Skúsme sa rozpomenúť na to, či sme niekedy v návale hnevu a zlosti svojim rodičom povedali, že nikdy nechceme byť ako oni. Určite mnohí z nás vypustili v mladosti z úst nerozvážne slová, ktoré vzápätí ľutovali, no nevzali späť. Postupom času sme si však uvedomili, že láskavé napomínanie a stanovenie hraníc boli prostriedky, ako z nás vychovať zodpovedných ľudí.
Online prenos diskusie spojenej s krstom Diáru duševného zdravia môžete sledovať 9. 12. od 18:00 hod. na tomto linku.
Keď sami neskôr preberieme úlohu rodičov vo vlastnej rodine, tak prekvapujeme samých seba. Neveríme vlastným ušiam, pretože v niektorých situáciách znieme rovnako. Opakujeme slová, ktoré sme kedysi nedokázali vystáť.
Stanislava Girová a Dušana Priehradná z Inštitútu rodinnej terapie a terapie vzťahovej väzby vysvetľujú dôležitosť vzťahov s rodičmi, zrkadlenie ich prejavov správania vo výchove a aj to, prečo sa z nás niekedy stáva náš otec či matka.
1. Ich prístup mení štruktúru a chémiu nášho mozgu.
Vzťahy s rodičmi sú jedny z najdôležitejších a zanechávajú v nás nezmazateľné stopy. Deje sa to hlavne počas prvých troch až piatich rokov života dieťaťa, ktoré sú z hľadiska budovania bezpečnej vzťahovej väzby kľúčové. Práve rodičia sú tí, ktorí v ranom detstve reagujú na naše potreby.
Aby sa dieťa rozvíjalo v harmónii, potrebuje si vytvárať od prvých dní života citové puto s najmenej jednou stálou osobou, ktorá sa oň sústavne a trvale stará a chráni ho. Táto osoba je bezpečnou citovou základňou, na ktorú sa dieťa obracia v prípade krízy a nepohody, u ktorej vyhľadáva telesnú a citovú blízkosť a postupne mu dodáva silu a túžbu skúmať svet okolo.
O tejto téme hovorili Stanislava Girová (vľavo) a Dušana Priehradná (vpravo) z Inštitútu rodinnej terapie a terapie vzťahovej väzby. Foto: archív Stanislavy Girovej a Dušany Priehradnej
Spôsobom, akým to rodičia robia, ovplyvňuje po kvalitatívnej aj kvantitatívnej stránke vývin nášho mozgu, schopnosť učiť sa, budovať vzťahy aj zvládať záťaž. Ak je prostredie citovo vrelé a priaznivé, neurobiológia sa optimalizuje pre rast a rozvoj. Všetko, čo v ranom detstve zažívame sa zapisuje do implicitnej pamäte. Preto sú tieto naše zážitky neprístupné vedomej kontrole a vedomému rozpamätaniu.
2. Dokážeme zrkadliť niektoré prejavy správania a prežívania rodiča.
Na náš vývin majú vplyv aj iné faktory, ako napríklad genetika, prenatálny vývin a podobne. Nemalú úlohu zohráva to, v akom prostredí sme vyrastali, aké vzťahy nás formovali či aké stratégie prežitia sme si vytvorili v záťažových situáciách.
Ako deti zažívame nekonečné množstvo interakcií s okolím a na základe týchto skúseností si budujeme vnútorný pracovný model vzťahu k sebe a k svetu. Je to akási vnútorná stratégia fungovania s druhými ľuďmi, reagovania na stresové situácie aj vnímania seba.
Zrkadlenie je jedným z javov, ktorým by sme mohli vysvetliť, ako je možné, že sa v niektorých situáciách správame ako naši rodičia. Napríklad, keď rodič permanentne prežíva obavy, úzkosť a strach o svoje dieťa, nedovolí mu objavovať svet, stráži ho a kontroluje.
Dieťa jeho pocity vníma a snaží sa ich identifikovať. Sú pre neho odkazom, že svet nie je dostatočne bezpečné miesto a ono nie je dostatočne schopné, aby túto situáciu zvládlo. Vo svojom prežívaní začne byť menej odvážne, viac ustráchané.
3. Kriticky na nich hľadíme počas dospievania.
V období dospievania, kedy si hľadáme vlastnú cestu, začíname rodičov vnímať kriticky. Je to prirodzené a dobré. Bez toho by nemohlo dôjsť k osamostatneniu, vybudovaniu vlastnej identity. Práve relativizovanie ich výnimočnosti nám dáva priestor pre vlastný rast a slobodu robiť vlastné rozhodnutia.
