Určite ste minimálne raz v živote počuli frázu: „Muži sú z Marsu, ženy z Venuše“. Prípadne ste sa dostali ku knihe s rovnomenným názvom od amerického autora Johna Graya. Je to skutočne tak? Sme až natoľko emočne rozdielni, ako keby sme pochádzali z odlišných planét? Párový terapeut a psychológ Ján Záskalan s týmto tvrdením nesúhlasí, pretože podľa neho rozdeľuje svet na čierny a biely. „Dnes už vieme, vďaka mnohým výskumom aj z párovej terapie, že každý v sebe nosíme kus mužstva a kus ženstva,“ vysvetľuje.
Hľadáme bezpečie, prijatie a lásku
V prvom rade je každý z nás jedinečný. Naše potreby sa rôznia na základe predchádzajúcich vzťahov, rodinného zázemia či kultúr, v ktorých sme vyrastali. Psychológ konštatuje, že občas sa môže fráza otočiť a pomyselne sa niektoré ženy narodia na Marse, kým muži zasa na Venuši. V zásadných emočných potrebách sa nelíšime vôbec. Podľa Záskalana už ako malé deti potrebujeme mať pocit bezpečia, prijatia, lásky, čo si prenášame i do dospelosti.
Týka sa to predovšetkým našich partnerských vzťahov. „Túžime akoby nájsť to bezpečie, ten domov, do ktorého prídeme, sme ocenení, pochválení, dosť dobrí, nebudeme opustení, vymenení za niekoho šikovnejšieho, lepšieho, krajšieho,“ vysvetľuje sa psychológ. Po emočnej stránke všetci túžime, aby v nás partner rozvinul iba to najlepšie a prípadne nám pomohol vyrovnať sa so všetkými problémami, ktoré pred sebou tlačíme z minulosti.
Psychológ Ján Záskalan hovorí o mužoch, ženách a partnerských vzťahoch. Foto: archív Jána Záskalana
Empatia nie je len doménou žien
A ako sú na tom muži a ženy s empatiou? Záskalan uvádza jeden prípad z praxe: „Mal som na terapii muža, inteligentného, citlivého, zároveň vlastným otcom veľmi bitého, ktorý riešil vzťah so synom. V istom momente povedal: ‚Veď tie ženy sú také empatické, my muži to naozaj nevieme.‘ Je to veta, ktorú vyriekol automaticky. Akoby bola obranou a ospravedlnením.“
Psychológ dodáva, že empatickí dokážeme byť všetci, pokiaľ sme empatiu, pochopenie, ocenenie už zažili. „Keď sa bojíme, len ťažko dokážeme odložiť strach a skutočne počúvať medzi riadkami, čo ten druhý chce povedať, čo naozaj potrebuje.“
Akurát sa nám podľa psychológa niekedy môžu postaviť do cesty komunikačné vzorce, predchádzajúce zranenia či neznalosť vlastných vzťahových tieňov. Je to tak napríklad vtedy, keď sa rozhodneme s partnerom pustiť do rodinného biznisu a spočiatku všetko funguje bez väčších problémov.
„Kolotoč života, ťažké zladenie povinností, zosúladenie rodiny a práce. Citové vyhorenia, skratky, pretlaky v hlave, ťažko na duši. A zrazu nielenže prestávame byť empatickí, ale už nevládzeme byť empatickí,“ vysvetľuje Záskalan.
Konfliktom sa nevyhneme, no vieme ich obmedziť
V rámci vzťahov sa vo vypätých životných situáciách môžu muži aj ženy uchýliť ku kriku a plaču. U každého sa to deje rôznym spôsobom. „Keď sú muži vyhorení, depresívni, extrémne osamelí alebo jednoducho strácajú zmysel života, niektorí sa uzatvárajú do seba, nechcú o tom hovoriť, nechcú to zdieľať, iní sú navonok agresívni, hyperkritickí, podráždení, nervózni,“ vraví psychológ.
„To isté platí o ženách. Sú také, ktoré nedokážu komunikovať svoju nespokojnosť inak ako krikom a naopak aj také, ktoré viac plačú. Aj muži aj ženy sa niekedy po neúspešných snahách o vyrozprávanie sa zo svojich potrieb a pocitov uchyľujú k tichu, chladu, obrane, preventívnym útokom alebo útekom do náručia iných.“
Aj ťažké pády a ublíženia smerujúce k zániku vzťahu podľa psychológa dokážeme zmeniť. Dôležitým faktorom je, ako ďaleko sme od vlastného sebapoznania. To je zároveň i predpokladom zdravého partnerského vzťahu. Čím lepšie totižto poznáme sami seba, tým lepšie si vieme uvedomiť, ktoré z našich reakcií alebo štýlov riešenia vypätých situácií sú už priveľmi kŕčovité, stereotypné a automatické.
