Telegraf od J. P. Morgana obsahoval iba jedinú vetu: „Gratulujem, pán Carnegie, ste najbohatším mužom na svete.“ V roku 1901 Andrew Carnegie predal svoje oceliarske impérium, za ktoré dostal 480 miliónov amerických dolárov, a počas nasledujúcich dvoch desaťročí sa z neho stal najväčší filantrop planéty.
Carnegie sa ako chudobný škótsky prisťahovalec dokázal dostať na vrchol amerického priemyslu. Aké bolo tajomstvo jeho pozoruhodného vzostupu? Už od skorého veku videl každú prácu, bez ohľadu na to, aká bola podradná, ako príležitosť vyniknúť.
Cesta nahor
Andrew Carnegie sa narodil v roku 1835 v škótskom Dunfermline vo vidieckom dome, v ktorom jeho rodina bývala v jednej izbe. Otec bol tkáč, ktorého zruinovala industrializácia. Keď jeho obchod musel ukončiť svoju prevádzku, rodina hladovala. V bezvýchodiskovej situácii sa Carnegieovci rozhodli začať nanovo v Amerike.
Andrew ako tínedžer získal prvé zamestnanie v továrni na bavlnu neďaleko Pittsburghu. Vymieňal cievky nití. V tomto zamestnaní trávil 6 dní v týždni, často pracoval 12 hodín denne a jeho týždenný plat bol 1,20 dolára (dnes menej ako 40 dolárov). Neodradili ho ani drsné podmienky.
V autobiografii spomenul: „Od toho obdobia som zarobil milióny. No žiadny z týchto miliónov ma nepotešil tak ako výplata za prvý týždeň práce. Pomáhal som rodine, bol som živiteľom.“
Od parného stroja k účtovníctvu
Miestny továrnik videl Carnegieho pracovnú etiku a zamestnal ho, aby prevádzkoval parný stroj. V tejto práci zarobil týždenne dva doláre, no ukázalo sa, že je vyčerpávajúca. Po niekoľkých týždňoch chcel Andrew skončiť. Myslel však na všetko, čo obetovali jeho rodičia, a vedel, že sa nemôže vzdať.
Jedného dňa potreboval spomínaný továrnik pomoc s účtami spoločnosti. Carnegie sa vo voľnom čase snažil zlepšiť v matematike, a tak využil príležitosť stať sa úradníkom.
Približne o rok neskôr hľadal miestny telegrafický úradník nového posla. No a práve Carnegie bol spomenutý ako spoľahlivý a užitočný mladý muž. Za 2,50 dolára týždenne sa celé dni náhlil po meste. Aby si uľahčil novú prácu, zapamätal si ulice v Pittsburghu a miesta dôležitých podnikov. Raz v noci si ho šéf zobral bokom, vyhlásil ho za najlepšieho posla v kancelárii a sľúbil mu bonus. Táto chvíľa naplnila Carnegieho takou hrdosťou, až bol „dojatý k slzám“.
Čoskoro Andrewa požiadali, aby zaskočil za telegrafného operátora. Keď sa otvorila pracovná pozícia pre asistenta operátora, Carnegie rýchlo získal povýšenie a zamestnanie na plný úväzok. Našiel si čas, aby sa zoznámil so zvukmi telegrafu, vďaka čomu bol pri prijímaní správ oveľa rýchlejší ako ostatní operátori. Keď neďaleké mesto zasiahla katastrofa, poslali ho, aby pracoval na telegrafných linkách.
Thomas A. Scott, vedúci železnice, si všimol tohto sľubného mladého muža a požiadal ho, aby sa stal jeho tajomníkom. Dostával za to štyri doláre týždenne. Scott ho učil o investíciách a predstavil mu množstvo nových podnikov.
Keď vypukla americká občianska vojna, Scott bol vymenovaný za správcu železníc severu. Carnegieho si priviedol ako svoju pravú ruku. Andrew si však v tejto úlohe všimol, že krajina potrebuje rozsiahlu úpravu infraštruktúry. Bol si istý, že oceľ je stavebným materiálom budúcnosti. A tak svoje investičné výnosy vložil do otvorenia vlastnej oceliarne.
Prečo vytŕčať z davu?
Andrew Carnegie veril, že žiadna práca nie je pod jeho úroveň. Dokonca počas skromných začiatkov ukázal oddanosť, vďaka ktorej sa odlišoval od rovesníkov. Mnohí z vás mali nepríjemné, nudné alebo únavné zamestnanie. Je prirodzené, že úroveň energie zodpovedá úrovni záujmu. To je však v podstate veľký omyl. Fádna práca často poskytuje vynikajúcu príležitosť vyniknúť. Pokiaľ sú vaši kolegovia demotivovaní, vy zažiarite.
Bez ohľadu na zamestnanie, titul alebo plat môžete každý deň svoje záväzky dotiahnuť k dokonalosti. Vždy sa dá urobiť o čosi viac pre zákazníkov, manažérov alebo spoločnosť. Vaše nadšenie vám nielenže otvorí dvere, no aj si vďaka nemu prácu užijete. Carnegie povedal: „Priemerný človek vkladá do práce 25 % svojej energie a schopností. Svet na znak úcty skladá pomyselný klobúk pred tými, ktorí investujú viac ako 50 % vlastnej kapacity. A na hlavu sa postaví len kvôli ľuďom, ktorí vložia do práce 100 %. Ak chcete byť úspešní, musíte do toho ísť naplno.“
Trvalé dedičstvo
Carnegie veril, že „muž, ktorý zomiera bohatý, zomiera zneuctený.“ Po predaji firmy preniesol svoje zanietenie do filantropie. Do svojej smrti v roku 1919 rozdal viac ako 350 miliónov dolárov (dnes by jeho dary presahovali 80 miliárd dolárov). Tvrdil, že vzdelávanie môže zmeniť spoločnosť. Preto po celom svete financoval vytvorenie viac ako 3-tisíc knižníc. Veľkoryso tiež prispel na štipendiá a dôchodkové fondy učiteľov.
Založil tiež Carnegie Technical Schools, aby v Pittsburghu vychovával robotnícku triedu. Neskôr sa z tejto inštitúcie stala preslávená Carnegie Mellon University (CMU). Pri jej budovaní poznamenal: „Moje srdce patrí práci.“ A presne táto veta sa stala mottom CMU. No pri pohľade na život Andrewa Carnegieho je viac než jasné, že by to mohlo byť i jeho osobné motto.
Prispievateľ David Carlin píše pre Forbes.com o významných ľuďoch.
Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected]
