Postavila neexistujúcu škôlku v Peru. Dnes z džungle vedie úspešné architektonické štúdio

Do Peru odišla učiť, dnes v najodľahlejších častiach krajiny stavia školy. Aké je to pracovať v cudzej kultúre? A ako si cudzinci získajú rešpekt miestnej komunity? Na to sme sa spýtali architektky Marty Maccaglie.

Drobná žena so zápalom pre prácu a nezameniteľným talianskym prízvukom. To je architektka Marta Maccaglia, ktorá od roku 2011 pôsobí v Peru, kde založila vlastné – takmer rýdzo ženské – architektonické štúdio, a ktorá k dnešnému dňu postavila viac ako desiatku edukačných zariadení. Do Česka zavítala v rámci Urban Talks Centra architektúry a mestského plánovania.

Do tretej najväčšej krajiny Južnej Ameriky sa dostala v rámci štátnej služby a talianskej neziskovej organizácie Comunitá promozione sviluppo, ktoré svojim účastníkom umožňujú podieľať sa na medzinárodných projektoch alebo na najrôznejších humanitárnych programoch.

Neexistujúca škôlka

Vyštudovaná architektka odišla do Peru s cieľom učiť miestne deti. Po španielsky vedela dobre, po štúdiu na univerzite v Ríme strávila semester na praxi v barcelonskom architektonickom štúdiu Carlosa Ferratera Office of Architecture.

Po škole však chcela ešte cestovať, a tak vyrazila do peruánskeho hlavného mesta Lima, konkrétne do oblasti Huayacánu na jeho okraji. Mala tu pracovať v škôlke, lenže hneď po príchode sa ukázalo, že neexistuje.

„Toto sa v Peru občas stáva,“ pokrčí ramenami talianska architektka pri rozprávaní. Zdanlivo fatálna situácia sa nakoniec vyriešila elegantne: jej hostiteľská organizácia, združenie Solidaridad Esperanza Anna Margottini, ktorá združovala miestne ženy-matky, Marte ponúkla, aby danú neexistujúcu materskú školu sama navrhla a zrealizovala.

Vyštudovaná architektka a absolventka programu interiérový dizajn a muzeológia sa výzvy chopila a za pomoci miestnej komunity a aktívnych susedov projekt dotiahla do konca.

„Skoro stále som plakala, no naučila som sa, ako urobiť projekt s obmedzeným množstvom zdrojov,“ spomína dnes na svoje peruánske začiatky a pripomína, že získať si dôveru miestnych ľudí a dodávateľov nie je pre cudzincov nič jednoduché.

Jej farebná škôlka s jednoduchou konštrukciou z cementu, tehál a recyklovaného dreva, ktorú vytvorila s veľmi obmedzeným rozpočtom získaným od neziskových organizácií, jej však pomohla zapadnúť.

Projekt si dokonca všimli v jej rodnej krajine a príbeh škôlky Wawa Wasi vytlačili v architektonickom periodiku Casa Bella.

V škôlke chvíľu pôsobila ako učiteľka, no následne sa vrátila k architektúre. Niekoľko mesiacov fungovala v peruánskom štúdiu Vicca Verde. Potom prišla v živote Marty Maccaglie veľká zmena. Z hlavného mesta sa presťahovala do džungle, kde podľa odhadov žije iba niekoľko percent všetkých obyvateľov Peru.

Podmienky pre život tu nie sú podľa talianskej architektky jednoduché – na väčšine miest chýba telefónny signál, nie je tu zavedená elektrina ani kanalizačné systémy. „Aby som bola v spojení so svojou rodinou, musím ísť hodinu na motorke, kým chytím signál,“ opisuje Maccaglia.

Ďalšia infraštruktúra, ktorá v husto zalesnenej časti Peru chýba, je tá vzdelávacia. To bol dôvod, prečo sa architektka rozhodla do tejto časti presťahovať.

Mohlo by vás zaujímať

Svetoví architekti navrhli školu v Boroch. Žiaci by nemali byť pripútaní k stoličke, hovorí spoluautor jej dizajnu

Sťahovanie inicioval jej kamarát Bastian Fuelles, v tom čase pôsobiaci v miestnej kávovej spoločnosti Volcafé, ktorý ju spoločne s ďalšími kolegami prizval na spoluprácu na stavbe školy v dedine Chuquibambilla.