„Napríklad, keď si žena uvedomí, že ak bude plakať potichu v duši alebo len kamarátkam na pleci, tak sa nič nezmení,“ hovorí psychológ a jedným dychom dopĺňa, „Tak môže aj mužovi dôjsť, že keď chodí nadmerne piť, len sa sťažuje kamarátom alebo vytvára polarizovaný mužsko-ženský svet tvrdením, že ženy sú také či onaké, tak ho to vháňa do slepých uličiek.“
Čo by mohlo pomôcť?
Konfliktom vo vzťahoch sa nevyhneme, psychológ vraví, že prichádzajú v každej etape nášho života a majú svoje špecifiká. Ak dostatočne dobre poznáme sami seba a podarilo sa nám v živote spracovať vlastné emočné traumy a bloky, dokážeme obmedziť ich množstvo na nevyhnutné minimum.
V takýchto prípadoch ide väčšinou o konflikty záujmov, ktoré nie sú emočne zničujúce. Ak by sme sa chceli vydať na cestu sebapoznania už dnes, Záskalan odporúča nasledujúce kroky:
- Začnime si viac všímať svoje slabé a silné stránky.
- Urobme si rekapituláciu toho, ktoré zo silných a slabých stránok si nesieme od svojho otca a ktoré od svojej matky.
- Venujme väčšiu pozornosť konfliktom, do ktorých sa dostávame pravidelne a zisťujme, čím sú typické.
- Skúsme otvorene pozorovať, aký podiel viny nesieme na vzniknutých konfliktoch.
- Buďme odvážni a na rovinu sa opýtajme svojho partnera, v čom vidí naše slabé a silné stránky.
- Ak nemáme vo svojom okolí nikoho, komu by sme dostatočne dôverovali a vzťah, v ktorom sa nachádzame nabral nebezpečné, alebo nepohodlné obrátky, vyhľadajme pomoc odborníka.
Naučme sa prijať vinu i kritiku
Veľkým problémom je vo vzťahoch podľa Záskalana čierno-biele, polarizované myslenie. „Čo sa týka pováh ako takých, neexistuje univerzálna povaha muža a ženy. Samozrejme, sú isté črty, ktoré sú špecifické. O tom, kto je správny/pravý muž a kto správna/pravá žena treba hovoriť v rovine osobnostnej zrelosti,“ konštatuje. A čo to vlastne znamená v reálnom živote? Pod osobnostnou zrelosťou si môžeme predstaviť cnosti. Neurážame a neponižujeme ľudí, práve naopak, vážime si ich a rešpektujeme ich.
Vo vypätých situáciách vo vzťahu je pre nás vždy jednoduchšie ukázať prstom na druhých. Prečo? „Pretože je jasný vinník. Je vždy jednoduchšie považovať seba za obeť. Nechceme byť spoluzodpovední alebo spoluvinní,“ približuje Záskalan.
Problémom je, ak sme doslova presvedčení o svojej neomylnosti, múdrosti a pravdivosti. Psychológ opäť poukazuje na nutnosť sebapoznania. Namyslenosť a neznalosť vlastných rezerv spôsobuje, že je pre nás jednoduchšie hodiť vinu na iných.
V takýchto prípadoch nás podľa psychológa možno prirovnať k deťom. „Tie sú sebecké. V istej fáze, keď niečo urobia, tak to zvalia na škriatka, zvieratká, súrodenca, len aby neboli tie, ktoré budú súdené, odsúdené a kritizované,“ hovorí a uzatvára: „Partnerské vzťahy sú v živote jednou z najväčších výziev na to, aby sme sa učili, tvorili svet, na ktorom nám záleží, a zároveň stojíme pred výzvou nestať sa len ozvenou minulosti, ale zastaviť prenos transgeneračnej traumy, ktorá je v mnohých príbehoch lásky neviditeľným nepriateľom.“
Ján Záskalan
Psychoterapeut, párový terapeut a psychológ. Hrdý manžel a otec stále na ceste za sebapoznaním. Absolvent výcviku v Kognitívno-behaviorálnej terapii, Na schémy orientovanej terapii a Na emócie zameranej párovej terapie a hypnoterapie. V minulosti člen pracovnej skupiny pre e-health v psychoterapii v rámci Európskej federácie pre psychoterapiu EFPA. V súčasnosti vedie súkromnú psychoterapeutickú prax a je rád členom tvorivých tímov hľadajúcich využitie moderných technológií v oblasti psychológie a psychoterapie.
Našli ste chybu? Napíšte na [email protected]
