Záber zo zasneženého oravského Zuberca s hviezdami v pozadí si americká NASA vybrala ako Astronomickú snímku dňa na Štedrý deň 2019. Odvtedy sa diela Tomáša Slovinského, ktorý začal s popularizovaním astronómie pred štyrmi rokmi, objavili vo viacerých prestížnych zahraničných periodikách a portáloch.
Nedávno sa rodák z Košíc zaradil s fotkou sopky Villarica v Čile medzi 25 najlepších astrofotografov sveta, ktorých vyhlasuje spoločnosť Capture the Atlas. Koncom mája si pripísal na konto aj druhé miesto v medzinárodnej súťaži Astro Kamera so snímkou Zimné oblúky z Nízkych Tatier.
Pre Forbes.sk hovorí Tomáš Slovinský o tom, ako sa dostal k astrofotografii, či „dorába“ svoje zábery v počítači, aj to, aké vybavenie potrebujete na fotenie hviezdnej oblohy.
Čo prišlo skôr? Láska k fotografii alebo k astronómii?
Išlo to ruka v ruke. Už od detstva som sa zaujímal o oblohu a vesmírne tajomstvá. Veľmi rád som pozoroval meteorické roje, Perzeidy v auguste, pozoroval som zatmenie Mesiaca či Slnka. V tom období to bol čisto len záujem a k fotografii som začal inklinovať ako tínedžer. Spočiatku to boli iba bežné fotografie prírody zachytené počas turistiky.
Zlom nastal pred štyrmi rokmi, keď som sa pustil do projektu Prenosného planetária. To považujem za moje prvé stretnutie s astronómiou. V tom čase som sa spoznal aj s mojou kolegyňou, ktorá je astronómka. Práve ona mi túto myšlienku vnukla.
Keďže som mal chuť ísť do zaujímavého projektu, tak som na to kývol. A navyše som vedel, že to bude zaujímavé aj pre deti a školy.
Zručnosti astrofotografa
Na takýto projekt je však potrebné mať aj isté zručnosti.
Samozrejme, bolo mi jasné, že sa musím veľa vecí naučiť, keďže som spočiatku nemal dostatok vedomostí. Veľa som si naštudoval sám z kníh či dokumentov.
Neskôr som sa prihlásil aj na štúdium do Slovenskej ústrednej hvezdárne v Hurbanove, no pre pandémiu som ho nedokončil. Chcel som si ho vychutnať viac naživo, tak som si dal odklad.
Perzeidy 2020, Poloniny. Foto: archív Tomáša Slovinského
Vtedy prišla na rad aj astrofotografia?
Jedného dňa som si povedal, že vyskúšam svoj fotoaparát namieriť na oblohu a zistiť, čo dokáže zachytiť. Veľmi ma fascinovalo, že obyčajná zrkadlovka dokáže zachytiť viac objektov ako ľudské oko. Začal som pátrať, kam sa dá zájsť s lepšími poznatkami či s lepšou technikou.
Ešte predtým, ako som začal s publikovaním mojich snímok, som mal veľa nafoteného materiálu. Išlo len o prvotné pokusy, a keďže je táto fotografia technicky veľmi náročná, tak mi to zabralo skutočne množstvo času, kým som sa odvážil zverejniť jednu fotku.
Koľko fotiek to približne bolo?
Veľmi veľa, presné číslo neviem. Mojou nevýhodou, ale zároveň aj darom je, že som vždy so všetkým nespokojný. Myslím si, že ak sa človek s niečím uspokojí, tak je to cesta do pekla. Ak sme spokojní, strácame motiváciu sa zlepšovať.
S každou mojou fotkou som relatívne nespokojný, pretože si myslím, že sa dá urobiť lepšie, čo je v konečnom dôsledku pozitívne, pretože ma to ženie vpred.
Základná výbava
Mnoho ľudí si myslí, že na zachytenie takýchto snímok je potrebná obrovská technika či teleskopy. Je to tak?
Takáto fotka sa dá vyhotoviť aj obyčajným, bežne dostupným fotoaparátom. Ľudia si myslia, že na to potrebujeme veľké teleskopy a drahé vybavenie.
To platí iba pri fotografiách hlbokého vesmíru, napríklad galaxií či hmlovín. Tomu sa ja nevenujem. Mojím zameraním je širokouhlá krajinárska fotografia. K tomu potrebujem najmä pevný statív, zrkadlovku a širokouhlý objektív. To sú základné veci, ktoré fotograf musí mať.
Navyše, kým denný fotograf hľadá najlepšie svetlo, vy hľadáte najväčšiu tmu. Aké výzvy sa spájajú s fotením v tme?
V tmavom prostredí treba používať dlhšie expozície, prichádzajú s tým aj iné problémy ako napríklad pohyb hviezd. Ja používam montáž, ktorá sleduje hviezdny pohyb.
Je to ďalší komponent na celej zostave, ktorý umožňuje predlžovať expozície a fotografie sú tým pádom kvalitnejšie. Astofotografi používajú s obľubou aj modifikované fotoaparáty.
