Pri vstupe do areálu sa okolo mňa zhŕknu dobrovoľníci so slovami: „Vitaj doma!“ Už teraz mi je jasné, že naozaj nemám poňatia, do čoho idem. Ani dôkladná štvormesačná príprava ma dostatočne neprichystala na dobrodružstvo v pominuteľnom meste Black Rock City.
Doma okolo mňa nejazdia na bicykli 70-roční nahí dedkovia či chodiace disko gule, rovnako ma len tak neobjímajú náhodní okoloidúci a neparkujú pri mne autá, ktoré vyzerajú ako gigantické včely či chobotnice chrliace oheň.
Rozhodne som práve pristála na inej planéte. Niektorí „veteráni“ majú za sebou už 10, 15 či dokonca 20 Burning Manov. Sú ochotní vrátiť sa každý rok a stráviť celý týždeň v nekonvenčnom svete uprostred púšte. A ja začínam chápať prečo. Akoby sa snažili nájsť niečo, čo v bežnom živote jednoducho neexistuje.
Náš kemp sa nachádza na 4. hodine a 15. minúte, písmeno C. Celé mesto je postavené v tvare analógových hodín. Neslúži to iba na ľahšiu a intuitívnu orientáciu, je to zároveň symbol plynutia času. Obrovská drevená postava, podľa ktorej nesie toto stretnutie svoje meno, je hlavným orientačným bodom. Všetci vieme, že tento muž sa na konci týždňa spáli do tla a s ním pominú aj všetky ilúzie. Hoci si prajeme, aby tam zostal stáť navždy, je nám jasné, že nič netrvá večne. Preto si to treba poriadne užiť!
Nikto sa tu neoblieka ako doma. Nechýbajú výstredné kúsky, latex, uniformy, huňaté kožuchy či rôzne doplnky. Platí, že čím bláznivejšie, tým lepšie. Občas zazriem aj obnažené intímne časti tela, ale aj to je iba spôsob sebavyjadrenia. Rozmýšľam, či mám na sebe príliš málo alebo príliš veľa. Napokon, tu neexistuje žiadny dress code ani očakávania. Každý si tu môže robiť, čo len chce. Hlavné je, že nikto nikoho nesúdi.
2. Byť súčasťou prírody
„Splyň s prachom.“ Toto je jedno z najvýznamnejších posolstiev, ktoré si odnesiem domov. Ako neskúsené „panny“ sme s kamarátkou naivne dúfali, že nás karavan ochráni pred všadeprítomným prachom. Púšť nás však rýchlo naučila, že prach sa dostane všade. Do vlasov, uší, nozdier. Takmer aj pod kožu.
Náš kemp je dokonca vybavený vlastnou prenosnou toaletou a sprchou. To sa na miestne podmienky považuje za luxus. Ak ten kýblik vody s hadicou možno vôbec tak nazývať. „Stačia ti iba vlhčené vreckovky,” usmieva sa ďalšia účastníčka a berie to ako samozrejmosť. Zatínam teda zuby a na sedem dní sa lúčim so svojimi prehnanými hygienickými návykmi. Neostáva mi nič iné, ako sa prestať brániť a nechať sa unášať púštnym prachom.
Silvia Kúdelová
Fantázii sa medze nekladú.
3. Robiť veci nezištne
Začína sa moja prvá pracovná zmena v tábore. Budem podávať víno. Iní zásobujú mesto jedlom alebo kokteilmi, zapletajú vlasy alebo ich umývajú, učia jogu, opravujú bicykle alebo organizujú workshopy a vzdelávacie kurzy. Je tu asi 1 500 tematických kempov, takže naozaj je z čoho vyberať.
Dokopy musíme odrobiť tri zmeny, zvyšok času máme voľno a môžeme ísť objavovať. Kolegu Jeremyho vidím odchádzať vždy medzi poslednými. Neprišiel sem za nespútanými večierkami ani za slávnymi dídžejmi. „Rád pomáham druhým,” odvrkne mi, keď nechápavo vyzvedám, prečo pracuje, aj keď nemusí. A nie je jediný.
Bez silnej komunity by sme stáli iba na vyprahnutej púšti. Všetko od umeleckých inštalácií cez tematické tábory až po pouličné lampy sú dielom samotných účastníkov. Každý prikladá ruku k dielu a pomáha budovať mesto. Nie však za peniaze. To, čo nás spája, je ochota niečo spolu tvoriť a byť toho zároveň súčasťou. Aj keď len na jeden týždeň.
