Zahráme si takú hru. Do jedného stĺpčeka si napíšte, prečo potrebujete dlhšie pracovné voľno hneď teraz a do druhého, prečo nemáte pravdu. Odísť na sabatikal je totiž omnoho viac o firmách ako o osobách, ktoré naň odchádzajú.
Bývalému generálnemu riaditeľovi Generali Jurajovi Jurčíkovi to trvalo osemnásť rokov. Na jednej strane cítil potrebu sebarealizácie v práci aj nevyhnutnosť výplaty, na druhej sa ozýval nedostatočný čas s rodinou i so sebou samým. Keď do toho primiešame očakávania zamestnávateľa a bežiace dlhodobé projekty vo firme, prestávka je v ne-do-hľad-ne.
Kedy je ten správny čas na sabatikal? Až keď vyhoríte, príde vám žiadosť o rozvod alebo vám diagnostikujú rakovinu? A ako zareaguje okolie, keď naň nebudete mať vážny dôvod?
„Ľuďom to nejde do hlavy. Neveria tomu a hneď riešia, čo sa stalo. Veď prečo by si robil pauzu niekto, kto má rozbehnutú kariéru, má dobré výsledky a všetko mu funguje?“ opisuje Juraj Jurčík reakcie ľudí na jeho ročnú pracovnú prestávku, ktorú oznámil minulý rok v marci. Nemal na to vážny dôvod a urobil to aj napriek tomu, že jeho pozíciu obsadia niekým iným. Natrvalo.
Kedy si zobrať sabatikal?
„Od vysokej školy som neustále pracoval a nikdy som nemal nastavenú automatickú odpoveď. Keď som išiel na dovolenku, tak maximálne na dva týždne a vždy som počas nej aj pracoval. Bol som na mailoch a kontroloval telefón, lebo vždy sa môže niečo stať,“ spomína Jurčík.
Takmer tri desaťročia zvládal chodiť do práce na ôsmu ráno a končiť okolo šiestej až siedmej večer.
„Keď som stihol večerné televízne noviny, tak som bol doma skoro. Po správach som si bral ešte notebook na kolená a pracoval ďalšiu hodinu. Konečne som mal vtedy čas pozrieť si maily a urobiť si prehľad, čo sa počas dňa udialo,“ spomína Jurčík a dodáva, že sa práci nevyhol ani cez víkend.
Kým štandardne sa pri plnom úväzku počíta s ôsmimi hodinami denne, podľa bývalého šéfa Generali je šesť až osem hodín manažérsky polovičný úväzok. V zozname voľnočasových aktivít si preto vystačil s pár slovami, zato priania a plány, tie narástli na niekoľko strán. Prvýkrát si to uvedomil pred osemnástimi rokmi.
Všimol si vtedy, že v zozname plánovaných aktivít už má toľko vecí, že sa nedajú stihnúť popri plnom pracovnom vyťažení a krátky sabatikal by mu na ne nestačil. Posledné roky už preto neriešil, či si zobrať dlhšie voľno, ale kedy si ho zobrať.
„Hľadali sme vhodný moment, ale v práci na to teoreticky nikdy nie je vhodný moment. Stále je veľa práce a stále sa začína nejaký nový projekt. Časom som odpozoroval, aký je cyklus projektov aj v akom okamihu by bolo najvhodnejšie odísť,“ hovorí Jurčík.
S niekoľkomesačným predstihom o tom povedal svojmu šéfovi, aby sa na to začala pripravovať firma aj kolegovia a aby začali hľadať nového riaditeľa slovenského Generali.
Nebol s tým na Slovensku prvý ani jediný, sabatikal si už dvakrát zobral aj šéf externej komunikácie Slovenskej sporiteľne Štefan Frimmer. Ako rýchlo si dokázali odvyknúť od práce a čo je na sabatikale najnáročnejšie?
Radšej preventívny sabatikal ako vyhorenie
Keď sa o plánovanej pauze Štefana Frimmera dozvedel riaditeľ Slovenskej sporiteľne Peter Krutil, našiel pre neho nielen pochopenie, ešte ho aj povzbudil.
„Ide ťažká jeseň a potrebujeme ľudí, ktorí budú mentálne aj fyzicky oddýchnutí,“ zaglosoval Krutil. Pomenoval tak ďalší z dôvodov, pre ktorý ľudia odchádzajú na sabatikal. Preventívne, aby firma nemusela riešiť vyhorenie či úplný odchod z práce, ktoré by ju vyšli drahšie.
„Firmám sa finančne viac oplatí pustiť niekoho na rok na sabatikal ako prísť o neho úplne. Nahradiť vrcholový manažment je veľmi ťažké. Ľudia poznajú firmu, majú za sebou úspechy a poznajú jej mechanizmy aj vnútrofiremné know-how. Nahradiť takúto osobu by stálo veľa času a enormné peniaze,“ hovorí well-being koučka a konzultantka Zuzana Reľovská.
„Potenciálne riziko existuje vždy a je na oboch stranách. Ak však človeka práca baví, vidí v nej zmysel a má okolo seba dobrý tím, pravdepodobnosť, že sa nevráti, je podľa mňa nízka. U nás v banke si zakladáme na dôvere a žiadne konkurenčné doložky ani iné doklady pri odchode na sabatikal nepodpisujeme,“ prezrádza Frimmer.
Aké otázky si položiť pred odchodom?
„Sabatikal sa týka akýchkoľvek pozícií, ktoré pracujú s ľuďmi a majú silný pocit zodpovednosti. Najhoršia je kombinácia veľkej zodpovednosti a minimálneho ocenenia, ktorá môže viesť k vyhoreniu,“ hovorí Reľovská.
