Američanom predal novú víziu rýchlosti a luxusu, no kým jeho posledný výtvor hviezdil vo filme Návrat do budúcnosti, v osobnom živote sa zmietal v škandáloch.
Niet pochýb o tom, že John Zachary DeLorean bol geniálnym inžinierom. Z temperamentného obchodného riaditeľa sa stal prototyp amerického vizionára, akými sú dnes Jeff Bezos či Mark Zuckerberg. V snahe vytvoriť najlepšie športové auto na svete sa nebál zahodiť všetky konvencie.
Svet si ho však pamätá aj ako zlodeja a podvodníka, ktorý oklamal a pripravil o milióny dolárov všetkých svojich partnerov. Jeho dlhoročný právny zástupca a verný obhajca Howard Weitzman po jeho smrti v roku 2005 pre Los Angeles Times povedal, že DeLorean mal jeden z najpokrivenejších pohľadov na dobro a zlo, s akým sa kedy stretol.
Ako sa teda z muža, ktorý stál za prvým americkým športovým autom, stala osobnosť s takou odsúdeniahodnou povesťou? Podobne ako jeho najväčší úspech – auto DMC-12, ikona filmov Návrat do budúcnosti, je oslavovaný pre svoju elegantnú fantazijnú víziu a zároveň zosmiešňovaný pre viacnásobné zlyhania.
Ako sa rodil génius
John Zachary DeLorean sa narodil 6. januára 1925 ako syn prisťahovalcov a vyrastal v robotníckej štvrti v Detroite. Jeho otec Zachary pracoval v automobilke Ford. Na internetovej komunite automobilových fanúšikov Drivetribe sa o ňom uvádza, že mu v kariérnom raste bránila slabá angličtina a problémy s alkoholom.
ALLSTAR PICTURE LIBRARY / ALAMY
Johnova matka Kathryn pracovala pre General Electric a snažila sa udržať pokoj v rodine. Denník Hemmings píše, že keď sa situácia doma zhoršila, Kathryn odviezla chlapcov k svojej sestre v Los Angeles. Špekulovalo sa, že John si práve počas týchto výletov obľúbil kalifornský životný štýl.
Jeho štúdium prerušila druhá svetová vojna, keď musel slúžiť v armáde, ale nakoniec sa stal inžinierom na Michiganskej univerzite. Svoju kariéru v automobilovom priemysle oficiálne začal v roku 1952, keď nastúpil do výskumného a vývojového tímu spoločnosti Packard Motor Car Company. Onedlho sa z neho stal hviezdou.
V roku 1956 získal miesto v General Motors ako inžinier divízie Pontiac. V tom čase bola GM najväčšou firmou na svete, ale Pontiac si len ťažko budoval svoj brand a nedokázal osloviť mladých. Práve tí tvorili obrovskú spotrebiteľskú silu, ktorá poháňala rodiacu sa automobilovú kultúru v krajine. Zdalo sa, že Pontiac vyrába len nudné autá pre starších.
Pontiac mal naozaj problémy, hovorí J. Patrick Wright v knihe On a Clear Day You Can See General Motors, ktorá sa stala bestsellerom. Bol takpovediac divíziou pre starých ľudí. „Keď DeLorean odchádzal,“ hovorí, „stal sa treťou najlepšou značkou v automobilovom priemysle, hneď po Chevrolete a Forde.“
news.com
Kým ostatní manažéri GM sa sústredili na stavbu majestátnych automobilov, DeLorean mal iné plány. Chcel na trh priniesť športovejšie vozidlá pre mladých ľudí, ktorých viac ako komfort zaujímala rýchla jazda. Keď v roku 1961 prevzal vedenie Pontiacu Pete Estes a DeLorean bol vymenovaný za hlavného konštruktéra divízie, využil príležitosť a nechal svoj tím konštruktérov, aby do stredne veľkého Pontiacu Tempest vložili veľký motor V8 s objemom 389 cm3 z plnohodnotného modelu Pontiac Bonneville. Výsledkom bolo obratné, ale bravúrne auto s nadmerným výkonom a pretekárskymi schopnosťami.
