Artur Gevorkyan sa vypracoval na globálneho lídra v oblasti práškovej metalurgie. S tržbami na hranici sto miliónov eur teraz plánuje zásadnú expanziu. Dve konkurenčné firmy už kúpil a s ďalšími šiestimi rokuje. Stal sa víťazom súťaže EY Podnikateľ roka 2024.
Armén Artur Gevorkyan bude onedlho oslavovať tridsať rokov na slovenskom trhu. Venuje sa práškovej metalurgii, zamestnáva takmer dvesto ľudí a vďaka referenciám ako Ferrari, Versace, Siemens či Maserati zbiera mnohé ocenenia na čele s Krištáľovým krídlom v kategórii Hospodárstvo.
Najnovšie sa stal víťazom slovenského kola globálnej súťaže EY Podnikateľ roka 2024. Aj keď v podnikaní zažil od založenia firmy v roku 1996 zdanlivo už všetko, v skutočnosti nie. To najnáročnejšie podľa neho ešte len príde.
„Keď sa stretávam s partnermi z Nemecka či Talianska a spýtam sa ich, či už veria, že bude zle, tak povedia, že teraz už áno. Dnes už nikto nepochybuje, že v Európe to bude komplikované,“ komentuje plány na nadchádzajúci rok Artur Gevorkyan.
Rozhodol sa, že jeho hlavným plánom bude prispôsobovať sa situácii a ísť príležitostiam naproti. Rok 2025 preto nazval rokom aikida.
„Naša firma sa snaží využívať to, ako sú dnes rozdané karty. Základnou úlohou bude nebojovať s tým, ale prispôsobovať sa situácii, o ktorej som si istý, že sa bude rýchlo meniť. Povedal by som, že budeme mať rok aikida,“ dodáva Gevorkyan.
Spoločnosť z Vlkanovej cíti príležitosť rozkročiť sa aj na nemecký a americký trh a kúpiť tam konkurenčné firmy. Nie však celé, ale podľa Paretovho pravidla len ich najvýnosnejšiu časť a zvyšok nechať úradom. Upevnila by tak svoje postavenie a zákazníkom dala najavo, že zvládne viac. Mesačne dnes vyrobí vyše sedem miliónov dielov pre viac ako sto zákazníkov v tridsiatke krajín.
Ste pomerne charakteristický svojím prísnym režimom, keď vstávate zavčasu, otužujete, beháte i plávate. Dostali ste sa k tomu až v dospelosti alebo by sa dali nájsť nejaké zárodky už v detstve?
Všetky z tých vecí prišli ako z núdze cnosť. Napríklad pre ploché nohy ma nezobrali na vojenskú akadémiu, tak som začal cvičiť a každé ráno veľa behať. Alebo sme v rodine nemali peniaze, tak som v dvanástich rokoch začal pracovať; alebo som ako dieťa bol chorý desať mesiacov v roku, tak som začal otužovať.
Koľko ste vtedy mali rokov?
Okolo trinásť. Začal som so studenými sprchami, pričom najskôr som po každej na dva týždne ochorel. Postupne sa však skracoval čas choroby a predlžovalo sa obdobie, keď som bol zdravý, až som to úplne vyriešil.
Nenaháňali vás rodičia, aby ste prestali vymýšľať a nesprchovali sa v studenej vode?
Naopak, otec bol presvedčený, že nepoznáme hranice ľudských možností. Sám hľadal svoje limity a aj mňa učil nepovažovať všeobecné názory za absolútnu pravdu. Napríklad keď bol nadšený svedectvami, aké mučenia vydržali politickí väzni, tak pri stomatologickej operácii požiadal, aby mu nedávali anestéziu. Bol si istý, že ak to vydržali oni, vydrží to tiež.
Viedol k tomu aj vás?
Pamätám si, ako otcov strýko rozprával o väzení a mučení v stalinských gulagoch, keď mal po výsluchoch dolámané rebrá a ostal bez zubov. Chceli, aby priznal, že je angloamerický špión. Nepriznal. Som z generácie, ktorá na vlastnej koži nezažila tieto hrôzy, ale priamo v rodinách sme žili s ľuďmi, ktorí prechádzali vojnou, čistkami, koncentračnými tábormi. Boli to bežní ľudia medzi nami a boli dôkazom, ako veľa človek môže prekonať.
