V Sarajeve vedľa seba stoja mešity, ortodoxné aj katolícke chrámy či synagógy. Vždy to tak bolo. Sloboda vierovyznaní a otvorenosť sú azda zakódované v identite tohto mesta.
S príchodom ramadánu, keď vo vzduchu cítiť vôňu chleba somun a z minaretov počuť pravidelné modlitby, sa všetci stávajú súčasťou sviatku, ktorý je zo svojej podstaty kolektívnou záležitosťou.
Stovky rokov tu spolu žili ľudia rôznych vierovyznaní, a preto sa Sarajevo nazýva aj Jeruzalemom Európy. Približne od druhej polovice 15. storočia si územie Bosny a Hercegoviny podmanili Osmania a postupne dochádzalo aj k prijímaniu islamskej viery. Hlavné mesto si však vždy – a to i v období bosnianskej vojny v deväťdesiatych rokoch – zachovalo charakter miesta, kde nikdy nikoho nezaujímalo, k akému bohu sa kto modlí.
Raz to jeden pán vyjadril slovami: „V Sarajeve sa ťa nikto nikdy nespýta, kto si a odkiaľ si. Záleží iba na tom, aký si človek.“
Pri každej návšteve Sarajeva sľubujem novým známym, že ich nabudúce prídem pozdraviť. V meste som sa prvý raz ocitla v roku 2012 a ďalšie tri návštevy som si už cielene naplánovala vždy počas ramadánu, keďže tento sviatok mi dáva príležitosť, ako sa dostať k ľuďom ešte bližšie. Pýtať sa na ich vieru, ale celkom prirodzene pochopiť aj širšie súvislosti.
Ramazan, ako sa v bosniačtine sviatok nazýva, sa neobmedzuje len na teritórium mešít a domácností, ale žije ním celé mesto. Aj tí, ktorí ramadán nesvätia, sa v období sviatku stávajú chtiac-nechtiac jeho súčasťou. Atmosfére sa nedá uniknúť.
V okolí pekární je možné cítiť prenikavú vôňu tenkého chleba somun a z minaretov počuť pravidelné a časté modlitby. Ženy aj muži si počas nich odbehnú z práce a hlboko veriaci skutočne prispôsobia všetko tomu, aby dodržiavali pôst tak, ako sa patrí.
Moslimovia, ku ktorým sa v Sarajeve hlási asi 230-tisíc obyvateľov, veria, že práve v deviatom mesiaci islamského lunárneho kalendára – v ramadáne – sa prorokovi Mohamedovi zjavili prvé verše Koránu. V Bosne a Hercegovine sa tento rok pôstny mesiac začal rannými zorami 1. marca a potrvá až do 29. marca.
Saúm, teda pôst počas ramadánu, je jedným z piatich pilierov islamu. Veriaci sa budú postiť približne dvanásť až trinásť hodín denne v presne vypočítanom čase na každý deň. Zdržať by sa mali jedenia a pitia, fajčenia a pohlavného styku.
Začiatok pôstu skoro ráno a večerné prerušenie pôstu sa budú líšiť naprieč bosnianskymi mestami v rozmedzí niekoľkých minút, keďže čas závisí od polohy Mesiaca na oblohe. Začiatok a koniec ramadánu sa môžu líšiť aj naprieč moslimskými krajinami približne o jeden deň.
Pozvánku na iftar, večeru na prerušenie pôstu po západe slnka, som dostala cestou autom z Budapešti od Emira. Jeho mama a sestra s dcérami ho už netrpezlivo vyčkávali v Sarajeve. Emir žije v Českej republike a s rodinou sa nevída často, o to viac sú pre nich tieto stretnutia vzácnejšie.
S Emirom sme sa spoznali na konci ramadánu v roku 2022, keď sme opúšťali zasnežené Sarajevo jeho autom po tom, ako na jednej z populárnych platforiem ponúkal spolujazdu. Naposledy sme sa o to jednoduchšie dohodli, že ma opäť vezme do Sarajeva. A tiež na iftar.
