Adriana Brownlee sa 9. októbra 2024 stala najmladšou ženou na svete, ktorá zdolala všetkých štrnásť osemtisícoviek. Jej horolezecký príbeh sa začal, keď mala osem rokov. „Napísala som sama sebe list, že raz vyleziem na Everest,“ spomína dnes 23-ročná žena.
Sen zdolať najvyšší vrch sveta sa pre ňu stal hnacím motorom a životnou misiou. V rozhovore pre Forbes rozpráva o inšpiratívnej ceste za rekordom aj o najťažších chvíľach na horách.
Čo sa skrýva za touto neuveriteľnou sériou výstupov? Prečo sa mladá Britka rozhodla pre takýto extrémny šport a aké výzvy musela prekonať, aby dosiahla svoj sen?
Vášeň pre horolezectvo v nej kedysi prebudil otec, ktorý sa tiež venoval expedíciám. Adriana sa však vydala vlastnou cestou.
Historický rekord
O dvanásť rokov neskôr si na vrchole Everestu splnila svoj detský sen. Tento úspech jej však nestačil – rozhodla sa pokračovať a zdolať všetkých štrnásť najvyšších hôr sveta. Adriana Brownlee sa zapísala do histórie horolezectva, keď sa začiatkom októbra stala najmladšou ženou na svete, ktorej sa to podarilo.
Mohlo by sa zdať, že jej išlo len o prekonanie rekordu, ale pre Adrianu to znamenalo oveľa viac.
„Chcela som inšpirovať ďalších ľudí. Nie len pre slávu, ale aby si všetci uvedomili, že sny sa majú plniť,“ vysvetľuje. Jej príbeh je svedectvom nielen o mimoriadnom fyzickom výkone, ale aj o duševnej sile a odhodlaní.
Na svojej ceste zažila chvíle slávy, ale aj tie najťažšie momenty, ktoré ju posunuli za hranice ľudských možností. Jedným z najsilnejších zážitkov bol pre ňu výstup na Gasherbrum bez kyslíka.
„V tom momente som si uvedomila, že ľudské telo je schopné neuveriteľných vecí, ak si veríte a idete krok za krokom,“ hovorí. Vďaka tomuto prístupu sa dostala vždy na vrchol aj v tých najnepriaznivejších podmienkach.
V niektorých chvíľach jej išlo aj o život. Expedícia na vrchol Dhaulágirí, kde ju zasiahla búrka a teploty klesli na mínus štyridsať stupňov, sa jej stala takmer osudovou. Brownlee spomína, ako stratila cit v prstoch, hrozila jej amputácia a jej lezecký partner ju musel prebúdzať, aby nestratila vedomie.
„Vedela som, že musím prežiť a vrátiť sa dole, aj keď bolo moje telo na hranici možností,“ opisuje.
Napriek všetkým náročným zážitkom sa Brownlee nevzdala. Psychická príprava je podľa nej rovnako dôležitá ako fyzická. „Mentálna sila je kľúčová. Musíte mať tzv. horolezecké myslenie – vedieť, kedy sa otočiť a kedy ísť ďalej,“ vysvetľuje.
Brownlee v rozhovore odhaľuje, akú dôležitú rolu v jej úspechu zohrala nielen fyzická príprava a technika, ale aj financovanie a získavanie povolení. Sponzorstvo je pre horolezcov obrovská výzva a bez podpory by expedície neboli možné. Brownlee otvorene priznáva, že najťažšie pre ňu bolo získať financie a víza, najmä do Tibetu, čo celý jej projekt zdržalo.
Adriana Brownlee je nielen rekordérkou, ale aj inšpiratívnou osobnosťou. Svojím príkladom ukazuje, že sny si môže plniť každý.
Ako ste sa dostali k horolezectvu? Čo vás motivovalo?
Všetko začalo, keď som mala osem rokov. Môj otec sa vtedy vrátil z expedície a ja som mala do školy napísať list sama sebe. Napísala som, že chcem vyliezť na Everest, byť slávna a inšpirovať druhých.
