Ťažšie pre ňu bolo presadiť sa v slovenskom šoubiznise z pozície dcéry Andyho Hryca ako z pozície ženy. Dokázala uspieť na Novej scéne a etablovala sa aj ako producentka populárnych filmov. Najnovšie žne úspechy film Vlny, ktorý divácky atraktívnym spôsobom spracoval udalosti vedúce k invázii sovietskych vojsk do Československa v auguste 1968.
Na iných ako rozhlasových, avšak veľmi búrlivých vlnách je aj slovenská kultúra a ochota slovenských biznismenov finančne podporovať filmovú produkciu. Wanda Adamík Hrycová ani jeden boj nevzdáva a pracuje na tom, aby si splnila aj hollywoodsky sen.
Zdá sa, že profesijne sa nesiete na dobrých vlnách…
(smiech) Áno, teším sa z toho, ako veľmi dobre Vlny fungujú. Niekoľkonásobne sme prekonali pôvodný odhad distribútora, ktorý im vzhľadom na to, ako tieto česko-slovenské spolupráce fungujú v kinách, nedával veľké šance, a to aj preto, že nejde o ľahký príbeh alebo komédiu. O to väčšiu radosť mám, že Vlny takto prekvapili. Ich. Mňa veľmi nie. Vedela som, že je to dobrý film a že ho slovenský divák ocení.
Vlny filmové
Kedy ste sa prvýkrát dostali k scenáru Vĺn z pera režiséra Jiřího Mádla?
Pred štyrmi rokmi ma oslovila producentka Monika Kristl, ktorá spolupracuje s Jirkom a robila s ním na filme Na streche. Jirko na Vlnách začal pracovať pred desiatimi rokmi, keď začal robiť rešerše a stretol sa aj s priamymi účastníkmi udalostí, o ktorých je film. Za ten čas to prešlo viacerými rukami dramaturgov, skript doktorov, ale Jirko si to „odmakal“ najviac, keďže je scenárista aj režisér a urobil fantastické dielo.
Myslíte si, že sa definitívne zbavil svojej nálepky Snowborďáka?
Áno. Každému, kto ten film vidí, je jasné, že Jirko profesijne vyrástol. Netreba zabúdať, že to je film, ktorý mal premiéru pred dvadsiatimi rokmi a z neho sa medzičasom stal etablovaný herec, ktorý hrá v mnohých projektoch v Čechách, na Slovensku aj v zahraničí. Len v tomto roku má tri veľké herecké roly. Okrem hrania píše, režíruje a má za sebou niekoľko úspešných kníh. Vlny sú tretí film, ktorý aj režíroval, no určite sú pomyselnou špičkou ľadovca, kde skĺbil svoju rolu scenáristu aj režiséra. Chvíľu sa pohrával aj s myšlienkou, že by si tam zahral, ale napokon od tohto plánu ustúpil a bolo to dobre, keďže to bol režisérsky náročný film. Takže to zhrniem: určite narástol. A od posledného filmu tak o „čtyři patra“.
Aký je rozdiel pracovať s ním ako s hercom a ako s režisérom?
Veľmi rada robím s profesionálmi a on je vždy pripravený, či už ako herec alebo ako režisér. Jirko mal vždy predstavu, čo chce robiť a ako to chce robiť. Najväčšie peklo je, keď niekto začne počas nakrúcania rozmýšľať, čo sa ide robiť a ako. Nakrúcanie je veľmi drahé a prestoje na „pľaci“ sú pre producenta nočnou morou. Jemu sa to nestáva. Na pľac ide s absolútne jasnou predstavou, čo sa ide robiť a ako – kde stojí kamera, ako má vyzerať záber, aká je mizanscéna… Jeho inštrukcie hercom sú úplne presné. Tento zodpovedný prístup inšpiruje všetkých naokolo.
Pomohlo filmu to, že ho režíroval Mádl? Konkrétne v tom, že do kina pritiahol okrem staršej generácie aj mladšiu?
