Hlavné mesto Islandu viedol od roku 2014 jedno celé desaťročie, dnes Dagur B. Eggertsson pôsobí v Reykjavíku ako zástupca starostu. V severskej metropole kládol dôraz na rast, ktorý myslí na potreby všetkých obyvateľov, obzvlášť mladých ľudí.
Mám pocit, že ten dozor u nás je len dovtedy, kým sú deti veľmi malé. Keď majú sedem a viac rokov, behajú si voľne po meste vo svojich detských partiách.
To, čo popisujete, sa deje v mnohých mestách v rôznych krajinách, nielen na Slovensku, no my zrejme máme kultúrne trochu iný prístup. Občas vnímam, že keď sa nejakí rodičia s malými deťmi prisťahujú na Island, bývajú prekvapení úrovňou slobody pohybu našich detí. Je napríklad celkom normálne, že už do prvej triedy do základnej školy chodievajú samé. Naše mesto totiž vnímame ako veľmi bezpečné miesto.
Práveže nie. Ešte v 90. rokoch to bolo mesto s najvyšším počtom mladých ľudí, ktorí pijú, fajčia a užívajú drogy. To sa počas 21. storočia celkom zmenilo aj vďaka programom, ktoré boli zamerané na deti a tínedžerov. Napríklad sme hrdí na to, že dnes máme vo všetkých štvrtiach športoviská a veľmi vysokú účasť detí v športových kluboch, v umeleckých školách a iných mimoškolských programoch.
Mať ihrisko nestačí, preto podporujeme športové kluby a ich trénerov. Už päťročné deti napredujú pod dohľadom certifikovaných odborníkov. Tréningy majú tri a viackrát do týždňa, dokonca aj tie mladšie deti.
Reykjavík. Foto: Pexels.com/Justin Schlesinger
Reykjavík. Foto: Pexels.com/Justin Schlesinger
Tí tréneri sú zamestnanci mesta?
Nie, športové kluby sú nezávislé organizácie, no ako mesto sme zaviedli systém poukážok, ktoré si rodičia môžu uplatniť na rozličné mimoškolské aktivity, teda aj na športovanie. Tá suma je asi 500 eur ročne. Ihriská pri školách a škôlkach sme tiež upravili, aby boli zábavnejšie. Sú otvorené pre verejnosť aj mimo školských hodín, pokojne aj večer a cez víkendy. Začali sme ich teda vnímať skôr ako nejaké susedské ihriská.
Bolo ťažké presvedčiť verejnosť, že toto je tá správna cesta?
Paradoxne, veľa takýchto projektov sa zrealizovalo po roku 2008, keď Island prešiel finančným krachom. Nemali sme vtedy peniaze na veľké zmeny, tak sa investovalo do drobných projektov, kde sme napríklad v spolupráci s rôznymi miestnymi skupinami zatrávnili nejakú malú plochu, alebo sa zveľadilo akési detské ihrisko. Týmto spôsobom sme napokon zlepšili kvalitu mnohým štvrtiam.
Vy sám ste vyštudovaný lekár. Aké má byť mesto, ktoré udržuje svojich obyvateľov v zdraví?
Je skvelé, keď sa viete po meste pohybovať na bicykli.
Vidíte, v Reykjavíku nepresahuje ani v lete najvyššia priemerná teplota 15 stupňov, okrem toho tam často prší. Je to mesto pre cyklistov?
Áno je, ale na infraštruktúru sa cyklisti musia vedieť spoľahnúť. V praxi to znamená, že sme v zime rozšírili trasy pre snežné pluhy. Vyrážajú o tretej v noci, najskôr prejdú cesty pre autá a hneď potom aj cyklistické pruhy. Takže o siedmej ráno môžete vysadnúť do sedla a vyraziť. Rozumiem však, že počasie u nás nepriláka na bicykel všetkých. Tu veľmi pomáhajú elektrické bicykle. Zrazu nie je problém vietor, kopec ani to, že sa neviete správne obliecť.
Dagur Eggertsson. Foto: Marek Mucha
Dagur Eggertsson. Foto: Marek Mucha
Čo ďalej charakterizuje mesto pre zdravie?
Spomenul som bicykle, ale dobrá je akákoľvek fyzická aktivita, preto je dôležité mestá plánovať tak, aby väčšina obyvateľov, ideálne všetci, žila v blízkosti nejakého ihriska alebo zelene. To má obrovský vplyv na to, či človek pôjde von a bude cvičiť, alebo sa aspoň vyberie na prechádzku. V Reykjavíku sa tým riadime, takže 92 percent všetkých obyvateľov býva v okruhu tristo metrov od zeleného priestoru alebo ihriska.
