Skúsme sa rozpamätať na to, aké to bolo, keď sme ako deti ochotne vyskúšali čokoľvek. Nebáli sme sa, nepoznali sme limity, hranice komfortnej zóny sme prekračovali, ako keby ani neexistovali. Vďaka tomu sme sa mnohé naučili, mnohé objavili, no s pribúdajúcim vekom a so skúsenosťami sme začali väčšmi váhať. Našu bezpečnú a pohodlnú bublinu by sme nevymenili za nič, často by sme z nej najradšej nevystrčili ani špičku nosa. Nemo z nej hľadíme na svet naokolo. A to je veľká chyba.
Pozor na fetiš!
Čo si pod pojmom komfortná zóna predstavuje life kouč a tréner sebarozvoja Mišo Duchoň? „Je to subjektívny psychologický stav, v ktorom sa cítime bezpečne, v pohodlí, a zažívame iba nízke hladiny stresu,“ vraví a podotýka, že obzvlášť dôležité je v tejto definícii podčiarknuť slovo subjektívny. Každý z nás má hranice komfortnej zóny nastavené inak. Podľa Duchoňa je prirodzené, že sa intuitívne snažíme vyhýbať diskomfortu, nebezpečiu a stresu.
Problém nastáva v momente, keď sa príliš uspokojíme s pohodlným životom a komfortnou zónou. „Nepohodlie je potrebné na to, aby sme rástli a dosahovali vrcholné zážitky. Predstavme si to z fyzického hľadiska. Svaly, ktoré nepoužívame, atrofujú a chabnú. Potrebujeme vyvinúť určitú námahu, aby sme zostali silní,“ konštatuje Duchoň. Aj keď máme rôzne hranice, jedna vec nás nepochybne spája.
O komfortnej zóne sme hovorili s Mišom Duchoňom. Foto: archív Miša Duchoňa
Všetko hodnotné na nás podľa kouča obyčajne čaká práve mimo našej bezpečnej a pohodlnej bubliny. „Komfortná zóna má také pozitívum, že minimalizuje riziko, ale zároveň sa takmer s určitosťou pripravujeme o potenciál výnosu,“ myslí si Duchoň. Ak sa v živote chceme posunúť ďalej a byť lepší, musíme sa zmieriť s predstavou, že nás to niečo bude stáť. Nič sme predsa nikdy nedostali a nezískali úplne zadarmo.
Kouč však upozorňuje, aby sme si pri prekročení hraníc komfortnej zóny zložili ružové okuliare. Čaká na nás nepohodlie i stres, preto treba mať rešpekt a nepreháňať to. „Keď sme veľmi motivovaní a nenachádzame si čas na oddych, pretože ho považujeme za plytvanie, tak je to akurát cesta k vyhoreniu. To je už akýsi fetiš,“ približuje Duchoň. Znamená to, že by sme sa mali do svojej bezpečnej bubliny vracať, no nezotrvávať v nej.
Čo pomáha? Zákon opaku, antivízia aj záväzok
Možno budeme pri vystupovaní zo svojej komfortnej zóny skeptickí, pretože dobre vieme, že stres je škodlivý. V tomto prípade sa kouč odvoláva na filozofa Alana Wattsa a jeho „backwards law“, teda zákon opaku. Podľa neho je akceptácia negatívneho zážitku sama osebe pozitívnym zážitkom, a naopak, neustála honba za niečím pozitívnym vyústi do negatívnej skúsenosti. To sa dá podľa Duchoňa jednoducho aplikovať aj na stres a hranice komfortnej zóny: „Prijatie toho, že v živote sa nevyhneme problémom, je oslobodzujúce. Sme na ne lepšie pripravení a dokážeme im čeliť. Keď sa nastavíme na to, že problémy a stres sú zlé, budeme to vnímať oveľa negatívnejšie.“
Pokiaľ nedokážeme opustiť svoju pohodlnú bublinu, môžeme podľa Duchoňa vyskúšať metódu takzvanej negatívnej motivácie. Tá spočíva v tom, že sa detailne zamyslíme nad tým, ako bude náš život vyzerať, ak sa nikdy neodhodláme opustiť komfortnú zónu. „Ak chceme nejakým spôsobom akceptovať diskomfort, hoci nám je nepríjemný, pomáha pozrieť si náklady neaktivity. Čo nás to bude stáť, ak sa nezmeníme? To je niečo, čo nechceme vidieť, zatvárame pred tým oči, a až keď sa nad tým zhrozíme, tak nás to nakopne,“ vraví Duchoň.