Vďaka Costa Foundation získali na stavbu peniaze a v roku 2013 sa im ju podarilo realizovať. Na tento projekt spomína Marta Maccaglia ako na zlomový – ukázal jej, aká dôležitá je v celom procese participácia. A to nielen miestnych obyvateľov, ale aj samotných učiteľov a detí.

Škola v Chuquibambille bola vystavaná na systéme krytých nádvorí, ktoré prepájajú študentov s okolitou prírodou a ich tradíciami. V škole sa od začiatku počítalo s najrôznejšími kurzami v prírode, výtvarnými a remeselnými dielňami, výučbou agronómie, chovom zvierat či pestovaním plodín.

Materská škola v Alto Anapati | Foto: Eleazar Cuadros

Napriek tomu, že v Peru plánovala talianska architektka zostať pôvodne len niekoľko rokov, projekt v džungli ju presvedčil o opaku. Aj preto v roku 2014 založila svoje vlastné architektonické štúdio Semillas, ktorého názov by sa dal preložiť ako „semienka“ alebo „zárodky“.

„Povedala som si, že som v tom dobrá, baví ma to, a navyše som schopná v tomto chaose niečo urobiť. Bolo to, samozrejme, trochu zvláštne, že si žena, navyše cudzinka, založí v Peru štúdio, ale myslím, že nedôvera ľudí neplynula primárne z toho, že som žena, ale že nie som miestna,“ dopĺňa k založeniu Semillas.

Názov jej štúdia nie je ťažké vysvetliť: v rurálnych častiach Peru je mnoho škôl v nevyhovujúcom stave a podľa údajov ministerstva školstva až 70 percent detí nemá pre zlú vzdelávaciu infraštruktúru prístup k sekundárnemu vzdelávaniu.

Nové školské budovy tak pre Martu Maccagliu predstavujú semienko hlbšej spoločenskej zmeny.

K dnešnému dňu má Marta Maccaglia a jej štúdio, v ktorom pôsobia primárne ženy-architektky, na konte viac ako desiatku vzdelávacích projektov a ďalšie sa približujú k dokončeniu. Väčšinu realizuje nielen v peruánskej džungli, ale aj na severe krajiny, kde sú kvôli častej seizmickej aktivite miestne školy v zlom stave.

Či však štúdio Semillas, ktoré má dnes pobočky v Lime, San Ignaciu a Pangoe, stavia z dreva, tehál, OSB dosiek, bambusu alebo betónu, jedno všetky projekty spája: predtým, než sa vôbec začne navrhovať, musí tím spoznať miestnu komunitu, pre ktorú stavia, pochopiť, ako funguje, vypočuť si, čo od priestoru očakáva, až potom sa vrhnúť do práce.

Technologické a environmentálne laboratórium v peruánskej oblasti Pangoa | Foto: Semillas

„Najskôr mi, samozrejme, miestni príliš neverili, ale po siedmich rokoch v džungli nedôvera opadla. Pomáha čas. Myslím, že aby ste mohli niečo stavať pre ľudí, musíte žiť na ich území, chápať podmienky, v ktorých fungujú,“ uvádza.

„Toto sa z kníh nenaučíte. Musíte pracovať zvnútra. Z kancelárie v meste problémy miestnych komunít nevyriešite,“ dodáva.

Ďalším spájajúcim prvkom projektov Semillas sú nízke rozpočty, lokálne získavané stavebné materiály, hravosť a voľnosť výukových priestorov. V učebniach vo väčšine prípadov chýbajú múry a sú do veľkej miery prepojené s okolitou prírodou. Dôležité sú tiež najrôznejšie farebné prvky rozosiate v priestore.

Finančné prostriedky na výstavbu škôl architektka získava nielen od miestnych neziskových organizácií, ale tiež z peruánskeho štátneho rozpočtu. Náklady na projekty sa podľa nej pohybujú okolo pol milióna dolárov. „Najnáročnejšie je získavanie financií. Dúfam, že sa k nám čoskoro pripoja aj ďalší darcovia,“ hovorí architektka.

Ak sme od architektov zvyknutí počúvať, že majú medzinárodné ambície, u Marty Maccaglie je to presne naopak. Na záver nášho stretnutia hovorí: „Nepotrebujem mať projekty mimo Peru. Chcem stavať tam, kde to naozaj poznám.“

Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Petra Šimůnková.

Vyhľadávanie…

Nenašli sa žiadne výsledky, skúste použiť iné kľúčové slovo!

Alebo skúste preskúmať témy

11/2024 – Na ťahu