V čom je aktuálna reforma školstva iná ako tie predošlé? Martin Kríž, generálny riaditeľ sekcie predprimárneho a základného vzdelávania na ministerstve školstva vysvetľuje, aké slabiny má náš vzdelávací systém a ako ho premeniť na moderné školstvo.
Dobrodružstvá školskej reformy – deti v hlavných úlohách. Takto sa volá krátka brožúrka s komiksom, ktorý má deťom a ich rodičom zrozumiteľne vysvetliť, o čo v novej kurikulárnej a obsahovej reforme školstva ide.
Keby bola reforma naozaj „komiksovka“, červený plášť by si obliekal Martin Kríž, generálny riaditeľ sekcie predprimárneho a základného vzdelávania na Ministerstve školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky. V realite však nie je všetko také rozprávkové.
„Veľká väčšina škôl si v tom našla niečo, čo im pomáha a posúva ich dopredu – niekam, kam sa už dlhšie chceli pohnúť, ale nevedeli, ako a či vôbec môžu,“ hovorí o školách, ktoré novú kurikulárnu a obsahovú reformu už postupne zavádzajú. „Oveľa cennejšie ako konkrétne vedomosti budú čím ďalej tým viac vlastnosti ako spoľahlivosť a zodpovednosť, empatia, ale aj prispôsobivosť a schopnosť učiť sa. Školy sa tomu musia prispôsobiť už dnes.“
Foto: Forbes Slovensko/Matej Binka a Martin Smatana
Foto: Forbes Slovensko/Lukáš Krippel a Martin Smatana
Kliknite a pozrite si výber 12 osobností, ktoré menia Slovensko – Forbes changemakeri 2024.
Martin Kríž, člen výberu Changemakerov podľa Forbesu, v rozhovore vysvetľuje najčastejšie mýty, ktoré sa s reformou spájajú a aj to, prečo by sme sa mali vzdať snáh o dokonalú reformu. Približuje prvé reakcie škôl, ktoré ju od septembra postupne zavádzajú a prezrádza, kedy uvidíme prvé výsledky.
Mnohí sú voči reformám školstva všeobecne skeptickí, pretože snaha o zmenu prichádza každých 10 až 15 rokov. Skúsenosť z minulosti navyše ukazuje, že mnohé zmeny sú nesystematické a nedotiahnuté. V čom je tá aktuálna iná a lepšia?
Obsahovo nie je zásadne iná ako reforma z roku 2008. Je pravda, že spoločnosť sa dnes vyvíja rýchlo a za desať rokov sa do popredia dostanú vždy iné témy, tomu treba prispôsobiť aj obsah vzdelávania.
Aktuálna reforma má však ciele, z ktorých mnohé nájdeme už v strategických dokumentoch spred tridsiatich rokov, napríklad snaha prepojiť vzdelávanie s každodennou skúsenosťou žiakov, dostať žiakov do centra diania, sústrediť sa viac na rozvoj ich kompetencií.
Máme aj špičkových učiteľov. Nie je to tak, že doteraz to bola katastrofa, otočíme zázračný gombíček a zrazu bude všetko skvelé.
Martin Kríž
Je to posun od odovzdávania hotových vedomostí k tomu, aby zo škôl vychádzali komplexne rozvinuté osobnosti. To sme zhrnuli do jednej vety. Učíme sa samostatne myslieť a zodpovedne konať na základe hodnôt, vedomostí a dát.
Zapojiť všetkých
Čo to znamená v praxi?
Má to tri roviny. V prvom rade si musíme byť istí, že na hodinách prebieha učenie. Teda, že deti sa naozaj učia. Nie je dôležité, či si učiteľ odučil, čo má v osnovách, ale či sa to jeho žiaci naozaj naučili.
Druhá rovina vychádza zo „samostatne myslieť a zodpovedne konať“. Tu nie je dôležité vedieť zadefinovať kritické myslenie, ale kriticky myslieť. A tretia rovina je, že základom zostávajú vedomosti a hodnoty, na ktorých to celé musí stáť.
Tieto ciele však tiež nie sú úplne nové a objavné. Čo je v prípade tejto reformy tá zmena, pre ktorú sa nám ich tentokrát podarí dosiahnuť?
Na školách, medzi rodičmi aj v médiách dlhodobo panuje zvláštne presvedčenie. Obracajú sa na nás s otázkou: Čo vy na tom ministerstve prikážete tým školám? Ony to urobia a potom bude tá reforma, myslia si. Na ministerstve sa niečo vymyslí, pripraví a školy dostanú nariadené to implementovať. Lenže to úplne nie je ono.
Všetci učitelia, ktorí sú už dvadsať, tridsať rokov, v systéme, by totiž vedeli z reformy „odpovedať“. Vedia povedať, v čom má byť zmena. Často majú pocit, že oni už všetko aj robia. A niekedy to nie je neoprávnené. Máme aj špičkových učiteľov. Nie je to tak, že doteraz to bola katastrofa, otočíme zázračný gombíček a zrazu bude všetko skvelé.