To sa vám splnilo, teda vy ste si to splnili. Je za tým určite veľa práce…
Od toho listu som bola posadnutá Everestom. Každý deň som pracovala na tom, aby som raz mohla stáť na vrchole osemtisícovky. O dvanásť rokov neskôr sa mi to podarilo. Po zdolaní Everestu som ale pokračovala ďalej. Podarilo sa mi zdolať všetkých 14 osemtisícoviek.
Ako sa vám to podarilo?
Počas všetkých výstupov ma motivovalo aj to, že som chcela inšpirovať ostatných. Nešla som si len pre rekordy, nehnala som sa ani za slávou. Chcela som ukázať svetu a najmä mladým, že ak máte sny, mali by ste si ich plniť.
Bez ohľadu na to, aká netradičná a jedinečná je vaša cesta. Život je krátky. Ak môžete, pustite sa do toho, tvrdo pracujte a prinášajte obete. Všetko bude nakoniec stáť za to.
Čo pre vás znamená byť najmladšou ženou, ktorá to dokázala?
V športe, ktorému dominujú muži, bolo neuveriteľne silné stáť na vrchole a dokázať, že na horách sme si rovní. Ženy sú dokonca podľa mňa mentálne silnejšie. Bolo naozaj skvelé držať na vrchole vlajku a reprezentovať všetky ženy, všetky horolezkyne. Je skvelé vidieť, že nás je čoraz viac.
Posúvať hranice
Čo bolo najsilnejším momentom zo všetkých štrnástich výstupov?
Moment, keď som vystúpila na Gasherbrum, čo bola moja prvá osemtisícovka bez kyslíka. Keď som stála na vrchu, mala som pocit, že môžem posunúť svoje hranice oveľa ďalej, než som si dovtedy myslela.
Je neuveriteľné, čoho je ľudské telo schopné.
Áno, toto bolo dôkazom. Vo všetkom som sa spoliehala na svoju mentálnu silu – krok za krokom, pravá, ľavá, krôčik za krôčikom. Cestou nás takmer zrazila lavína.
V športe, ktorému dominujú muži, bolo neuveriteľne silné stáť na vrchole a dokázať, že na horách sme si rovní.
Hoci vôbec neboli dobré podmienky, na vrchol som sa dostala vďaka sile vlastnej motivácie a tiež sile môjho parťáka Geljeeho, ktorý stál pri mne a udržal ma v pohybe. To bol zásadný moment v mojej horolezeckej kariére.
Čo bolo najťažším momentom?
Určite hora Dhaulágirí v Nepále. To bola najťažšia expedícia, ale nie pre techniku alebo zručnosti. Počas výstupu sme mali dva veľké problémy.
Aké?
K vrcholu sme vyrazili v noci a museli sme prekonať cez tisíc výškových metrov, čo je neskutočne náročné. Navyše nás zastihla búrka, o ktorej sme vedeli, ale nečakali sme, že bude taká hrozná. Vietor dosahoval rýchlosť 90 až 100 kilometrov za hodinu, nemohli sme sa ani pohnúť.
Pre silný vietor klesla teplota na mínus štyridsať stupňov, ja som nemala ani dobré rukavice. Prsty som mala úplne skrehnuté, zamrzla mi v nich aj krv. Vedela som, že sa musím vrátiť dole, inak o ne prídem. Môj partner na mňa musel kričať, nech sa zobudím, aby som nezomrela.
Na čo ste v tej chvíli mysleli?
Zažila som neopísateľný moment. Podarilo sa mi absolútne sa skoncentrovať. Ruky som si skryla pod pazuchy, aby som si ich zohriala. Vrátilo sa mi do nich trochu tepla, a to bola najhoršia bolesť. Podarilo sa nám však dostať späť do druhého výškového tábora.
Tam som ruky ponorila do horúcej vody a zachránila si ich, hoci aj teraz v nich nemám všetok cit. Tri, štyri dni sme oddychovali v tábore. Vybila sa nám batéria, došlo nám jedlo. Ale rozhodli sme sa ísť hore, mysleli sme si, že to najhoršie už máme za sebou.