4. Najväčším darom je dávať
V rámci princípu radikálnej sebestačnosti sme prišli so zásobami jedla a vody na celý týždeň. Okrem ľadu a kávy sa tu totižto nedá nič kúpiť. Tábor napriek tomu nikdy neopúšťam bez hrnčeka pripnutého na karabínke. Za ďalším rohom môžu podávať grilovaný syr alebo ovocné smoothie. Všetci sa tu musia naučiť postarať sa predovšetkým o seba. Nikto by sa nemal spoliehať na druhých. Ale ja som iba svedkom toho, ako sa ľudia s druhými delia aj o to posledné.
Zrazu zazriem rukou napísanú akciu „Máme 100 % zľavy.“ Môžem si vziať toľko šperkov, koľko len chcem. Zatiaľ čo sústredene skúšam prstene, niekto mi pod nos podstrkuje ručne vyrobený vejár. Rozmýšľam, ako sa rýchlo odvďačiť. Zabúdam, že nemusím. Nikto nič neočakáva na oplátku. Ľudí jednoducho napĺňa, že môžu druhým spraviť radosť, hoci iba úsmevom.
Silvia Kúdelová
Hlavné pódium.
5. Vytvárať skutočné hodnoty
„Kedy hrajú?“ Opakujem si, že túto otázku sa už nesmiem viac spýtať. Burning Man predsa nie je žiadny klasický komerčný hudobný festival. Nie sú tu pevné časy vystúpení, reklamy či billboardy. Žiadna propagácia. Aj hudobníci sú napokon iba účastníci a takisto si platia vstup. Možno ich náhodne stretnúť v dave ako kohokoľvek iného. Nikoho nezaujíma, koľko toho máte ani za koľko. Pýtajú sa vás, čo sú vaše sny a najväčšia životná vášeň. V tomto svete sa nič neškatuľkuje na základe ceny, značky, logá alebo mená. Tu sú všetci na rovnakej lodi. A tak sa miesto materiálnych vecí hromadia skôr zážitky a vznikajú tu autentické putá. Bez cenovky.
6. Popustiť uzdu kreativite
Cestou do nekonečnej púšte sa v diaľave týči obrovský nápis „I’M FINE“. Je to umelecká inštalácia z pouličných ukrajinských značiek, plotov a iných predmetov každodennej potreby prerazených ruskými guľkami. O niekoľko metrov ďalej sa ozýva tlkot nadrozmernej napodobeniny anatomického ľudského srdca so stovkami srdcových zvukových nahrávok od samotných účastníkov.
„Toto by mi v živote nenapadlo!“ vírilo mi celý čas v hlave pri pohľade na niektoré z vyše 400 umeleckých projektov. Celé mesto je nekonečná galéria tých najbláznivejších predstáv premenených na skutočnosť. Bez akýchkoľvek limitov. Každý jeden v sebe skrýva hlbší zmysel. Áno, aj ten jednorožec so šmýkačkou a veľký banán. Alebo si zmysel môžeme dotvoriť sami. Fantázii sa tu medze rozhodne nekladú. Najkrajšie na tom je, že tieto výtvory nevznikajú klasicky na objednávku. Sú výsledkom vášne umelcov zo samotnej tvorby. Je to nielen vidieť, ale aj cítiť.
Silvia Kúdelová
Na festivale je viac ako 400 umeleckých diel.
7. Neexistujú žiadne rozdiely
Pod dvomi kolosálnymi drevenými rukami spojenými k modlitbe vchádzame do chrámu. Steny sú pokryté listami, poznámkami, fotkami alebo osobnými predmetmi zosnulých osôb či zvieratiek. Dvojica vedľa mňa sa začne objímať a navzájom utešovať. Je mi jasné, že sa v živote predtým nevideli. Pochádzajú z odlišných krajín. Majú odlišné príbehy. Po vstupe do chrámu sa však všetky rozdiely nadobro rozplynú.
Toto nie je klasický kostol. Je to spirituálne miesto, kde môžu všetci bez strachu alebo hanby vyjadriť svoje najhlbšie emócie – smútok, radosť či lásku. Ľudia sem chodia spoločne zaspomínať alebo nájsť úľavu a zanechať minulosť. Na konci týždňa však plamene pohltia všetky spomienky a z chrámu zostane iba popol. Je to ten najviac dojemný moment, ktorý nám zároveň pripomína, že aj napriek všetkému „v tom nikdy nie sme sami”.
