Možno ani netušíte, že pri sledovaní úspešných filmov spoločností BBC, Netflix, Apple TV+ alebo Disney+, vám atmosféru deja dokresľuje talentovaná slovenská flautistka Veronika Vitázková. Ako sa pracuje na takýchto projektoch?
„Keď niečo nahrávam, tak je bežné, že názov diela sa dozviem až pri oficiálnej celosvetovej premiére alebo musím podpísať mlčanlivosť,“ hovorí úspešná flautistka.
V rozhovore pre Forbes prezradila, ako sa stala súčasťou koncertov s talianskym skladateľom Morriconem, ako vznikajú spolupráce na filmoch či seriáloch, ktoré si vo svete pozrie niekoľko miliónov ľudí, aj ako sa naučila pohybovať vo finančnom svete hudobníkov.
Viem, že sú koncerty, na ktorých vyštudovaný profesionálny hudobník dostane menej ako upratovačka v tej istej budove.
Zahrali ste si po boku legendárneho talianskeho hudobného skladateľa Ennia Morriconeho, ktorý sa preslávil hlavne filmovou hudbou. Ako ste sa k tomu dostali?
Tieto veci vyznejú vždy veľmi bombasticky a pritom sa v mnohých prípadoch dejú neplánovane. Keď som sa dostala k tejto ponuke, pravidelne som vypomáhala v rôznych viedenských orchestroch. Počas jedného koncertného turné v Číne som sa zoznámila s kontrabasistkou z pražského orchestra, s ktorým chodieval Morricone na turné. Opýtala sa ma, či by som si s nimi chcela ísť na turné. Bol to úžasný zážitok, ocitnúť sa v takej spoločnosti a hrať s Morriconem.
Spolupráca s legendárnym Morriconem, Netflixom či BBC
Mali ste sa možnosť s ním aj osobne porozprávať?
Maestro Morricone vedel v zápale umenia zdvihnúť svoj hlas na muzikantov, keď sa nehralo podľa jeho predstáv. Ale musím povedať, že bol neskutočne vďačný a so slzami v očiach sledoval, ako ľudia milujú jeho hudbu. Odohrali sme spolu takmer dvadsať koncertov, vždy sa na mňa usmieval a tešil sa z môjho hrania.
Foto: archív Veroniky Vitázkovej
Vystupovali ste na rôznych miestach. V ktorom meste vygradovala atmosféra na maximum?
Určite to bol koncert v londýnskej O2 aréne pre dvadsaťtisíc ľudí. Už pri samotnom príchode Morriconeho na pódium sme z potlesku cítili neskutočnú pozitívnu energiu, ktorá tam vibrovala a valila sa na celý orchester z každej strany. Nielen on ako žijúca legenda, ale aj my, ako členovia orchestru sme zažívali neopísateľné emócie.
Vaša hudobná tvorba je spojená so spoločnosťami BBC, Netflix, Apple TV+ alebo Disney+. Ako prišli takéto ponuky?
Ako všetci hudobníci aj ja som mala počas pandémie prázdny kalendár. Objednala som si teda rôzne hudobné nástroje, na ktorých som začala muzicírovať a uverejňovala som video ukážky na sociálne siete.
Postupne sa mi začali ozývať skladatelia a pýtali sa, či robievam aj nahrávky na diaľku. Boli zvedaví, na aké ďalšie hudobné nástroje viem hrať. Doteraz vlastním takmer stovku dychových hudobných nástrojov z rôznych častí sveta a stále dokupujem nové.
Tak ma spoznali skladatelia, ktorí spolupracujú s režisérmi pracujúcimi pre rôzne produkčné spoločnosti, a postupne som si v medzinárodnej komunite filmovej hudby začala budovať svoje meno. Nakoniec som sa dostala do štádia, že si ma začali skladatelia medzi sebou odporúčať. Paralelne k tomu sa vo viedenskom štúdiu Synchronstage venujem nahrávaniu filmovej hudby ako členka orchestra. Keď sa ku mne dostala informácia, že hľadajú nových hudobníkov, tak som si povedala, že im musím napísať.
Prečo si, ako ďalšiu novú členku orchestra vybrali práve vás? Vo Viedni sa sústreďuje silná konkurencia talentovaných hudobníkov z celého sveta a nie je v nej ľahké uspieť.
Predstavila som sa im ako všestranná flautistka, ktorá vie zahrať aj na mnohé netradičné dychové nástroje. Nikdy som sa nebála improvizovať a hraním kombinovať rôzne hudobné štýly. Myslím si, že tým som sa stala pre nich zaujímavou aj napriek tomu, že na zozname mali flautistov, ktorí hrajú možno technicky lepšie ako ja.
