Učí matematiku a informatiku a v školstve pracuje už viac ako tri dekády, no medzičasom si odskočila aj do finančníctva, aj do IT firmy. Deti sú často oveľa múdrejšie, ako si myslíme, hovorí Dagmar Môťovská.
Jej vzorom a v skutočnosti aj dôvodom, prečo sa rozhodla študovať matematiku a informatiku na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave, bol jej učiteľ na základnej škole, profesor Milan Hejný. Tento známy matematik a odborník na vyučovanie matematiky je autorom takzvanej Hejného metódy vyučovania matematiky. Dagmar Môťovská bola neskôr pár rokov aj jeho kolegyňou na základnej škole a stala sa prvou Slovenkou, ktorá získala certifikát odbornej garantky pre vyučovanie Hejného metódy.
Hovoríte, že vás učenie stále baví. Nezažili ste obdobia, keď to bolo inak? Učiteľstvo je náročná práca a mnohí učitelia počas kariéry vyhoria…
Isteže, ale myslím si, že ja som si to vyhorenie odkrútila vopred. Mám tri deti, dnes sú už všetky dospelé, ale keď boli v školskom veku, často som to už nezvládala. Bolo pre mňa náročné riešiť tie isté problémy v škole aj doma. Bolo to ťažké obdobie. Ja som prišla z práce a ony, samozrejme, chceli, aby som im pomohla s nejakým projektom, s nejakou úlohou… Priznávam, to som občas nezvládala. Vtedy som si hovorila, že je to škoda a musím to nejako zmeniť. Aj preto som dosť dlho robila mimo školstva, vo finančníctve. Myslím si, že mi to veľmi pomohlo, dokonca že by mal také niečo skúsiť každý učiteľ – odísť pracovať niekde inde, aj keď len na určitý čas.
Prečo?
Keď sa presuniete do iného sektora a robíte niečo celkom iné, získavate širší pohľad na vec, na spoločnosť, na svet. Mohli by si to vyskúšať aj ľudia z iných odvetví, prejsť do inej oblasti a zistiť, ako to tam funguje.
V čom vám to pomohlo?
Myslím si, že učiteľ je príkladom pre žiakov, je pre nich aj zdrojom inšpirácie, preto je dôležité, aby im vedel poskytnúť pohľad, ktorý nie je len jednostranne zameraný. Ako učitelia sa často sťažujeme, že máme veľa hodín; že neustále zažívame stres; keď zazvoní zvonček, musíme bežať na hodinu; máme veľa povinností, ktoré ľudia zvonka ani len nevidia; že nemáme žiadny home office a podobne. Keď si učitelia zažijú, ako to funguje v iných povolaniach, pochopia, že sú tam určité výhody, ale aj nevýhody. Spolu s tým zároveň získavate nielen rozhľad, ale aj toleranciu, trpezlivosť.
Pracovali ste na Bratislavskej opčnej burze. Čomu konkrétne ste sa venovali?
Išlo o experimentálny projekt, ktorý bol veľmi zaujímavý po matematickej stránke. Práve preto ma na tú pozíciu aj prijali. Celé to vzniklo v deväťdesiatych rokoch, keď aj na burze pochopili, že okrem ekonómov potrebujú aj ľudí, ktorí vyštudovali matematiku a fyziku, pretože ten projekt si to vyžadoval. Neskôr som na podobnej pozícii pracovala aj na Burze cenných papierov
Viem, že ste pracovali aj v softvérovej firme.
To je pravda. Väčšinou som zo školstva odchádzala nielen kvôli zmene náplne práce, ale aj kvôli financiám. V tom čase som domácnosť ťahala sama a to bolo pre učiteľku veľmi ťažké, vtedy som už mala tri malé deti. Motiváciou boli aj peniaze, prečo to nepriznať, je to fakt. Ten rozdiel bol veľký. Keď som napríklad nastúpila na opčnú burzu, môj plat v porovnaní s učiteľským platom narástol päť násobne. To je rozdiel, pri ktorom si poviete, že je to až šokujúce. Podobne to bolo aj s tou softvérovou firmou.