Jirko veľmi dbal na to, aby týmto filmom oslovil aj mladú generáciu. Písal s touto víziou scenár, mladý divák bol pre neho od úplného začiatku veľmi dôležitý. Aj preto sú hlavnými hrdinami Vĺn práve mladí ľudia – bratia majú dvadsaťtri a sedemnásť rokov. Ďalším dôležitým kolektívnym hrdinom filmu sú študenti, ktorí tam hrajú mimoriadne dôležitú úlohu. Tak ako vždy hrali študenti dôležitú úlohu pri dejinných udalostiach, pretože sú to mladí ľudia plní ideálov, možno trošku naivní, ešte neobrúsení realitou. Práve vďaka tomu sú schopní veriť v zmenu a prinášať zmeny, robiť revolúcie.
Vlny teda fungujú naprieč generáciami?
Áno. Do kina sa nám okrem mladých podarilo dostať aj ľudí, ktorí doň bežne nechodia. Je to generácia 60+. Prilákala ich nostalgia, spomienky na mladosť. Osobne mám obrovskú radosť z toho, že je to film, ktorý vyvoláva multigeneračné rozhovory v rodinách. Mladí sa pýtajú starých rodičov, aké to bolo naozaj, čo robili oni v roku 1968. Aj ja som na premiéru zobrala 12-ročného syna, ktorý doteraz pozeral hlavne marvelovky. Možno nepochopil každý detail filmu, ale vzbudilo to v ňom veľa otázok a spätne sa k Vlnám vracal. Boli to zaujímavé debaty.
Vo Vlnách si zahrali aj slovenskí herci Táňa Pauhofová a Tomáš Maštalír. Bol to váš nápad alebo Jirkov?
Táňu oslovil priamo on, pretože ju videl v postave Věry Šťovíčkovej už keď to písal. Keď sme sa dohodli, že to bude česko-slovenská koprodukcia, tak mojou podmienkou bolo, aby sme do filmu dostali slovenských hercov. Pre divákov je dôležité vidieť vo filme slovenských hercov, časy spoločnej verejnoprávnej televízie sú už preč. Slováci už veľmi nepoznajú mladšiu generáciu českých hercov. Pre nás rozpoznateľní českí herci končia presne generáciou Snowborďákov – Vojtom Kotkom a Jirkom Mádlom. Som rada, že vo filme je aj Tomáš, pretože je to fantastický herec.
Stretli sa aj herci s niektorými ľuďmi, ktorí zažili august 1968 a je o nich film?
Obávam sa, že herci to už nestihli. Jirko sa s nimi veľmi intenzívne rozprával a s Věrou Šťovíčkovou konzultoval aj scenár.
Marek Velček
Spomínali ste, že Jirko na filme pracoval desať rokov. Ako dlho trvá intenzívna fáza na takomto filme?
Je otázne, čo je intenzívna fáza. Základ vždy tvorí scenár. Musíte mať dobrý príbeh a ten musí byť dobre napísaný. Zo zlého scenára nikdy dobrý film nevznikne. Autor napíše prvú verziu scenára, tú potom čítajú producent, režisér, dramaturg, pripomienkujú ho, autor pripomienky zapracuje, napíše ďalšiu verziu a tak to ide ďalej, kým nevznikne finálna verzia, s ktorou sú už všetci spokojní. To môže trvať roky. Vlnám prospelo, že to trvalo dlhšie. Viacero vecí sa prehodnocovalo a to potrebovalo čas.
Vlny finančné
Ako dlho trvá financovanie a získavanie peňazí na film typu Vlny?