Malé auto s veľkým motorom
DeLorean ho nazval Pontiac Tempest LeMans GTO a vytvoril novú kategóriu automobilov, ktorá sa neskôr preslávila ako „muscle car“.
Automobilka GM však mala prísne pravidlá, ktoré zakazovali montovať veľké motory do menších vozidiel, aby boli rýchle. Najvyšší manažéri GM by teda nikdy neschválili GTO v takej podobe, v akej bolo navrhnuté.
Ako ukazuje dokumentárny film Dona Argotta a Sheena Joycea Framing John DeLorean, kde hlavnú rolu stvárnil Alec Baldwin, DeLorean vymyslel so súhlasom Estesa fintu, ako by sa jeho výtvor mohol predávať. Namiesto toho, aby sa auto predávalo ako samostatný model, väčší motor bol v ponuke ako voliteľný balík za 295 dolárov na modeli Tempest z roku 1964. Cena kupé s výbavou GTO sa začínala na 2 852 dolároch, cena kabrioletu na 3 081 dolároch.
Balík GTO sa stal okamžitým hitom. Objednávky sa len tak sypali. V prvom roku výroby GM predal viac ako 32-tisíc kusov GTO.
PAT MCNULTY / ALAMY
Pontiac Firebird z roku 1967
DeLorean bol za tento odvážny čin štedro odmenený a v roku 1965 predbehol niekoľko starších nádejných inžinierov a ako 40-ročný sa stal najmladším generálnym riaditeľom Pontiacu. O štyri roky neskôr ho vymenovali za najmladšieho manažéra Chevroletu a v roku 1972 sa stal šéfom severoamerických prevádzok GM v oblasti osobných a nákladných automobilov.
DeLorean bol nielen skvelým inžinierom, ale aj talentovaným marketérom. Pochopil niečo, čo ostatní vedúci pracovníci automobilového priemyslu zatiaľ prehliadali. O úspechu auta rozhodoval štýl v rovnakej miere ako použité súčiastky. „Nikto z týchto ľudí nevenoval pozornosť módnej stránke,“ hovorí Wright. Po tom, čo DeLorean predstavil model Firebird, jeho povesť presiahla hranice Detroitu.
DeLoreanov životný štýl pred predstavením GTO zodpovedal predstavám General Motors o ideálnom manažérovi: mal krátke vlasy, nosil obleky, bol ženatý a navštevoval tie správne spoločenské akcie. To všetko sa zmenilo po zrode „muscle car“. Stala sa z neho rocková hviezda.
Začal cvičiť, nosiť módne oblečenie a v roku 1968 sa po 14 rokoch manželstva rozviedol so svojou prvou manželkou Elizabeth Higgins, aby mohol tráviť viac času na západnom pobreží. Tam sa stretával s hollywoodskou elitou a randil s modelkami a herečkami ako Ursula Andress, Joey Heatherton a Tina Sinatra.
Úspech vďaka chamtivosti
Nový DeLorean bol drzý, arogantný a elitou GM opovrhoval, vďaka čomu mal s nimi zmiešané vzťahy. Za svoj úspech podľa Wrighta vďačil tomu, že nerobil, čo mu povedali, a riadil sa vlastným inštinktom. „Divízie zarábali peniaze a veľká časť zisku išla do prémií vedúcich zamestnancov. Svoje prémie milovali, aj keď sa im DeLorean znepáčil.“
V roku 1969 sa DeLorean oženil s herečkou Kelly Harmon, sestrou herca Marka Harmona známeho z NCIS a dcérou Toma Harmona, legendy univerzitného futbalu, vojnového hrdinu a športového hlásateľa. Kelly mala 20 rokov, on 44. Manželia si adoptovali syna Zacharyho, ale naďalej žili nekonvenčným životným štýlom a detroitskej spoločnosti sa vyhýbali.