Počas vyučovania si občas uvedomím, ako veľmi ma učenie stále baví. Som za to vďačná a zároveň si hovorím, ako je to možné po toľkých rokoch.
Učitelia sú dodnes nedocenení. Myslíte si, že sa to môže výraznejšie zmeniť?
Učiteľov je veľmi veľa, podobne ako lekárov, takže zvýšiť mzdy takej veľkej mase ľudí by bolo, samozrejme, drahé, ale keď sa pozriete napríklad na taxikárov, tí sa vedia zomknúť. Alebo aj iné skupiny. Učitelia nie… Myslím si, že je to aj pre ich pomerne nízke sebavedomie. Neveria si.
Prečo?
To neviem, ale keď sa pozriete na iné modely školstva, ktoré nám môžu byť vzorom, tam sú učitelia ohodnotení zásadne lepšie. S tým súvisí aj to, akí kvalitní tí učitelia sú.
Takže ak sú platy učiteľov nízke, spoločnosť nemôže očakávať top kvalitu.
Presne tak. Ale, samozrejme, tu prirodzene vzniká polemika, čo bolo skôr – sliepka alebo vajce. Lenže isté je, že ak budú platy učiteľov nízke, nedá sa čakať, že kvalita vzdelávania pôjde nahor.
Vy osobne ste vždy chceli byť učiteľkou?
Áno. Ja som už ako malá učila všetky moje bábiky – aj mladších súrodencov. (smiech) V tomto ma veľmi ovplyvnil môj učiteľ, pán profesor Hejný. Učiť som chcela vždy, ale možno by som si vybrala iný predmet, lenže práve on ma pritiahol k matematike. Zmenilo mi to celý život. Bol mojím učiteľom na druhom stupni na základnej škole. V jeho šľapajach som potom išla na pedagogický odbor matematika a informatika na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave.
archív Dagmar Môťovskej
Aké boli vaše učiteľské začiatky?
Ešte ako študentka som učila na čiastočný úväzok na základnej škole v Petržalke, kde učil aj profesor Hejný, takže sme boli spolu v kabinete. Najskôr som učila na druhom stupni, ale neskôr aj na iných stupňoch, od škôlkarov až po vysokoškolákov.
Ako sa učí matematika na materskej škole?
Vysvetlím: Hejného metóda je prepracovaná metóda, ktorá vznikala päťdesiat rokov a pôvodne začínala na prvom stupni, neskôr prenikala aj na druhý stupeň. Následne sa táto metóda rozvinula aj pre materské školy, dnes to dokonca smeruje ešte k menším deťom. Je to späté s filozofiou, čím skôr dieťa naberie návyky argumentovať, pýtať sa, tým je vyučovanie efektívnejšie.
Ako by ste jednoducho vysvetlili, v čom táto metóda spočíva?
Princípy Hejného metódy boli v časoch svojho vzniku až šokujúce. S postupom času naozaj vidíme, že ďaleko predbehla svoju dobu. Z dnešného pohľadu to už také šokujúce nie je. Táto výuka je dynamickejšia a otvorenejšia, je zameraná na dieťa, na žiaka. Čo sa týka matematiky, ide o konštruktivistické vyučovanie, keď si deti samy utvárajú všetky poznatky a objavujú matematické princípy. Na rozvoj logiky a kritické ho myslenia je matematika najlepší predmet.
Takže učiteľ je pri deťoch len ako „sprievodca“?
Áno, ako taký moderátor, sprievodca. Matematické objavovanie je na deťoch.
Povedzme to na príklade. Ako deti samy pochopia napríklad Pytagorovu vetu?