Dva až tri roky. Rozpočet je okolo päť miliónov eur, čo sa v našich končinách nedá zafinancovať bez filmových fondov a silných koproducentov. Dĺžka financovania projektu sa predlžuje priamo úmerne s počtom týchto koproducentov participujúcich na filme. Každý má nejaké podmienky, lehoty, špeciálnou kategóriou sú fondy a ich grantové výzvy, ktoré sú len dvakrát v roku. To všetko trvá. Samotné nakrúcanie je zo všetkých fáz výroby filmu najkratšie. Bežný slovenský film zo súčasnosti natočíte za dvadsať dní. Vlny sa točili päťdesiatpäť filmovacích dní, keďže je to film dobový, nakrúcaný na množstve lokácií, čo výrobu predražuje. Postprodukcia potom trvá šesť až dvanásť mesiacov v závislosti od náročnosti projektu.
Čo bolo pri Vlnách pre vás najťažšie?
Nič na tomto filme nebolo jednoduché. Mne sa projekt dostal na stôl, keď bol scenár takmer hotový a česká producentka Monika Kristl mala zhruba päťdesiat percent rozpočtu. Chvíľu mi trvalo presvedčiť náš fond, aby film podporil. Na Slovensku máme takú špecialitku, že sa neradi pozeráme do našej histórie. Práve to, čo je dôležité a malo by sa robiť, trvá najdlhšie zafinancovať. Na fonde mi opakovali absurdný argument, že keďže sa príbeh odohráva v Prahe, nie je dostatočne slovenský.
Dobrú prípravu vidno aj na zachytení doby a napríklad na kvalite kostýmov. Pomáhali vám historici alebo „factcheckeri“?
Je to výsledok kvalitného tímu, ktorý na filme spolupracoval. Katka Štrbová Bieliková, ktorá robila kostýmy, je veľká profesionálka a predtým, ako začne robiť na historickom filme kostýmovú výpravu, najprv si celé obdobie detailne naštuduje, zrešeršuje, skonzultuje s režisérom, s architektom filmu aj s kameramanom. Kumšt je však v tom, že nemôže len skopírovať historické modely, strihy a materiály jedna k jednej. To by ste hercov museli navliecť do umelých tesilových tkanín, v ktorých by nevydržali hrať dvanásť hodín. Katarína pri svojej práci využívala fundusy (sklady kostýmov) Českej televízie a Barrandova, ale veľa vecí dáva aj šiť a navrhne ich tak, aby to vyzeralo autenticky, ale zároveň esteticky a aby sa v tom herci príjemne cítili.
Na vznik filmu prispeli aj českí podnikatelia. Významnou sumou napríklad Dalibor Dědek z Jablotronu alebo spolumajiteľ humpoleckého pivovaru Stanislav Bernard. Máte podobnú skúsenosť aj so slovenskými podnikateľmi?
Ak sa rozprávame o finančnej podpore filmu napríklad kvôli spoločensky dôležitej téme, to je filantropia, ktorá sa u nás zatiaľ nenosí. Moja skúsenosť s našimi podnikateľmi a ich odhodlaním financovať umenie ako službu spoločnosti je nulová. Existuje pár podnikateľov, ktorí testujú filmový priemysel ako investičnú príležitosť. Vo filmovom prostredí sa veľmi neorientujú, nevedia odhadnúť potenciál jednotlivých projektov, a teda aj návratnosť, prípadne ziskovosť. Vyhodnotia to ako rizikovú investíciu a čiastky, o ktorých sa zhovárame, nie sú vysoké. Ja osobne mám však so svojimi investormi veľmi dobrú skúsenosť. Tí, ktorí zainvestovali do mojich filmov Známi neznámi alebo Čiara, neprerobili a niečo aj zarobili. Výhoda je, že na svoje výnosy nemusíte čakať roky, investícia, ak je viazaná na správny projekt, sa vám vie vrátiť po pár mesiacoch.
Je to rozdiel medzi nami a Čechmi, ktorý je zjavný napríklad aj v prípade vojny na Ukrajine? Českí podnikatelia argumentovali aj týmto konfliktom pri podpore Vĺn, ktoré sú o invázii vojsk do Československa. Sú Česi uvedomelejší ako Slováci?