Adriana Brownlee Forbes CZ
Nevzdali ste sa…
Malo byť skvelé počasie, a tak sme sa napriek skleslej morálke vybrali na vrchol. Na úplnom vrchu vo výške 8200 metrov sme boli len ja so šerpom. Nikdy predtým som s ním neliezla. Stáli sme na vrchole a fotili sa s našimi vlajkami a vtedy to prišlo. Zrazu som mala pocit, akoby mi niekto vytrhol dušu z tela. Všetka energia bola preč a zatmelo sa mi pred očami.
Najhoršia chyba
Čo sa stalo?
Šerpa mi skontroloval kyslík – ten bol na nule. Boli sme vo výške 8200 metrov, v zóne smrti, bez kyslíka. Šerpovia zvyknú nosiť kyslík navyše, ale došiel nám. Obaja sme boli bez kyslíka a nevedeli, čo robiť.
Otriasla nami panika. Povedala som si, že musíme vysielačkou požiadať zvyšok tímu o kyslík a časť zostupu proste zvládnuť bez neho. Môj šerpa však spravil tú najhoršiu chybu, ktorú môžete na horách spraviť.
Nehovorte mi, že nezobral rádio…
Nezobral. Vtedy som sa posadila a pomyslela si, že na tejto hore nezomriem, musíme sa proste vrátiť dole. Vymysleli sme plán. Pripevnili sme medzi seba metrové lano a pomáhali si späť dole.
Ako dlho to trvalo?
32 hodín, kým sme sa dostali späť do základného tábora. Keď som sa vrátila, prvá vec, čo som chcela urobiť, bolo hovoriť s rodičmi. Keď som im zavolala, len plakali. Povedali mi, že posledných 24 hodín plánovali môj pohreb. Nemala som so sebou sledovacie zariadenie, rádio, nemohla som im nijak povedať, že som na hore a žijem.
Rodičia mi povedali, že posledných 24 hodín plánovali môj pohreb.
To bol úplne najhorší zážitok, ale z tej hory sme sa poučili a našťastie sa nič z toho už nestalo. Povedala som si, že také chyby už nikdy neurobím. Odvtedy ma vždy sprevádza môj lezecký aj životný partner Geljee.
Sen aj nočná mora
Lezenie je pre vás splnený sen, ale práve ste opísali zážitok, ktorý sa rovná nočnej more. Ako sa na takéto situácie pripravujete psychicky aj fyzicky?
Fyzicky kardiotréningom každý deň. Šesť dní v týždni, dve až tri hodiny denne. Behala som po schodoch hore a dole, osem poschodí s batohom. Používala som aj kyslíkovú masku, aby to bolo ťažšie. Veľa som plávala a zámerne pracovala s dychom, aby som trénovala pľúca.
A mentálna príprava?
Tá je podľa mňa ešte dôležitejšia. Pripravujem sa naozaj už od detských čias. Pri horolezectve musíte mať tzv. horolezecké myslenie – vedieť, kedy sa otočiť a vrátiť.
Máte ho?
Keď som mala deväť, dala som si výzvu vyjsť na najvyššiu horu Anglicka, Škótska a Walesu. Najťažší a najvyšší bol Ben Nevis v Škótsku. Začali sme o druhej ráno a dostali sa asi 200 metrov pod vrchol. Začala som sa nekontrolovateľne triasť, bola mi zima, nevedela som, čo sa deje.
Otec mi odmeral teplotu, mala som 34 stupňov, hraničné podchladenie. Posadil ma a povedal, že buď pôjdem na vrchol a budem najmladším človekom, ktorý zvládol tie tri vrchy, alebo sa vrátime do bezpečia a zoberie ma do nemocnice. Bežné deväťročné dieťa by po 21 hodinách driny a skvelého lezenia asi povedalo, že tých dvesto metrov dokončí.
Myslenie sa dá trénovať
Vy ste to neurobili…
Pozrela som sa na otca a povedala mu, že sa musíme vrátiť dole. Oplakala som to, ale po dvoch mesiacoch sme išli znova a podarilo sa. Stala som sa najmladším človekom, ktorý niečo také dokázal, ale práve horolezecké myslenie mi zachránilo život a nosím si ho so sebou dodnes.