Pytagorova veta nie je z prvých, základných princípov matematiky, ale dá sa to ilustrovať aj na tom. Ak chcem, aby žiaci prišli na princíp Pytagorovej vety, potrebujem, aby postupne vo vzdelávaní robili sériu konkrétnych krokov – aby v materskej škole robili to, na prvom stupni základnej školy niečo ďalšie, na druhom stupni už prirodzene „objavili“ Pytagorovu vetu. Vezmime si iný príklad, napríklad zlomky alebo záporné čísla. U nás je to nastavené tak, že sa ich žiaci učia až na druhom stupni základnej školy. Bohužiaľ, na prvom stupni sa to nevyučuje, ale paradoxne v materskej škole sa ich môžu učiť na „primeranej úrovni“. Medzi škôlkou a druhým stupňom základnej školy je – čo sa týka zlomkov – pauza.
Prečo to nenadväzuje?
Pretože obsah učiva pre materské školy a prvý stupeň tvoria iní ľudia, nie je to previazané, čo je škoda. Deti na druhom stupni preto nemajú na čom stavať. Zrazu musia hovoriť čitateľ, menovateľ, zlomková čiara… Hejného metóda je podľa mňa úžasná v tom, že všetky poznatky sa vyvíjajú postupne. Malé detičky už vedia, čo je pol jabĺčka, potom začneme pracovať so štvrtinou, a to nielen jabĺčka, ale aj papiera, tyče, pizze; alebo na hodinách – polhodina, štvrťhodina. Deti majú takýchto modelov veľa a pracujú s nimi. Tieto poznatky sa postupne nabaľujú a nakoniec samy prídu na to, ako sa zlomky sčítavajú a odčítavajú. A keď prídu do šiesteho ročníka, keď majú v osnovách zlomky, už tomu rozumejú. V šiestom ročníku sa ešte k tomu dozvedia nejaký vzorec, ako sa tie zlomky matematicky sčítavajú. Lenže tú logiku za tým už chápu.
Na koľkých školách na Slovensku sa vyučuje Hejného metódou?
To je ťažká otázka. Sú učitelia, ktorí hovoria, že touto metódou učia, ale pritom ňou reálne neučia a naopak. My (v neziskovej organizácii Indícia, pozn. red.) to vieme zistiť aj podľa toho, koľko týchto učebníc si školy objednávajú, keďže sme jediným distribútorom týchto textov. Ale odhad la by som, že je to okolo dvadsaťpäť až tridsať percent škôl.
Ako sa líši učebnica napísaná podľa Hejného metódy od tej, ktorú na matematiku využíva väčšina škôl?
Línie tejto výuky sú dlhodobo pre myslené a odskúšané, všetko je pre myslene votkané do každého roč níka. V porovnaní s tým, keď dnes niekto súťaží o tvorbu novej učebnice, zväčša na ňu dostane pol roka alebo rok času. To je obrovský a zásadný rozdiel.
Čo si myslíte o klasickej učebnici matematiky?
Je dobrá, ale ťažko sa dá podľa nej učiť konštruktivisticky. Napríklad zlomky sa podľa nej preberajú od septembra do novembra, potom si deti napíšu písomku a už zlomky „vedia“ a idú ďalej na novú tému, na desatinné čísla. Lenže takto to v matematike nie je, za ten krátky čas sa nedajú objaviť tie veci, ktoré dokáže me objaviť vďaka tomu, že sa to vinie od začiatku vzdelávania až do konca.
archív Dagmar Môťovskej
V testovaní Pisa sa slovenskí žiaci stále viac prepadávajú. Aký je problém v školstve?
Hlavný problém podľa mňa spočíva v tom, že sa dopredu hýbeme veľmi pomaly. Neviem prečo, ale u nás na Slovensku nesmierne dlho trvá, kým sa do výuky presadia nové poznatky a objavy.
Sme nedôverčiví voči novým poznatkom? Bojíme sa zmeny, alebo čím to je?