Asi to tak bude. Naša spoločnosť tam ešte nedospela. Rozprávala som sa s viacerými podnikateľmi, ktorí na to majú peniaze, ale asi sa dostávame k tomu, aká je ich afinita k Slovensku a našej spoločnosti. Väčšinou sú to ľudia, ktorí majú deti v amerických školách, plánujú ich život a svoj dôchodok mimo Slovenska, trvalé pobyty a zdravotné poistenia majú v Dubaji a podobných krajinách. Vlastne je im jedno, čo bude s touto krajinou. Odráža sa to vo všetkom okolo nás aj v politike. Ako keby nám nezáležalo na tom, ako bude Slovensko vyzerať o dvadsať rokov. V Česku je to iné. Majú svoju krajinu radi, sú pyšní na svoju históriu, na ktorej spoločne budujú svoju budúcnosť. Je mi ľúto, keď vidím, ako veľmi sa aj v tomto líšime, no stále dúfam, že sa to zmení. Veľa signálov o blížiacej sa zmene však zatiaľ nevidím.
Nezávidím ľuďom, ktorí bojovali proti mečiarizmu, mali pocit, že tento boj vyhrali, no dnes, na sklonku svojho života, sú svedkami tohto rozkladu demokracie.
Aké možnosti ponúka filmový biznis našim podnikateľom?
Ako som spomínala, ak si správne vyberiete projekt, investícia sa vám vie nielen vrátiť, ale aj pekne zúročiť, a to v pomerne krátkej dobe. Všetko záleží na projekte a na ľuďoch, s ktorými do biznisu idete, ako v každom odvetví. Dobrá správa je, že náš biznis po pandémii znova ožil, ľudia sa vrátili do kín a aj na poli online streamerov dochádza k veľkým zmenám, ktoré nás nezávislých producentov tešia. Dopyt po novom domácom obsahu stále narastá a s ním aj investičné príležitosti pre potenciálnych záujemcov o dobrodružstvo v tomto našom mimoriadne vzrušujúcom a sexy odvetví.
Akú návštevnosť potrebuje film, aby bol komerčne úspešný, a koľko stojí jeho produkcia?
To je veľmi individuálne. Film môže stáť od 700-tisíc až do 5 miliónov eur. Päťmiliónový film sa nedá zafinancovať inak ako s podporou filmových fondov, ktorých dotácie, takzvané „soft money“, sú nevratné dotácie. Je to bežný nástroj fungujúci v každej európskej krajine a jeho účelom je podpora a rozvoj audiovizuálnej kultúry a priemyslu v Európe.
Špeciálne malé trhy, ako je Slovensko, by nevedeli bez filmového fondu vyrobiť taký veľký film, akým sú Vlny, ale ani väčšinu tých lacnejších. Vo financovaní nám tiež pomáhajú filmové „vratky“, čo je podpora filmového priemyslu. Tento nástroj funguje takmer všade na svete tak, že štát z každého investovaného eura do filmu vráti producentovi nejakú časť jeho investície. Jednotlivé krajiny sa pretekajú v tom, kto poskytne filmárom lepšie podmienky, lebo vedia, že filmári so sebou nosia pracovné príležitosti pre ľudí.
Filmové štáby sú obvykle početné, nezriedka sto až tristo ľudí, ktorí musia mesiace niekde bývať, niečo jesť, nejako sa po krajine presúvať a napokon sa musia aj zabávať. Pri tom všetkom míňajú svoje peniaze a to prospieva regiónom, kde sa filmári zdržiavajú. Česi preto filmovým producentom ponúkajú podporu vo výške 20 percent z investovaných peňazí, Maďari 30 percent, Slovensko 33 percent, no napríklad Taliani dávajú 40 percent a v istých prípadoch až 60 percent. Podľa štúdie, ktorú robili kolegovia v Slovinsku, sa z každého investovaného eura vráti 3,80 eura.
