,,Prichádza, zľava,“ zašepká po trojhodinovom čakaní Stefan, švajčiarsky fotograf a milovník divej prírody. Pomaly otočím objektív. Po vrstevnici svahu kráča na čistinku medvedica a za ňou sa tmolia dve medvieďatá.
Sme v Transylvánii, hlboko v sopečných horách Harghita, v srdci rumunského oblúku Karpát. Po prílete do Bukurešti sme najprv absolvovali päťhodinovú cestu autom na sever do podhorskej dediny Subcetate v enkláve, ktorú obývajú Sikulovia (Székelyek).
Je to zaujímavé etnikum, ktoré sa považuje za pôvodných, takpovediac „najmaďarskejších“ Maďarov, ktorí prišli prví z hunských kmeňov do Karpatskej kotliny a dlhé stáročia potom bránili Uhorsko pred nájazdníkmi z Východu vrátane Turkov.
„Vždy sme boli bojovým výkvetom uhorského impéria a mali sme za to od panovníkov patričné výhody a autonómiu,“ nadchýnal sa cestou za volantom náš „medvediarsky“ sprievodca Szabolcs, vysoký šľachovitý chlap s polmetrovou bradou.
Náramne dobre si v historických témach spočiatku rozumel s tureckým fotografom prírody Alim, ktorý je tiež súčasťou nášho minitímu, až kým Szabolcs (volajte ma Szabi!) nespomenul medzi menšinami, ktoré v Transylvánii so Sikulmi žijú v zhode, aj Arménov, ktorí kedysi ušli pred tureckou genocídou. Ali mu ihneď začal oponovať, že žiadna genocída nebola, to Arméni na Kaukaze robili všetkým naokolo zle, nuž ich osmanské impérium muselo umravniť…
No iste. Debata o histórii sa rýchlo skončila. Reč sa zvrtla na pozorovanie a fotografovanie medveďov hnedých. Kvôli nim sme predsa prišli. V Rumunsku ich žije do osemtisíc, čo je polovica z celkovej európskej populácie. Okrem Ruska.
Po príchode sa ubytujeme a vyspíme v chate na úpätí hôr Harghita (najvyšší kopec je Mădăraș, 1 800 m n. m.) a ráno už v rozkladacích stanových krytoch vysoko v smrečinách striehneme na vzácneho vtáka jariabka hôrneho. Je to taký maličký hlucháň a vyzeráme ho celé dopoludnie. Márne. Ani jeden neprišiel na lesnú cestičku nazobať sa drobných kamienkov, ktoré potrebuje na trávenie. Možno zajtra.
Žiadne kýchnutie, nijaký záchod
Nastáva popoludnie. Najprv terénnym autom a potom peši strmým lesným chodníčkom sa s ťažkými statívmi a teleobjektívmi vyterigáme do malého zrubového krytu. Fotiť sa bude dať dierou cez maskovací rukáv alebo cez jednostranne priehľadné okno. Ešte predtým Szabi porozsýpal v tráve na horskej lúčke nejaké oriešky, slnečnicové semiačka a psie granule.
„Medvede ich zďaleka zaňuchajú a keďže teraz v jeseni chodia za potravou šestnásť hodín denne, aby si nahromadili dostatok tuku na zimný spánok, mali by sa tu zastaviť,“ oznámil nám pošepky a zmizol ako duch do doliny. S tým, že sa po nás vráti po zotmení. Už vopred nás poučil, čo sme beztak vedeli: že v kryte sa nemôžeme rozprávať, zakašlať či kýchnuť si, lebo medvede buď neprídu, alebo ak prídu, tak utečú. A nesmieme vyjsť z krytu von ani na záchod. Jednak tam žiaden záchod nie je, no hlavne by to bolo nebezpečné.
Keďže som si dolu v chate dal k obedu pivo, v kryte ma potešil objav starého umelohmotného pohára – a zrejme som nebol prvý, kto ho na daný účel s úľavou použil.
Foto: Mikuláš Sliacky
Medvediar. Za medveďmi vodí turistov sprievodca Szabolcs Kovács.
