvý let lietadlom, bol to iste inšpiratívny moment, ale zároveň to nebol koniec letectva, bol to jeho začiatok. Príležitosti odvtedy len pribúdali.
Keď som ako deväťročný sledoval Neila, Mikea a Buzza, ako letia na Mesiac, už som mal prečítané knihy od Julesa Verna, Arthura C. Clarka, Ricea Burroughsa a Roberta Heinleina. Ich príbehy ma inšpirovali skôr, ako astronauti pristáli na Mesiaci. Oni len ukázali, že to už nie sú len predstavy z kníh, ale reálna vec, ktorá sa dá uskutočniť.
Asi oboje. Poviem vám, že sovietsky vesmírny program ma veľmi nenadchýnal, pretože ho tajili. Na verejnosť sa dostalo len to, čo sa podarilo, tie príbehy však potom neboli úplné, a tak neoslovili moju predstavivosť.
NASA naproti tomu zverejňovala všetko. Osobne si pamätám na Johna Younga, ktorý bol súčasťou misií Apollo. Keď hovoril do vysielačky, často nadával a vravel hlúposti. NASA to nijak necenzurovala, ukázala, akí sú tí ľudia, ktorí robia úžasné veci, naozaj. Aj pristátie na Mesiaci bolo také úchvatné, pretože sa o toto úžasné ľudské dobrodružstvo podelili s celým svetom.
Myslím si, že bez toho, aby som nad tým veľmi uvažoval, som sa jednoducho raz rozhodol, že ak budem mať niekedy príležitosť robiť takéto skvelé veci, nenechám si to pre seba. Veď ako sa má nejaké malé dieťa vyrastajúce napríklad tu u vás pod Tatrami inšpirovať vesmírnym programom, keď sa o ňom nedozvie? Ja zrejme nepôjdem robiť sériu prednášok na slovenské stredné školy, no pomocou technológií sa o svet vesmíru môžem podeliť. Okrem toho píšem aj knihy, spolupracujem na televíznych seriáloch, dokumentárnych filmoch. Je to dôležitá súčasť mojej práce, na vesmírny program sa skladá celá verejnosť a ja sa s ňou chcem podeliť o výsledky.
V podstate všetky vozidlá pre vesmír postavili súkromné spoločnosti. Raketoplány vyrábala firma Rockwell, pristávací modul misií Apollo zase spoločnosť Grumman, takže je to prirodzená spolupráca, ktorá funguje už dlhé desaťročia. Novinkou je, že namiesto toho, aby NASA firmám konkrétne hovorila, čo majú postaviť, teraz len vytyčuje ciele a necháva na spoločnostiach, aby rozhodli o najlepšom spôsobe, ako to dosiahnuť, čo je podľa mňa efektívnejšie.
To isté sa stalo kedysi v letectve. Najskôr niekoľko bláznivých ľudí podstúpilo obrovské riziko a veľa z nich pritom zomrelo, podobne ako v začiatkoch vesmírnych programov. Potom vlády vložili obrovské peniaze do leteckého výskumu a výsledkom je celosvetová letecká doprava. S vesmírnou dopravou to nebude inak.
Výskum vesmíru je veľkou témou pre miliardárov.
To je podľa mňa posun, v minulosti to totiž bola téma len pre bilionárov. Inými slovami, vesmírny program si kedysi mohli dovoliť len takí obrovskí hráči, akými boli Spojené štáty americké alebo Sovietsky zväz. Keďže sme však prekonali tie náročné a nákladné začiatky, keď vlády za svoje peniaze zistili, čo funguje a čo nie, teraz nemusíte byť vlastne ani len miliardár, aby ste boli v hre. Pozrite sa na Petra Becka a jeho Rocket Lab.
Myslím si, že v súčasnosti je v móde kritizovať miliardárov, tak ako sa kedysi kritizovali milionári. Keď sa však nad tým zamyslíte, Jeff Bezos založil Blue Origin v deväťdesiatych rokoch, a teda do vesmírnych aktivít vkladá úsilie a peniaze už štvrťstoročie. Elon Musk so svojím SpaceX len o čosi kratšie.
Určite to však robia inak ako kedysi vládne programy. Jednoznačne v prípade Elona Muska.