Foto: Monarca Studios
Ako vyzerá spolupráca na svetovo známych projektoch pre spoločnosti ako BBC či Netflix?
Je bežné, že, keď niečo nahrávam, tak názov diela sa dozviem až pri oficiálnej premiére filmu, hry alebo dokumentu. Napríklad pre počítačovú hru Call Of Duty som nahrávala hudbu počas celého roka. Projekt dostal krycí názov a ja som do oficiálnej premiéry stále netušila, o akú hru pôjde.
Potom sú projekty, pri ktorých som súčasťou od začiatku. Aby som dokázala, čo najlepšie zachytiť správnu emóciu, melódie nahrávam priamo počas sledovania deja na obrazovke. Pre Netflix som pracovala s americko-poľskou produkciou filmu Broad Peak. Je to veľmi emotívny film podľa skutočnej udalosti o horolezcovi, ktorý zdolal svoju vysnívanú horu a nakoniec na nej zomrel. Mojou úlohou bolo hudobne podkresliť nosnú smutnú atmosféru tejto časti filmu. Vybrala som si k tomu hudobný nástroj duduk, ktorého zvuk vie hlbšie vplávať do duše diváka. Bola to spolupráca, na ktorú ma nepozvala žiadna veľká medzinárodná spoločnosť. Vďaka Youtube ma objavil poľský skladateľ Lukasz Targosz. Našiel presne to, čo potreboval pre svoj film.
Pre BBC som pracovala na seriálovom Frozen Planet II, kde text narozprával David Attenborough. Nahrávala som nástroje od výmyslu sveta. Napríklad v jednej scéne, v ktorej sa prebúdzajú malé korytnačky zo zimného spánku, bolo mojou úlohou vedieť vybrať správny hudobný nástroj, ktorý by tento moment dokázal, čo najvernejšie podfarbiť.
Zažila som projekty, pri ktorých som ani netušila, kde bude moja práca použitá. Ale aj také, o ktorých viem všetko do detailov, ale musím podpísať mlčanlivosť. V prípade, že by som niekde uverejnila len kúsok z nôt alebo krátku hudobnú ukážku, tak si ani neviem predstaviť, akú finančnú pokutu za porušenie mlčanlivosti by som musela zaplatiť. Tu platia skutočne veľmi prísne pravidlá.
Platové ohodnotenie muzikantov
Vaše meno sa objavuje v záverečných titulkoch viacerých filmových projektoch na celom svete. Sú hudobníci vašej kategórie spravodlivo za svoju prácu finančne odmeňovaní?
Vyštudovaní hudobníci klasickej hudby na začiatku kariéry nevedia, akým spôsobom správne nastaviť výšku finančnej odmeny. V Rakúsku nie sú napríklad žiadne odbory pre hudobníkov na voľnej nohe, môže sa hrať aj pod cenu a nikto s tým nič neurobí. Netreba zabúdať na študentov, ktorí sú radi za každú skúsenosť a tlačia ceny dole.
Viem, že sú koncerty, na ktorých vyštudovaný profesionálny hudobník dostane menej ako upratovačka v tej istej budove. S infláciou doľahol na hudobníkov ešte väčší finančný tlak. Samozrejme sa to stále mení, projekty zanikajú, vznikajú nové a ceny sa menia.
Ani ja somnemala prehľad o tom, čo si môžem za moju prácu vypýtať. Ako sólistka na špeciálny hudobný nástroj som bola v tomto smere neistá. Na začiatku som to riešila takou tou našou slovenskou mentalitou, pri ktorej si poviem, že to urobím radšej za menej peňazí a môžem byť rada, že ma niekto oslovil. Najväčšia panika prišla vtedy, keď som začala rozmýšľať za klienta. Že si vypýtam príliš veľa a žiadna spolupráca už nebude alebo sa nechtiac podhodnotím. Pomohla mi situácia, keď mi klient navrhol výšku honoráru a ja aj keď som bola z tej výšky honoráru naozaj dosť prekvapená, som zahrala formu a povedala som, že môže byť. Keď zažije človek viac takýchto skúseností, už vie v akej pozícii sa nachádza a v akej výške honoráru sa s pokojom na duši môže pohybovať.
Foto: archív Veroniky Vitázkovej
Foto: Martin Pauser
Takže vo vašom prípade skôr platí, že zarobíte toľko, koľko si vypýtate, neexistujú žiadne tabuľky.