„Ak vás práca neuspokojuje, idete robiť niečo iné aj pri plate 650-tisíc dolárov ročne,“ povedal John DeLorean po odchode z GM.
Okrem nekonvenčného životného štýlu jeho kolegom v GM vadilo aj presadzovanie menších a úspornejších áut.
Na jar 1973 sa však všetko zmenilo. Harmon a DeLorean sa rozviedli. Potom prišla neslávne známa prezentácia v Greenbrier. DeLorean mal predniesť prejav pred 700 vrcholovými manažérmi na konferencii manažmentu GM, ktorá sa konala trikrát do roka v hoteli Greenbrier v Západnej Virgínii. Jej témou bolo, ako nízka kvalita vyrábaných automobilov poškodzuje ekonomické výsledky GM. Jeho prejav bol príliš kritický. Jeho podriadení ho síce donútili zmierniť, ale neupravená kópia prezentácie sa dostala na verejnosť a uverejnil ju denník Detroit News. Proti DeLoreanovi sa obrátili jeho priaznivci aj odporcovia v General Motors. V apríli 1973 odstúpil.
O šesť mesiacov neskôr pre New York Times povedal, že „o túto prácu aj tak nestál, pretože vrcholový manažérsky post v GM spočíva v celodennom sedení na poradách. Ak vás práca neuspokojuje, idete robiť niečo iné aj pri plate 650-tisíc dolárov ročne.“
Automobilka snov
O päť týždňov neskôr už DeLorean žil úplne nový život. V 48 rokoch sa oženil s 23-ročnou supermodelkou Cristinou Ferrare a usadil sa v New Yorku, kde začal pracovať na založení vlastnej automobilky.
Spoločnosť DeLorean Motor Company bola oficiálne založená 24. októbra 1975 v Detroite. Plánom bolo postaviť to, čo DeLorean nazval etickým autom – teda bezpečným, udržateľným a s dlhou životnosťou. „Predstavoval si auto, ktoré by bolo najlepšie zo všetkých,“ hovorí dokumentarista Jordan Livingston, autor filmu o automobilke DeLorean: Living the Dream. „Chcel mať najlepší štýl, najmenší vplyv na životné prostredie, najlepšiu hodnotu pre zákazníka aj najlepšiu bezpečnosť.“
MOTORING PICTURE LIBRARY / ALAMY
V priebehu dvoch rokov spoločnosť DeLorean vytvorila prototyp stredného motora, ktorý prilákal investorov. Bill Collins, bývalý kolega zo spoločnosti Pontiac, ktorý bol kľúčovým hráčom pri tvorbe modelu GTO, skonštruoval prvý prototyp, z ktorého sa stal model DMC-12. S DeLorean spolupracoval aj zakladateľ Lotus Cars, Colin Chapman, ktorý prepracoval podvozok. Collinsa krátko nato prepustili.
Napriek tomu si dizajn vozidla získal priaznivcov. Za ikonickým vzhľadom kupé stál Giorgetto Giugiaro, taliansky dizajnér a zakladateľ spoločnosti ItalDesign, ktorý stojí aj za takými legendárnymi modelmi ako Alfa Romeo Iguana, Lotus Esprit, Ferrari 250 GT SWB Bertone, či Techrules Ren. Pri návrhu DeLoreanu vychádzal z koncepčného vozidla z roku 1970, ktoré navrhol pre Porsche a ktoré malo podobný klinovitý tvar a karosériu z nehrdzavejúcej ocele s krídlovými dverami. Jeho pohon zabezpečoval vzadu umiestnený motor V6 Peugeot-Renault-Volvo s objemom 2,85 litra, ktorý mal výkon 130 koní.
Ošiaľ okolo financovania
Počiatočný kapitál prišiel rýchlo, pretože DeLorean si vzal úver od Bank of America a obrátil sa aj na moderátora zábavnej Tonight Show Johnnyho Carsona, Roya Clarka a Sammyho Davisa Jr.