„Vezmem ťa do skutočne zaujímavej rodiny,“ napísal mi už v Sarajeve. Čakala som ho neďaleko Carovej mešity, na pravom brehu rieky Miljacky. Stretnúť sme sa mali o trištvrte na sedem večer. Pôst sa mal prerušiť o 19:33. Podľa pohybu Mesiaca na oblohe sa presný čas každý deň ramadánu posunie vždy o jednu či dve minúty dopredu.
Veriaci sa z toho dôvodu riadia presným kalendárom, kde je uvedený čas ranného suhuru, teda jedla, ktoré je konzumované skoro ráno pred východom slnka, ďalej začiatok celodenného pôstu, modlitieb počas dňa a večerného iftaru – prvého jedla, ktorým sa pôst preruší.
Zástupcovia malajzijskej ambasády podávajú bezplatný iftar ľuďom v núdzi na námestí Baščaršije potom, ako bol prerušený pôst. Foto: Zuzana Gogová
Vonku svietilo slnko a vôbec mi nevadilo, že Emir chvíľu meškal, pretože Sarajevo bolo dovtedy chladné a zamračené, podobne ako väčšina nasledujúcich dní. Úzke uličky boli už tradične plné áut, zhonu a trúbenia, ako to býva pred iftarom. Ľudia sa ponáhľajú dokúpiť posledné potraviny alebo utekajú k známym, s ktorými pôst prerušia. Emirovým čiernym Hyundaiom sme potom aj my kľučkovali do kopca k jeho príbuzným, k manželom Omerovi a Nidžare a ich dcéram.
Sarajevo má centrum mesta v údolí, na dvoch brehoch rieky Miljacka, ktorá ním preteká, takže cesta do ktorejkoľvek časti mesta na jednej alebo druhej strane rieky si vyžaduje stúpanie do kopca. Omer s rodinou bývajú v časti nazývanej Bistrik. Od Carovej mešity je to kúsok.
Emir ide k „svojim“, keďže ich spája príbuzenstvo, ale aj priateľstvo. Ja som pre Omera a jeho rodinu cudzí človek, rovnako ako oni pre mňa. Zakaždým, keď idem k celkom neznámym ľuďom, som mierne nervózna. Pocit, s ktorým vstupujem do nepoznaného priestoru jednej sarajevskej rodiny, sa však v okamihu vytratí. Nie je to prvýkrát, keď sa medzi neznámymi ľuďmi v Bosne cítim, ako by som bola u „svojich“.
Pomyselný priestor medzi „mnou“ a „nimi“ sa rýchlo rozplynie. Prechod od neznámych k známym je zreteľný, keď po prvých formálnych otázkach odkrývame viac zo seba, aj s vedomím vlastnej zraniteľnosti. Na žiadnom inom mieste som sa zatiaľ necítila tak blízko k neznámym ako v Bosne.
Hovoríme o kamarátstvach, ktoré pretrvávajú roky aj napriek vzdialenostiam; priateľstvách medzi moslimami, Srbmi a Chorvátmi a o živote a jeho skúškach naprieč generáciami. Emir dodáva, že kedysi sa ľudia v jeho rodnej krajine nezamýšľali, kto je Chorvát, Srb alebo moslim, a ani to nevedeli s určitosťou povedať podľa mena tak ako v súčasnosti.
Čakanie na výstrel
S Emirom si sadáme do obývačky, ktorá je spojená s jedálňou. Spoločnosť nám robí Omerova dcéra Emina, zatiaľ čo on s jeho manželkou Nidžarou a s druhou dcérou Umihanou dokončujú posledné prípravy na iftar v kuchyni. Niekoľkokrát započujem, ako Umihana hovorí otcovi, koľko minút zostáva do iftaru.
Pôst sa musí prerušiť v momente, ktorý je na to určený. V ľavom hornom rohu zapnutej televízie svieti presný čas iftaru. Tesne pred večerou ešte zazvoní zvonček pri dverách. Prichádza ďalší hosť. K stolu pozvali aj rodinného priateľa Hilma.
„Salam alejkum,“ pozdraví nás. „Alejkum salam,“ odpovedáme nie celkom unisono. Pozdrav v preklade znamená „mier s vami“ alebo „mier na vás“. Odpoveďou je „i na vás mier“.
