„Už ste niekedy zmenili svoj názor v niečom naozaj zásadnom?“ Takú otázku sme dostali počas večere od kamarátky.
Bolo to tesne po voľbách a debatovali sme o tom, ako nestratiť schopnosť porozumieť si s niekým, kto má zásadne odlišný názor. Nechcela som odpovedať okamžite a „skočiť“ po zjavnom „jasné“.
V hlave som si začala prehrávať situácie, keď som bola o niečom presvedčená, ale v čase sa ukázalo, že moje predpoklady neplatia. Našla som ich mnoho, neraz to boli momenty z práce. Po večeri som premýšľala ďalej.
Čo majú tieto situácie spoločné? Vďaka čomu sa cítim komfortne, aj keď som sa mýlila? Pocit, že si zachovám tvár voči sebe a okoliu, aj keď urobím chybu; komfort v tom, že nikto nevie všetko a je preto v poriadku prísť s novými informáciami k novým záverom; a dôvera v moju schopnosť naučiť sa, pre čo sa rozhodnem.
Hovorím o sebe, že som závislá od učenia sa. Keby ste ma videli, keď začínam s niečím novým, pozorovali by ste, ako od šťastia priam podskakujem. Kde iní majú zoznam, čo chcú zažiť, ja mám zoznam tém, o ktorých sa chcem dozvedieť viac.
Keď som sa v roku 2015 vracala po materskej dovolenke do Martinusu, začínali sme s našimi kaviarňami a o ich prevádzkovaní sme vtedy nevedeli vôbec nič. Mojou úlohou bolo pomôcť manažérom uspieť.
Po krátkom čase som sa cítila stratene. Nič, čo som dovtedy poznala, nefungovalo. Oslovila som známu, ktorá nám lektorovala rôzne témy, s prosbou o rozvojový rozhovor a tip, ako sa pohnúť z miesta.
V tom čase som ešte netušila, že jedného dňa budem mať zoznam vecí, ktoré sa chcem naučiť, a že rozvojový alebo koučingový rozhovor budú miestom, kde si nielen ja, ale aj ostatní kolegovia budeme odstraňovať pomyselné polienka spod nôh.
Na kurz som išla s túžbou zistiť, ako pomôcť uspieť iným, a ako to už býva, najviac som si toho odniesla pre seba. Odvtedy vždy, keď cítim, že niečo neviem, že som niekde zaseknutá, premýšľam, čo sa potrebujem naučiť, aby som sa pohla. V praxi som to použila už mnohokrát.
Pri prechode na pozíciu HR lídra som sa prihlásila na medzinárodnú certifikáciu v people manažmente, vďaka ktorej som našla pevnú pôdu pod nohami v rozhodnutiach, ktoré sme nasledujúce roky potrebovali robiť.
Rovnako som postupovala, keď sme sa koncom minulého roka začali s Michalom rozprávať o tom, že ho zastúpim na pozícii CEO. Mala som rešpekt. A chcela som sa cítiť pripravená. Načrela som do svojho vzdelávacieho zoznamu a prihlásila sa na kurz Harvard Business School.
Z učenia mám už návyk. Nová výzva alebo pocit, že som stratená, rovná sa hľadaniu toho, čo sa potrebujem naučiť či ako dokážem získať novú perspektívu. Keď sa obzriem za pätnástimi rokmi v Martinuse, uvedomujem si, koľko vecí vnímam inak ako kedysi.
O mnohých veciach sme boli presvedčení, že sú najlepšie možné, možno aj krátkodobo boli, no časom sa ukázalo, že sme o nich buď nevedeli dosť, alebo že to už skrátka neplatí, lebo okolnosti sa zmenili.
Učenie nemusí byť o formálnom vzdelávaní v rámci nejakej inštitúcie, často sa vie diať len vďaka tomu, že človek je ochotný priznať si, že niečo nevie a je úplne v poriadku nevedieť všetko. No zároveň, ak je možnosť dopriať si ucelené vzdelávanie, z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že to, čo prinesie vám aj okoliu, je obohacujúce a zároveň napĺňajúce.
Kontinuálne vzdelávanie je ten vietor do plachiet, ktorý chcete zažiť, a to aj napriek tomu – alebo práve vďaka tomu, že vás často motivuje k zmene vlastných presvedčení a názorov.