Naozaj neviem. Mňa teraz napríklad veľmi „chytila“ téma nadaných žiakov. Aj v tejto oblasti už máme rôzne nové poznatky, z ktorých vyplýva, že s nimi treba pracovať inak, ale naše školstvo na to ešte stále nereaguje. Jednoducho všetko, na čo sa v oblasti vzdelávania príde, sa do nášho školstva dostáva s veľkým oneskorením. Na súkromných školách je to zvyčajne lepšie. Škola, kde teraz pracujem ja, napríklad okrem iného využíva tandemovú výuku.
To znamená, že na jednej hodine sú dvaja pedagógovia?
Áno. Takto napríklad učím aj v Trnave (v súkromnej škole Besst, pozn. red.). V čom spočívajú výhody takejto výuky? Rozptyl medzi žiakmi sa stále zväčšuje, niektorí žiaci sú v nejakom predmete veľmi dobrí až excelentní, iní sú oveľa slabší. V inom predmete to môže byť naopak, ale ten rozptyl tam je. Dvaja učitelia na hodine pomáhajú práve v tomto. Okrem toho ja napríklad na matematike robím aj tandem s učiteľkou angličtiny. Učíme sa matematiku a zároveň máme angličtinu a je to previazané. Mám aj blok so slovenčinou. V tandeme mám aj predmet stratégie, čo je podľa mňa pre deti úžasná vec.
V čom to spočíva?
Žiakov sa snažíme naučiť premýšľať nad rôznymi stratégiami, hernými, ale aj životnými. Problém dnešnej doby spočíva aj v tom, že veľa aktivít, ktoré robíme, sú výsledkom nestrategického, nelogického rozmýšľania. Príde nejaký impulz či požiadavka a my sa hneď na niečo vrhneme, na klikáme si niečo na počítači a bez rozmyslu začneme robiť veci, ktorými vlastne len mrháme energiou, pretože sme si to vopred poriadne nepremysleli. Takýto spôsob fungovania zároveň znamená, že sa nám nerozvíjajú mozgové synapsie. Náš hlavný cieľ na stratégiách je, aby deti vopred rozmýšľali, aby si premysleli, čo presne chcú robiť a aký cieľ chcú ideálne dosiahnuť. Pri menších deťoch je to, samozrejme, prispôsobené veku.
Keď ste spomenuli technológie, čo podľa vás deťom spôsobuje to, že sú veľmi často a dlhodobo vystavené mobilom, počítačom? Ako ich to ovplyvňuje?
To je ťažká téma a ja sa neodvažujem o tomto veľmi špekulovať. Pravdou je, že ja ako človek „skôr narodený“ som zažila veľké rozdiely – informatiku som sa kedysi učila ešte na veľkých sálových počítačoch. Technológie nesmierne rýchlo napredujú. Zažila som aj dobu, keď mobily vôbec nebo li, potom dobu, keď postupne začína li, a súčasnosť, keď ich už má každý a všade. Dosť sa obávam toho, čo to robí s pozornosťou detí, čo to robí so zrakom, závislosťami… O dosahoch si však netrúfam uvažovať.
Triedny učiteľ v prvom ročníku je dôležitý. To je postava, od ktorej budú deti odvíjať aj svoj vzťah k škole ako takej.
Spomínali ste nadané deti – vráťme sa k tomu. Hovorili ste, že sa vám tam nepáči prístup, aký k nim máme v školách. V čom je podľa vás problém?
Na školách sa už dnes veľa prispôsobujeme žiakom, ktorí majú nejaké problémy, či už sú to žiaci s Aspergerovým syndrómom, ADHD, deti na vozíčku, deti s načúvacím prístrojom alebo inými poruchami a znevýhodneniami. Ale aby ma niekto nepochopil zle – to, že ich naše školstvo podporuje, je skvelé. Pravdou však je, že na hodine nakoniec učiteľ vždy čaká na tých posledných, na tých najpomalších… Ja sa pýtam, kto sa bude starať o tých prvých, o tých talentovaných? Nie všetky deti sa dostanú na výberové školy, sú aj na bežných školách. Myslím si, že toto nastav nie napokon vplýva aj na už spomínané výsledky Pisa testov a má to vplyv na to, že najlepší študenti odchádzajú zo Slovenska študovať inde. Nebojujem proti tým najpomalším, bojujem za to, aby aspoň časť tej špeciálnej pozornosti dostali aj tí najšikovnejší žiaci.