Zakrátko sa na televíznej obrazovke objaví scéna zo Žltej bašty, opevnenia zachovaného na východnej strane historického centra mesta neďaleko turisticky známej Baščaršije. Každý deň počas ramadánu sa tam sústredí niekoľko televíznych staníc, aby odvysielali priamy prenos z miesta, kde podľa tradície z 18. storočia odpáli Smajil Krivić výbušninu z malého dela.
Odpálenie výbušniny z dela na sklonku dňa počas ramadánu, ktorým je ohlásený čas na iftar. Foto: Zuzana Gogová
Celé mesto vďaka silnému výbuchu vie, že je čas na iftar. Trúbenie áut zrazu utíchne, obľúbené predajne sušeného ovocia, pekárne a iné obchody zatvoria aspoň na pol hodinu svoje dvere, na ktoré zavesia ceduľku s nápisom „IFTAR“. Smajil Krivić sa po odpale napije dúška vody a predtým, než sa nepozorovane vytratí z bašty, si s ním stihne urobiť fotku niekoľko ľudí. Na toto miesto prichádza Krivić každý deň počas ramadánu už od roku 1997.
Na vlastné oči som to prvýkrat zažila v roku 2019. „Pôst prerušíme sušenou datľou a kávou,“ hovorila mi o tri roky neskôr na tom istom mieste skupinka niekoľkých žien s deťmi zo Saudskej Arábie, keď ma núkali tým, čo si so sebou priniesli na Žltú baštu. Ľudia si sem často nosia jedlo v termoskách, aby zostalo teplé.
Topa a somun
U Omera a v Bosne všeobecne je typickejšie prerušiť pôst datľou a pohárom čistej vody alebo vody s citrónom. Bosniansku kávu z malých fildžanov pijeme až po večeri.
„Bujrum,“ povie Omer, čím nás pozve k stolu. Ide opäť o jeden z výrazov, ktorý si miestni zachovali z čias Osmanov. Sadáme si k stolu. Po datli a niekoľkých hltoch vody, ktorá má istotne výraznejšiu chuť, keď sa človek celý deň postí, nasleduje topa.
V Sarajeve, na rozdiel od iných častí Bosny, nesmie topa na stole chýbať. Každá domácnosť ju pripravuje podľa vlastného receptu zo základných surovín, podobne ako to býva na Slovensku s tradičnou kapustnicou na Vianoce.
Základom topy je maslo, čerstvý mäkký syr a kajmak – tučný mliečny výrobok chuťovo podobný maslu či hustej smotane. Suroviny sa spolu roztopia a spoja v tekutej hmote. Emina pridala do topy aj tvrdý strúhaný syr. Topa sa dá však pripraviť na „milión“ spôsobov. Na stôl sa musí podávať, kým je teplá, pričom sa zajedá somunom. „Topa mimo ramadánu nechutí tak ako teraz. Ani somun nie je to, čo teraz. Možno je to pôstom, neviem,“ konštatuje Nidžara pri stole.
Manželia Omer a Nidžara servírujú kávu a koláč pre hostí po večeri. Foto: Zuzana Gogová
Podľa slov jedného z pekárov v pekárni Željo sa v meste upečie viac ako 200-tisíc kusov tenkého chleba tradične posypaného čiernou rascou, ktorá vôňu chleba zintenzívni. Željo je podľa miestnych jednou z dvoch najlepších pekární neďaleko Baščaršije. Chlieb pečú v peci na drevo, ktoré býva často vysypané povedľa malej pekárne. Druhou pekárňou je Poričanin. Pred oboma vídať pravidelne dlhé rady na somun.
To, ktoré ďalšie jedlo nasleduje po somune, si volí každá rodina podľa toho, čo má rada. Kuracie alebo hovädzie mäso, ryža na rôzne spôsoby, šaláty či sarma, čo je pochúťka z ryže a mäsa zavinutá do kapustového alebo hroznového listu. Nidžara pripravila hovädzie mäso s „bajmou“. Tá vyzerá ako miniatúrne zelené papričky a až neskôr Emir „vygooglil“, že je to ibištek jedlý, známejší ako okra.
