Niektorí ľudia neprídu o prácu nikdy. Ďalší o ňu prídu, ale nemajú za čím smútiť.
V spomienkach na moje novinárske začiatky v novinách mi ako karikatúra utkvela v pamäti pani Marta, o ktorej sa tradovalo, že je v slovenských médiách posledným žijúcim človekom s pracovným zaradením „pisár“.
Profesia, ktorá v časoch písacích strojov, diktovania informácií po telefóne a informácií písaných rukou, zaiste vyťažovala množstvo ľudí, už v mojej dobe úplne stratila akýkoľvek význam. Do počítača už naozaj nebolo čo prepisovať, všetko chodilo mailom.
A tak prišla každý deň do práce už len na pár hodín a to, čo si z mailu stiahla a vytlačila, potom zase ručne prepisovala do Wordu. Inak iba všade pobiehala a horekovala, ako určite už tento mesiac príde o prácu. Opakovala to roky a toľkokrát, až jej niekto na HR povedal úprimnú vetu, ktorú určite nikdy predtým ani potom nepovedal nikomu: „Pani Marta, sľubujeme, že my vás nikdy nevyhodíme.“
Strach, že raz prídete o prácu, lebo vás doba predbehne, nie je nový. Pravdepodobne ho majú ľudia od čias, odkedy vôbec práca existuje. Mali ho kočiši, keď prišli autá; zažínači lámp, keď prišla žiarovka; spojovateľky; vylievači nočníkov a zoznam je dlhý. Podľa štúdií viac ako šesťdesiat percent dnešných profesií neexistovalo pred rokom 1940.
Dnešné zmeny v súvislosti s umelou inteligenciou sú trošku iné. Pravdepodobne nikdy v dejinách sa to všetko nedialo tak rýchlo ako dnes. Podľa Goldman Sachs umelá inteligencia do roku 2030 aspoň čiastočne zasiahne dve tretiny profesií v USA, dohromady to bude znamenať ekvivalent zrušenia 300 miliónov pracovných miest.
Ak ste posledný rok vyskúšali chatGPT alebo inú službu, možno aj chápete prečo. Akákoľvek práca, ktorú robíte relatívne monotónne, je vlastne za pár sekúnd nahraditeľná „machine learningom“ alebo umelou inteligenciou, a ak dnes čokoľvek skúsite a nejde to, je pravdepodobné, že do roka to už umelá inteligencia zvládne.
„Blbé“ navyše je, že väčšinu tých vecí robí ešte lepšie ako vy. Nerobí klasické ľudské chyby, nemá zlé dni, myslí na ďaleko viac vecí, ako je váš ľudský mozog vôbec schopný poňať, a má nekonečnú trpezlivosť riešenie zdokonaľovať.
Aj ja si ešte stále zvykám na to, čo všetko už nemusím robiť. AI mi píše reporty, programuje, formuluje maily, plánuje činnosti, poznámkuje a sumarizuje texty. Tie úspory sú v hodinách týždenne už dnes a len ťažko hľadám oblasť, kde do pár rokov nebude výrazne lepšia ako ja.
Otázka preto znie: Už je to tu? Budeme onedlho ako pani Marta žobroniť o prácu?
Možno sa nám to vidí ako kruté, že naraz, pravdepodobne zo dňa na deň, prídu o prácu tisíce ľudí, ktorí len kopírovali údaje z jednej tabuľky z Excelu do druhej alebo vyrábali celé dni požiadavky a odpisovali na ne, alebo dreli dvanásť hodín v monotónnej rutine vo fabrike.
Mali by sme sa však upokojiť. Jednak to tak celkom nie je pravda – väčšina profesií sa asi len transformuje, čo v preklade znamená, že tí istí ľudia začnú robiť niečo iné a pravdepodobne užitočnejšie. Možno stojí za to položiť si otázku inak: stáli tie činnosti vlastne za to, aby ich ľudia robili?
Keď kedysi dávno traktor vzal prácu tridsiatim sadičom a vytrhávačom buriny, napokon sme vyhodnotili, že je asi oveľa humánnejšie, ak prácu, ktorá znamená celý deň sa v teple krčiť, opekať na slnku a kratšie žiť, vykonáva stroj a nie ľudia.
Možno sa len vďaka automatizáciám dostávame na dreň filozofickej otázky, čo sú vlastne činnosti, ktoré by mal človek robiť. Pár ich vieme hneď. Tie, ktoré vyžadujú empatiu, originalitu či ľudskosť. Sú to učitelia, umelci, spisovatelia, psychológovia, milí ľudia v predajni a podobne.
Napriek tomu si však pravdepodobne najbližších desať rokov budeme musieť úplne všetci zvykať, že sa všetko stále mení a že sa už celoživotne budeme musieť učiť niečo nové.
Možno niektorí budeme pracovať menej a iní vôbec. Samozrejme, je tu aj otázka, z čoho budeme žiť. Ak však našu prácu urobí robot, hádam nájdeme časom aj mechanizmus, ako ľudia budú z tohto bohatstva môcť ťažiť bez toho, aby museli hladovať.
Prekáža to? Naozaj potrebujeme byť vorkoholici? Tomáš Janovic má krásny aforizmus: „Žiadna včela nesadne na kvet, keď je na lúke iba blen.“ To je rozdiel medzi usilovnou včelou a usilovným človekom.
Možno nadišiel historický čas, v ktorom prehodnotíme, kvôli čomu všetkému sa oplatí ráno vstávať z postele a kvôli čomu si radšej dlhšie poleňošiť. Ja pokojne zahlasujem za dlhý pobyt s knihou v posteli. Samozrejme, iba ak mi ju napísal človek.
Tomáš Ulej
Je aforista a publicista, vo svojich textoch sa zameriava na človeka v dobe informačných technológií. V Martinuse vedie explore tím, ktorý sa venuje hľadaniu inovácií a nových ciest, ako spájať ľudí s knihami.