Marek Velček
Ktorá téma by si na Slovensku podľa vás zaslúžila podobné spracovanie ako Vlny?
Och, viete, koľko takých tém mám? Veľa projektov mám „zarezaných“, pretože nikomu na Slovensku sa nechce financovať témy, ktoré reflektujú našu minulosť. Šesť rokov mám na stole projekt o československých hokejistoch z päťdesiatych rokov, ktorí skončili v uránových baniach v Jáchymove, pretože boli nepohodlní pre komunistický režim. Náš fond ma opakovane zrušil s argumentom, že to nie je slovenský príbeh, takže to nakoniec idem robiť s Českou televíziou ako mini sériu. V šuplíku mam napríklad aj scenár k filmu o kauze Gorila.
Vlny spoločenské
Vlny sú pre vás špecifické aj tým, že váš otec Andy Hryc založil Rádio Twist, ktoré bojovalo proti mečiarizmu. Vy sama ste tam pôsobili ako brigádnička. Rezonovalo to vo vás?
Sú to silné spomienky. Vyrastala som v prostredí tej redakcie. Bola to liaheň kvalitných novinárov a mimoriadne ma to ovplyvnilo. Má to však aj svoje negatívne stránky. V dnešnej dobe zažívam silné déjà vu. Mám pocit, že po tridsiatich rokoch sa mi všetko vrátilo a že sme sa ako spoločnosť zacyklili. O to viac ma teší, že som mala možnosť pracovať na Vlnách. Slobodní novinári a nezávislá žurnalistika sú základným pilierom demokracie. Ak ich umlčíme, je to koniec slobodnej spoločnosti a vydláždená cesta do pekla autoritárskeho režimu. Všetci by sme mali novinárov podporiť a ja to robím cez tento film.
Prečo sa toto deje so žurnalistikou a diskurzom?
Odstránenie slobodnej a nezávislej žurnalistiky je základným predpokladom pre vznik autoritárskeho režimu. To, čoho sme svedkami v poslednej dobe, je dôsledkom intenzívnej hybridnej vojny, ktorá sa usiluje o rozklad demokracie a voči ktorej sa vôbec nebránime. Hoaxy a polopravdy z dezinformačných stránok sa, na rozdiel od tých kvalitných relevantných online médií, šíria zadarmo, bez poplatku. To, čo sa masovo šíri, sú hlúposti a ak nezačneme regulovať internet rovnako, ako sú regulované printové a elektronické médiá, neporadíme si s tým. Ale to, že sa útočí na novinárov, nie je náhoda. Robia to elity a robia to cielene.
Keby tu bol váš otec, založil by nový Twist?
Keby mal štyridsať rokov, tak by bojoval, ale vzhľadom na to, že mal sedemdesiatjeden rokov a bol chorý, som rada, že sa tohto nedožil. Veľmi ťažko by sa mu v tejto situácii odchádzalo. Keď odišiel, bola pandémia, ale situácia nebola takáto vyhrotená. Nezávidím ľuďom, ktorí bojovali proti mečiarizmu, mali pocit, že tento boj vyhrali, no dnes, na sklonku svojho života, sú svedkami tohto rozkladu demokracie. Nechcela by som byť v ich koži. Najväčšia tragédia tohto celého je, že nám prestáva fungovať krajina. Nefunguje zdravotníctvo, školstvo, sociálny systém. Riešime zástupné témy a nie to, čo by sme naozaj mali riešiť.
Prečo to nedokážeme zmeniť a netlačíme na naše elity?
Myslenie Slovákov je stále feudálne a zvolených zástupcov považujeme za pánov, ktorí môžu všetko. Ľudia si neuvedomujú, že politici majú spravovať krajinu tak, aby fungovala, a sú za to platení z našich daní. Nikto tu neočakáva, že politický mandát ma slúžiť na zlepšenie života ľudí. Volíme na základe emócií a volíme si pánov, nie ľudí, ktorí nám majú slúžiť.