Na to, aby sme veci posunuli vpred, niekedy potrebujeme nezvyčajných ľudí. Da Vinci, Edison, Howard Hughes, Jack Northrup… Tí všetci boli zvláštni ľudia. Alebo Henry Ford. Mali veľké odhodlanie a iný pohľad na veci, čo im umožnilo posunúť hranice. Keď sa Ford vo svojej dobe pýtal ľudí, čo v doprave chcú, povedali, že rýchlejšie kone, pretože si nevedeli predstaviť čosi ako automobil.
Alebo Steve Jobs. (Ukáže na svoj iPhone) Ďakujem pekne, toto je skvelé! Ten telefón dokáže toľko vecí. Ale na to, aby vznikol, bol potrebný niekto ako Jobs, ktorý určite nebol dokonalý, ale aj vďaka nemu máme smartfóny. Miliardári nie sú dokonalí, dokonca robia veľa vecí, ktoré nie sú dobré, ale ani ja nie som bez chýb a robím mnoho vecí, ktoré sú zlé. Akurát nie som až tak na očiach.
Keby ste mali zdroje ako oni, robili by ste vo vesmírnom biznise niečo inak?
Nemyslím si, že by mal prísť niekto, kto by povedal, že to bude robiť inak a lepšie. Podľa mňa by bez dobrých rozhodnutí miliardári miliardármi neboli. Uvediem príklad. Jeden z ľudí, ktorí pomáhali rozbehnúť spoločnosť Tesla, dospel do štádia, keď si povedal, že aj vďaka tejto firme sa normalizovalo vlastníctvo elektrického auta. Napokon vlani bol najpredávanejším modelom auta na svete Model Y. Šialené. To je podobná dominancia, akú mal Fordov Model T pred vyše sto rokmi.
Ale späť k tomuto technikovi, volá sa J. B. Straubel, a v jednom momente si uvedomil, že aj vďaka nástupu Tesly má svet veľký problém s recykláciou batérií. Založil teda spoločnosť Redwood, ktorá má v Nevade obrovský závod, ktorý nevyužíva žiadnu miestnu vodu, iba solárnu energiu, a pritom dokáže ekologicky recyklovať batérie. Takže je tu človek, ktorého inšpirovali aj vesmírne projekty Elona Muska a ktorý sa k nemu preto pridal a vytvoril ďalšie nové odvetvie, ktoré svet naozaj potrebuje. Presne to by mali miliardári robiť – postaviť ekosystém, ktorý vytvára nové príležitosti. Redwood je skvelým príkladom reťazovej reakcie revolučnej zmeny.
Vesmírny veterán. Chris Hadfield letel do vesmíru prvý raz v roku 1995, dohromady sa zúčastnil piatich vesmírnych misií.
Čo by malo byť ďalšou veľkou vecou v oblasti výskumu vesmíru z pohľadu celého ľudstva?
Takých vecí je veľa. Myslím si, že sme vo veľmi zaujímavej fáze histórie ľudstva. Po miliónoch rokov sme asi pred dvesto rokmi prešli obrovskou technologickou zmenou v podobe priemyselnej revolúcie, ktorá nahradila prácu zvierat a ľudí prácou strojov. V tej súvislosti sme zaznamenali aj populačnú explóziu, ktorá bude kulminovať kdesi na úrovni 9 alebo 10 miliárd obyvateľov. A toto všetko sa udialo počas dĺžky pár ľudských životov. Otázka je, ako sa vyrovnáme so životom v tomto novom stave a čo potrebujeme, aby bol tento nový stav udržateľný. To sú výzvy, na ktoré by sme mali myslieť aj pri vesmírnom výskume.
Čo to znamená?
Cenné je monitorovanie nášho sveta. Ak sa vás teraz spýtam, koľko ľadu sa dnes roztopilo v Grónsku, asi nebudete mať predstavu. Keby som povedal – dobre, tu máte loď a skupinu vedcov, choďte to zistiť –, zrejme by ste si ani tak neporadili. Ak by som vám dal k dispozícii päťdesiat lodí a omnoho viac vedcov, možno by ste mali približnú predstavu. Ale čo budete robiť, keď podmienky neumožnia plavbu? Pritom na vyriešenie tejto otázky stačí jeden satelit. Pozorovanie a pochopenie nášho sveta je veľmi dôležité, ak chceme robiť na našej planéte nejaké pozitívne zmeny. Vesmírny výskum nám pomáha pochopiť stav sveta, vie ho monitorovať. Zemetrasenia, lesné požiare, iné mimoriadne udalosti – tam všade dnes pomáhajú satelity. Ďalšou prioritou môže byť vesmír ako zdroj.