Pozorovanie a fotografovanie medveďov pre návštevníkov organizujú miestni sikulskí sprievodcovia a poľovníci spolu s majiteľmi chát a penziónov. Že macov pri horských krytoch aj prikrmujú odôvodňujú tak, že vďaka tomu medvede potom nechodia dolu do dedín za potravou. Je pravda, že hoci sme pohorie o rozmeroch osemdesiat krát dvadsať kilometrov (podobné ako Nízke Tatry), kde žije neuveriteľných dvetisícsto medveďov, prebrázdili krížom krážom, nikde som nevidel poľovnícke posedy s hromadami zvyškov ľudskej potravy, ako je u nás bežné aj v chotároch dedín.
Nie sú tam ani kukuričné polia pod lesmi, kde by medvede nachádzali zdroj potravy a robili škodu. Odpadkové kontajnery pri domoch sú v klietkach z hrubých oceľových tyčí, kravy a ovce sa na horských lúkach pasú ohradené elektrickými oplôtkami a strážia ich ostré psiská…
Sikulovia evidentne vedia, ako možno koexistovať s medveďmi. Teda aspoň sa snažia s nimi žiť tak, aby medvede nebolo treba kántriť a aby miestni horali mali z toho spolužitia rozumný ekonomický profit vďaka únosnému turistickému ruchu. Napokon aj naša päťčlenná skupinka je kompletne zahraničná: dvaja Slováci, Rakúšanka, Švajčiar a Turek.
Foto: Mikuláš Sliacky
Blízke stretnutie. Medvede si turisti fotia z diaľky asi tridsiatich metrov.
Macovia bez reťazí
Pred rokmi bolo v Rumunsku možné stretnúť rozličných tulákov s medveďom na reťazi. Malé cirkusové predstavenie pre záujemcov za pár mincí. Tie časy sú, chvalabohu, preč. Dnes sa riešia úplne iné problémy, napríklad že prirodzenej medvedej potravy – malín, čučoriedok – aj v tunajších horách ubúda. Prečo? Nuž, lebo pri cestách ich miestni zberači predávajú celé kopy, najmä v horách Sinaia. Prekvitá tu aj hubárčenie. Občas teda nutne nastane v lese stret medveďa s človekom, ktorý sa môže skončiť zranením človeka. Tunajšie médiá si na takýchto udalostiach zgustnú. Priemerne je v pohorí Harghita desať prípadov ročne, v celom Rumunsku asi desaťnásobok. Medvede, ktoré stratili rešpekt pred ľuďmi, je možné v zmysle vyhlášky zastreliť – tak ako u nás.
Foto: Mikuláš Sliacky
Nie je medveď ako medveď. Pri opakovaných pozorovaniach človek začína rozoznávať pohlavie, rozdielne tváre, odlišnú farebnosť aj povahy.
Nezanedbáva sa však osveta: raz sme stretli na lesnej ceste traktor s vlečkou plnou ľudí – práve sa vracali z verejnej pozorovateľne, kde so sprievodcami sledovali život medveďov a dozvedeli sa, ako sa treba pri stretnutí s nimi správať.
„Niektorí ľudia sú však naozaj nepoučiteľní,“ zlostil sa neskôr večer Szabi. „V neďalekej doline tu máme jazero s krásnym miestom na pikniky. Najprv tam ľudia nechávali po sebe zvyšky jedál, a keď za zvyškami začali chodiť medvede, ešte im aj hádzali kusy mäsa a koláčov. Sú takí návštevníci, ktorí nerešpektujú tabule so zákazmi, nepomáhajú ani pokuty. A ešte si potom fotia z áut macov, ako žobrú o žrádlo priamo pri ceste. No hanba.“
Medveď medveďovi nepriateľom
Sedíme v nízkom zrubovom kryte, fotoaparáty tíško šťukajú, k medvedici s mladými medzičasom pribudla ďalšia, gravidná. Rodiť bude uprostred zimy, v januári-februári. V nejakom jaskynnom brlohu, akých je v tunajšom sopečnom andezitovom pohorí dostatok. Na jar, keď vyvedie mláďatá von, musí byť veľmi opatrná, aby nestretla cudzieho samca. Ten totiž podľa pachu rozozná svoje potomstvo od cudzieho a ak nie je jeho, medvieďatá zabije. Keďže medvede sú na vrchole potravinového reťazca a nemajú žiadneho nepriateľa (okrem človeka), je to vlastne samoregulácia ich počtu, aby sa nepremnožili.