Peniaze získal aj prostredníctvom programu, v rámci ktorého predajcovia áut DeLorean získali akcie spoločnosti. DeLorean hľadal vládne rozvojové fondy na výstavbu továrne.
Kritici boli nadšení zo vzhľadu auta. Nemalo však dostatočný výkon, ponúkalo len veľmi slabé jazdné vlastnosti a nebolo ani príliš bezpečné, ani úsporné.
Vo februári 1978 Business Week informoval, že automobilka „flirtovala s Kanadou, Španielskom, Pensylvániou, Ohiom aj rodným Detroitom“. Ale po tom, čo uzavrel predbežnú dohodu s americkým ministerstvom obchodu a vládou Portorika o výstavbe továrne na bývalej leteckej základni, dostal DeLorean lepšiu ponuku od britskej vlády na výstavbu továrne v Severnom Írsku, na kravskej pastvine kúsok od Belfastu.
Celková investícia predstavovala viac ako 100 miliónov dolárov vo forme pôžičiek a záruk britskej vlády a desiatky miliónov od súkromných investorov. Zdalo sa, že všetko je pripravené.
Peniaze však veľmi rýchlo zmizli.
„Najväčší problém bol v tom, že podľa prvého podnikateľského plánu, ktorý bol vypracovaný po príchode projektu do Severného Írska, bolo jasné, že nám peniaze dôjdu v deň, keď vyrobíme prvé auto,“ hovorí Barrie Wills, autor knihy John Z, Delorean a ja, ktorý bol v tom čase riaditeľom nákupu a dodávok spoločnosti DMC a potom jej konečným CEO. „Vždy sme to vedeli, a preto sme boli neustále pod tlakom, aby sme sa pokúsili presvedčiť britskú vládu, aby nám dala o niečo viac peňazí. Ale to sme neočakávali.“
Politika im nebola naklonená
Sedem mesiacov po položení základov továrne v Belfaste sa v Británii dostala k moci Konzervatívna strana Margaret Thatcherovej. Tá dohodu, ktorú labouristi uzavreli s Američanmi, neschvaľovala. „Nesúhlasila s akýmikoľvek vládnymi investíciami do súkromného priemyslu,“ vysvetľuje Wills.
Potom mala v januári 1981 prvá vlna automobilov problémy s kontrolou kvality, čo v USA viedlo k negatívnym titulkom. Auto nemalo dostatočný výkon, ponúkalo iba veľmi slabé jazdné vlastnosti a nebolo také prelomovo bezpečné a úsporné ako DeLorean sľuboval.
Finančná kríza rástla. Prišiel plán reštrukturalizovať spoločnosť a previesť ju na burzu ako DeLorean Motors Holding Company (DMC). Navrhovaná ponuka akcií by síce obohatila DeLoreana, väčšinového akcionára spoločnosti, o približne 120 miliónov dolárov, ale všetci tí, ktorí mali len opcie (napríklad predajcovia automobilov, ktorí sa zapojili do programu investorov z radov predajcov), by zostali takmer bez ničoho. Pre Margaret Thatcher a britskú vládu by to bol mimoriadne nevýhodný obchod.
„Thatcher bola pobúrená,“ hovorí Livingston, „a prerušila všetky ďalšie investície do americkej spoločnosti, pričom na závod v Belfaste uvalila nútenú správu. Nakoniec bolo vyrobených len 9-tisíc kusov auta DMC-12, z ktorých sa približne 6-tisíc predalo spotrebiteľom.“
Podvodník alebo spasiteľ
DeLorean napriek všetkému ubezpečil vedenie DMC, že peniaze sú na ceste. Íri v Belfaste vtedy podľa Livingstona verili všetkému, čo DeLorean povedal. „Keď John DeLorean prišiel na inšpekciu, bol to podobný pocit, akoby prišiel George Clooney alebo Brad Pitt. Vošla rocková hviezda so supermodelkou. Ľudia boli úplne ohromení.“,
Mnohí dodnes považujú šéfa automobilky za spasiteľa, bez ohľadu na to, čo sa o ňom hovorí. „Každý, od taxikárov cez barmanov až po hotelových recepčných, má čo povedať o Johnovi DeLoreanovi. Zanechal v tunajšej komunite neuveriteľnú pečať,“ hovorí Livingston.