Keďže situácia na Slovensku je zložitejšia, ako napríklad v Čechách, neláka vás odísť za hranice?
Najbližší projekt robím s Českou televíziou, takže jednou nohou už v Prahe som. Mohla by som zmeniť prácu, ale tá, ktorú robím teraz, ma baví a myslím si, že ju robím dobre, nechcem ju meniť. A keď tu na ňu nemám partnerov, tak idem do Čiech alebo ďalej do sveta. Pri filmoch, ktoré robím ja, ktoré sú na naše pomery väčšie a veľkorozpočtové, sa bez fondov nepohnem. Ak nám peniaze nedá slovenský audiovizuálny fond, tak skúsime český.
A presťahovať sa mimo Slovenska?
Som kozmopolitná Európanka. Ak budem mať dlhodobejšiu prácu v Prahe, nemám problém sa tam presťahovať aj s deťmi. Ale dočasne. Nad Slovenskom nelámem palicu, stále chcem robiť aj pre Slovákov.
Vlny kultúrne
Ako vnímate súčasnú situáciu po nástupe novej ministerky?
Je to katastrofa. To, čo sa momentálne deje v kultúre, je stredovek a obdobie temna a budeme sa z toho spamätávať roky. Oni tam nebudú dlho. Je to taká nekompetentnosť a hlúposť, že to dlho nevydrží, keďže to nemá žiadny obsah a víziu. Ale zo škôd, ktoré napáchajú, sa budeme spamätávať roky rokúce. Nie je to tak, že výmenou týchto nekompetentných ľudí bude zrazu všetko v poriadku. Urobili toľko legislatívnych zmien, že bude treba veľkú politickú vôľu, aby sa to aspoň vrátilo späť.
Nie je paradoxné, že minister Smeru zjednodušil financovanie kultúry a teraz to nechali zbúrať?
Majú úplne iné priority, iba jeden cieľ a všetko ostatné je im ukradnuté. Nezáleží im na tom, ako krajina bude vyzerať o desať rokov.
Zbiera ocenenia. Wanda Adamík Hrycová pri preberaní ceny Slnko v sieti 2018.
Čo môžu umelci ešte robiť? Mali by ísť napríklad herci SND do tvrdého štrajku?
Celá kultúra je v štrajkovej pohotovosti, verím, že nepríde k ostrému štrajku, ale ak k tomu má prísť, nech sa to stane. Treba vymiesť ministerstvo kultúry, tí ľudia musia odísť. Ak k tomu treba štrajk, tak nech je štrajk. Je však dôležité, aby sa k umelcom pridali aj ostatní ľudia.
Umelci zapália malý plamienok, ale on sa rozhorí len vtedy, keď sa pridajú aj ostatní – študenti, odborári, fabriky. Ľudia sa musia spojiť v tom, čo je pre nich dôležité. Veľmi ma trápi, keď ma zastavujú ľudia a hovoria mi „vy v tej kultúre to máte teraz ťažké“. Aké vy? Povie niekto lekárovi „vy v tom vašom zdravotníctve to máte ťažké“ alebo učiteľovi „vy v tom vašom školstve“? Kým nepochopíme, že kultúra je o nás všetkých, o celej spoločnosti, presne tak ako zdravotníctvo a školstvo, nemáme šancu na lepšiu budúcnosť.
Aká je situácia so slovenskou kinematografiou?
Bola perfektná, kým neprišla pandémia. Mali sme rastúce čísla v kinách, rastúce počty vyprodukovaných filmov, ktorých popularita stúpala. Pandémia zavrela kiná a na chvíľu „zabila“ celý priemysel. Ľudia sa veľmi pomaly vracali kín. Máme rok 2024 a až v tomto lete sa vďaka filmom ako Kavej, Miki a Vlny konečne ľudia vo veľkých počtoch vrátili do kina. Verím, že to je signál toho, že sa bude točiť. Jedným dychom dodávam, že nevieme, čo sa bude diať na audiovizuálnom fonde. Po novele ministerky Šimkovičovej, Machalu a Michelka už o podpore filmov nerozhodujú odborné komisie, ale rada fondu. Idú rozhodovať ľudia ako Dlugolinský, Nižňanský a Prágerová. Neviem, čo majú spoločné so slovenským filmom.
