Vyšla z Chicaga a za 108 dní, 12 hodín a 12 minút sa tam vrátila. Lael Wilcox na bicykli obišla celú zemeguľu a prepísala tak doterajší svetový rekord. V unikátnom rozhovore opisuje svoju cestu k zápisu do Guinnessovej knihy rekordov aj to, aké to je ochutnať úspech.
V Austrálii videla klokany, exotické vtáky a vombaty. Na Aljaške medvede a losy. Rekord, ktorý sa jej podaril, vyžaduje, aby cyklisti prekonali vrátane letov, trajektov a verejnej dopravy celkovú vzdialenosť zodpovedajúcu 40 000 kilometrom, čo je obvod rovníka. Minimálna vzdialenosť, ktorú musia prejsť na bicykli, musí presiahnuť 28 970 kilometrov.
Cesta do Guinnessovej knihy rekordov
Wilcox prešla 29 169 kilometrov. Z Chicaga zamierila do New Yorku, kde nastúpila na let do Portugalska. Potom strávila niekoľko týždňov cestou na sever do Amsterdamu, cez Nemecko, skrz Alpy na Balkán a nakoniec cez Turecko do Gruzínska. Následne odletela do Austrálie, jazdila z Perthu pozdĺž južného pobrežia do Brisbane, odkiaľ preletela na Nový Zéland.
Potom, čo obišla oba ostrovy, odletela do svojho rodného mesta Anchorage na Aljaške. Ďalej jazdila pozdĺž pobrežia Tichého oceánu do Los Angeles a po Route 66 do Chicaga. Tam dorazila v stredu 11. septembra a prekonala tak pôvodný rekord Škótky Jenny Graham o 16 dní.
Foto: Archiv Lael Wilcoxovej / Forbes Česko
Nejde pritom o jej prvý veľký úspech. Cyklistka z Aljašky bola napríklad prvou ženou, ktorá vyhrala TransAm, takmer 6 500 kilometrov dlhé preteky po celej dĺžke USA. Zaslúžila sa aj o rekordy v Tour Divide, vyčerpávajúcich pretekoch prekračujúcich americkú kontinentálnu priepasť pozdĺž Rocky Mountains.
Predtým bola bežkyňou a k bicyklu sa dostala postupne. „Vždy som milovala dlhé vzdialenosti, ale vyrastala som na Aljaške a cyklistiku som nikdy veľmi nevnímala,“ priznala usmievavá, sympatická a zdá sa, že vždy dobre naladená Američanka.
Čo vás priviedlo k extrémnej cyklistike?
Pôvodne som behala. Hneď na strednej škole som zabehla maratón. Mala som asi sedemnásť rokov. Vždy som milovala dlhé vzdialenosti, ale vyrastala som na Aljaške a cyklistiku som nikdy veľmi nevnímala. Predtým som všade chodila pešo alebo behala. Potom som dostala bicykel, keď som robila v pivovare. Bolo to šesť kilometrov od miesta, kde som bývala, začala som tam jazdiť. Uvedomila som si, že by som mohla ísť do vedľajšieho mesta za sestrou.
A tak sa to celé začalo?
Tak trochu. Bolo to asi osemdesiat kilometrov. Nevedela som, či sa tam dostanem, ale podarilo sa mi to a povedala som si, že by som mohla ísť do ďalšieho mesta. A potom jazdiť naprieč celou krajinou. O dva mesiace neskôr som to urobila. Tak sa to celé začalo.
Ako ste sa vtedy živili?
Pracovala som v reštauráciách a predajniach bicyklov, aby som si zarobila peniaze na ďalšie a ďalšie cesty po svete. Vždy to bolo nesmierne obohacujúce a túžila som vidieť ďalšie miesta. Dokonca som navštívila aj Česko. Bola som na desaťmesačnej ceste najprv po Európe, potom v Južnej Afrike a nakoniec na Strednom východe. Keď som bola na ceste Izraelem, uvedomila som si, že by som mohla stihnúť aj miestne preteky.