Aké je riešenie?
Riešenia sú už vymyslené, nemusíme vymýšľať koleso. Je veľa modelov, ktoré by sa dali použiť, problém je v tom, že my nad nimi ani len ne uvažujeme, a tak prichádzame o talent. Niekedy by pomohlo „iba“ tých to žiakov a žiačky nepokaziť, „iba ich nechať“. Na škole máme veľa asistentov, špeciálnych pedagógov, ktorí sa venujú tým slabším. Ja by som chcela, aby sa aspoň jeden alebo dvaja venovali aj tým nadaným.
Mnohým rodičom stále záleží viac na tom, aby mali ich deti hlavne dobré známky, a tak sa deti často oveľa viac venujú predmetom, ktoré im nejdú, ktoré ich nebavia, a nemajú čas venovať sa niečomu, čo ich v škole naozaj baví. Prečo je to tak?
Je to tak a je to veľmi smutné. Myslím si, že je tam veľký tlak spoločnosti aj rodičov, a preto aj školy s nimi túto hru hrajú. Poviem vám príklad z môjho detstva. Ja som sa ešte učila aj ruštinu. Vtedy mi učitelia hovorili, že za nimi chodili rodičia a prosili ich, aby ich dieťa malo hlavne jednotku z ruštiny, bez ohľadu na to, čo vie. Hlavná je tá jednotka. O pár rokov, keď prišla revolúcia, ruštinári museli začať učiť angličtinu, mnohí sa prekvalifikovali. A potom sa niečo stalo – tí rodičia za nimi zrazu chodili a hovorili im niečo iné. Že nevadí, keď bude mať dcéra dvojku, hlavne aby rozumela. Otvorili sa im obzory, ľudia pochopili, čo je ten vyšší cieľ. To, že bude môcť niekam ísť a dohovoriť sa, prečítať si knihu, študovať, je dôležitejšie ako známka na vysvedčení. Problém spočíva v tom, že ľudia sa pozerajú len na ten nižší cieľ.
Čo sa musí stať, aby sme si ako jednotlivci aj spoločnosť uvedomili hodnotu vzdelania? Musíme padnúť na dno, aby sme pochopili, že takto to ďalej nejde?
Obávam sa, že to tak nefunguje. A, bohužiaľ, tí šikovní odchádzajú. To je obrovská škoda. Ak to nepochopíme, krajina bude stále viac zaostávať.
Poďme k osobnejšej téme. Viem, že okrem dvoch vlastných biologických detí ste vychovali aj adoptovaného rómskeho chlapca. Čo vás k tomuto kroku viedlo? Veľa ľudí také niečo nespraví, zvlášť keď majú dve vlastné deti.
Verte, že veľa ľudí nad tým aj rozmýšľa. Hoci to možno nakoniec ne spravia, ale premýšľajú nad tým. Keď sme si adoptovali syna, veľa ľudí ma zastavovalo a hovorilo mi, že nad tým uvažovali. Viacerí si aj po rozhovore so mnou dieťa naozaj adoptovali. U mňa to bolo dané tým, že som vždy chcela mať adoptované dieťa. Počas gymnázia sme chodievali do detských domovov pohrať sa s deťmi. Tam som to prostredie spoznáva la a hovorila som si, koľko je takých detí, ktoré by potrebovali lásku a pozornosť.
Okrem toho, že ste si adoptovali dieťa, adoptovali ste si rómske dieťa. Na konzervatívnom Slovensku je to stále nezvyčajné…
Za tým bol môj manžel. Povedal mi, že keď už ideme urobiť dobrú vec, tak nebudeme mať žiadne obmedzenia.
