Manželia Zdútovci dali takmer storočnej značke Nehera nový život a vyplatilo sa. Ich módu nosia ženy a muži od New Yorku po Soul. Domov má však v Bratislave.
Nezávislá slovenská značka nadviazala na tradíciu slávnej československej značky odevov, ktorú v roku 1937 založil Ján Nehera. Jej hodnotami sú udržateľnosť, elegancia, ale aj funkčný komfort. Ako jedna z mála slovenských značiek sa objavuje aj na svetových týždňoch módy.
Pre Zdútovcov bol pri zakladaní značky dôležitý posun ku komfortu a lokálna výroba. Do dnešného dňa majú produkciu na Slovensku.
V akom duchu sa nesie dekáda vášho znovuzrodenia?
Ladislav Zdút: Vo veľmi pracovnom a hektickom. Rozhodli sme sa prvýkrát urobiť prehliadku v Bratislave a na Slovensku. Je to oslava nášho desiateho výročia a súčasne nechceme slovenskému trhu ukazovať chrbát. Tvoríme tu od začiatku, rovnako aj vyrábame a chýbala nám lokálna prezentácia. Okrem toho sme sa v polovici novembra rozhodli otvoriť vlastný obchod v obchodnom dome Eurovea.
Bratislava po desiatich rokoch
Prečo ste sa rozhodli na Slovensku urobiť prehliadku až teraz? Nebola tu predtým tradícia?
LZ: Od začiatku sme chceli vyrábať na Slovensku a či už pred desiatimi rokmi, alebo teraz, cena práce tu bola vyššia ako v iných krajinách, čoho výsledkom bolo, že sme museli ísť s koncovými maloobchodnými cenami na spodnú úroveň luxusného segmentu, respektíve vyšší mainstream. Slovensko bol pre nás malý trh a obzvlášť bez znalosti značky. Preto sme išli najskôr do zahraničia.
Trochu sa vráťme do histórie, keď ste preberali značku Nehera a vzkriesili ju, k akému veľkému riziku by ste to prirovnali?
LZ: K rovnakému ako teraz. K veľmi veľkému.
Ale už ste etablovaná značka a ľudia vás poznajú aj na Slovensku.
LZ: Keď si aj niekedy vydýchnete a myslíte si, že riziko je menšie, tak príde niečo, čo vám prekazí plány. Či už je to pandémia, alebo vojna v susednom štáte. Nie sme vo vákuu, takéto udalosti nás ovplyvňujú. S pandémiou naše objednávky od maloobchodníkov zo Spojených štátov a Kanady išli okamžite na nulu. Paradoxne súčasne objednávky z Južnej Kórey rástli. Rovnako aj z Číny.
Manželia Zdútovci sa rozhodli po desiatich rokoch urobiť prehliadku aj v Bratislave. Foto: Marek Velček
Čím si to vysvetľujete, že Západ išiel na nulu a východ sa otvoril?
Bibiána Zdútová: Východný svet spracovával pandémiu iným spôsobom. Inak fungovala spoločnosť a boli na to lepšie pripravení. Nezatvárali maloobchod a dokázali to zvládnuť bez toho, aby mali plošné lockdowny.
Išlo o dodávky pre veľkoobchod alebo koncového zákazníka?
LZ: Boli to veľkoobchodní odberatelia, teda tí, ktorí nás potom predávajú vo svojich obchodoch.
Ako sa zmenili trendy za posledných 10 rokov?
BZ: Cyklicky sa trendy menia stále. Niečo sa vracia, niečo odchádza. My však nie sme senzitívni na módne trendy. Skôr sa snažíme reflektovať megatrendy. Pre nás sú dôležité spoločensko-sociálne súvislosti a to, kam spoločnosť speje, ako sa správa, aké je postavenie ženy, aký má denný režim. To sa výrazne zmenilo, pričom sa to posunulo k našej estetike. Keď sme začínali, tak to nebol megatrend a charakterizovali sme sa ako niche značka pre určitú skupinu ľudí. Dnes hovoríme o výraznom posune ku komfortu, stierajú sa rozdiely medzi mužským a ženským oblečením, formálnym a neformálnym alebo sa mení aj vnímanie toho, čo je pekné a čo škaredé. Hranice sa výrazne posunuli a máme pocit, že v prospech našej estetiky.
Pre nás sú dôležité spoločensko-sociálne súvislosti a to, kam spoločnosť speje, ako sa správa, aké je postavenie ženy, aký má denný režim.
LZ: Verili sme v jeden megatrend, a to bolo, že sa móda posunie ku komfortu. Na Slovensku je to silne vidno, v zahraničí to bolo viditeľnejšie už dávnejšie. Pred 10 rokmi omnoho menej žien nosilo tenisky. To je jednoznačný posun ku komfortu. My nemeníme estetiku, máme ju rovnakú, len na Slovensku sa to zmenilo.