Jedna kacírska otázka: využíva slovenský film naplno svoj potenciál, napríklad v porovnaní s Českom?
Zďaleka nie. Čechy sú dvojnásobne väčšia krajina, ale filmový trh je päťkrát väčší. Súvisí to aj s kultúrou národa. Česi majú aj v malých mestách kiná. My sme si ich všetky zničili. Kultúrne domy, ktoré kedysi fungovali ako kiná, dnes fungujú ako miesta na svadby, kary a tancovačky.
Nemáme divadlá. V Bratislave zrátame divadlá na prstoch jednej ruky, v Prahe ich je dvestopäťdesiat. Je to aj o tom, že Česi majú radi svoju kultúru a podporujú ju. Uvedomujú si, že kultúra je potrava pre dušu. Ak budeme ignorovať kiná a divadlá a jediná naša kultúra budú denné seriály a automaty v krčmách, tak potom sa nemôžeme čudovať, že krajina upadá.
Nie je chyba, že štát dal ruky preč od dotácií pre divadlá, kiná a kultúru?
Mal by to dotovať štát a v každej civilizovanej krajine to štát aj robí. Čím menšia krajina, tým je dotácia do kultúry dôležitejšia, lebo trh je malý, nie je sebestačný a na Slovensku je navyše kúpna sila obyvateľstva slabá. V Čechách je napríklad DPH na kino polovičná oproti Slovensku. U nás štát rezignoval na podporu kultúry. Je to dlhodobá záležitosť. Najskôr sme sa vydali cestou gangsterského mečiarizmu a potom prišla pravicová vláda, ktorá to celé orientovala na ekonomický úspech. Je dobré všetko orientovať na ekonomické reformy, ale ak zabudnete na podporu kultúry, tak to celé nebude mať dlhé trvanie.
V literatúre sa hovorí, že Slovensku chýba veľký román, ktorý by reflektoval súčasnosť. Máme veľký film?
Asi to spolu súvisí. Ako producentka cítim obrovské rezervy na poli scenárov. „Fičíme“ si na psychologických drámach, ktoré ľudí príliš nelákajú do kina. Druhý extrém sú televízne seriály, ktoré majú od kvality ďaleko. Popri bežnej tvorbe tu absentuje kvalitná multižánrová produkcia a tá naráža na nedostatok dobrých scenárov.
Aké to bolo pre vás presadiť sa vo filmovom biznise? Spomenuli ste, že bolo náročné byť dcérou známeho herca.
Zbaviť sa nálepky „dcéra“ bolo na začiatku najťažšie. Môj otec predvídal, čomu budem čeliť, takže ma hodil rýchlo do vody, aby som sa naučila plávať sama veľmi skoro. V dvadsiatich troch rokoch som sa stala generálnou riaditeľkou Novej scény a to vyvolalo mimoriadne verejné rozhorčenie a mediálny škandál. Podarilo sa mi uspieť a zbavila som sa nálepky dcéry pomerne rýchlo.
Ako žena som nepociťovala žiadny hendikep v našom šoubiznisovom svete. Jediné, kde cítim, že byť ženou je ťažšie, sú biznisové kruhy, kde to majú v rukách stále prevažne muži. Nechcú medzi seba prijímať ženy, pretože sa hneď správajú inak, viac sa kontrolujú a nie sú takí uvoľnení.
Muži ľahšie zháňajú peniaze od finančníkov a súkromných investorov, pretože jednoduchšie zapadnú do týchto kruhov. Keďže je v biznise menej žien, „decision makeri“ väčšinou nie sú ženy, tak zháňam peniaze podstatne ťažšie. Navyše odkedy som matka, stíham menej, pretože nechcem zanedbávať svoje deti.