Zdedili ste niečo po otcovi?
Povahu. Našťastie som toho zdedil veľa aj po mame, ktorá bola profesionálna tanečníčka a precestovala celý svet. Od nej som zdedil vytrvalosť a disciplínu.
O koľkej vstávate?
Ráno o 4:44. Je to výhoda, pretože keď niekam cestujem alebo je nával práce, tak pri takomto režime nemusím robiť nič špeciálne a stihnem všetko.
Koľko hodín denne potom pracujete?
Ťažko povedať, koľko pracujem, pretože hlava pracuje neustále. Mňa to baví. Môžem sedieť v saune a rozmýšľať o robote. Otec mi vždy hovoril, že ak potrebuješ dovolenku, tak to znamená, že máš nesprávne zamestnanie. Človek by nemal mať pocit, že si chce od práce oddýchnuť, alebo smútiť, že je zase pondelok.
Pracujem asi rovnako veľa ako vždy, akurát už nemusím byť priamo vo výrobe alebo v kancelárii. Môžem si papiere rozložiť doma a urobiť plány tam. Mám to šťastie, že manželka je na tom podobne ako ja. Najlepšie nápady dostávame v bazéne. Keď ideme plávať s akýmkoľvek problémom, väčšinou odídeme s riešením.
Čo najväčšie ste tam zatiaľ vyriešili?
Ťažko povedať. Napríklad sme boli s manželkou a finančným riaditeľom na pražskej burze a večer sme si išli zaplávať. Spomenul som si tam na jeden dávnejší problém, tak som sa na to opýtal manželky. Kým sme diskutovali, doplával k nám finančný riaditeľ a uprostred bazéna sme mali 20-minútovú debatu. Nakoniec sme vyriešili dlhodobo zdanlivo neriešiteľnú vec. V bazéne je pokoj, nezvonia tam telefóny, neprichádzajú informácie a nikto vás neruší. Voda je pre nás s manželkou nositeľ pokoja, kde si všetky myšlienky a problémy nájdu svoje miesto.
Funguje to aj pri mori?
Nie, tam mi vadia turisti. Krik, deti, pivo, hranolky a všetko okolo. K moru chodíme iba na pár dní a mimo sezóny.
Čítal som o vašej firme mnohé články, ale málo z nich bolo o vašom produkte. Väčšinou sa rieši váš prístup. Nie je vám to ľúto, že všetci ten produkt obchádzame?
Máte absolútnu pravdu, ale ja si myslím, že je to tak správne. Poviem to na príklade. Sme výnimočná módna značka alebo michelinská reštaurácia a je irelevantné, aký model ušijeme v tejto sezóne alebo čo presne uvaríme tento týždeň. Podstatný je náš prístup k práci.
Tak čo teda ponúkate, ak nejde o produkty?
Riešenia. Máme niekoľko stoviek zákazníkov a vyvíjame riešenia spolu s nimi. Vždy je to tak, že my sme partner a s firmami chceme robiť navždy. Napríklad formy na niektoré projekty stoja spolu aj 300-tisíc eur, preto do toho firmy musia investovať spolu s nami. Také projekty bežia dlhodobo, až desiatky rokov, preto nemáme malých zákazníkov.
V rodinách sme žili s ľuďmi, ktorí si prešli vojnou, čistkami, koncentračnými tábormi. Boli to bežní ľudia medzi nami a boli dôkazom, ako veľa môže človek prekonať.
Pre aké odvetvie vyrábate najviac?
V dnešnej dobe sa u nás darí všetkému, čo je spojené s letectvom alebo robotmi. Kedysi sa snívalo o tom, že budeme využívať robotov v práškovej metalurgii. My sme to otočili a dodávame súčiastky do robotov a 3D tlačiarní. Veľa vyrábame aj pre športové a civilné zbrane, o ktoré výrazne stúpa záujem. V celom svete majú ľudia záujem naučiť sa strieľať.
Odkedy vnímate zvýšený záujem?
Posledných päť rokov to stúpa permanentne.
Máte zadefinovaný nejaký segment alebo región, pre ktorý odmietate vyrábať?