Sovietsky vesmírny program ma veľmi nenadchýnal, pretože ho tajili. Neúplné príbehy neoslovili moju predstavivosť.
Zdroj čoho?
Nerastných surovín. Keby ste z Mesiaca stiahli povrch ako kožu a priložili ju na Zem, bol by väčší ako Afrika. To je ozaj veľký kontinent, ľudia si neuvedomujú, aká je Afrika obrovská. A ten veľký Mesiac sme zatiaľ akurát tak poškrabali na pár miestach na povrchu. Keďže tam nie je žiadny život, pri možnej ťažbe by sme nenarušili žiadny ekosystém, bol by teda skvelým zdrojom surovín. Rovnako ako asteroidy, ale tam naša dopravná technológia ešte nie je.
A čo pohľad ďalej do vesmíru?
Ak by som bol lekár, ktorý chce pochopiť ľudské telo, a jediné, čím by som sa mohol riadiť, by bol pohľad na vás, asi by som všetko nepochopil, však? Trebárs by som si povedal, že ľudské telo je istej výšky a váhy, asi má mať okuliare, keďže ich máte na očiach, a napríklad by som vôbec nebral do úvahy ženský tvar tela. Bolo by to veľmi obmedzujúce, preto sa aj my nemôžeme pozerať len na Zem, ale musíme skúmať aj iné planéty. Prečo sú Mars a Venuša také odlišné? Čo je pre planéty normálne? Aká je ich dĺžka života? Prečo sme mali v histórii všetky tie vymierania druhov? Existujú veľké elektromagnetické impulzy aj pri iných slnkách? Prečo? Je vlastne veľmi sebecké snažiť sa pochopiť zdravie sveta bez vesmírneho výskumu.
Pôjdeme na ten výskum iných planét niekedy aj osobne?
Zem je veľký uzavretý systém a my sme asi prvý raz v histórii schopní poslať ľudí niekam inam. Ľudia žijú na ISS už dvadsaťštyri rokov, ďalším krokom bude asi Mesiac, prípadne Mars. Nemôžeme nechávať všetky vajíčka v jednom košíku. Aj Titanic mal záchranné člny, však? Predstavte si, že by ich nemal… Jeho haváriu by nik neprežil.
Vo svojej knihe píšete aj o tom, ako sa vyrovnávať s nepredvídateľnými, ťažkými situáciami. Dokonca píšete, že si to treba trochu užívať. To sa dá?
Zmeny väčšinou vieme akceptovať, keď ich iniciujeme sami, avšak zmena aplikovaná zvonka je pre mnohých náročná. Vybudovali ste si život, ktorý vám do veľkej miery vyhovuje, no príde čosi, čo to zmení. Niečo rušivé. Zrazu zistíte, že vaša malá bublina radosti, ktorá predstavovala váš život, je dosť krehká. Jeden malý záchvev a vy máte pocit, že viac nie ste schopní tešiť sa zo života.
Príprava na pobyt na vesmírnej stanici sa na tento aspekt, samozrejme, veľmi sústreďuje. Viete, že budete žiť v extrémnych a drsných podmienkach, no napriek tomu ich nesmiete nenávidieť, musíte si nájsť spôsob, ako si to zamilovať. To je vlastne psychologické cvičenie. Základom je uvedomiť si, že už dnes našu slobodu obmedzuje veľa externých faktorov. Gravitácia nás drží pri zemi, musíme jesť, spať, chodiť na záchod. Náš život je aj dnes obmedzený rôznymi spôsobmi, to len my si namýšľame, že máme absolútnu slobodu.
Na Starmuse. Ako jeden z rečníkov sa Hadfield tohto roku predstavil aj na Slovensku, v rámci festivalu Starmus.