Sopka Villarrica, Chile. Foto: archív Tomáša Slovinského
Každý fotoaparát má vo vnútri filter, ktorý prepúšťa len viditeľnú časť spektra. Je to preto, aby fotky, ktoré odfotíme, vyzerali rovnako, ako keď sa na nejaký objekt pozeráme voľným okom.
Vo vesmíre je však množstvo objektov, ktoré nežiaria len vo viditeľnom spektre. Preto v astrofotografii používame fotoaparát s upraveným filtrom prepúšťajúcim širšiu časť viditeľného spektra, a to dokonca v plnom rozsahu.
Spája sa s tým však veľa problémov a fotoaparát by takéto snímky nezachytil, ak by sme ho prvoplánovo niekam namierili. Nejde len o technické vybavenie, ale aj o zručnosti, ktoré človek nadobúda praxou.
Čo sa treba naučiť ako prvé, ak sa chcem začať venovať takémuto typu fotografie?
Zo začiatku som robil jednu chybu, ktorú robia mnohí. Všetko som si príliš komplikoval. Volil som si komplikované vybavenie a najzložitejší spôsob zhotovenia snímky.
Naučil som sa, že niekedy aj s jednoduchšou technikou a spracovaním sa dá dosiahnuť veľmi pekná snímka. Pri polovici mojich fotografií nebola použitá žiadna montáž ani špeciálne vybavenie. Netreba sa snažiť urobiť fotku z akéhokoľvek miesta, dôležité je vyhľadať správnu lokalitu.
Prečo?
Vznik týchto fotografií komplikuje svetelné znečistenie. Pokiaľ obloha dobre nevyzerá voľným okom, nebude to pekné ani na fotke. Je potrebné cestovať, stráviť tým viac času a nepodceniť prípravu.
Okrem toho je zbytočné sa vybrať fotiť 10 kilometrov od mesta. Aj u nás máme pekné miesta s krásnou oblohou a v porovnaní s inými štátmi Európskej únie ich máme aj viac, ale prirodzene tmavú nočnú oblohu tu nenájdeme. Musíme ísť za ňou do odľahlej Afriky, Južnej Ameriky alebo Austrálie.
Mojou výhodou je, že prácou v planetáriu som sa o astronómii veľa naučil a snažím sa mať prehľad, čo sa deje na nočnej oblohe. Ak človek rozumie tomu, ako to funguje, má obrovskú výhodu a svoje cesty a kompozície si môže dôkladne naplánovať.
Ako dlho vám trvalo si toto naštudovať?
Asi pred dvoma rokmi som si ešte úkazy zapisoval do kalendára, teraz to už mám v čerstvej pamäti. Najmä preto, že som s českým fotografom Petrom Horálkom založil Astronomickú tlačovú agentúru, kde vydávame o vesmírnych úkazoch rôzne informácie pre médiá. Na tejto stránke publikujem každomesačný prehľad nebeských udalostí na oblohe.
Jednoduchšia cesta viedla do NASA
Aká bola vaša cesta k oceneniam od NASA?
Úplne prvá fotografia, ktorú si NASA vybrala, pochádza z Oravskej dediny, kde som vyskúšal práve jednoduchší spôsob spracovania a nekomplikoval som si život. Vtedy nastal zlom a začal som k fotografii pristupovať inak. Zmenil som aj spôsob spracovania. Predtým som sa snažil, aby fotky vyzerali čo najlepšie, a nesústredil som sa na to, aby vyzerali čo najreálnejšie.
Mesiac a Spišský Hrad. Foto: archív Tomáša Slovinského
Často sa ma ľudia pýtajú, nakoľko sú fotografie reálne. Obyvatelia Bratislavy alebo Košíc na oblohe vidia tak do 40 hviezd. No a na fotografii je zrazu zreteľná krásna Mliečna cesta a rôzne iné nebeské objekty. Vieme, že toto voľným okom v meste neuvidíme.
Za tmavou nočnou oblohou treba naozaj cestovať. Nielen kvôli fotografii, ale i kvôli samotnému pozorovaniu a zážitku. Ak by sme sa pred 200 rokmi pozreli von z okna aj v Bratislave, tak by sme videli rovnakú oblohu, ako dnes vidia ľudia v Afrike. Zachytil som aj názory, že tie fotografie sú upravené.
Ako sa dá teda jednoducho vysvetliť, že nie sú?
Ľudia zdieľajú názory, že astrofotografie sú umelo upravené či dotvorené. Nevidia v tom však obrovskú snahu a prácu. Na jednu snímku čakám aj niekoľko týždňov, aby som vychytal tie najlepšie možné podmienky.
V takom prípade je nočná obloha neskutočne krásna aj voľným okom a od fotografie sa líši najmä farbami. Ľudské oko v noci používa svetlocitlivé bunky, ktoré nemajú schopnosť vnímať farby slabých zdrojov svetla.