8. Každý deň je novou šancou
Celú noc sme nezažmúrili ani oka. Brázdime od jedného javiska k druhému. Naháňame „mutantné“ vozidlá. Je ich tu neúrekom. Vraj to stojí zato! V tom konečne, obrysy oranžovej gule sa pomaly črtajú za horizontom. Lúče postupne odkrývajú siluety ľudí a umeleckých diel. Prachové častice sa trblietajú vo vzduchu. V diaľke postupne doznieva hudba.
Sme stále na tom istom mieste? Vyzerá to ako sen. Všetci sa začínajú približovať. Niektorí ešte tancujú. Iní len v tichosti sledujú. Zastavili sme sa v čase. Teraz to už konečne chápem! Východ slnka na púšti je ten najčarovnejší moment. Zrazu tam človek stojí v nemom úžase. Púšť sa zdá byť nekonečná a blízka zároveň. Čaká nás deň plný nekonečných možností. Nová šanca, ako robiť veci lepšie.
Silvia Kúdelová
Festival, ktorý má srdce.
9. Žiť v prítomnosti
„Nestíhame to!“ V mojom tábore sa má robiť skupinová fotografia, ale ja som na opačnom konci hodín. Zdržala ma náhodná párty, na ktorú sme natrafili po ceste. A takto to vyzerá celý týždeň. Úplne strácame pojem o čase. Buď sa s niekým zarozprávame, alebo nám do cesty príde ohnivá šou či orchester.
Aj napriek akejkoľvek snahe sa postupne učím, že sa nedá byť všade s každým a všetko vidieť. Jednoducho, keď niečo nevyjde podľa plánu, svet sa z toho ešte nezrúti. Práve naopak. Vždy mám pocit, že som na správnom mieste, v správnom čase a so správnymi ľuďmi. Zabúdam, že tu ma nikto nenaháňa a nesúri. Niekedy je fajn nechať sa unášať okolnosťami a nemyslieť na to, čo malo byť. Iba na to, čo je teraz. K tomu však treba vedieť spomaliť.
„Čo sa ti zatiaľ páčilo najviac?“ nadväzuje so mnou rozhovor Londýnčan, kým sa skrývame pred prudkým slnkom. Rozhovory sa tu bežne začínajú bez trápnych úvodov. Vždy priamo k veci. Snažím sa spomenúť si na niečo, čo mi priam vyrazilo dych. Umelecké diela? Svadba na púšti? Rozhodne toho bolo viac.
Odpoveď je jednoduchšia, než by som sama čakala. „Ľudia“, vyskočí zo mňa po chvíli. Všetci, ktorí si dali tú námahu, cestovali naprieč kontinentmi, investovali svoj čas, peniaze a energiu, aby sa spoločnými silami podieľali na tomto neopakovateľnom zážitku. Aby vytvorili mesto od ľudí pre ľudí – alternatívny svet, ktorý prekračuje hranice poznania a je neopakovateľný.
Silvia Kúdelová
Východ Slnka je zážitkom.
Pre koho je Burning Man?
Sex, nahota, drogy – v médiách sa kadečo popíše. Že vraj je Burning Man iba pre silné žalúdky. Nie, je pre ľudí, ktorí majú otvorenú myseľ. Či sú to introverti, extroverti, mladí či starí. Burning Man je pre všetkých bez rozdielu. Môžeme iba v tichosti sedieť v stane a počúvať hudbu. Alebo sa nikdy neodlepiť od sedadla bicykla. Burning Man je taký, akým chcete, aby bol.
Je priam nemožné to plne pochopiť, kým si to človek nezažije na vlastnej koži pod vrstvami alkalického prachu. Stále nechápem, ako to všetko tak zázračne a bezproblémovo funguje. Stále neviem, ako to doma vysvetlím mame:
- Je to miesto, ktoré nám umožňuje skúšať nové veci, posúvať osobné hranice a bez zábran vykročiť zo svojej ulity.
- Je to miesto, ktoré nám pomáha vidieť život, ľudí a všetko okolo nás z novej perspektívy.
- Je to miesto, ktoré nám dovolí byť opäť na chvíľu malými deťmi.
Už teraz hútam, ako by som to budúci rok mohla spraviť lepšie a lacnejšie. Prečo sa chcem vrátiť? Pretože ako povedal jeden veterán:
„Na púšti je stále asi 70 000 priateľov, ktorých zatiaľ nepoznám.“
A ja iba dodám:
„Priateľov, ktorí môžu rovnako ako ja nazývať toto miesto domovom.”