Čo bolo vašou inšpiráciou pri zakladaní značky? Vedeli ste, že komfort a minimalizmus sa uchytí?
LZ: Ak by sme chceli vtedy robiť niečo, čo by malo okamžitý úspech, tak by sme robili opačnú estetiku. Ak sa rozhodujete, čomu budete venovať čas, energiu a peniaze, tak to musí rezonovať s vaším rebríčkom hodnôt a vaším životným štýlom. Vtedy sa presadzovali značky, pre ktoré bolo typické, že viac je viac. Ako Gucci a podobne, nebola to estetika Nehera.
BZ: My sme sa nerozhodli, že toto bude trend. My sme do toho išli úprimne s tým, aby sme vytvorili niečo vizuálne zaujímavé, pracovali s kreativitou, ale bez toho, aby sme robili výrazné kompromisy v zmysle, že sa v tom človek necíti dobre, len to vyzerá dobre. Lákalo nás nájsť kvalitný dizajn, ale bez kompromisov.
LZ: A navyše bolo naším cieľom vyrábať lokálne v našom regióne. Stále je 90 percent produkcie na Slovensku.
Na Áziu
Ktoré trhy sú typické na odbyt quiet luxury módy, ktorou sa definuje vaša značka?
BZ: Na prvý pohľad je zrejmé, že Ázia je prirodzeným trhom pre našu estetiku. Aj keď aj tam sú veľké rozdiely. V rámci Európy je to rozdielne. Iný je sever a iný je juh. Každý trh má určitú skupinu zákazníkov, ktorá to vyhľadáva.
LZ: Nikde vo svete som nevidel toľko žien, ktoré nosia sako a nohavice ako v Soule. Vedeli sme, že sme v podobnej estetike silní a funguje to na trhoch ako Južná Kórea, Čína a Japonsko.
Viac firiem od nás sa však obracia skôr na Západ. Akú pozíciu má vaša značka na tomto trhu?
LZ: Pred pandémiou sme mali najsilnejšie sezóny v USA. Keď sme to však dekódovali, tak sme zistili, že ide o maloobchodníkov, ktorých audienciou sú ázijské diaspóry. Ale rovnako sme mali široké spektrum zákazníkov v LA alebo New Yorku. Keď som sa ich pýtal, kto tam kupuje Neheru, tak povedali, že ide o mladé zákazníčky, ktoré chcú vyzerať sofistikovane.
Líši sa estetika Slovákov a napríklad Kórejcov či Japoncov?
BZ: Mení sa to veľmi výrazne a najmä vplyvom sociálnych sietí. Vplyv vizuálnych informácií je veľmi zreteľný a dlhodobo si všímam, že slovenská zákazníčka je k sebe super kritická. Tento pohľad pestuje voči sebe, ale aj voči svojim kamarátkam, matkám, dcéram. Sú zvyknuté komentovať vzhľad. A toto je najväčší rozdiel, ktorý pri národnostiach vnímam. Ak prekvapíte Francúzku niečím, čo by si nikdy na seba nedala, tak to ocení a pre ňu je to štýl, resp. ŠTÝL. V Ázii sú zasa veľmi otvorení a úctiví ku kreativite a k remeslu.
Slovenská zákazníčka je k sebe super kritická a je zvyknutá komentovať vzhľad.
Zrejme máte väčší odbyt stále v zahraničí ako na Slovensku, ale výroba je u nás. Viete priblížiť cenotvorbu napríklad jedného kabáta?
LZ: To je neuveriteľne komplikovaná logistická záležitosť a okrem látok musíte zaplatiť aj drobnosti ako gombíky, zipsy, podšívky… My zaplatíme len za ušitie jedného kabáta bez DPH toľko, koľko stojí hotový produkt v Zare alebo H&M. K tomu ešte treba pripočítať dizajn, vývoj, strih, prototyp a podobne. My začíname tam, kde iní končia.
Kde iní s cenami končia, oni musia začínať. Modely však stále vyrábajú na Slovensku. Foto: Marek Velček
BZ: Horná hranica šitia sa môže dostať na 150 eur, priemer je povedzme okolo 100 eur za kus. Materiály na kabáty stoja od 30 do 60 eur za meter a na jeden kabát potrebujete približne tri až štyri metre. O vedľajších materiáloch ani nevravím. Nie je to len o priamych nákladoch. Veci vznikajú v hlavách dizajnérov a kým sa dostaneme ku konkrétnemu odevu, tak ide o dlhý proces.
Dá sa kvantifikovať, koľko kusov z jedného dizajnu urobíte?