Okru vídať navlečenú ako malé korálky v dlhých retiazkach v uličkách starého mesta, na tržnici či v predajniach zdravej výživy – a vraj má účinky afrodiziaka. Nidžara upiekla aj domácu pitu so špenátom a syrom. Tenučké cesto je možné kúpiť v každom supermarkete, ale chuťovo sa domácemu nevyrovná. Príprava tenkého cesta spočíva v jeho vyťahovaní po obvode dostatočne veľkého stola, aby bolo priesvitné, ale aby sa neroztrhlo.
Nidžara sa počas večere niekoľkokrát pozrie na Emira a spýta sa ho, čo by si ešte dal. „Ani sám neviem,“ odpovie jej. „Vieš, že u mňa sa musí zjesť všetko,“ smeje sa.
Pomiešaní v jednej mahale
Po večeri sa presunieme do obývačky, kde popíjame bosniansku kávu a jeme sladký koláč. Niektorí si zapália cigaretu, ale odsávač vzduchu dym celkom efektne odsaje. „Zuzana, my všetci fajčíme. Vieš, počas vojny nás platili cigaretami,“ vysvetľoval mi Hilmo. „Bojuješ za Bosnu a dostaneš cigarety. Potom ich na tržnici vymieňaš za ryžu alebo cukor – tak to chodilo,“ doplní ho Omer. Od témy vojny prechádzame k téme Juhoslávie.
„Ja a Omer sme obdobie Juhoslávie zažili. Juhoslávia bola krásna. Je mi smutno, pretože v tej dobe sme spolu žili všetky národy normálne. V škole sme boli pohromade. Nikdy som nevedela, kto je Srb alebo Chorvát. Nikdy som to nerozlišovala. Žili sme všetci pomiešaní v jednej mahale,“ rozhovorí sa Nidžara.
Slovo mahala má arabský pôvod. Mahalu možno charakterizovať ako susedstvo, ktorého súčasťou je okrem rodinných domov a ich obyvateľov i mešita alebo iná cirkevná budova, obchod či kaviareň. Podstatou mahaly je upevňovanie života v komunite, ktorá tvorí mahalu, ako aj celkom praktická starosť o ďalšie susedské usadlosti okolo. V mahalách sa nepozeralo na to, kto je komu susedom.
Veriaci moslimovia sa modlia v hlavnej, Gazi Husrev-begovej mešite, ktorá sa nachádza v srdci starého mesta Sarajeva. Foto: Zuzana Gogová
„Pamätám si, že niektoré deti z mahaly šli s nami do mešity, a naopak, my sme šli s nimi do františkánskeho kostola svätého Antona Paduánskeho kúsok od nás. Keď sme zabili barana na jeden z našich sviatkov, rozdali sme ho susedom. Oni nám zase nosili maľované vajíčka počas Veľkej noci,“ spomína Nidžara.
Keď sa o niekoľko dní pozerám na mahaly z kabínky lanovky (Sarajevskej žičary) vedúcej z mestskej časti Bistrik na vrch Trebević nad mestom, premýšľam, čo rozprávala Nidžara o mahalách. Zvrchu vidím minarety mešít a domy so sedlovou a stanovou strechou. Emir mi ešte cestou do Sarajeva hovoril, že strechy domov definujú a vymedzujú, kto v nich býva dnes. Domácnosti so sedlovou strechou sú moslimské a so stanovou strechou sú srbské. Zhora jasne vidieť, kto býva v týchto mahalách.
Mesiac, ktorý ubehne najrýchlejšie
Pred tým, než Omer s Emirom odídu na nočnú modlitbu do starej Hadžijskej mešity zo 16. storočia, stihne mi priblížiť pár faktov o ramadáne.