Áno, pred pár týždňami sme odmietli spoluprácu s veľkým zákazníkom z automobilového priemyslu, keďže už na začiatku spolupráce začali mať také prehnané požiadavky v kombinácii s nekorektnou komunikáciou, že nás to znechutilo. Niektorí sa stavajú do roly skôr pánov ako partnerov, a to vo firme neznesieme. Neustále vás žmýkajú a majú už také nereálne požiadavky, že bez toho, aby ste klamali, sa nedajú splniť. To my robiť nechceme.
Čo zvyknú žiadať?
Napríklad chcú mať veľa zbytočnej dokumentácie, čo by nebol problém, ale odmietajú zaplatiť náklady na ľudí, ktorí tú dokumentáciu budú zabezpečovať. Na to, aby ste dali cukor do kávy, budete potrebovať päťdesiat formulárov, ktoré navyše budete musieť niekam nahrávať. Kolegyňa sa aktuálne už mesiac trápi s jednou nemeckou firmou, pretože nevie v jej systéme nahrať potrebné dokumenty. V ich systéme, nie v našom! Oni nám medzi štyrmi očami aj povedia, že je to blbosť a že sami sú z toho znechutení, ale že sú korporát a podobné hlúposti musia znášať. My to chápeme, ale zdieľať ich osud nemienime.
Deje sa to naprieč celým svetom alebo sú rozdiely medzi Európou a ostatkom?
Viac to závisí od odvetvia ako od lokality. Tiež veľmi záleží na technickej úrovni ľudí, s ktorými u zákazníka komunikujeme. Ak máme za partnera skutočného inžiniera, problémy sa riešia v priebehu minút. Ak je alibista s diplomom, bežná odpoveď je, že „neviem, nemám čas, nemám na to kompetenciu“.
Za prvých deväť mesiacov ste dosiahli tržby vo výške 70 miliónov eur a medziročný nárast o 25 percent. Ako dopadol celý rok?
Splnili sme všetky plány. Bolo pre nás dôležité, aby sme nesklamali investorov, za ktorých sa považujeme aj my sami.
Z čoho sa rast skladal? Premietla sa tam aj začínajúca spolupráca s americkou firmou Waymo?
Vždy sú to u nás nové projekty s existujúcimi aj úplne novými zákazníkmi. Sme schválení ako vývojový dodávateľ prakticky pre všetkých našich zákazníkov, preto keď začínajú robiť na nejakom projekte a analyzujú, ako by sa mohol vyrábať, obrátia sa na nás a hľadáme riešenia spolu. Aj to je dôvod, prečo nemáme strach z kopírovania. Kým sa iní naučia skopírovať to, čo robíme dnes, my už budeme mať novú generáciu.
Otvorilo vám Waymo, ktoré patrí do holdingu Alphabet, dvere do Ameriky, alebo si začiatok spolupráce nikto okrem Slovenska nevšimol?
Do Ameriky dodávame už viac ako dvadsať rokov, takže to nie je niečo nové. Zo skúseností dvojnásobného emigranta môžem povedať, že dvere sa nikdy neotvoria samy. Treba klopať, búchať a niekedy možno aj kopať nohami. Ale je fakt, že spolupráca s významným zákazníkom pomáha v budovaní dôvery u potenciálnych nových.
Koncom roka ste oznámili aj spätný odkup akcií, ktoré chcete dať zamestnancom ako odmenu. V akom je to stave?
Spätný odkup už máme oficiálne schválený a musia sa doladiť právne formality. My však neodchádzame z burzy, chceme len viac zaangažovať zamestnancov do chodu firmy.
Spravilo to niečo s hodnotou akcií, keď ste informáciu zverejnili?
Veľmi nie. Možno aj preto, že spätný odkup sa ešte neudial. Na burze sa stále učíme plávať a musím byť veľmi ostražitý, čo kde poviem o našom fungovaní.
Najmä preto, lebo toho občas zvyknete povedať viac, ako je treba? Už vám z burzy telefonovali, že by ste mali zvoľniť?
Musia ma krotiť, lebo je to naozaj iný svet. Nesmiete povedať niečo predtým, ako je to oficiálne oznámené na burze. Keď napríklad niečo poviem pre Forbes a prečítajú si to len jeho čitatelia, znevýhodním tým časť akcionárov, ktorí ho nečítajú. Novinky musíte povedať buď všetkým, alebo nikomu.
Takže plány na rok 2025 z vás nevytiahnem?