Do tej doby ste nesúťažili?
Skoro vôbec. Naozaj som jazdila iba pre radosť. Tu som si ale povedala, že to skúsim. Predstavte si to – mala som lacný bicykel a lacné vybavenie na kempovanie. V pretekoch som bola jediná žena a potom ďalších štyridsať mužov. Brali moju účasť ako výsmech. Na konci prvého dňa som však vyhrávala a ostatných predbiehala asi o štyridsať kilometrov. Ráno sa všetci zobudili a na sledovacej stránke videli, že je tam žena s osemrýchlostným bicyklom, ktorá ich všetkých poráža.
Zachutilo vám súťaženie?
Páčilo sa mi dostať sa na pokraj svojich síl a užívala som si všetko, čo som cestou mohla vidieť. Jazdila som púšťou, potom som v starom meste v Jeruzaleme zháňala jedlo, našla som si miesto na spanie a rozprávala sa s ľuďmi. Od roku 2015 robím presne to. Je to už deväť rokov. Predtým to bol koníček, ktorý som financovala.
Potom som však začala dosahovať naozaj dobré výsledky. Zúčastnila som sa pretekov naprieč Spojenými štátmi a porážala som aj všetkých mužov. Vtedy sa sponzori začali pýtať, ako mi môžu pomôcť, a tak od roku 2018 to môžem robiť na plný úväzok. Jazda na bicykli je moja práca.
Práca, ktorá vám teraz vyniesla svetový rekord.
Áno, začalo to miernou túžbou urobiť niečo bláznivé, ale bolo v tom aj extrémne veľa plánovania. Musela som si zabezpečiť dosť peňazí na lety medzi kontinentmi, plánovať trasy a jedlo. Bola to aj životná príležitosť niečo takéto urobiť.
Kedy vám to prvýkrát napadlo?
Prvýkrát mi to napadlo v roku 2016. Išla som cez Kanadu na západné pobrežie Spojených štátov, pretože tadiaľ viedli preteky naprieč krajinou. Keď som jazdila, hovorila som si, čo keby boli tieto preteky začiatkom mojej jazdy okolo sveta. Vtedy som mala aj nový pas. Nemala som však na to peniaze, vtedy ma ešte bicykel neživil. Súťaž som vyhrala a od tej doby som vedela, že sa chcem vrátiť a urobiť to. Osem rokov som potom pretekala na horských bicykloch. Každý deň na ceste ma nesmierne bavil a povedala som si, že to jednoducho spravím. Sponzori povedali, že ma podporia.
Je to bežné?
Nie, bolo to pre mňa prekvapenie, pretože sa nejedná o klasické preteky. Jazdila som sama a jediné, čo som sa snažila prekonať, bol časový rekord. Bola to oveľa dlhšia záležitosť a o niečo drahšie ako ostatné preteky. Získať podporu sponzorov mi pripadalo skoro nereálne.
Áno, ženy v športe ju vždy nemali…
Presne, ale mne to dodalo sebavedomie. Ľudia verili, že niečo také dokážem, aj keď som vedela, že to nebude jednoduché.
Aká bola vaša stratégia?
Došlo mi, že ak chcem vydržať, musím spať minimálne sedem hodín denne, jesť kvalitné raňajky a večere. Síce sa to zdalo časovo nákladnejšie, ale mohla som vďaka tomu jazdiť rýchlejšie. Mnohokrát počas pretekov zle spím a nejem práve to najlepšie jedlo, ale ono vás to časom dobehne.
Ako ste sa vyrovnávali so samotou?
Veľakrát som nebola sama, pridávali sa ku mne ľudia, s ktorými som sa rada rozprávala.
To je ako z filmu Forrest Gump…
Je to tak. Ľudia sa pridali, a potom sa zase odpojili. Museli sa pozrieť, kde budem, odhadnúť, kedy to stihnem. Bola to fakt zábava.
Čo ste sa od nich dozvedeli?