Prekonať sa môžeme aj tým, že si budeme budovať antivíziu svojej budúcnosti. V nej by sme sa podľa kouča mali zamerať na to, ako nechceme, aby náš život vyzeral povedzme o päť rokov od súčasnosti. Je to opak budúcej vízie, ktorý je veľmi pravdepodobný a môže nastať, ak sa nezmeníme. Takáto antivízia je taktiež nástrojom, vďaka ktorému si uvedomíme, že vychádzať zo svojej komfortnej zóny nie je až také nepríjemné.
Duchoň tiež pripomína, že aj v týchto aktivitách je dobré mať spoločníka, a vysvetľuje to na vlastnom príklade: „Ráno som sa bol otužovať na Kuchajde, a pomohlo mi, že sme išli s kamarátom. Už tam bol sociálny aspekt. Pre mňa je akoby menší diskomfort ísť otužovať, než sklamať kamaráta.“ Práve vďaka záväzku voči iným ľuďom by pre nás malo byť opúšťanie našej pohodlnej bubliny o čosi jednoduchšie.
Podľa odborníka musíme však vždy myslieť na to, aby vystúpenie z komfortnej zóny zodpovedalo našim zručnostiam a schopnostiam. Ak sme doposiaľ radšej sedeli doma, nemáme dostatočnú kondíciu, tak nepôjdeme zrazu bez prípravy a tréningu zdolávať tie najťažšie pohoria. „Všetko musí zodpovedať tomu, na čo máme. Mali by sme v diskomforte cítiť, že sa prekonávame, a nie je toho veľa, málo, ale tak akurát. Len čo je diskomfortu menej, nudíme sa, keď je ho veľa, máme úzkosť,“ konštatuje.
O rytierovi, drakovi a princeznej
Dobrou správou je, že hranice svojej komfortnej zóny dokážeme posúvať, nie sú totiž stabilné. Dôkazom nášho rastu je podľa Duchoňa to, že postupne vnímame ako oveľa príjemnejšie niečo, čo nám bolo v minulosti nepríjemné. Znižovanie pocitov diskomfortu má určité limity. Príkladom je podľa kouča spomínané otužovanie. „Studená voda nebude nikdy teplá. Stále bude nepríjemná, ale zvyšuje sa naša tolerancia.“
Podľa Duchoňa je dôležité, aby sme takto pristupovali napríklad aj ku svojim deťom. Nesnažme sa ich držať v našej zóne komfortu, pretože tým riskujeme, že z nich vyrastú slabí a neodolní ľudia. „Problémom sa nevyhneme. Diskomfortu sa nevyhneme. To sa skrátka nedá,“ prízvukuje. Vychádzanie z našej bezpečnej a pohodlnej bubliny nám môže priniesť výhody v rôznych oblastiach vrátane fyzickej, emocionálnej, pracovnej, voľnočasovej. Na konci diskomfortu vždy čaká odmena.
Duchoň preto na záver pridáva jednu metaforu. Už z rozprávok všetci dobre vieme, že ak chcel rytier získať ruku princeznej, musel poraziť draka, ktorý ju strážil. „Ten drak je diskomfort, a to, čo chceme, je na druhej strane za ním. Bojovať s drakom si vyžaduje tréning a odvahu. Alternatívou je, že zostaneme sami do konca života, nič nevyskúšame. Áno, je to bezpečnejšie, minimalizujeme riziko, ale zároveň aj potenciálny výnos,“ opisuje.
