Fakt, že niektorí politici nie sú práve ekonomickí lúmeni, žiaľ, nie je žiadnou novinkou. Je však zarážajúce, ako svoje ekonomické chyby programovo opakujú a nenechajú si poradiť od odborníkov.
Pripomeňme si pár príkladov z minulosti, kedy neodborné rozhodnutia politikov stáli v konečnom dôsledku občanov nemalé peniaze.
Dobre známym je napríklad presun dôchodkových úspor Slovákov v druhom pilieri z akciových fondov do dlhopisov v roku 2013, teda v čase, keď na tom akciové trhy neboli práve najlepšie.
V nasledujúcich rokoch zaznamenali akcie mohutné oživenie. Do roku 2021 sa napríklad hodnota indexu S&P 500 viac ako strojnásobila, čo sa ani zďaleka nedá povedať o našich peniazoch v druhom pilieri.
Slovenskí sporitelia z trhového vývoja neprofitovali, keďže úspory boli uložené v „bezpečí“ dlhopisov. Podľa odhadov Národnej banky Slovenska (NBS) sú aktuálne o zhruba polovicu menšie, ako by mohli byť.
Je len smutným paradoxom, že tí politici, ktorí pred desiatimi rokmi nesprávne rozhodli, dnes kritizujú druhý pilier za jeho nízke zhodnotenie.
Dotovanie hypoték zaplatíme stratou konkurencie
Ďalším podobným dôkazom je len nedávno schválená bonifikácia hypoték. Otázky vyvoláva, či je morálne dotovať splátky bankovým klientom, ktorí sa len prednedávnom rozhodli pre jedno-, dvoj- alebo trojročnú fixáciu.
Možno netušili, že sadzby môžu ísť aj hore. A možno bolo ich motiváciou to, že tieto lehoty sa vtedy predávali výrazne lacnejšie ako dlhšie fixácie poskytujúce väčšiu istotu.
Dôležitou otázkou je aj to, či sa majú horšie zarábajúci ľudia, ktorí sa na hypotéku v banke nekvalifikujú, skladať formou daní na dotovanie splátok hypoték tých bohatších.
Mimochodom hypotéku má zhruba každý štvrtý Slovák, pričom fixácia bude v najbližších rokoch končiť zhruba polovici z nich a podľa NBS s tým bude mať problém len jedno percento dlžníkov.
Sú to však témy, na ktorých lídri stavajú predvolebné kampane a neskôr napĺňajú svoju politickú agendu. Racionálne argumenty teda nemusia byť vždy rozhodujúce.
Z ekonomického pohľadu je problémom aj to, že dotovanie hypoték ukončí konkurenciu medzi bankami.
Prenášať si hypotéku z jednej banky do druhej kvôli výhodnejšej ponuke sa už neoplatí. Človek, ktorý využije konkurenčnú ponuku, totiž stratí nárok na dotáciu.
Finančná inštitúcia už nemá motiváciu bojovať o klienta, snažiť sa o vytvorenie tej najvýhodnejšej ponuky a udržiavať výšky úrokov v rozumnej miere. Štát jej tak či tak preplatí 75 percent zo zvýšenia splátky.
Úverová turistika, inými slovami konkurencia, ktorá mimochodom stála za tým, že Slovensko malo donedávna jedny z najlacnejších hypoték v celej Európe, sa tým skončila. Smutnej štatistike, že naša krajina má najhoršiu dostupnosť bývania v celej Európe, asi tiež nepomôže.
Prejedáme si budúcnosť
Ďalším briskným prejavom absencie ekonomického kontextu je zníženie odvodu do druhého piliera. Vieme, že to zníži budúce penzie. Takto získané financie dostanú dnešní dôchodcovia. Vláda tak v podstate budúcim dôchodcom berie, aby rozdávala tým súčasným.
Je pravda, že niektorí seniori ledva vyžijú. Podľa Štatistického úradu SR žije až štvrtina osamelých seniorov, presne 29 percent, pod hranicou chudoby. Ide o tých, ktorí dostávajú tie najnižšie dôchodky.
Minimálnu penziu vo výške 390 eur poberalo koncom vlaňajška 102-tisíc seniorov, čo je takmer desatina ich celkového počtu. Bez debaty, z tejto sumy sa určite žije veľmi ťažko.
Na ohrozených seniorov, domácnosti s jedným rodičom či zdravotne znevýhodnených by sa mali zamerať cielené sociálne opatrenia.
Ak sa ale na problém pozrieme z ekonomického hľadiska, priemerný slovenský dôchodok a jeho pomer k priemernému platu, nijako nezaostáva za európskym priemerom.
Miera náhrady dosahuje podľa tohto porovnania 53 percent. Je to číslo podobné napríklad Francúzsku, kde dôchodci dostávajú v priemere 48 percent priemerného platu, alebo Nemecku, kde miera tvorí 47 percent.
Tento ukazovateľ udáva, aký podiel zo mzdy dokáže vykompenzovať dôchodok po odchode do penzie.
Väčším problémom našej krajiny, ako nízke dôchodky sú teda slabé platy, z ktorých sa penzie vypočítavajú a následne aj priebežne vyplácajú.
Zvýšiť mzdy nie je možné šibnutím čarovného prútika. Je to náročná úloha, ktorá si vyžaduje dlhodobú víziu a jej cieľavedomé napĺňanie.
Prezieraví politici by mali vedieť, že naša krajina potrebuje zmeniť biznis model. Mala by prejsť z priemyselnej výroby na prácu s vyššou pridanou hodnotou, za ktorú by si mohli Slováci pýtať viac peňazí.
K tomu sú potrebné reformy, napríklad vzdelávacieho systému. Na ich viditeľné výsledky však treba čakať dlhšie, ako je jedno volebné obdobie a politicky teda nie sú také atraktívne. Naopak vyplatením sociálnych príspevkov sa dá zažiariť už krátko po voľbách.
Lacnejšie sú dlhopisy
Pozoruhodným signálom ekonomického relativizmu je aj to, že keď už sa chcela vláda penzistom zvýšením dôchodkov zavďačiť, bolo by oveľa lacnejšie, keby tak urobila vydaním štátnych dlhopisov.
Na finančnom trhu si totiž dnes dokáže požičať s úrokom zhruba 3,5 percenta. A dlhodobý očakávaný výnos druhého piliera je na úrovni ôsmych percent. Peniaze, ktoré budúcim penzistom zoberie, sú teda drahšie ako tie, ktoré si požičia na finančných trhoch.
Pravda, aj tu fúka politikom silný protivietor. Schopnosť Slovenska výhodne sa úverovať klesá.
Krajina bude musieť v roku 2024 predať nové dlhopisy v hodnote desať miliárd dolárov. K tomu je potrebné pripočítať refinancovanie starého dlhu. A náš rating sa pritom zhoršuje.
Pre vládu teda bude čoraz ťažšie získať nové a lacné zdroje. Je to odmena za konsolidáciu – nekonsolidáciu financií tejto, no aj predchádzajúcej vlády.
Raz darmo. Politik by mal byť nie len dobrý rečník, ale mal by rozumieť aj ekonomickým zákonom a stratégiám, keď sa už dáva na správu celej krajiny.
Bolo by preto užitočné, keby si študenti práva, z ktorých sa niektorí možno raz stanú premiéri, vo vlastnom záujme pridali pár semestrov ekonómie.
Aspoň pre istou. Aké praktické by bolo mať dlhodobo vo vedení krajiny dobrého ekonóma.