Ľudia sa so mnou bavili o svojich životoch, o svojich rodných mestách, o skúsenostiach. Asi tak polovicu času som strávila sama a polovicu času s ľuďmi. Mala som veľa času na premýšľanie a zároveň som nebola sama. Hriala ma pri srdci myšlienka zdieľať to s ostatnými – ako boli nadšení, že sú malou súčasťou tej veľkej cesty.
Úspech pre mňa znamená robiť to, čo milujem. Nemám plán. Neviem, kam sa pohnem. Vždy ma poháňala moja vlastná vášeň pre vec. To, že je to moja kariéra, považujem za životné šťastie. Aj keby som mala nejak zmeniť svoje smerovanie, budem spomínať s láskou a vďačnosťou na to, že som mala tú možnosť.
Lael Wilcox
Zapísali ste sa do histórie. Aký je pocit úspechu?
Skvelý. Nepremýšľam tak veľa o úspechu, ale skôr o tom skutočnom zážitku. Nikdy som nevedela, čo sa stane, koho stretne alebo čo uvidím. Niekedy bolo naozaj zlé počasie. Niekedy som musela jazdiť proti vetru, ktorý mal rýchlosť päťdesiat kilometrov za hodinu. Ale nešetrila som sa.
Nešetrila? V akom slova zmysle?
Vzdialenosť sa počíta rovnako, ale niekedy je to oveľa ťažšie a niekedy jednoduchšie. Vždy som si zvolila takú cestu, o ktorej som bola presvedčená, že bude krásna. Vedela som napríklad, že ma čaká veľa stúpania, ktoré ma spomalí. Rovnako som však vedela, že ma odmení dych berúcimi výhľadmi. Chcela som si to užiť.
Foto: Archiv Lael Wilcoxovej / Forbes Česko
Jazdili ste takmer tristo kilometrov každý deň 108 dní bez prestávky. Ako sa dá niečo také zvládnuť?
Brať to kúsok po kúsku. Vedela som, že chcem denne prejsť aspoň 270 kilometrov, ale lepšie bolo tých tristo kilometrov. Vždy som si ten deň stanovila nejaký cieľ – dedinu, hotel. Snažila som sa nedávať si veľa prestávok, pretože som vedela, že ak sa zdržím, budem musieť jazdiť po tme. No aj to som občas musela. Mojím cieľom však bolo byť efektívna, aby som sa mohla dostať do cieľa čo najskôr a pripraviť sa na ďalší deň.
Ako prebiehala príprava na ďalší deň?
Niekedy to vlastne ani veľmi neprebiehalo, inokedy som musela plánovať viac dopredu, zabezpečiť si letenku medzi kontinentmi a podobne. Aj to bolo trochu ťažké. Musela som odhadnúť, že niečo zvládnem, že neochoriem, ale väčšinou to vyšlo. Mala som šťastie. Po celý čas sa nič veľkého nepokazilo. Vždy to boli iba maličkosti.
Napríklad?
Štvrtý deň som sa celý prevracala. Nemohla som do seba dostať jedlo, ale musela som ísť. Inokedy napríklad celý týždeň husto pršalo. Vtedy sa pýtate, či ešte vôbec niekedy uvidíte slnko. Takisto jazda v tme bola dosť náročná. Nič nevidíte a zdá sa, že čas plynie oveľa pomalšie.
Ako sa na tak dlhú a náročnú cestu pripraviť? Máte nejakého mentálneho kouča?
Pre mňa je to vrchol všetkého, na čom som pracovala osemnásť rokov. Akoby to celé dávalo zmysel. Samozrejme, mala som aj nočné mory a prebúdzala sa v strese, že sa niečo pokazilo alebo som si niečo zlomila. Boli tam, samozrejme, chvíle, keď to bolo super, ale aj chvíle, keď som si myslela, že to nezvládnem. Pamätám si na jeden moment. Desiaty deň som prechádzala cez Paríž a kamarátke som hovorila, že neviem, ako to zvládnem. Že ma takých dní čaká ešte sto.