„V mesiaci ramadán boli Mohamedovi zjavené verše Koránu. Ten proces trval cez dvadsať rokov. Niektoré zo 114 kapitol (súr) sú kratšie, iné dlhšie. Mohamend bol negramotný, ale mal okolo seba ľudí, ktorí zjavenie od anjela Gabriela zapisovali. Môj otec i mama boli veriaci a takto nás vychovali, aj ja som svoje deti takto vychoval. Chcel som im ukázať, čo je správne a čo nie. Juhoslávia bola socialistická a aj keď nebola náboženstvu naklonená, zároveň mu veľmi nebránila,“ vysvetľuje Omer. „Ramadán ubehne z celého roku najrýchlejšie. Iste ti to potvrdia všetci.“
Veriace dievčatá sedia popri ceste neďaleko Žltej bašty, kde prerušili pôst. Viacerí ľudia postávajú tiež neďaleko a jedia, čo si so sebou priniesli. Foto: Zuzana Gogová
Keď Omer s Emirom odišli, zostala som v obývačke s Nidžarou a jej dcérami. Rozprávame sa o zvláštnej atmosfére mesta počas sviatku. „Je to pozitívna energia, ktorú cítiš vo vzduchu tesne pred ramadánom. Rovnako to je aj na konci ramadánu,“ popisuje Nidžara. „Náš pozemský a spirituálny svet, ktorý je negatívny aj pozitívny, sú si počas tohto mesiaca akosi bližšie. Každá osoba má nejakú auru a aj Sarajevo má cez ramadán svoju špeciálnu auru,“ doplňuje ju Emina.
Chvíľu sa ešte zhovárame, keď sa Omer s Emirom vrátia. S Emirom už však nezostávame dlho a pomaly sa s rodinou lúčime. Pred odchodom sa na mňa Nidžara pozrie s úsmevom a spýta sa, či som sa už stihla napiť z prameňa vody, ktorý je v Baščaršiji na rohu jednej z najdôležitejších mešít v meste – Gazi Husrev-begovej mešity. Údajne ten, „kto sa z nej napije, vráti sa späť do Sarajeva“.
Usmejem sa a odpoviem, že sa z prameňa zvyknem napiť zakaždým, keď som v meste.
Kováč zo štvrte Kovači
„Všetci sa modlíme k svojmu bohu. Ja sa však nemodlím k žiadnemu,“ smeje sa Abdulah a dodá: „Keď bola vojna, pýtal som sa, kde je boh, aby nás zachránil.“
Abdulah je jeden z tých ľudí, ktorého poznám dlhšie, a vždy sa zastavím pozdraviť ho v jeho dielni, kde kuje tradičné kovové medené nádoby. Cez ulicu od jeho dielne vo štvrti Kovači je ikonická kaviareň „Bosanska kafana kod Bega“, ktorá akoby zastala v čase. Osman Alibegović zdedil kafanu po svojom otcovi, ktorý ju otvoril prvýkrát v novembri 1954. V kaviarni sa odvtedy veľa nezmenilo.
Káva pre kováča Abdulaha (vľavo). Foto: Zuzana Gogová
Abdulah vezme do ruky telefón a ihneď objednáva dve bosnianske kávy, nehľadiac na to, že je čas pôstu. Debatujem s ním vždy celé hodiny. Nielen o bosnianskom jazyku, pričom sa nikdy nezdráha opraviť ma, ak urobím chybu, ale aj o minulosti, živote, viere a hodnotách. Pravidelne si zapisujem nové slová alebo vetné spojenia. Neskôr, keď sa v nahrávkach vrátim k našim rozhovorom, značím si útržky, ktoré mi povedal.
„Pretože náš život trvá krátko a ubehne veľmi rýchlo, hovorím ti, raduj sa každý deň. Hľadaj momenty, kde budeš s niekým, kto ti je drahý, kto je tvojmu srdcu a duši milý, koho miluješ, koho si ceníš a s kým ti je dobre.“
Nad jeho slovami potom dlho premýšľam. Možno Sarajevčania s takýmto postojom pristupujú nielen k ramadánu, ale aj ku každodennosti.
Keď netrpezlivo očakávajú krátky moment výbuchu z dela, ale aj keď spolu jedia a dlhé hodiny sa rozprávajú s blízkymi, ale aj s tými, ktorých nepoznajú. Akoby sa vôbec neriadili moderným heslom, že „čas sú peniaze“, práve naopak, nechávali priestor pre to ľudské v nás.
