Hovorí, že do tohtoročného rebríčka top influencerov podľa Forbesu sa dostal trochu omylom. Bez sociálnych sietí prežil celý rok a dodnes je pri postovaní mimoriadne opatrný. S viac ako 45-tisíc sledovateľmi na Instagrame mu v rebríčku tento rok patrí 18. miesto.
Je to už sedem rokov, odkedy si známy režisér Peter Bebjak vybral Juraja Baču ako hlavnú postavu do slovenskej adaptácie krimiseriálu Rex. Ten ho vystrelil k najobľúbenejším slovenským hercom jeho generácie.
Práve s touto rolou sa spája aj jeho prvý neoficiálny fanklub, ktorý stál na začiatku jeho influencerskej kariéry. Aj vďaka Instagramu však dnes ľudia vedia, že okrem hrania Juraj Bača moderuje, hrá na gitaru, spieva a angažuje sa v dobrovoľníckych aktivitách.
Top influenceri 2024. Foto: Pasha Borsai v priestoroch reštaurácie Narbon
Top influenceri 2024. Foto: Pasha Borsai v priestoroch reštaurácie Narbon
V rozhovore pre Forbes hovorí o tom, prečo odmieta ponuky na moderovanie či spolupráce, prečo sa nebráni ani stvárneniu negatívnych postáv a hovorí aj o virálnom videu, ktoré v roku 2020 adresoval vtedajšej ministerke kultúry.
Rád o sebe hovoríte, že ste „stará škola“, čo sa možno na prvý pohľad k Instagramu a influencerstvu celkom nehodí. Ako vnímate sociálne siete?
Nominácia do rebríčka influencerov, úprimne povedané, prekvapila aj mňa. Nemyslím si, že som influencer v pravom zmysle slova. Beriem to skôr tak, že mi bolo dopriate robiť prácu, ktorá mnohých ľudí fascinuje, pre mnohých je motivujúca a zároveň sa vďaka nej dokážem dostať na miesta, na ktoré sa bežne človek nedostane.
Sociálne siete som teda vždy bral tak, že ľuďom približujem zákulisie svojej práce. Vedome som „nezbieral sledovateľov“ ani som si neštudoval, ako to robiť efektívnejšie. Nepridám napríklad po cvičení fotku bez trička, aby som dostal 2-tisíc likeov, aj keď viem, že by to pravdepodobne zafungovalo.
Na javisku bez mobilu
Pri známych osobnostiach na sociálnych sieťach najlepšie fungujú príspevky, v ktorých odhaľujú niečo zo svojho súkromia. Aké sú pri tom vaše hranice?
Veľmi striktné – začínajú aj končia pri mojich psíkoch. To je to jediné, čo som zo súkromia ochotný odhaliť. Zatiaľ som nenašiel dôvod, prečo by mali ľudia až tak vidieť do môjho súkromia. V minulosti sa mi vypomstilo, keď som si na to nedával pozor. Rád sa podelím so svojimi koníčkami – zbieram gitary, hrám videohry, chodím cvičiť a venčiť psíkov. To je v poriadku, ale odhaľovať detaily rodinnej oslavy, rodičov alebo bratove deti, s ktorými trávim veľa času… Nehovorím, že som to ešte nikdy neurobil, ale pristupujem k tomu citlivo.
Hráte v divadle aj pred kamerou, moderujte, máte dve kapely, venujete sa psíkom. Koľko času denne strávite online?
Tu sa potvrdzuje, že, ako ste spomínali v úvode, som „stará škola“. Keď som v práci, snažím sa stopercentne sústrediť na prácu. Na sociálne siete dávam maximálne desať percent z mojich pracovných aktivít. Snažím sa byť úplne prítomný v aktuálnom okamihu, aby mi nič neuniklo a aby práca, na ktorú tam som, bola stopercentná. Ak mi popri tom vyjde čas na fotku, využijem ho, ale nie je to pre mňa priorita. Nevytiahnem mobil na javisku ani počas skúšky v divadle. Často preto pridávam aj videá, ktoré natočili chalani z mojej kapely alebo fotky z akcií od profesionálnych fotografov.
Dnes máte na Instagrame viac ako 45-tisíc sledovateľov. Priniesla vám popularita na internete konkrétne ponuky na hranie alebo moderovanie? Je to pre herca výhoda?
To je niečo, čo som si aj ja sám v sebe potreboval upratať. V istom období som sociálne siete vnímal ako veľkú bublinu plnú nenávisti, ktorá sa skrýva za anonymitu. Všetci veľmi dobre vieme, čo sa na sociálnych sieťach deje, keď sa najmä človek dostane do komentárovej sekcie. Vtedy si vždy pripomínam, že tí ľudia, ktorí to píšu, možno ani neexistujú. Aj tak ma to ale frustruje.