Čo ste v tých chvíľach cítili?
Cítila som sa unavená a slabá. Alebo sa spálite od slnka, máte obrovský smäd. V tých momentoch začne „hnevať“ hlava. Mne sa to stalo napríklad v Austrálii, pretože je taká obrovská. Prešla som tam skoro osemtisíc kilometrov. Je tam ale veľmi málo ľudí a všetko je extrémne vzdialené. Pripadala som si ako malý mravec, ktorý sa plazí po mape, vtedy som si hovorila, že to nemám šancu zvládnuť. Potom uplynulo tridsať dní jazdenia a ja som to zvládla.
Prešli ste všetky kontinenty, videli ste aj nejaké zvieratá?
Jasné, videla som veľa zvierat. V Austrálii klokany, exotické vtáky a vombaty. Na Aljaške medvede a losy. Mohla by som pokračovať donekonečna.
Akú máte odozvu teraz? Vaša e-mailová adresa musí byť úplne preplnená. Vlastne som dosť prekvapená, že ste mi odpovedali…
Mám skvelé reakcie. Snažím sa na ne odpovedať, ako to len ide. Teraz si však užívam čas s rodinou, nemám tu ani bicykel.
Boli ste v kontakte s rodinou počas tých 108 dní?
Veľmi nie, ale moja trasa viedla cez moje rodné mesto. Letela som do Anchorage na Aljaške, odkiaľ pochádzam. Na letisku ma vyzdvihli rodičia. Jednu noc som spala doma a druhý deň išli so mnou. V skutočnosti som s nimi ale nebola veľmi v kontakte. Občas som volala mame.
Ženy v mužskom svete bicyklov
Akým výzvam ste ako žena v športe, kde dominujú muži, museli čeliť?
Táto jazda bola moje osobné dobrodružstvo. Bolo jedno, či som žena alebo nie. V minulosti ma však ako ženu brali inak. Myslím, že preto, že som mala také dobré výsledky, ľudia chceli nájsť spôsob, ako ma zdiskreditovať. Zároveň mám pocit, že tie výsledky majú väčšiu váhu, pretože som žena.
Keďže som v pozícii „outsidera“, ľudia si myslia, že nič nemusím dokazovať. Nemyslím si, že je to nutne nevýhoda. Len je proste čo prekonať.
Čo by ste ženám v športe poradili?
Aby išli za svojimi snami, ako to len bude možné. I keď je to iba obyčajná jazda na bicykli. Prijmite tú výzvu a choďte do toho. Snívať je málo. A pritom stačí začať po troškách. Spomienky a skúsenosti za to stoja.
Jasné, ako ženy toho musíme veľa prekonať a veľa ľudí o vás bude pochybovať. Často potom budete pochybovať aj vy o sebe. Naozaj to dokážem? Som dosť silná?
Ste, dokážete to. Nie je to nevyhnutná súčasť života, ale je to veľká zábava. Len niekedy to vyžaduje skúsenosť, aby ste získali sebavedomie. Mať čas, mať vybavenie, mať pomoc… to všetko sú úžasné privilégia. Je dobré nenechať sa zastaviť tým ostatným.
Prepísali ste svetový rekord. Čo vás čaká ďalej?
Prepísala, tvrdo som na tom makala, ale tiež mi veľa vecí proste vyšlo. Mohlo ma prejsť auto, mohla som sa zraniť, mohol sa mi rozbiť bicykel… čokoľvek. Vyšlo to.
Úspech pre mňa znamená robiť to, čo milujem. Nemám plán. Neviem, kam sa pohnem. Vždy ma poháňala moja vlastná vášeň pre vec. To, že je to moja kariéra, považujem za životné šťastie. Aj keby som mala nejak zmeniť svoje smerovanie, budem spomínať s láskou a vďačnosťou na to, že som mala tú možnosť.
Rozhovor vyšiel na Forbes.cz a autorkou je Julie Mahlerová.