BZ: Podľa toho, koľko objednávok dostaneme od veľkoobchodných odberateľov. My pripravíme vzorky kolekcií, ktoré sú nepredajné, a to je najdrahšia časť prípravy novej kolekcie, pretože sa šijú kusové veci. Ak sú to komplikované a sofistikované veci na prehliadku, tak z toho sa predá povedzme 20 kusov. Ak je to kvalitné sako alebo kabát, tak je to 100 až 150 kusov.
Aktuálna kampaň s Táňou Pauhofovou a Annou Geislerovou. Foto: Archív Nehera/Braňo Šimončík
LZ: Aj preto sme videli potenciál v otvorení obchodu. Jeden už máme vo Viedni, kde tento rok zaznamenávame medziročný rast 50 percent. Je to pre nás povzbudenie, aby sme sami išli do vlastného maloobchodného predaja. S tým však súvisí aj príprava širšieho a dostupnejšieho sortimentu, musíme zmeniť fungovanie na plnohodnotného maloobchodníka, nielen na módnu značku, ktorá prezentuje v Paríži pre veľkonákupcov.
A prečo ste išli do nákupného centra? Nie sú v Bratislave v centre miesta, kde by ste sa uchytili?
LZ: Pred dvoma rokmi sme urobili pop-up predajné miesto v Bratislave a zákazníčok sme sa pýtali, kde by si vedeli predstaviť našu predajňu. Všetky hovorili, že na Laurínskej, ale vlastne tam nechodia. Z pomerne extenzívneho prieskumu nám však vyšlo, že by sme mali otvoriť obchod v nákupnom centre Eurovea.
Na druhej strane na Slovensku stále nemáme ulicu ako napríklad pražská Pařížská. Prečo?
BZ: Súvisí to aj s turizmom. Praha je inak vnímaná a je aj hojnejšie navštevovaná turistami. Je pravda, že ľudia často nakupujú počas dovoleniek, pretože sú inak mentálne nastavení. Spadá do toho aj móda.
Realistické plány
Vaše tržby sa stabilne pohybujú posledné roky nad dvoma miliónmi eur. Aká je vaša realistická méta, kam ako značka môžete vyrásť?
LZ: Radi by sme rástli viac a potrebovali by sme to, ale nemôžeme ignorovať udalosti súvisiace s pandémiou a vojnou na Ukrajine. Ak sa na to pozeráme realisticky, tak musíme ísť krok za krokom a kombinovať veľkoobchod s rozvojom vlastných predajní. Keď uvidíme, aké výsledky nám dajú tri vlastné predajne, tak potom budem vedieť odpovedať lepšie.
Sú vám fast fashion konglomeráty, ktoré sa dostávajú na Slovensko, vôbec nejakým konkurentom?
LZ: Mladé ženy na Slovensku, ktoré vnímajú tému udržateľnosti často nakupujú v sieti COS, aj keď so zaťatými zubami, lebo vedia, že je to H&M, sústredia sa na to, že komunikujú udržateľnosť. Vyrábajú však v Turecku, Číne či Bangladéši. To nemá s udržateľnosťou na Slovensku nič spoločné. Je to však realita, ktorú musíme rešpektovať, pretože kúpna sila je len taká, aké máme priemerné mzdy. Nečudujem sa im preto, že tam nakupujú, aj keď to, samozrejme, znižuje výkon našej ekonomiky. Každou kúpou niečoho takéhoto ničíte pracovné miesta na Slovensku. A je jedno, odkiaľ je ten fast fashion.
To je jeden rozmer. Ako sa ale pozeráte na kopírovanie vášho rukopisu inými značkami?
LZ: Stáva sa to, ale nezaoberáme sa tým.
BZ: Nevieme s tým nič urobiť a je verejné tajomstvo, že to tieto značky robia. Nie je to len o tom, že vyrábajú tam, kde vyrábajú a za aké peniaze. My však vieme, aký náročný je vývoj a ak niekto preskočí túto časť, tak ušetrí.
Vieme, aký náročný je vývoj a ak niekto preskočí túto fázu, tak ušetrí.
LZ: Stalo sa nám, že od nás na e-shope opakovane nakúpila jedna americká značka, ktorá následne tovar vrátila. Až keď nám prišiel odev, ktorý mal spätne našitú visačku naopak, tak sme vedeli, že vzali naše modely, odstrihli visačky, poslali do fabriky, aby to skopírovali a nám to chceli vrátiť naspäť. To je totálna drzosť.
Kopírovanie konkurenciou
Viete sa brániť?
LZ: Pred niekoľkými rokmi vyšla v Zare kolekcia, ktorá bola totálnou kópiou Louis Vuitton. Oni im asi povedali, že to nesmú robiť. Zara zrejme odpovedala, že dobre, nebudú ani to neurobia, pretože už celú kolekciu vypredali a rovnaká ďalšia nebude.