Podľa vás nemáme?
V podstate všetci žijeme v nejakej krabici zloženej z obmedzení. Keď teda príde iné obmedzenie, povedzme si len: okej, tvar mojej krabice sa trochu zmenil. Dokonca sa môžeme tešiť. Niekto posunul stenu krabice inde? Dobre, poďme to preskúmať a mať z toho radosť. Myslím si, že akceptovať okolnosti vlastného žitia a zároveň vedome hľadať spôsoby, ako sa z nich tešiť, je jedným z veľkých tajomstiev života.
Počas pandémie sme žili v krabici takmer doslova a nemám pocit, že by v tom veľa ľudí našlo tú radosť.
Áno, covid mnohým ľuďom skutočne ukázal, aká krehká je ich definícia šťastia. A mnohí ľudia sa cítili naozaj bezmocní, aj bez ohľadu na všetky zdravotné problémy, ktoré pandémia priniesla. V konečnom dôsledku sa musíme rozhodnúť, či si dnešok užijeme alebo nie, a to je do veľkej miery voľba. Myslím si, že stojí za to stráviť nejaký čas pred zrkadlom a spýtať sa sám seba, čo sú tie skutočné problémy a ako sa môžem pokúsiť nájsť potešenie vo veciach, ktoré robím, namiesto toho, aby som sa na ne len sťažoval.
Dá sa to nejakým spôsobom natrénovať?
Hovoríme o odolnosti, teda schopnosti zachovať si pozitívne naladenie tvárou v tvár zmenám. Máte pocit, že ste pre svoju odolnosť v poslednom čase niečo spravili? Kedy naposledy ste boli týždeň kempovať v púšti? Alebo kedy naposledy ste urobili radikálnu zmenu? Kedy ste sa naozaj posunuli, urobili niečo nové, postavili sa pred výzvu, vyskúšali niečo, čo bolo naozaj ťažké? Všetky tieto veci budujú odolnosť.
Niektorí ľudia ju majú jednoducho od prírody, v iných ju vypestovali okolnosti. Ak ste sa narodili v roku 1934 ako môj otec, mali ste päť rokov, keď vypukla druhá svetová vojna. To bolo strašné obdobie. Otec sa narodil v čase hospodárskej krízy, keď bola ekonomika v absolútnom chaose. Potom prišla svetová vojna, v ktorej zomreli desiatky miliónov ľudí. Preto sa mu potom v päťdesiatych rokoch zdalo, že všetko je perfektné, keďže to, čo zažil predtým, bola hrôza. A funguje to aj opačne. Ak ste prežili celý život v pohode a blahobyte, je ťažké pochopiť, že normálne sú aj zlé časy.
Vyzerá to, akoby nastali zlé časy aj pre vedu. Ľudia spochybňujú medicínske výskumy i úplne základné vedecké fakty. Jeden slovenský politik povedal, že si nemôže byť istý, či je Zem guľatá, lebo nikdy nebol vo vesmíre. Ako vnímate ľudí, ktorí nás vracajú späť do temných čias?
Nič z toho nie je nové, ľudia takí boli vždy. Iba malá časť spoločnosti je motivovaná, inteligentná a chce posúvať hranice toho, čomu nerozumieme. Bratia Montgolfierovci boli výrobcovia látok a koncom 18. storočia si uvedomili, že oheň dokáže dvihnúť do vzduchu aj ťažké veci. Výsledkom bol prvý let v balóne, ktorý demonštrovali v Paríži, pred davom významných ľudí, napríklad tam bolo niekoľko budúcich prezidentov Spojených štátov. Keď balón pristál asi o dvadsať kilometrov ďalej na vidieku, ľudia naň zaútočili vidlami, pretože si mysleli, že ich prišli napadnúť nejakí mimozemšťania. Len o dvadsať kilometrov ďalej!
Dnes je však prístup k informáciám na inej úrovni…
… ale väčšina ľudí je stále zaneprázdnená svojím každodenným životom a veľké otázky života ich nezaujímajú, chcú jednoduché odpovede. Politici sú len obrazom voličov. Máme hlúpych a geniálnych ľudí a hlúpych a geniálnych politikov.