Je nutné vedieť, kedy sa zastaviť a povedať si, že hory sú silnejšie než ja, je čas ísť dole. Pracovala som aj v Red2Blue, kde učia, že myslenie je zručnosť, na ktorej môžete pracovať.
Adriana Brownlee / Forbes CZ
Na vrchole Gasherbrum II
Adriana Brownlee / Forbes CZ
Na vrchole Shishapangma
Z čoho pozostáva táto príprava?
Precvičujeme si, čo by sa mohlo na hore pokaziť. Lavína, skala, pád, smrť, všetky tieto veci sú úplne mimo vašej kontroly. Vy ich vyhodnotíte ako nebezpečné a potom si nacvičíte, čo by ste v takej situácii urobili. Je to teda postupná príprava, aby ste boli psychicky pripravení na každú z týchto možností.
V týchto situáciách si úplne natrénujete myslenie. Je to takmer ako svalová pamäť: Dobre, musím urobiť toto, toto a toto ma udrží v „modrej zóne“, ktorá je pokojná a efektívna podľa vašich najlepších schopností. Ide o to, aby ste sa nerozptyľovali, aby ste nepanikárili. Bola to obrovská súčasť tréningu na osemtisícovky, vďaka ktorej viem ostať pokojná aj pod tlakom.
Mali ste lezeckého mentora?
Keď som začínala, mojím mentorom bol Nirmal Purja, človek, ktorý vyliezol 14 vrcholov za šesť mesiacov. V decembri 2020 som odišla do Pakistanu a strávila dva mesiace s jeho tímom. Bol to on, kto mi povedal, že by som sa mala pokúsiť vyliezť na všetkých štrnásť osemtisícoviek. Vtedy som prerušila štúdium na vysokej škole a zavolala som rodičom, že sa do toho pustím.
Čo nasledovalo?
Spoznala som svojho partnera a neskôr aj priateľa Geljeeho, Gelje Sherpu. Bol jediný, kto ma chcel vziať na tréning. Ostatní chalani boli v podstate moji mentori. Deväť šerpov a Nirmal boli tí, ktorí ma naučili správne zručnosti na osemtisícovky.
Lásku k horolezectvu ste zdedili po svojom otcovi?
Áno. Keď som bola mladšia, môj otec stále liezol.
Vyliezol niekedy na niektorú z osemtisícoviek?
Zatiaľ nie, ale budúci rok plánujeme Manaslu, obaja pôjdeme bez prídavného kyslíka.
Adriana Brownlee / Forbes CZ
Nosíte si pri lezení talizman?
Mám so sebou prívesok anjelika ako ochrancu. Dala mi ho mama pred výstupom na Everest a nosím ho so sebou všade, na všetky vrcholy. Predtým, ako vyrazíme do hôr, máme tiež rituál, ktorému hovoríme púdža, pri ktorom žiadame bohov o bezpečný prechod horami.
Dostanete požehnanie v podobe malého náhrdelníka so špeciálnym požehnaným uzlíkom. Bohovia sú v Himalájach veľmi dôležití. Mám všetky náhrdelníky aj teraz na ruke. Hory sú pre mňa v podstate bohovia a je dôležité ich rešpektovať.
Ako znášajú rodičia, že majú takú dobrodružnú dcéru?
Myslím si, že je to pre nich ťažšie ako pre mňa. Musia sedieť doma a čakať na správy. Môj otec to zvláda o niečo lepšie, keďže je horolezec. Mama sa bojí viac, najmä keď som kvôli horám prerušila štúdium.
Darí sa mi však dobre, dokončila som svoj projekt, mám vlastnú firmu, expedičnú trekingovú spoločnosť AGA Adventures. Rodičia vidia, že je to moja vášeň a nechali ma proste ísť svojou cestou.
Váš partner je tiež horolezec, takže dobre viete, aké to je byť v koži toho druhého…
Úplne! Samozrejme, robím si starosti vždy, keď ide Gelje liezť s našimi klientami. Sedím doma a každých desať minút kontrolujem sledovacie zariadenie. Viem, aké to je.
Adriana Brownlee / Forbes CZ
Na vrchole Annapurny s partnerom Geljem
Pochybovali ste niekedy, že zvládnete všetkých 14 vrcholov?