Bol som dlho presvedčený, že nechcem byť toho súčasťou. Mal som asi rok, keď som na sociálnych sieťach nebol prakticky vôbec. Dodnes mávam týždne, keď ich vôbec nezapnem, čo by pre niektorých ľudí bolo nenormálne. Na druhej strane som si postupne čoraz viac uvedomoval, aké sú silné.
Čo vám pomohlo si to uvedomiť?
Keď som točil Komisára Rexa, spontánne, bez mojej iniciatívy, niekto založil stránku Fanklub Juraja Baču. Sledovali ju stovky mladých ľudí, najmä dievčat, pre ktorých som bol inšpiráciou a vzorom. Vtedy som si povedal, že keby to aj jednej z nich pri nejakom dôležitom životnom rozhodnutí pomohlo, tak to má zmysel. S niektorými z nich som dodnes v kontakte. Už sú dospelé a sú mi vďačné, že som pre nich bol v tom kritickom období dobrým vzorom. Aj preto som sa na sociálne siete vrátil a snažím sa tam vystupovať v čo najpozitívnejšom svetle.
Virálne video vzniklo náhodou
A prinieslo vám to teda aj konkrétnu spoluprácu?
Áno. Práve vďaka Instagramu ľudia často zistia, že nie som iba televízny herec – že moderujem, spievam a hrám v kapele, som súčasťou dvoch divadiel. Instagram je akousi novodobou vizitkou.
Zrejme najviac ako influencer ste sa prejavili, keď ste počas pandémie nahrali videoodkaz pre vtedajšiu ministerku kultúry Natáliu Milanovú. To video bolo za pár hodín virálne a veľmi silné. Budujete si ako influencer cielene vplyv aj v takýchto celospoločenských témach?
Bol som práve na ceste a v aute som počúval diskusnú reláciu, v ktorej bola pani ministerka hosťom. Cítil som obrovskú frustráciu, že človek, ktorý má šancu a moc nám v tej hroznej situácii pomôcť, hovorí stále iba to, že niečo treba robiť. Akoby si neuvedomovala, že práve ona je tým človekom, ktorý to má v právomoci. Je naozaj frustrujúce, keď ministerka hovorí, že niečo treba, ako keby to mal urobiť niekto iný. Zároveň si ale nemyslím, že to moje video bolo „hejterské“. Snažil som sa skôr poukázať na to, že my všetci, ktorých sa to týka, sme tu a chceme pomôcť. Uviedol som aj pár konkrétnych a konštruktívnych príkladov, čo by sme mohli urobiť.
Ako ste sa vyrovnávali s masívnymi ohlasmi, ktoré to video vtedy malo?
Veľmi ma to prekvapilo. Nahral som to na prvýkrát v hotelovej izbe, postol a išiel som spať. Nikdy nezabudnem na ďalšie ráno, keď som si zapol telefón a začali mi prichádzať SMSky. Písala mi Zuzana Fialová, Valéria Šulcová či Zdenka Studenková. Tisíc ľudí sa mi snažilo dovolať. Až vtedy som si začal postupne uvedomovať, čo som urobil. Za noc to video malo takmer 500-tisíc pozretí a logaritmicky to pribúdalo.
Najprv som si hovoril: Ďuro, bolo ti to treba? No uvedomil som si, že vtedy bolo naozaj veľa ľudí, ktorí to vnímali podobne, len tomu nedali tvár. Tomu tiež rozumiem. Aj mňa mnohí podozrievali, že mi za to video niekto zaplatil. Pritom sa snažím aj na sociálnych sieťach byť čo najúprimnejší. Viem, že by som mohol mať aj násobne viac sledovateľov, no ak niečo nepokladám za úprimné, nebudem to robiť. Aj toto video bolo veľmi spontánne. Vôbec som nekalkuloval s tým, že som influencer, takže by som sa mal vyjadriť. Je však pravda, že ako zástupcu umelcov ma potom začali volať do rôznych diskusií, do televízií, médiá ma prosili o vyjadrenia.
Influenceri majú spájať
Sú to už takmer štyri roky a odvtedy ste nič podobné nenatočili. Bola to trochu aj lekcia, že touto cestou ako známa osobnosť ísť nechcete?
To vôbec nie, len už som nemal taký silný podnet a myslím si, že za ten čas sa sociálne siete veľmi zmenili. Keby som to nahral dnes, akokoľvek by som sa k tej situácii postavil, každý by si v tom našiel iba to, čo by tam chcel počuť. To je podľa mňa zároveň najväčšie riziko sociálnych sietí. Keď tam niečo poviem, každý si z toho vyberie dve, tri vety, ignoruje kontext, nepočúva a ani nechce počúvať.