Ale áno, už ich máme rozložené na rokovacom stole v hlavnej kancelárii. Hlavný plán je prispôsobovať sa situácii, o ktorej som si istý, že sa bude rýchlo meniť. Povedal by som, že budeme mať rok aikida.
To je aký?
Kedysi som sa neúspešne snažil robiť box, lebo nemám povahu udrieť človeka ako prvý, ale keď niekto udrie mňa, mám problém udržať sa. Keď som si to v pätnástich uvedomil, tak som sa prihlásil na džudo, kde sa bojuje formou sebaobrany. Využívate tam silu toho, kto na vás útočí. Podobne funguje aikido, čím by som označil celý tento rok. Budeme sa snažiť veľmi rozumne využívať to, čo bude prinášať život. Základnou úlohou bude nebojovať s tým, ale prispôsobovať sa.
Znie to ako vyčkávacia taktika. Ako sa vám v takej situácii podarí udržať dlhodobý cieľ rásť o 20 percent medziročne a pripravovať plány?
Popravde sa nedá plánovať. Snažíme sa byť zdraví a radšej hľadať istoty, špeciálne pri akvizíciách. Napríklad pri kúpe poľskej firmy to išlo podľa Paretovho pravidla, keď dvadsať percent zákazníkov tvorí osemdesiat percent biznisu. V tomto prípade sme sa nedohodli s niektorými prevzatými zákazníkmi na podmienkach, napríklad na výrobe súčiastok do mlynčekov na mäso.
foto Pasha Borsai
Koľko firiem ste doteraz kúpili?
Zatiaľ dve a komunikujeme s ďalšími šiestimi. Nekupujeme hocičo len do počtu a niekedy nás zaujíma len časť firmy. Snažíme sa robiť akvizície podľa odvetví aj geografie, aby sme boli prítomní na rôznych trhoch. Napríklad teraz nás zaujíma letecký priemysel, hlavne malé, ľahké lietadlá a drony.
Kde okrem Poľska ste nakupovali?
Ešte vo Švédsku a aktuálne riešime Taliansko a Nemecko. Doteraz sme výrobu vždy stiahli k nám na Slovensko, ale napríklad v Nemecku máme projekt, kde by som celú výrobu nechal tak, ako je. Dokonca by som tam ešte aj pridal nové projekty, aby sme nerozvíjali to isté na dvoch miestach v rámci Európy.
V oboch prípadoch ste kúpili len časť firmy?
Áno. My nekupujeme právnické osoby ani nepotrebujeme mať ich názov, máme vlastný brand a sme naň hrdí. Pri akvizícii chceme presunúť na Slovensko to, čo má ekonomický prínos a rastový potenciál. Nemáme záujem o budovy ani o väčšinu výrobných zariadení, pretože na Slovensku máme najmodernejšie stroje a k tomu na mieru ušitú robotizáciu a automatizáciu.
Okrem technológií sú ešte dve možnosti, prečo kúpiť firmu. Buď máte záujem o jej zákazníkov, alebo tým chcete odstaviť konkurenciu. Robíte to aj preto?
To je dva v jednom, nie? Je to ako káva s mliekom, jednoducho chutí lepšie. My neodstraňujeme konkurenciu, naším cieľom je spojiť to najlepšie, čo každý z nás má, pretože tak budeme silnejší v dnešných turbulentných časoch. Zároveň otvorene hovoríme, že nemáme problém s konkurenciou bojovať, ale má to význam? Spoločne vieme zarobiť viac.
Kupujete firmy, ste na pražskej aj bratislavskej burze, podnikáte po celom svete, prežili ste finančnú krízu, covid aj infláciu, máte nízku fluktuáciu zamestnancov a dalo by sa pokračovať. Musíte sa s niekým občas radiť alebo to všetko zvládate sám?
Toto nie je prvýkrát, čo dostávam takúto otázku. Nemám žiadneho konzultanta, ale nie som ani žiaden génius. Veľmi pozorne počúvam odborníkov, s ktorými sa stretávam. Nie vždy to viem pochopiť na prvýkrát, ale snažím sa. Práve rozmanitosť tém, ktoré riešim, mi dáva priestor stretávať sa s veľmi zaujímavými ľuďmi, ktorí majú neoceniteľné skúsenosti. Priznám sa, že som mal najskôr hendikep pýtať sa opakovane, keď som niečomu nerozumel, ale postupne som ho prekonal. Zároveň treba povedať, že naša firma už dávno nie je „one man show“. Máme tím kvalitných ľudí, s ktorými sa viem o jednotlivých veciach rozprávať – od riaditeľa výroby cez technického riaditeľa a šéfa vývoja až po finančného riaditeľa, ktorý získal ocenenie Najlepší finančný riaditeľ roka. Mali sme topmanažérov z rôznych západných krajín ako Nemecko či Francúzsko a nikto na Slovensku s nami nevydržal. Vraj veľa robíme.