„Zvyšuje sa počet ľudí, ktorí vyhoria alebo k tomu spejú. Môže za to stupňujúci sa socioekonomický a geopolitický tlak, keď sa k tomu pridá pracovný nápor, bežné mechanizmy na to už veľakrát nestačia a treba hľadať iné riešenia. V prípade bežných zamestnancov nie je možnosť sabatikalu veľmi rozšírená, ale začína sa už objavovať pri strednom manažmente,“ dodáva Reľovská.
Pred odchodom na sabatikal je dobré premyslieť si jeho podobu a nevhupnúť doň bez plánov. Podľa psychologičky Barbory Kuchárovej je vhodné opýtať sa, aké sú naše nesplnené sny, čomu by sme sa venovali, keby sme mali viac času, čo sme si sľúbili a nesplnili. Urobil to aj Juraj Jurčík, ktorý si čo najskôr kúpil vstupenky na viaceré svetové konferencie a jasnú predstavu mal aj o súkromných aktivitách.
„Vopred som mal premyslené záchytné body. Chcel som stráviť veľa času s rodinou a zažiť viaceré bežecké preteky i konferencie. Primárny dôvod kariérnej pauzy bol čas pre seba a rodinu, sekundárne som to vnímal preventívne – ako vyhnutie sa vyhoreniu,“ menuje Jurčík.
Zvyšný čas trávil cestovaním, športom, spoznávaním iných biznisov, sebarozvojom a čiastočne aj prácou. Nech to znie s prácou akokoľvek nelogicky, psychologička Barbora Kuchárová pre to nachádza pochopenie: „Netreba úplne vypnúť, čiastočne pracovať je v poriadku. Cieľom je oddýchnuť si od nadmerného stresu, nie od práce.“
Viackrát sa preto ocitol na stretnutiach začínajúcich podnikateľov a viacerých aj koučoval. O niečo menej toho stihol Štefan Frimmer, ale mal na to aj šesťkrát menej času. Bolo preto náročné nepremárniť žiaden deň.
„Bol som zo seba v strese, aby som dokázal využiť sabatikal správne a efektívne. Premýšľal som, ako si to vyskladať, čo robiť a nerobiť. Najskôr som chcel mať veľa fixných bodov, nakoniec som to riešil zo dňa na deň a mal veľa slobody,“ opisuje Frimmer.
Trvalo mu niekoľko dní, kým si uvedomil, že nemusí pracovať. Najviac mu pomohlo schovať si v telefóne všetky pracovné aplikácie a vypnúť upozornenia. Keď to zvládol, uvedomil si, že náročnejšie je zvyknúť si, že ho zrazu nikto nepotrebuje. Podriadení mu prestali reportovať, ako sa darí projektom, nevolali mu už ani obchodní partneri. Prirodzene sa s tým spája otázka, či sme nahraditeľní, a čo s tým, keď si myslíme, že nie.
„Aj keď som sa stiahol z vedenia poisťovne, stále som sa trochu bál, ako to zafunguje bezo mňa. Musel som sa brzdiť, aby som nešiel do úlohy záchrancu a umelo to nekontroloval,“ priznáva Jurčík.
„Párkrát mi z firmy volali a potrebovali sa s niečím poradiť, ale nakoniec sa toho zhostili dobre a naďalej sa im darí. Je to pre mňa pozitívna správa, pretože byť nenahraditeľný znamená, že robíte niečo zle a ste pre firmu nebezpečný,“ dodáva.
Aký je prínos dlhšieho pracovného voľna?
Keď pred sedemnástimi rokmi prichádzal Štefan Frimmer do banky ako hovorca, komunikácia bola z pohľadu dnešných pomerov až smiešne jednoduchá.
„V roku 2007 sme mali jednu-dve komunikačné krízy do roka. Dnes ich niekedy toľko máme za jeden týždeň,“ približuje Frimmer.
Odvtedy stúpol počet komunikačných kanálov, dosah správ a prirodzene aj počet situácií, ktoré vás zdvihnú zo stoličky. Jediný recept, ako to prežiť, bol prestať to brať príliš osobne.
„Kedysi ma vyrušili veci v televíznych novinách a pocitovo ma hnevalo, keď vyšiel nejaký článok, ktorý nebol z nášho pohľadu korektný,“ spomína Frimmer. K pokojnejšej povahe mu pomohli skúsenosti, čas i dva sabatikaly, ktoré doteraz absolvoval.
„Často sme mali tendenciu riešiť, čo vieme urobiť lepšie a reagovať na to. Dnes to už vnímam tak, že teraz beží jedna téma a o hodinu už môže byť iná. Začal som sa preto zameriavať na to, čo je dôležité, nepodstatné veci vypúšťam. Sabatikal mi dal možnosť premýšľať, byť pokojnejší a upratať si priority. Pochopil som, že nemusím okamžite odpovedať na všetko a veci počkajú,“ dodáva Frimmer.
Hovoriť o prínosoch sabatikalu je pre Juraja Jurčíka zatiaľ priskoro, keďže sa ešte len nedávno vrátil do poisťovne na inú manažérsku pozíciu. Najväčší šok zažil, paradoxne, v súkromí. Uvedomil si, že ho beh nebaví až natoľko, ako si myslel. Síce odbehol už viaceré ultramaratóny a po celom dni v poisťovni si často chodil zabehať do lesa, napriek neobmedzenému množstvu času nabehal počas sabatikalu len o desať percent viac ako predtým.
„Zistil som, že v minulosti ma viac hnala potreba ventilovať si stres a zažiť samotu, nie to, že by ma bavil samotný beh. Uvedomil som si, že keď sa nám všeobecne zdá, že nás baví nejaká aktivita, tak možno to nie je ona, ale ten únik pred inými vecami, ktorý nám to umožňuje,“ priznáva Jurčík.