Je to nevyhnutný proces vo vývine detí, ktorý je spojený s pocitmi úzkosti zo straty doterajších istôt. Kriticky hľadíme na správanie, názory, hodnoty rodičov. Vytýkame im nedostatky, hanbíme sa za prejavy lásky, odmietame ich kontrolu. Ale ukazuje sa, že aj napriek revolte tohto obdobia si v konečnom dôsledku zásadné hodnoty a morálne postoje svojich rodičov ponechávame.
4. Stávame sa nimi cez nevedomé spomienky.
Keď sa sami staneme rodičmi, prirodzene chceme túto úlohu zvládať tak, aby naše deti boli šťastné. Chceme, aby mali kvalitné a hodnotné vzťahy, aby vedeli žiť v spoločnosti ostatných a aby dodržiavali normy sociálneho sveta. Ak sa to takto nedeje a vyskytnú sa výchovné neúspechy, objaví sa u nás pocit nedostatočnosti a zlyhania ako rodiča.
Mnohí rodičia sami vyrastali v problematickom prostredí a nemajú v tomto smere dostatok vedomostí ani zručností. Ako byť rodičmi sa učíme ešte v detstve. Vtedy sú rodičia našimi prvými učiteľmi v oblasti rodičovstva. V záťažových situáciách sa pristihneme pri tom, že kričíme a hovoríme rovnaké vety, na ktoré sme boli ako deti a dospievajúci mimoriadne alergickí.
V týchto chvíľach nepohody sa naša psychika snaží vysporiadať so záťažou tak, že nie úplne vedome siahneme po naučených vzorcoch správania prebratých z pôvodnej rodiny. Všetko, čo sme kedysi ako deti počuli, sa môže v emočne vypätých situáciách objavovať vo výchove našich detí.
5. Zmena si vyžaduje vedomú prácu.
Keď nám postoje a vzorce správania prebraté od rodičov nevyhovujú, vyžaduje si to našu vedomú prácu. Tá sa skladá z malých dielikov sebapoznávania, prijatia vlastnej nedokonalosti, ale aj nedokonalosti našich rodičov.
Mnohí dospejeme počas života k poznaniu, že to naši rodičia mysleli dobre, snažili sa z nás vychovať zodpovedných a kvalitne fungujúcich ľudí, no nie vždy vedeli správne reagovať. Ak chceme zmenu, je možné obrátiť sa na odborníkov, ktorí nás dokážu týmito vnútornými procesmi sprevádzať, aby sme im lepšie porozumeli.
6. Nemali by chcieť, aby sme boli presne ako oni.
Môžu to od nás chcieť, keď sami žijú v presvedčení, že oni sú tí neomylní. Deje sa to hlavne u rodičov, ktorí nie sú ochotní vidieť svoje chyby. Automaticky očakávajú, že sa ich dospelé deti budú správať rovnako.
Keď je vo vzťahu dôvera a otvorenosť, rodičia rešpektujú svoje dospelé dieťa, nerozhodujú za neho, nezasahujú mu do života, no dôverujú v jeho silu a schopnosti, vtedy aj transgeneračné vzťahy fungujú jednoduchšie.
Pokiaľ naše vzťahy s rodičmi boli naplnené láskou a rešpektom, vieme od nich aj v dospelosti lepšie prijímať rady, ale aj napomínanie. Ak však vo výchove prevládala kritika a autoritatívny prístup, je možné, že túto prísnosť neskôr nedokážeme akceptovať a stotožniť sa s ňou.
7. Nemusíme opakovať ich chyby.
Nedá sa jednoznačne povedať, že keď sa naši rodičia hádali, tak sa budeme s partnerom hádať aj my. Je však možné, že keď sme boli svedkami ich opakovaných hádok bez nájdenia konštruktívneho riešenia, nenaučili sme sa, ako sa primerane vysporiadať s emocionálnymi situáciami či konfliktmi, ako komunikovať, ako reagovať pri prežívaní hnevu a frustrácie. Je pravdepodobné, že v dospelosti budeme reagovať podobným spôsobom.
Ak však stretneme v živote partnera, ktorý si priniesol do vzťahu iný model a dokážeme sa naladiť na jeho prežívanie, môžeme si vytvoriť nový vzorec partnerského fungovania.
Je teda možné, že v dospelosti opakujeme „chyby“ našich rodičov, ale dobrá správa je, že ak chceme, dá sa to zmeniť.