Ako vyzerá príprava podujatia ako týždeň módy v Paríži?
BZ: Máme na to dva a pol mesiaca. Od rozhodnutia o čom bude, rozkreslenia dizajnov, výber materiálov, vyvzorovania, nafotenia a nacenenia. Paríž má dve zložky. Jedna je prezentačná, druhá je showroom, teda predajné miesto pre veľkoobchod. Vstupuje do toho mnoho aspektov, je to v podstate organizácia podujatia/eventu.
Parížsky fashion week je pre manželov jedným z hlavných eventov sezóny. Foto: Marek Velček
LZ: Pandémia však priniesla aj nový pohľad Fédération de la mode a začali viac pripúšťať digitálne prezentácie. Aj my sme prešli na formu prezentácie, nie prehliadky.
Je toto pre vás najväčší event za rok a dokážu sa vám vrátiť vstupné náklady?
LZ: Ako kedy. S pandémiou sa to dosť zmenilo. Keďže nákupcovia necestovali, tak sme začali pracovať s agentami a distribútormi. Posielali vzorky a na základe nich sa robili objednávky. Kým nás v Paríži akceptujú v hlavnom kalendári, tak je pre nás dôležitý. Vždy bude množina nákupcov, ktorí chodia na nákupy len tam.
BZ: Paríž a Fédération de la mode robia veľa pre to, aby udržali status parížskeho týždňa módy. Aj keď sú dnes omnoho jednoduchšie formy, ako predávať, pre Paríž je to neuveriteľný biznis. Príde tam obrovské množstvo ľudí, ktorí sa musia niekde ubytovať, prenajať si priestory a snažia sa o toto udržanie.
Čo bol pre vás najväčší obchod, ktorý vznikol na tomto mieste?
LZ: Asi neexistuje jeden prelomový obchod, ktorý sme uzatvorili. Skôr to bol proces a mravenčia práca. Prvý showroom nám dal jeden a pol objednávky.
Objednávka je obrovský záväzok. Musíte ju dokončiť včas a v požadovanej kvalite. Ak to nestihnete, druhá šanca už nepríde.
BZ: Neviem, či existuje prípad, že by prišiel za značkou jeden nákupca a stal sa zázrak. Je to aj pre značku obrovské riziko, pretože samotná objednávka je veľký záväzok. Musíte ju doručiť včas a v požadovanej kvalite. Ak to nestihnete, druhá šanca už nepríde. Postupný nárast je preto pre značku bezpečnejší.
Prečo sa držíte viacerých kreatívnych riaditeľov? Niektoré značky mávajú tradične jedného…
BZ: Je to dané aj našou polohou. Bratislava nie je Paríž, kde máte na jednej ulici vedľa seba niekoľko módnych domov. My sme od začiatku chceli budovať značku, nie dizajnérske meno. Na kolekciách sme pracovali s mnohými dizajnérmi zo zahraničia, ale pre nich išlo len o prechodné obdobie. Neplánovali sa sem presťahovať natrvalo. Bratislava nie je žiadne európske kreatívne centrum, práca si vyžaduje, aby tu ten človek bol fyzicky, tak takéto cestovanie je udržateľné len na určité obdobie. Aktuálne pracujeme v tíme so štyrmi dizajnérmi.
LZ: Na druhej strane sa niektorým značkám osobne čudujem, keď nechajú so sebou zamávať zmenou kreatívneho riaditeľa. Občas otočia aj o 180 stupňov. Napríklad sa to stalo Gucci, keď odrazu skočili do minimalizmu. Podobne Fendi. Takáto diskontinuita pre značku nie je dobrá, podľa mňa.
Čo bol asi najväčší módny výstrelok, ktorý ste zaradili do kolekcií? Ako naň reagovali zákazníci?
BZ: Napríklad. Ešte niekedy v začiatkoch sme sa pustili do vývoja pleteného body v jednej fabrike na severe Talianska. Bolo to mimoriadne drahé, komplikované, veľmi tenké a v telovej farbe. Keď si to modelka na seba obliekla, tak to ani nebolo vidieť a ešte to dizajnér nastyloval tak, že jej na to dal košeľu. Takže ani na prehliadke to nebolo vidno. Bol to naozaj výstrelok, pretože to stálo veľa peňazí a vlastne sme to zakryli.
Aj ste to predávali?
BZ: Bolo to v ponuke a asi dvaja nákupcovia si z toho objednali jeden či dva kusy, ale asi skôr do výkladu.
LZ: Problém však je, že v takejto fabrike si nemôžete dovoliť objednať dva kusy z nejakého odevu. Oni vám povedia, že minimum je 200 kusov. Ak máte objednávku na štyri kusy, tak ju môžete akurát rovno zrušiť. Navyše, nákupcovia to chápu.