Áno. O zárobkoch sa medzi hudobníkmi vôbec nerozpráva. Vďaka tomu, že som svoju tvorbu začala uverejňovať prostredníctvom sociálnych médií, som sa naučila porovnávať finančné ohodnotenie napríklad aj medzi Európou a Amerikou. Vo finančnom ohodnotení sme približne na rovnakej úrovni. Postupne som sa skamarátila s kolegami, v podstate so svojou konkurenciou, a s niektorými sa rozprávame aj o zárobkoch.
Nebol by pre vás problém ísť do spolupráce, ktorá bude slabšie zaplatená, ale na druhej strane sa Vám otvoria možnosti spoznávania nových kultúr, iných hudobných nástrojov alebo hudobníkov?
Veľmi rada podporujem začínajúcich skladateľov, ktorí sú ešte bez finančných prostriedkov a začínajú komponovať hudbu popri zamestnaní. Keď ozvú a poprosia ma, aby som im niečo do ich nového projektu nahrala, ochotne to urobím pokiaľ sa mi ich tvorba páči. Takouto formou spolupráce spoznávam mladých umelcov, o ktorých viem, že sa svojím talentom dostanú o pár rokov neskutočne dopredu. A pokiaľ budem mať dobre zaplatené za moju prácu, môžem pracovať aj na menej platených, ale o to zaujímavejších projektoch.
Zlé podmienky
Máte aj nejaké zlé skúsenosti so zaobchádzaním s hudobníkmi?
Často sa mi stávalo a dokonca aj v kultúrne vyspelej Viedni, že po skúške na koncert sme pred oficiálnym vystúpením nemali čas ani na toaletu, jedlo alebo prestávku na občerstvenie a ledva čas na prezlečenie do koncertného oblečenia. To sú pre každého hudobníka nepríjemné skúsenosti, ktoré by mala zabezpečiť produkcia. Určite nechcem, aby to vyznelo rozmaznane. Sú to základné veci, na ktorých je postavené stopercentné fungovanie celého koncertu.
Foto: Monarca Studios
Sú situácie, keď si poviete, že teraz by ste to už nahrali trochu iným spôsobom?
Vždy sa na to pozerám cez technickú stránku a perfekcionizmus, ale čo sa nepáči mne, sa môže páčiť skladateľom alebo zvukárom. Často si film priam vyžaduje takzvanú emóciu nedokonalosti alebo nejakej falošnosti v nahrávke.
Nie všetko vyšperkované a dokonalé bude vedieť správne podkresliť dej filmu. Skladatelia tam chcú počuť aj nádych, výdych, určité zachvenie, jednoducho nejaký živý, aj keď nedokonalý element, ktorý atmosféru vyšperkuje. Nedokonalosť sa tým pádom stáva dokonalosťou.
Flauta zo zlata
Hudobné nástroje sa vyrábajú z rôznych materiálov. Ktoré z nich sa podľa vás postarajú o najkrajší zvuk?
Podľa mňa je to klasická strieborná flauta, ale keby sa objavil nejaký sponzor, veľmi rada by som sa stala majiteľkou aj zlatej flauty (smiech). Zlato je svojimi vlastnosťami mäkší materiál a postará sa o niečo príjemnejší mäkší zvuk. Môj bývalý profesor na univerzite Hansgeorg Schmeiser vlastnil 24-karátovú flautu. Neustále s ňou riešil nejaký problém a pravidelne chodieval k opravárovi. Spomínaná mäkkosť zlata sa postarala o to, že na flaute sa vždy nejaká klapka ohla alebo pokrivila. Takže aj z toho dôvodu by som niekedy v budúcnosti zvolila radšej kúpu deväť-, štrnásť- alebo osemnásť-karátovej zlatej flauty.
V akých cenových reláciách sa aktuálne pohybujú zlaté flauty?
Cena zlatej flauty sa pohybuje približne od 20-tisíc eur. Podľa spôsobu vypracovania a doplnenia iných vzácnych materiálov sa môže vyšplhať do veľmi vysokých súm. Ale to je už skôr vecou prestíže. Taká flauta veľmi dobre to vyzerá a na každého muzikanta, ktorý na nej hrá, sa možno pozerá trochu zaujímavejšie.
Foto: Martin Pauser
Máte približne stovku rôznych dychových hudobných nástrojov pochádzajúcich z celého sveta. Ako sa učíte hrať na nové druhy nástrojov?
V lete som navštívila Japonsko, kde som si kúpila hneď niekoľko hudobných nástrojov v menšom dome, v ktorom priamo majiteľ učil hrať svojich žiakov. Hneď som si nejaké hodiny dohodla. Ukázal mi neskutočné techniky hrania, ku ktorým by som sa nemala šancu niekedy v živote dostať.