Reed Saxon/AP
John DeLorean po zatknutí
Ako sa mu to podarilo? Práca v DMC bola pre väčšinu z nich nielen prvým zamestnaním, ale aj jednou z najlepšie platených a najzmysluplnejších prác, akú kedy mali. „Prišiel na miesto, kde bola takmer 80-percentná nezamestnanosť a vytvoril tu kvalifikované pracovné miesta, na ktoré mohli byť ľudia hrdí.“
Čo bolo s investormi
Wills hovorí, že skupina v USA vedená finančníčkou Jeanne Farnan údajne zháňala peniaze pre spoločnosť. Podľa správy v denníku Washington Post tvrdila, že našla investorov ochotných vložiť 10 miliónov dolárov ako súčasť finančného balíka na záchranu firmy krátko predtým, ako vládou vymenovaní správcovia konkurznej podstaty plánovali vyhlásiť spoločnosť DeLorean za skrachovanú. Konečné dokumenty o pôžičke poslala spoločnosti DeLorean ráno 19. októbra 1982, čo bol posledný deň predtým, ako by čelila likvidácii.
Bolo to príliš dobré na to, aby to bola pravda. „Boli to peniaze, ktoré by správcovia konkurznej podstaty nikdy neprijali,“ hovorí Wills. Podľa denníka Washington Post Farnan čelila trestnému vyšetrovaniu zo strany FBI a prokuratúry vo Washingtone. Za trestný čin pohŕdania súdom si nakoniec odsedela päť mesiacov. DeLorean však dokumenty nikdy nepodpísal. Zrejme mal iný plán.
Náhle zatknutie
Wills sa po dlhom dni v kancelárii vrátil domov, najedol sa a išiel spať. Okolo ôsmej večer mu zavolal jeden z nových britských vládnych nadriadených spoločnosti a povedal mu, aby zvolal všetkých zamestnancov a nadobro zatvoril obchod. Bol to preňho šok.
„Všetkých kľúčových ľudí sme si držali v nádeji, že spoločnosť bude reštrukturalizovaná a že sa nejak nájdu finančné prostriedky, ktoré ju opäť oživia,“ hovorí Wills. Vedel, že situácia je zlá, ale nechápal, prečo to bolo také urgentné.
Pochopil to až ráno. Zapol si televíziu BBC, odkiaľ sa dozvedel, že DeLoreana zatkla FBI na základe videonahrávky, počas ktorej údajne súhlasil s plánom predať 220 kilogramov kokaínu v odhadovanej hodnote 24 miliónov dolárov v nádeji, že to zabezpečí dostatok hotovosti na udržanie jeho firmy nad vodou.
Doug Pizac/AP
Wills sa po tom, čo sa dozvedel túto správu, musel postaviť pred zamestnancov. „Dospelí muži tam plakali,“ hovorí. Za menej ako 24 hodín sa dostali od správy, že peniaze sú na ceste, k tomu, že ich šéf, ktorého napriek jeho odvahe zbožňovali, bol zatknutý na základe obvinenia z drogovej trestnej činnosti. O týždeň neskôr DMC vyhlásila bankrot.
Nasledoval súdny proces, počas ktorého DeLoreanov advokát Howard Weitzman tvrdil, že FBI sa podarilo chytiť zúfalého podnikateľa do pasce, pretože vedela, že urobí čokoľvek, aby zachránil svoj podnik.