Ja mám zvláštnu situáciu, lebo v polarizovanej spoločnosti poznám ľudí z obidvoch názorových táborov a teraz je jedno, či je to názor na politiku, vojnu na Ukrajine, homosexuálov alebo Pohodu. S mnohými nesúhlasím, ale viem, že to rozhodne nie sú zlí ľudia, lebo som ich zažil aj v iných situáciách.
Problém je, že sa vzájomne nepočúvajú a nechcú sa počúvať, a preto vyjadrovať svoj názor na tieto polarizované témy je dnes z môjho pohľadu prilievanie oleja do ohňa. Kým ľudia nepočúvajú, nemá zmysel hovoriť. Niekomu to možno zmysel dáva, lebo tým upokojí svoje ego – povie si svoje, ale v konečnom dôsledku tým bude zasa iba viac rozdeľovať. Všetci máme na všetko nejaký názor a sme presvedčení, že ten náš je ten správny, lenže tak to vnímajú aj naši názoroví oponenti a majú na to svoj dôvod – či už prostredie, v ktorom vyrastali, silný vplyv skupiny, v ktorej sa teraz nachádzajú, spoločenská a finančná situácia, čokoľvek. Možno aj majú právo byť na niečo nahnevaní a tento hnev sa mení na frustráciu, ktorá sa objavuje aj v nenávistných prejavoch na internete.
Myslím si, že je veľmi málo ľudí, ktorí sa dokážu prihovoriť jednej a druhej strane a považujem za obrovské šťastie, že ma sledujú ľudia z oboch názorových táborov. Som preto veľmi opatrný v tom, čo hovorím, aby som skôr spájal, nie polarizoval.
Napriek tomu si v bulvárnych médiách a v komentároch na sociálnych sieťach aj sám o sebe prečítate veľa „špiny“. Ako to spracúvate?
Často sa zamýšľam nad tým, čo človeka prinúti, aby plytval svojou energiu na napísanie piatich, desiatich riadkov nenávisti a hnevu. Stále analyzujem, prečo to niekto potrebuje urobiť. Často sú to aj starší ľudia. Pýtam sa, prečo staršia pani alebo pán, ktorí majú profilovú fotku s vnúčatami, ktoré očividne milujú, takže vedia prejaviť lásku, majú tendenciu napísať nenávistný komentár na mimovládnu organizáciu alebo niekoho, koho vôbec nepoznajú. Priznám sa, že niekedy, keď mám po akciách trochu času, tých ľudí aj priamo konfrontujem – napíšem im správu.
Ako na to reagujú?
Kľúčové je, že na nich nikdy neútočím. Vtedy vidím, ako veľmi a ako rýchlo sa dokážu zmeniť. Píšu: Ospravedlňujem sa. Viete, ja som to tak nemyslel. Mal som zlý deň. Veľmi ma to mrzí.
Stalo sa mi, že som zistil, že mám s tým človekom spoločných známych alebo sme spolu kedysi dokonca niečo zažili. Našiel som tak kamaráta z detstva, s ktorým som kedysi chodil bicyklovať. Keď ľudia vidia, že sa snažím pochopiť ich stranu, zrazu chcú počúvať. Nehovorím im, že sú hlúpi, nenazývam ich „dezolátmi“ a nezatváram pred nimi dvere.
Foto: Pasha Borsai pre Forbes Slovensko
V divadle sme mali jeden krásny citát Milana Rastislava Štefánika, ktorý hovorí, že ak budú vzdelanci tých druhých považovať za hlúpych, nikdy s nimi nebudú môcť viesť dialóg a nikdy ich nebudú môcť ani viesť. Dávať niekomu pocítiť, že som niečo viac iba preto, že som študovaný, mám lepší prehľad alebo zdroje a on je ten hlúpy – to nie je cesta. Musíme sa snažiť pochopiť, prečo sú ľudia nenávistní a čo ich k tomu viedlo.
Test odmietnutím
Ako herec a moderátor máte teraz veľa televíznych príležitostí – boli ste v Let’s Dance, hrali ste v Dunaji aj v Nemocnici, ste súčasťou pripravovanej adaptácie seriálu Lásky v Istanbule, moderovali ste Pečie celé Slovensko. Rastie vaša popularita na sieťach úmerne s tým, ako často sa objavujete na obraze?
Myslím si, že väčšina influencerov to má opačne – začnú byť aktívni na sociálnych sieťach a potom zistia, že keď sa objavia v televíznej relácii, ich popularita rastie. Ja som však herec. Influencerstvo prišlo ako súčasť mojej práce. Netlačím sa do televíznych programov, aby mi rástli sociálne siete. Je to presne opačne. Keď som s niečím chcel kalkulovať, tak to nikdy nefungovalo.
Ako herec ste však stvárnili aj viaceré negatívne postavy – príslušníka SS, lekára, ktorý znásilnil kolegyňu, väzňa aj vojaka, ktorý pomáhal pri zločine. Aké kritériá máte tu?