Autentickosť učenia hrania spočíva v tom, keď sa to deje priamo v prostredí, z ktorého ten hudobný nástroj pochádza a priamo od človeka, ktorý tým žije a narodil sa tam. To sú pre mňa ako hudobníka neskutočné bonusy.
Raz som nahrala hudbu pre spoločnosť Apple TV, ktorá produkovala seriál Liaison. Mojou úlohou bolo zahrať sýrsku hudbu, a tak som okamžite začala rozmýšľať, akým najrýchlejším spôsobom by som sa dostala k človeku, ktorý by ma naučil hrať s využitím autentických techník hrania. Našťastie, vo Viedni sa nachádza niekoľko medzinárodných komunít, nasadla som do metra a vybrala sa k Sýrčanovi, ktorý mi to všetko vysvetlil.
Tento hudobný nástroj Ney je vlastne odrezanou časťou stonky z bambusu a oni to majú spojené s predstavou, že príroda za tou stonkou v podstate plače. Preto zo seba vydáva taký zvláštny autentický plačlivý zvuk. Sú s tým spojené celé filozofie, tisícročné tradície a príbehy, ktoré dokážu každého hudobníka veľmi inšpirovať. Ja mám vyštudované základy hrania európskej klasickej hudby, keď popri tom načriem do bohatstva iných kultúr, neskutočne veľa sa pri tom naučím.
Hudobné vzdelanie
Ako s odstupom času vnímate svoje hudobné vzdelanie?
Na základnej umeleckej škole som sa dostala k učiteľke, ktorá na mňa často kričala, keď sa mi niečo nepodarilo zahrať podľa jej predstáv. Na týchto hodinách flauty som plakala a rodičia si po pár týždňoch povedali, že cieľom hudby by nemal byť plač a štúdium sme prerušili. Doma som sa však učila hrať na írskej píšťalke podľa ucha. Bolo to zároveň obdobie mojich prvých vystúpení v irish a country kluboch, kde otec hrával a ja som sem tam do niektorých pesničiek zapískala.
Keď som mala 13 rokov, vrátili sme sa do hudobnej školy, tentoraz už s priečnou flautou a k inému učiteľovi, ktorý ma pripravil na konzervatórium. Ale veľmi som bojovala s čítaním nôt a vnímala som to ako nevýhodu, pretože ostatní študenti sa učili hrať podľa nôt už odmalička v čase, keď som si ja doma hrávala len tak podľa ucha.
Rozmýšľali ste už počas štúdia v Bratislave, že by ste mohli vyskúšať štúdium niekde v zahraničí?
Naša pani profesorka nás vždy povzbudzovala, že pokiaľ máme možnosť a odvahu, treba ísť do sveta a nebáť sa toho. Po štvrtom ročníku konzervatória som si povedala, že sa skúsim prihlásiť na štúdium v Rakúsku. Ale nebrala som to príliš vážne. Chcela som si vyskúšať, ako to funguje a, čo všetko musím v rámci prijímacích skúšok splniť. Keď som dostala negatívnu odpoveď, nebrala som to osudovo. Ďalšiu prihlášku na Univerzitu hudobných a dramatických umení vo Viedni som poslala opäť po roku. Porota ma jednohlasne prijala.
Bolo pre vás obdobie samotného štúdia náročné? Urobili by ste teraz nejaké iné rozhodnutia ako v tom čase?
Myslím, že nie. Pre uchádzača o štúdium na univerzite je v prvom rade dôležité, aby bol v nejakom kontakte s pedagógom. Nemyslím tým protekciu, ale hlavne pedagóga, ktorého môžem kontaktovať, ktorý pozná, ako hrám a vie mi povedať či mám šancu uspieť v silnej konkurencii ďalších uchádzačov o štúdium. Preto som sa ich po prvej neúspešnej prijímacej skúške pýtala, čo by som mala vylepšiť a na čom ešte v technike hrania popracovať. To sú pre študenta veľmi dôležité informácie.
Veľkou výhodou bolo, že som v prvom ročníku mohla na štúdium dochádzať vlakom z Petržalky, čím som ušetrila nemalé finančné prostriedky. Viedenská univerzita patrí vďaka ratingu medzi najlepšie univerzity svojho typu na svete a štúdium napríklad v Amerike by v mojom prípade nebolo z finančného hľadiska úplne uskutočniteľné.
Štúdium pre študentov z krajín Európskej únie je bezplatné, uhrádza sa len nejaký študentský poplatok približne 15 eur na semester, čo je úplne smiešna suma. Veľkou výhodou bolo, že Slovensko je členom Európskej únie a Viedeň je od Bratislavy na skok. Po roku denného pendlovania som si našla miesto na internáte vo Viedni, na ktoré mi udelili štipendium.