To je nespravodlivé, že žena si musí odkrútiť druhú „šichtu“…
Áno, je. (smiech) Ideme zo šichty do šichty. Od rána od šiestej do polnoci niekto stále niečo chce a zásadne sa obracajú na mňa.
Dá sa to zmeniť?
Neviem. Ja mám šikovného muža, ktorý sa vie o deti postarať, ale fakt je, že v rodovom postavení u nás nefunguje spravodlivé rozdelenie. Muži sa venujú práci a majú na seba oveľa viac času ako ženy. Na nás je okrem práce aj rodina, deti, domácnosť, školy, lekári a samy na seba máme toho času podstatne menej.
Nie je to paradox, že sme si zvolili ženu prezidentku, ale toto u nás zlyháva?
Ja som veľká fanúšička našej pani prezidentky Čaputovej, ale jej úspešné zvolenie v tejto spoločnosti vnímam skôr ako chybu v systéme. Alebo zázrak. Nazvite si to ako chcete.
Ako vašu tvorbu ovplyvňujú streamovacie platformy?
Vďaka Netflixu a podobným platformám sa znásobil čas, ktorý ľudia trávia pred obrazovkou sledovaním audiovizuálnych diel. To je dobrá správa pre producentov a tvorcov. Dopyt je stále väčší a nášmu priemyslu sa darí. Ľudia navyše chcú pozerať lokálny obsah. Radšej si pustia slovenský film ako americký. Keď príde dobrý slovenský film, ľudia prúdia do kina. Zlá vec je, že Netflix u nás zatiaľ neinvestuje peniaze do domácej tvorby. Na väčších trhoch, ako sú Španielsko, Francúzsko, Nemecko či Poľsko, sa to už deje. Od nás Netflix kupuje hotové diela za nezaujímavé peniaze.
Nie sme platení podľa pozretí. Dostanem tie isté peniaze, či film vidí päťtisíc ľudí alebo pol milióna divákov, čo nie je udržateľný model. Napríklad za Čiaru sme dostali veľmi malé peniaze a bol to dlhodobo jeden z najsledovanejších filmov na Netflixe. Pre nás je Netflix posledný klient, ktorému film predáme, pretože je to iba jedna platba a už sa film dostane prakticky ku každému.
Hollywood alebo Európa?
Hollywood ma nikdy špeciálne nefascinoval, vnímam ho ako fabriku. Veľmi rada by som urobila európsky film s hollywoodskymi hercami, pretože pravidlá v Amerike sú príliš jasne dané. Zameriavajú sa na tínedžerov, čiže žiadne hlboké témy, žiadny sex, žiadna nahota. Napríklad Pulp Fiction by sa dnes už v Hollywoode nenatočil, ani The Doors alebo Takí normálni zabijaci. V Európe máme diverzifikovanejiše témy. Európske kino je oveľa zaujímavejšie, zábavnejšie, hlbšie a kvalitatívne je rovnako dobre urobené. Problémom je distribúcia, ktorá v Európe nefunguje medzinárodne. Treba popracovať na tom, aby Európa bola trhom sama pre seba. To, že Netflix titulkuje a pomaly už aj dabuje i európske filmy, môže pomôcť európskej kinematografii.
Splneným snom by mohol byť aj Oscar pre Vlny. Česi film vyslali do tohto boja. Myslíte si, že má šancu?
Neskromne si myslím, že z filmov, ktoré naše krajiny za posledné roky poslali na Oscara, majú Vlny najväčšiu šancu. Konkurenciou však bude celý svet a obrovské mená ako Sorrentino a Lars Von Trier. Ale téma by mohla zarezonovať, aj aktualizačný moment v podobe vojny na Ukrajine môže filmu pomôcť. Držíme si palce, ale úspech bude, aj keď sa dostaneme na shortlist.