Narazili ste už aj na niečo, čo vám nejde tak ľahko a vyčerpáva vás viac ako bežne?
To je ako pýtať sa, či je ľahké dvíhať vo fitku ťažké váhy. Nie je, ale človek tam ide dobrovoľne a potí sa, aj keby mohol zostať sedieť doma. Ale môžem povedať, že nás s manželkou nebavia formálne podujatia, kam človek chodí ukazovať nové šaty. Radi chodíme tam, kde vieme stretnúť zaujímavých ľudí a mať možnosť naučiť sa niečo nové. Avšak omnoho horšie ako náročné úlohy v práci dokážem občas psychicky znášať sledovanie televíznych novín.
Napríklad aj tie o znovuzvolení Donalda Trumpa za prezidenta? Čo to môže znamenať pre vašu firmu?
To je zložitá otázka. Biznisovo to bude veľmi turbulentné obdobie pre celý svet. Opäť vidíme, že všetky tie reči o demokratickom usporiadaní sveta, kde jeden líder nezmení nič, sa javia ako nezmysel, pretože za oceánom niekoho zvolili a celý svet zostane hore nohami. Myslím si, že od Trumpa by sa dalo učiť veľa vecí.
Čo napríklad?
Chlapskú a biznisovú odolnosť. Štvali ho zo všetkých strán, strieľali po ňom – a aha, je prezident. Jednoznačne je to silný človek.
Vnímate to ako odolnosť? Ja by som sa nebál hľadať tam aj prvky fanatizmu.
Áno, je to aj o psychickom nastavení a motívoch, prečo je niekto odolný. Neznamená to však, že sa musím apriori tešiť zo všetkého, čo sa bude diať. Naša firma sa snaží využívať to, ako sú dnes rozdané karty. Keď sa teraz stretávam s partnermi z Nemecka či Talianska a spýtam sa ich, či už veria, že bude zle, tak povedia, že teraz už áno. Dnes už nikto nepochybuje, že v Európe to bude komplikované a mnohé firmy sú už otvorenejšie myšlienke o prípadnom odovzdaní biznisu.
Necítite sa byť v takej situácii bezmocný, keď podľa vás jeden človek ovplyvňuje celý svet?
Priznám sa, že ja som chcel, aby voľby vyhral Donald Trump. Mne je to sympatické, že keď do človeka strieľajú, tečie mu krv a postaví sa, tak ešte aj zakričí: „Fight!“ Keď už chcem hodnotiť nejakého lídra, tak sa pýtam, či by som mu dal riadiť svoju firmu. Trumpovi by som dal.
No a necítite sa byť v takej situácii bezmocný?
Keď sa na to pozriete cez politiku, tak možno áno, ale keď tú myšlienku odložíte a budete o Donaldovi Trumpovi uvažovať ako o majiteľovi firmy, tak nie. On má teraz firmu, ktorá sa nazýva USA. Keď si uvedomíte, že riadi krajinu tak ako svoju firmu, mnohé veci vám začnú pripadať absolútne logické.
Vidíte v jeho politike nejakú príležitosť?
Áno. Napríklad v tom, že chce, aby firmy presúvali výrobu do Spojených štátov. Poprosil som kolegov aj ľudí z brandže, aby mi dali vedieť, keď na niečo natrafia, pretože by sme radi kúpili firmu v Spojených štátoch. Sme pripravení na partnerstvo a hľadáme možnosti na ďalší rozvoj. Začíname omnoho viac cestovať do USA, Kanady, Mexika a podobne.
Čo si od toho sľubujete?
Keď je niekde nejaká príležitosť, treba tam byť hneď fyzicky. Ešte lepšie je, ak o vás už vopred vedia, že vy ste ten, kto je ochotný zahryznúť sa do príležitosti. Prípadne navrhujeme riešenia sami.