Ale nadviažem aj na ten prístup k informáciám, ten sa určite zmenil. V londýnskom Hyde Parku je vyhradený priestor, kde sa môže ktokoľvek postaviť a hlásať svoje pravdy. Kedysi to bola populárna atrakcia, pár ľudí sa zhromaždilo okolo a niektorí si možno aj povedali: ten človek má pravdu. V dnešnej dobe však rečníkov, ktorí by inak boli odkázaní len na Hyde Park, môže počúvať celý svet. Ale aj tak mi to nerobí veľké starosti. Nie je dôležité, v čo veríte, dôležité je, čo je skutočnosť.
Miliardári by mali v rámci vesmírneho biznisu postaviť ekosystém, ktorý vytvára nové príležitosti.
Nemáte obavy, že ľudia strácajú pojem o tom, čo je skutočnosť?
Zopakujem: nemyslím si, že je to niečo nové. Je to len viditeľnejšie. Obavy nemám.
Na záver by som sa rád vrátil k téme hudby vo vesmíre. Fascinovalo ma, ako si Gene Cernan zobral na Mesiac kazetu, kde mu kamarát nahral jeho obľúbené hity, alebo ako si Charles Duke na misii Apollo púšťal svoje obľúbené country piesne. Práve pri ňom mi napadlo: čo ak má váš kolega astronaut iný hudobný vkus? Ako to funguje tam hore?
Na misii musíte myslieť na druhých, byť ohľaduplný, a to sa netýka len muziky. Každý máme nejaké koníčky, bez nich by sme boli nudní. Ale či už si chcete púšťať obľúbenú hudbu, volať s rodinou alebo povedzme tancovať, na vesmírnej stanici to musíte robiť tak, aby ste neobmedzovali iných. Takže si napríklad dáte slúchadlá.
Myslím si, že prijať okolnosti vlastného žitia a vedome hľadať spôsoby, ako sa z nich tešiť, je jedným z tajomstiev života.
Vy ste na vesmírnej stanici nahrali celý album. Ako ste to spravili, aby ste nevyrušovali ostatných členov posádky?
Hudbu som nahrával v priestore na spanie, keď tam akurát nik nebol. Zavesil som na dvere malý nápis: nahrávam, prosím, chvíľu nerušiť.
Muzika tiež spája. Hrali a spievali ste aj spolu s ostatnými?
Gitaru som priniesol už v roku 1995 na vesmírnu stanicu Mir. Vyrobil mi ju chlapík menom Rossco Wright, ktorý vyrába gitary na mieru v americkom Oregone. Musela byť zložená z viacerých častí, aby sme ju zmestili a mohli vyviezť hore. Oni tam predtým mali len takú dosť mizernú gitaru z Petrohradu, ktorú brávali do vesmíru ešte od čias predchádzajúcich vesmírnych staníc Saljut. Vedel som, že hudba je dôležitý psychologický prvok, a aj to zafungovalo. Hrávali sme si na narodeniny, sviatky alebo len tak. Gitara tam zostala až do ukončenia prevádzky Miru, potom ju zniesli dole a dnes je vystavená v Múzeu letectva a vesmíru v Kanade.
Motivačný rečník Hadfield je výborným motivátorom. Ľuďom radí, ako sa vyrovnať s nepredvídateľnými, ťažkými situáciami.
Pamätáte si, čo ste tam kolegom hrali?
Bolo toho veľa, ale často som hral Beatles. Veď stačí spustiť: (spieva) When I find myself in times of trouble, Mother Mary comes to me, speaking words of wisdom…
… let it be.
Áno, každý to pozná. Hrali sme však aj piesne, ktoré boli pre nás dôležité, a ostatní len počúvali. A to je tiež krása hudby. Pochopili to aj odborníci na duševné zdravie v NASA, ktorí jednu špeciálne navrhnutú gitaru poslali v roku 2001 aj na ISS. Vyrobili ju v Kanade, vo Vancouveri. S ňou som tam hore nahral svoj album a tá gitara tam stále je, už dvadsaťtri rokov.
Tá už má pár obletov Zeme za sebou.
Šestnásť denne, za tých dvadsaťtri rokov to bude… vyše 130-tisíc obletov. Veru, je to jedna scestovaná gitara.