A čo mesto a duševné zdravie?
Výskumy ukázali, že na duševné zdravie môže pozitívne vplývať možnosť sa častejšie stretávať s inými ľuďmi vo verejnom priestore. Má to však jeden háčik, a to, že my Islanďania sme pomerne plachí ľudia a aby ste nás prinútili sa družne rozprávať, potrebujete nejakú tekutinu. Buď v poháriku, alebo v bazéne. Island má šťastie na termálne pramene, k duševnému zdraviu u nás prispievajú posedenia v teplých bazénoch, ktoré máme v každej štvrti mesta. Dokonca sme predĺžili ich otváracie hodiny, takže do vírivky môžete ísť už ráno o pol siedmej a otvorená bude až do desiatej večer.
Prejdime teraz z Reykjavíku sem do Bratislavy. V čom vidíte najväčšiu príležitosť tohto mesta?
Musím sa priznať, že som tu prvý raz a zatiaľ Bratislavu vnímam ako také klasické staré európske mesto s útulnými uličkami. Bratislava má však skvelú polohu. Keby som bol zástupcom tohto mesta, určite by som podporoval akékoľvek projekty, ktoré by vytvorili rýchlodráhu medzi Bratislavou, Budapešťou, Viedňou a Prahou. Región by potom mal potenciál byť jedným z najsilnejších centier Európy.
Pred pár rokmi sa hovorilo dokonca o hyperloope medzi Bratislavou a Viedňou, avšak skutočná rýchlodráha s metropolami, ktoré spomínate, stále chýba.
Pritom celý región má vzdelané obyvateľstvo, univerzity, skvelé jedlo, zaujímavú architektúru… Ja tam jednoznačne vidím potenciál a tvrdím to aj preto, že vidím, ako to zafungovalo na severe, kde sa prepojil juh Švédska a mestá ako Malmö a Lund s dánskou Kodaňou. Mám pocit, že hranice niekedy spôsobujú to, že nevidíme veľké príležitosti regiónov.
Čím vie Bratislava inšpirovať Reykjavík a naopak?
Bratislava je veľmi silná v urbanizme a tvorbe mestských priestorov. My máme zase dobrú expertízu v energetike, vytváraní miest pre deti a v digitálnej transformácii. V tomto sa inak svet veľmi zmenil. Pred dvadsiatimi rokmi by nikomu nenapadlo, že Bratislava a Reykjavík budú spolupracovať, teraz tie bariéry padajú, delí nás jeden pravidelný let a pár hodín cesty.
Dagur Eggertsson. Foto: Marek Mucha
Dagur Eggertsson. Foto: Marek Mucha
Zmeny sú však aj k horšiemu. Minimálne od pandémie žijeme v menej stabilnom svete. Čo to znamená pre mestá? Aké nové výzvy to prináša?
Tie výzvy budú stále komplexnejšie, pretože kým dnes žije v mestách 55 percent populácie sveta, do konca storočia to môže byť až 90 percent. Dnes náš určite trápi bezpečnosť. Z pohľadu európskych miest musíme vyriešiť veľa otázok, ktoré sme kedysi vnímali ako problém výsostne pre NATO. S tým súvisí aj ochrana demokracie. Dnes rôzne štáty, Rusko a iné, využívajú skutočnosť, že sme všetci na sociálnych sieťach a ovplyvňujú politiku spôsobom, ktorý sme predtým nikdy nevideli. Určite to musíme brať vážne, pretože keď chceme rozhodovať o svojej budúcnosti, musíme to rozhodovanie zakladať na pravdivých informáciách.
Okrem ľudských hrozieb sú tu aj tie prírodné. O skaze, ktorú prináša mestám klimatická zmena, sme sa mohli tu v strednej Európe naposledy presvedčiť pri povodniach.
Takéto situácie sme v poslednom storočí boli zvyknutí riešiť poisteniami, ale v situácii, keď storočná voda prichádza aj každých desať rokov, je nákladné, ba priam nemožné zvládať to len cez komerčné poistenie. Sú potrebné investície do zelenej infraštruktúry, no na to mestské financie nestačia, takže bude treba nastaviť medzinárodné mechanizmy, ktoré nebudú závisieť od toho, či sa napríklad starosta pozdáva premiérovi. Vidíme to v Turecku, ale aj v iných krajinách, kde mestá bojujú so svojimi vládami, ktoré im rušia zelené projekty a smerujú ich z politických príčin inam. Chcem tým povedať, že zásadnou výzvou pre mestá bude aj zmena systému ich financovania.