Zažili ste aj nesúhlasné pohľady?
Samozrejme, zažívala som ich veľmi často a veľmi veľa. Už v škôlke sa so synom niektoré deti nemohli hrávať a podobne. Pamätám si, ako chcel robiť to isté ako jeho sestra, lebo s mojou biologickou dcérou sú rovnako starí. Vtedy mal päť rokov. A keďže jeho sestra chodila nakupovať do obchodu, tak chcel aj on. Keď prišiel do obchodu, peniaze držal v ruke, ale už od dverí naňho začali kričať: „Ty cigáň, čo tam kradneš?“ Ja som si najskôr hovorila, že som ho tam asi nemala poslať, ale to predsa nie je riešenie. Tak som stála pri ňom.
Kto je Dagmar Môťovská?
Dlhoročná učiteľka matematiky a informatiky, ktorá učí deti od materskej škôlky až po študentov na vysokých školách. Je to prvá Slovenka, ktorá získala certifikát odbornej garantky pre vyučovanie Hejného metódy. Okrem toho pôsobí ako školiteľka pedagogických zručností, lektorka kurzov na rozvoj tímovej spolu práce, komunikácie, vedenia ľudí či motivácie a venuje sa deťom z detských domovov, rizikovej mládeži, nadaným deťom, pomáha vychovávateľom či dobrovoľníkom. Založila neziskovú organizáciu Púpava, ktorá sa už dvadsať rokov venuje zážitkovej výchove. Pôsobila na SZŠ Bajkalská v Bratislave, aktuálne učí na škole Besst v Trnave. V roku 2020 bola finalistkou súťaže Učiteľ Slovenska.
Ako ho prijali vaše biologické deti? Išlo to ľahko?
Bolo to ťažké, ale to bolo dané aj tým, že keď k nám prišiel, mal už štyri roky, nebol bábätko. Z detského domova bol trebárs zvyknutý, že nemal neobmedzený prístup k potravinám, takže keď k nám prišiel, napríklad sa napchával chlebom, aj keď z toho vracal. Alebo nám rozobral magnetofón, vodovod…
Prečo?
Lebo bol zvedavý, ako to funguje. (smiech) Veľa vecí bolo preňho veľmi ťažkých. Napríklad často padal, lebo v detskom domove nemali prahy. Padal doma, padal na chodníku… Moje deti ho prijali, ale tiež to malo svoje úskalia. S dcérou si zažil všeličo, hlavne preto, že sú rovnako starí. Raz sa pre niečo pohádali a dcéra mu povedala, že keď bude zlý, mama ho vráti do domova. A on na to: „Aj ty keď budeš zlá, mama ťa tiež dá do domova.“ Dcéra mu hovorí: „Mňa nemôže dať do domova, ona je moja naozajstná mama.“ Syn sa chvíľu zamyslel a povedal jej: „A mňa moja naozajstná mama mohla dať do domova?“ Vtedy to dcéra pochopila a veľmi sa rozplakala. Pochopila, že každý môže stratiť všetko…
Aký majú teraz vzťah?
Fantastický. Sú ako jedna duša, aj keď žijú každý v inom štáte. On v Prahe, dcéra v Nórsku. Ale stále o sebe najviac vedia.
Keď to už spomínate, druhý syn zostal na Slovensku?
Nie, ten žije v Rakúsku. Nevychovávala som ich tak, aby odišli, ale vychovala som ich tak, aby mali možnosť rozhodnúť sa.
Čo by ste poradili rodičom, ktorí o adopcii premýšľajú?