Aj tam je to najmä ten spoločenský presah. Keď som v českom seriáli hral lekára, ktorý znásilnil sestričku, ktorú hrala Anička Slováčková, bola to veľmi ťažká téma. Hral som ho ako „sympaťáka“, žoviálneho doktora, ktorý je v spoločnosti rád a uvoľnený, navyše mimoriadne úspešný. Nikto by o ňom v živote nepovedal, že je násilník.
Top influenceri 2024. Foto: Pasha Borsai v priestoroch reštaurácie Narbon
Top influenceri 2024. Foto: Pasha Borsai v priestoroch reštaurácie Narbon
Aj vďaka tomu seriálu však ľudia v Českej republike začali diskutovať o tom, čo vlastne znamená znásilnenie. Že keď žena ide v nálade večer domov k mužovi, on po nej „vyštartuje“, ona povie nie a on to aj tak spraví, tak je to znásilnenie. Bolo zaujímavé, ako to ľudia hodnotili aj na sociálnych sieťach. Písali: Tak prečo tam išla, keď nechcela? Veď tam nemusela chodiť. Čo si myslela?
Aj na základe tejto verejnej diskusie pred pár mesiacmi v Českej republike odsúhlasili zákon, ktorý hovorí, že nie znamená nie a pokiaľ to ten druhý nerešpektuje, vždy je to znásilnenie. Takýto posun je úžasná vec. Mal som ťažkú rolu zlého človeka, no prispelo to k tomu, aby sa otvorila vážna spoločenská téma a zmenil sa na ňu pohľad. To je to najlepšie, čo sa mohlo stať.
Nezapredať sa
Máte aj pri spoluprácach na sociálnych sieťach presne stanovené kritériá?
Tam dostávam neuveriteľne veľa ponúk na spoluprácu, ale niekedy je to pre mňa náročné. Nebudem to bližšie špecifikovať, ale raz mi napríklad jedna firma poslala nástroj, ktorý bežne nepoužívam, no mal som ho odpromovať. Asi dve hodiny som sedel nad tým príspevkom a rozmýšľal som, čo k tomu napíšem, aby som sám pred sebou nemal pocit, že som sa zapredal.
Ako ste to vyriešili?
Odfotil som sa s tým, pridal som o tom príspevok a poslal som to tej firme naspäť. Ani som za to nechcel peniaze, lebo by som sa nemohol sám na seba pozrieť do zrkadla. Odvtedy mám pravidlo, že ak niečo reálne nevyužívam, nebudem to promovať. Príde mi to ako klamanie sledovateľov.
Nestalo sa mi to raz. Dokonca aj pri veciach, ktoré inak bežne používam. Firmy mi chceli zaplatiť ako ambasádorovi. Napríklad jedna značka potravín mi poslala svoje produkty, no nechcela, aby som ich promoval priamo, ale aby som urobil sériu príspevkov o tom, ako neplytvať jedlom. Spravil som to, ale dávalo mi zmysel to prezentovať aj bez toho, aby mi za to platili, takže som za to nechcel peniaze. Aj preto hovorím, že nie som influencer v tom pravom zmysle slova.
Počas rozhovoru ste viackrát spomenuli kapelu. Máte aj niekoľko autorských skladieb, ktoré ste nikdy verejne nepublikovali. Neuvažovali ste, že by ste ich niekedy skrz sociálne siete zmonetizovali?
Potenciál v nich určite je, ale v mojom prípade, akonáhle do niečoho príde okolnosť monetizácie, tak začínam mať pocit, že už to nerobím preto, že chcem, ale že je v tom nejaký kalkul. To sa mi doteraz nikdy neosvedčilo. Buď mi to nevyšlo, alebo som z toho vôbec nemal dobrý pocit. Až keď prestanú byť motiváciou peniaze, človek zistí, či niečo naozaj robí od srdca a úprimne. Jasné, že z dlhodobého hľadiska tam musí byť, lebo všetci z niečoho žijeme, ale nemala by to byť hlavná motivácia.
Moje piesne mám aj nahraté, ale zase uvažujem nad tým, aký zmysel to bude mať, keď ich publikujem. Aby to nebolo iba o tom, že ja, Juraj Bača, si vydám svoju hudbu a texty. Zatiaľ sú to, bohužiaľ, všetko pesničky o rozchodoch, zlomenom srdci, lebo vtedy človek najviac píše. V tomto období môjho života mi dávali zmysel. Dnes vidím pridanú hodnotu pre spoločnosť v niečom, čo by bolo pozitívne, čo by dávalo nádej, čo by dokázalo ľudí spájať. Ak napíšem raz takú pieseň, určite ju bez váhania vydám.