Nie. Vedela som, že som psychicky aj fyzicky pripravená. Ak začnete pochybovať, stávajú sa nehody a veci sa vymknú spod kontroly.
Nie je to ale len o príprave. Ako ste zháňali povolenia a peniaze?
To je obrovská kapitola dnešného horolezectva. Financovanie, povolenia, víza. Pochybovať som v podstate začala pri peniazoch. Najmä čo sa týka sponzorstva, pretože v podstate všetky moje výpravy boli financované. Vyliezť na jednu horu stojí niečo pod 20-tisíc eur, získať také čiastky nie je ľahké.
Bolo v tom veľa emailov, networkingu a zbierok. To je asi ešte ťažšie ako samotné lezenie. Chvíľami som si hovorila, že to nezvládnem, bolo to proste veľa peňazí. Nakoniec ma ľudia podporili a podarilo sa mi presadiť.
A víza?
V Tibete to bolo asi najťažšie. Mohla som svoj projekt dokončiť o rok skôr, ale rok som čakala na víza do Tibetu.
Ako vás osemtisícovky zmenili?
Myslím, že som dospela. S týmto projektom som začala ako 19-ročná, dnes mám 23. Spoznala som hodnotu života. Pred pár rokmi mi zomrel jeden z najlepších priateľov. Nie na horách, ale bol súčasťou horolezeckej komunity.
To mi otvorilo oči. Hovorím si, že život je krátky, musím ho uchopiť a vyťažiť z neho čo najviac. Byť svedkom smrti je tá najhoršia, ale zároveň neuveriteľne silná vec. Poučí vás to, že vy žijete.
Čo by ste poradili mladému človeku, ktorý si chce splniť svoje horolezecké sny?
Základ je byť vždy až nadpripravený. Aby ste sa dokázali zachrániť, ak sa niečo stane. Začnite v malom, pýtajte sa miestnych sprievodcov. Sme priateľská komunita. Cestujte do rôznych krajín, vylezte na nejaké menšie hory, postupne sa prepracujte vyššie, zapracujte na technike pomaly sa k tomu dostanete.
A keď sa neskôr dostanete k osemtisícovkám?
Potom majte na pamäti, že budete musieť odniekiaľ získať financie, ak si to teda nemôžete financovať sami.
Najkrajšia chvíla
Vždy som rozmýšľala, čo je pre horolezca ten najlepší moment. Vrchol hory? Keď je späť vo výškovom tábore? Telefonát domov?
Pre mňa je to chvíľa tesne pred tým, ako dosiahnem vrchol. Už vidím, že to zvládnem, zaplavia ma emócie. Uvedomím si, že už len nejakých dvadsať minút a som tam.
Najlepšia chvíľa je tesne pred tým, než dosiahnete vrchol hory.
Je to dvadsať minút plných adrenalínu, eufórie a energia. To je chvíľa, ktorú si najviac užívam. Nepremýšľam, pozerám okolo seba a kochám sa. Hore adrenalín zmizne. Je tam v skutočnosti trochu stres.
Ako to?
Snažíme sa rýchlo pofotiť s vlajkami sponzorov. Potom, keď sa vrátim do základného tábora a konečne si oddýchnem, volám rodine. To je tiež krásna chvíľa, pretože viete, že ste to zvládli. vyšli ste na vrchol a vrátili sa. Splnili ste svoju misiu, svoj sen.
Čo plánujete v budúcnosti?
S partnerom Geljeem máme trekingovú spoločnosť AGA Adventures. Naším hlavným poslaním je priviesť ľudí do hôr na treking, turistiku, lezenie na šesťtisícovky, osemtisícovky a ukázať im, čo máme radi. Raz alebo dvakrát ročne sa vyberieme na vlastnú výpravu.
Je nejaká hora, na ktorú ste ešte nevyliezli a snívate o nej?
Takých je veľa. S partnerom chcem robiť prvovýstupy, teda otvoriť trasu a naplánovať expedíciu od začiatku do konca. To bol vždy môj sen a v Nepále je pomerne veľa hôr, po ktorých pokukujem.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Julie Mahlerová.