Pre mňa to bola jedna z najlepších vecí, ktoré som v živote urobila. Výsledkom tohto rozhodnutia bolo veľmi veľa dobrého, ale… na to dobré si treba počkať. To, aký vzťah má dnes moja dcéra s mojím adoptovaným synom, na to si bolo treba počkať. Najskôr to bolo ťažké. Asi by som im teda poradila, že ak si myslia, že majú dosť síl a trpezlivosti, nech do toho určite idú, lebo potom to bude stáť za to. Ale ak o tom po chybujú, ak už teraz ledva stíhajú, tak potom radšej nie.
Vráťme sa na záver ku školám, k otázke, ktorá trápi mnohých rodičov – ako čo najlepšie vybrať základnú a strednú školu? Čo by ste im poradili?
To je ťažká a dosť komplexná otázka. Myslím si, že často sa hodnota súkromných škôl nadhodnocuje, ale niekedy sa aj nedoceňuje, veľmi to závisí od konkrétnej školy. Moja skúsenosť je, že vo všetkých školách, ktoré sú čo i len trošku iné akýmkoľvek spôsobom, bývajú lepšou voľbou. Patria do toho aj súkromné školy, ale aj cirkevné alebo školy zamerané na jazyky, umenie, šport, na čokoľvek. Jednoducho vidím, že je v nich viac dobrej energie, či už zo strany pedagogického zboru alebo zriaďovateľov. Väčšinou majú veľa dobrých nápadov a vôle robiť veci lepšie. A zvyčajne sú tam ľudia, ktorí nerezignovali, a to je samo o sebe veľkou hodnotou. Ale nemusí to platiť pre každého.
Často sa hovorí, že v živote človeka je veľmi dôležitý prvý učiteľ, v našich končinách to je väčšinou učiteľka. Súhlasíte?
Je to pravda. Triedny učiteľ v prvom ročníku na základnej škole je veľmi dôležitý. To je postava, od ktorej deti budú do veľkej miery odvíjať aj svoj vzťah ku škole ako takej. Prvácky učiteľ vie urobiť veľmi veľa. Ak majú rodičia aspoň trochu možnosť zistiť si, kto bude učiť ich dieťa v prvej triede, podľa mňa je to dôležitejšie ako to, aká je celá škola.
A čo stredné školy? Veľa rodičov je nastavených poslať deti na gymnázium, hovoria si, že okrem všeobecného akademického vzdelania získajú ďalšie minimálne štyri roky času na rozmyslenie, čo chcú v živote robiť…
… má štyri roky na rozmyslenie, ale po tých štyroch rokoch strednej školy možno stále nebude vedieť, čo chce robiť, navyše nemá nič v rukách. Dnešná doba sa posunula v tom, že tí, ktorí nejdú na vysokú školu, už nie sú považovaní za ľudí, ktorým sa už nič v živote nepodarí. Práve naopak. Ak začnú pracovať alebo podnikať hneď po strednej škole, oproti tým, ktorí odídu na vysoké školy, získajú prax. Prax je mimoriadne cenná a väčšinou je aj na trhu práce cenená oveľa viac ako to, že máte „nejakú vysokú školu“. Takže hovoriť si, že pôjde na gymnázium a bude to fajn, je podľa mňa tak trochu zastaralé zmýšľanie. Ale, samozrejme, sú žiaci, pre ktorých je gymnázium dobrá voľba.
Lenže ak ako rodič vidím, že moje dieťa niečo v štrnástich rokoch naozaj baví, zaujíma, radili by ste radšej siahnuť po takto zameraných školách?
Ja som to tak urobila. Moje deti som dala na školy, na ktoré ich to tiahlo. Aj keď som sa ich možno snažila presvedčiť na niečo iné, napokon som im dôverovala a vybrali si to, k čomu ich to ťahalo. Ukázalo sa to ako dobré rozhodnutie. Všetky moje deti dnes robia to, čo ich baví. Jeden sa venuje medzinárodnému obchodu, druhý je tanečník, dcéra je filmová producentka a okrem iného sa venuje aj animovanej tvorbe. Deťom treba dôverovať. Často sú oveľa múdrejšie a pozornejšie, ako si myslíme.