„Naše“ štyri medvede sa potulujú po čistinke a snažia sa nájsť niečo pod zub. Medvieďatá sem-tam vylezú aj na kmeň stromu. Lezú obratne, veď je to pre ne často jediná záchrana, keď ich napadne cudzí samec.
Na chvíľu sa ukáže aj líška, ale rýchlo zmizne, lebo medvieďatá ju očividne považujú za hračku a rady by sa s „plyšákom“ pobavili. To by sa však pre líšku za prítomnosti starostlivej medvedej mamy nemuselo dobre skončiť.
Medvedie predstavenie trvá už zo dve hodiny, slnko zaliezlo za kopec a ozve sa škrabkanie na dvere. Prišiel pre nás Szabi. Nehlučne sa zbalíme a opatrne pomaličky opúšťame kryt. Medvede nás vidia, sú od nás približne tridsať metrov, ale nič sa neudeje. Chvíľu sa navzájom pozorujeme a odhadujeme svoje úmysly, a potom sa my ľudia nehlučne ponoríme do lesa.
Takýchto neskorých popoludní absolvujeme viacero, v rozličných, od seba vzdialených krytoch. Pri čakaní na medveďov fotíme veverice, sojky, sýkorky hôrne… V lesoch sa stále niečo deje. Mimoriadne zaujímavý je veľmi odľahlý kryt pri horskej bystrine, kde chodia medvede večer piť. Po horúcom dni sa s rozkošou vyčľapkajú vo vode. Videli sme ich v horách Harghita postupne osemnásť a začíname rozoznávať pohlavie, rozdielne tváre, odlišnú farebnosť aj povahy, reakcie jednotlivých zvierat a ich vzájomné sociálne správanie.
Foto: Mikuláš Sliacky
Sojka. Pri čakaní na medvede sa nechávajú odfotiť veverice, sýkorky hôrne a aj táto sojka.
Došlo aj na kameňožrúta
Práve sme vytešení, lebo cestou sme konečne natrafili na samčeka jariabka, a kým zmizol v húštine, podarilo sa nám ho aj narýchlo cvaknúť.
Ešte predtým nám však Szabi ukázal ponurú stavbu v lese: poľovnícky zrub bývalého rumunského diktátora Nicolaea Ceaušescua. Ten mal strieľanie medveďov v Karpatoch ako hobby, vraj ich za svoju kariéru skántril do tritisíc. „Škoda o ňom hovoriť,“ hodí rukou náš medvediar. „Okrem iného chcel z nás Maďarov nasilu spraviť Rumunov. Môj dedo povedal na matrike, že jeho novorodený syn, môj tatko, sa bude volať István, ale úradníci ho zapísali podľa príkazu vrchnosti ako Stefana. Keď som sa potom narodil ja, tatko mi dal meno Szabolcs, ktoré sa nijako nedalo porumunštiť… Vybabral s nimi,“ smeje sa.
Keď v posledný deň nášho fototripu plní medvedích zážitkov odchádzame z posledného krytu, Rakúšanka Michaela nie a nie odísť. Je už takmer tma, fotografovať sa nedá, aj medvede už miznú v lese, ale ona sa prieči, že je ideálne svetlo, aby sme nešli, a že ona ešte zostane… Nechce sa jej opustiť hory Harghita a veľkých hnedých štvornožcov.
Ani sa jej veľmi nečudujem.
Koexistencia s medveďmi
- V rumunských Karpatoch žije osemtisíc medveďov hnedých, tritisíc vlkov a tisícosemsto rysov.
- Až desaťtisíc eur sa v Rumunsku platilo za odstrel medveďa, kým bol povolený neobmedzený lov.
- Medveď je z troch štvrtín vegetarián. Jeho potravou sú rastliny, tráva, korienky, lesné ovocie, huby a oriešky, okrem toho rád konzumuje uhynuté zvieratá.
- Najčastejším dôvodom útoku medveďa na človeka je prekvapenie, ochrana medvieďat a pobehujúci pes.