Dôkazy naznačovali, že Weitzman mal pravdu. Podľa viacerých vtedajších správ dohodu DeLoreanovi predložil platený informátor FBI. Keď DeLorean povedal, že nemá hotovosť, aby za drogy zaplatil vopred, informátor sľúbil, že zabezpečí financovanie, pokiaľ dá svoju firmu ako zálohu. Hoci DeLorean s týmto plánom naznačil súhlas, drogy nikdy neprevzal.
Podľa všetkého za ne ani neplánoval zaplatiť. Obchod s kokaínom bol ďalším podnikateľským zámerom, do ktorého DeLorean nevložil ani cent vlastných peňazí. Vláda sa domnievala, že jeho súhlas s odovzdaním kontroly nad svojou spoločnosťou znamenal, že je ochotný sa zapojiť do obchodu s drogami.
DeLorean im však neodovzdal kontrolu nad spoločnosťou DeLorean Motor Cars Limited ani nad spoločnosťou DeLorean Motor Company. Namiesto toho súhlasil s tým, že im poskytne kontrolu nad spoločnosťou DMC, Inc. – neaktívnou schránkovou spoločnosťou, ktorá nemala žiadny majetok. DeLorean teda podvádzal aj podvodníkov.
Po necelých 30 hodinách rokovania bol DeLorean zbavený všetkých obvinení.
Bol to len začiatok
Jeho právne problémy sa tým však len začali a čakali ho ešte procesy za spreneveru a podvody zo strany federálnych prokurátorov a vyšetrovanie britských úradov. Nikdy nebol odsúdený.
Účtovníci však takmer dvadsať rokov vymáhali na civilnom súde necelých 100 miliónov dolárov pre veriteľov spoločnosti DeLorean Motor Company.
Väčšina z nich pochádza od účtovníckej spoločnosti Arthur Andersen, ktorá bola uznaná vinnou z nedbanlivosti a porušenia zmluvy pri audite zaniknutej automobilovej spoločnosti. Porota v štáte New York v marci 1998 nariadila firme zaplatiť 46,2 milióna dolárov veriteľom a akcionárom automobilky za to, že v rokoch 1978 a 1979 poskytla zavádzajúce audítorské posudky o automobilke.
Neskôr sa dohodli na vyrovnaní vo výške 27,2 milióna dolárov. Skorší súvisiaci súdny spor, ktorý proti účtovníckej firme podala britská vláda, bol urovnaný v roku 1997, pričom Arthur Andersen súhlasil so zaplatením odhadovanej sumy 35 miliónov dolárov.
DeLorean, ktorý bol dohnaný až k bankrotu, musel predať svoj dom v New Jersey. Takmer 500-hektárový majetok od neho kúpil Donald Trump a dnes je z neho známy golfový klub Trump National Golf Club.
DeLoreanovi sa okrem biznisu a majetku rozpadla aj rodina. Ferrare ho po súde kvôli kokaínu opustila a so sebou vzala aj dcéru Kathryn a Zacharyho. „Určite to naňho malo okamžité následky,“ hovorí Zachary, ktorý má teraz 47 rokov. „Veď ako by, dopekla, nemohlo mať?“
DeLorean zomrel 19. marca 2005 v nemocnici Overlook Hospital v Summite v New Jersey na komplikácie po mŕtvici. Mal 80 rokov a žil v jednoizbovom byte v Bedminsteri so svojou štvrtou manželkou Sally.
Dnes už Zachary DeLorean svojho otca neobviňuje. „Všetci robíme v živote rozhodnutia a niektoré z nich sú správne a niektoré nesprávne,“ hovorí. Keď sa ho však opýtame na otcov odkaz, Zachary je rovnako nerozhodný ako všetci ostatní.
„Na jednej strane som na svojho otca hrdý,“ hovorí. „Na druhej strane by som to celé najradšej vyhodil do vzduchu.“
Článok vyšiel na Forbes.com. Autorom je Chuck Tannert.