To je hlavným dôvodom, prečo je astrofotografia tak odlišná. Často totiž odhalí to, čo ľudské oko nevidí, alebo vidí bezfarebne. Ako napríklad airglow, žiarenie vzduchu. Rozširuje nám doslova schopnosti videnia našich očí. Celkovo sa sústredím na to, aby moje fotografie boli fyzikálne korektné.
Muránska planina. Foto: archív Tomáša Slovinského
Za ktorou fotografiou ste cestovali najďalej?
Bolo to na juh Čile, kde sa 14. decembra 2020 malo odohrať úplné zatmenie Slnka. Chystal som na to niekoľko mesiacov spolu s ďalšími známymi. Táto cesta sa mi už raz zrušila, v marci 2020, keď prišiel covid. V decembri som sa tam síce dostal, aj keď to bolo extrémne náročné.
Cesta z Košíc do Chile trvala tri dni, to znamená tri dni aj s respirátorom na tvári. Stalo sa však, že sme úkaz, na ktorý sme tam išli, nevideli. Bolo zlé počasie.
Vedeli sme síce, že z Argentíny bude zatmenie pozorovateľné, no do krajiny sme sa nevedeli dostať. Argentínsku stranu totiž nahnevalo, že ľudia chceli počas pandemickej situácie vycestovať do ich krajiny len kvôli úkazu, nie kvôli samotnej myšlienke turizmu.
Takže za najkrajším úkazom, ktorý sa dá vôbec na oblohe pozorovať, som cestoval tri dni, týždeň sa pokúšal o získanie povolenia na vstup do Argentíny a nakoniec pod hrubou vrstvou oblačnosti v Chile nič nevidel.
Veľa nákladov, málo šancí
Neodradí vás to?
Všetci sme boli neskutočne sklamaní, stálo nás to veľa úsilia a finančných prostriedkov a vieme, že šancí nie je veľa. Tento rok sa napríklad odohráva zatmenie nad Antarktídou a nie je veľmi reálne sa tam dostať. Bolo to frustrujúce, ale vedel som, že sa tým nesmiem zaoberať.
Keď sme už strávili toľko plánovaním a vybavovaním povolení s úradmi, tak sme sa rozhodli ísť skúsiť šťastie inde a podarilo sa nám urobiť zábery miestnej tmavej oblohy počas noci.
Oravská dedina sa stala 24. decembra 2019 Astronomickou snímkou dňa NASA. Foto: archív Tomáša Slovinského
Dokonca aj na to sme museli získať špeciálne povolenie, keďže v krajine panoval prísny zákaz nočného vychádzania. To je inak presne to, čo nechcete, ak ste astrofotograf.
Jednu z fotografií pod sopkou Villarrica dokonca opäť ocenila NASA, takže som mal aspoň takúto satisfakciu a krásny zážitok. Stráviť noc pod aktívnou sopkou, pozorovať jej vulkanickú činnosť a tmavú oblohu južnej hemisféry bolo úžasné.
Získať naozaj kvalitné zábery je, zdá sa, finančne náročné. Čo je teda vaším primárnym zdrojom príjmov?
Dlho to bolo naše Planetárium, ktorému som sa aktívne venoval. Prvý rok sme mali pomalší rozbeh, ale ďalšie tri sezóny sme boli vybookovaní.
Minulý rok sme sa rozšírili aj do Bratislavy, avšak museli sme tieto aktivity pre pandémiu stopnúť. Za samotné fotografie nedostávam peniaze, je to moja tvorba, ale dokážem si náklady z časti pokryť predajom veľkoformátových obrazov. Občas dostanem peniaze za to, keď moju snímku použijú v magazíne, no to závisí od daného média.
Z astrofotografií sa však dá vyžiť ťažšie. Ako astrofotograf a popularizátor astronómie sa musím pomerne obracať, v poslednom období mi však už začali chodiť aj ponuky na spolupráce. Ak majú pre mňa zmysel, tak ich rád prijímam.
Tomáš okrem fotenia prevádzkuje aj prenosné planetárium a píše články o astronómii. Foto: archív Tomáša Slovinského
Okrem fotografie ste sa začali venovať aj popularizovaniu astronómie. Ako dokážete deliť svoj čas medzi denné a nočné aktivity?
Workshopy a prednášky sú len doplnkom. Prvý workshop tento rok organizujem na Kréte, druhý vo Veľkej Fatre. Nemal som takéto aktivity úplne v pláne, ale prišla doslova požiadavka od ľudí.
Prioritou je pre mňa robiť prácu, ktorá v podstate pre mnohých ani nie je prácou, teda fotografiu, články a v neposlednom rade prednášky na školách s našim Planetáriom. Je to pre mňa mimoriadne slobodné povolanie, ktorého výkon si môžem naplánovať podľa seba.
Zo všetkých aktivít je samotná fotografia najmenej zisková, ale mám ju najradšej. Okrem toho sa od júna opäť naštartovalo naše Planetárium Astro Show. Popularizácia astronómie či prírodných vied ako takých na školách je veľmi dôležitá a taktiež mi to robí obrovskú radosť.
Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected]