No pri pohľade na medzinárodné merania a reálne poznatky žiakov, ktorí vychádzajú zo škôl, s výsledkami nemôžeme byť spokojní. Pri tejto reforme sa preto, na rozdiel od tých minulých, sústredíme na to, aby sme učiteľom pomohli porozumieť zmenám a prinášať ich do svojej praxe. Aby z reformy nevedeli len „odpovedať“, ale vedeli ju aplikovať.
Keď sa pozrieme na skúsenosti mnohých reforiem, ktoré sa vo svete diali, vždy z toho vychádza, že každý nový vzdelávací program, a v podstate všetko, čo môže štát alebo zriaďovateľ zabezpečiť, je len príležitosť, ktorá umožňuje kvalitné vzdelávanie. V konečnom dôsledku ju však musia využiť školy a učitelia.
Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
Ale viete, keď niekoho učíme o bicykli, je to úplne iný proces, ako keď ho učíme bicyklovať. Keď niekoho učíme o kritickom myslení, len vysvetľujeme učivo. No keď niekoho chceme naučiť kriticky myslieť, potrebujeme vytvoriť podmienky, v ktorých by si žiaci mohli kritické myslenie skúšať. Zároveň musíme vedieť monitorovať, čo sa deje v jeho hlave a dávať mu vhodné podnety na to, aby svoje myslenie zdokonaľoval. To je obrovský rozdiel oproti didaktickému spracovaniu učiva.
Presne na to sa teraz sústredíme, aby učitelia vo vzdelávacích programoch dokázali prečítať, že ide o túto zmenu a zároveň dostali čas a podporu, vďaka ktorým by deň po dni mohli svoju prax zmeniť.
Posun v medzinárodných meraniach
Pomôže nám táto zmena zlepšiť naše výsledky v medzinárodných testovaniach?
Sú aj názory, ktoré hovoria, že výsledky medzinárodných testovaní až také dôležité nie sú. No spôsobilosti, ktoré sa nimi overujú, sa naozaj približujú tomu, čo sa ukazuje ako potrebné pre ľudí 21. storočia.
Naučiť sa objavovať je jedna z kľúčových kompetencií, ktoré by v škole mali získať. Lebo to budú musieť robiť celý život. No je v poriadku si okrem objavovania nejaké informácie aj prečítať, naštudovať a potom ich využiť.
Martin kríž
Nové vzdelávacie štandardy sa však podľa mňa vo výsledkoch testovania najskôr prejavia až v roku 2030. Ale nemôžeme sa na to pozerať ako na ekonomické výsledky podniku. Vzdelávanie nefunguje tak, že si človek nastaví kľúčové KPI a v ďalšom kvartáli vidí úplne iné čísla.
Predmetom reformy je totiž zmena nastavenia 70-tisíc ľudí, zmena systému. To sa deje postupne. Napríklad Fíni urobili prvú veľkú reformu školstva v roku 1971 a na špičku rebríčka v testovaniach sa dostali okolo roku 2000.
Kým sa však začneme ľutovať, treba vyzdvihnúť, že v PISA testoch sme sa podľa najnovších výsledkov nezhoršili iba my, ale celá západná civilizácia – Európa aj Severná Amerika.
Čim to je?
Západné krajiny si začínajú priznávať, že v niečom možno až príliš „uleteli“ do opačnej strany. Napríklad zo severských krajín zaznievajú hlasy, ktoré hovoria: Vráťme sa o krok späť. Predstavme si to ako kyvadlo, ktoré sa kýva z ľavej strany do pravej. Na ľavej je odovzdávanie hotových vedomostí a na pravej presvedčenie, že žiak musí každú nadobudnutú vedomosť objaviť sám. Je pravda, že deti majú v škole objavovať, no nie každý poznatok, ktorý získajú, musia sami objaviť.
Hoci naučiť sa objavovať je jedna z kľúčových kompetencií, ktoré by v škole mali získať. Lebo to budú musieť robiť celý život. No je v poriadku si okrem objavovania nejaké informácie aj prečítať, naštudovať a potom ich využiť.
Trochu sa však bojím toho, že keď tieto hlasy zo severu dostanú viac pozornosti, aj niektorí naši učitelia začnú hovoriť, že sa ukázalo, že mali pravdu a škola nemá byť o objavovaní. A má tam byť ten učiteľ, autorita, ktorý odovzdáva informácie. Tak to však nie je. To je opačný pól toho kyvadla. A my sme, na rozdiel od severanov, ešte stále veľmi blízko pri tom ľavom okraji. Kým oni sa musia vracať k optimu z opačného vychýlenia, my ešte musíme posilňovať to bádateľstvo. Len si musíme dať pozor, aby sme celkom neuleteli.
Želaná realita
A ako sa táto snaha o rovnováhu odráža v návrhu reformy?
V tom dokumente je navrhnutá dobre. Máme tam zadefinované výkonové aj obsahové štandardy. Pracuje s pojmovou bázou a konkrétnymi poznatkami, ktoré si majú žiaci osvojiť. A sú tam pomenované aj konkrétne kompetencie, ktoré sú s tým prepojiteľné. To rozhodujúce sa však deje v triedach.
Myslím si, že budeme mať aj učiteľov, ktorým to pomyselné kyvadlo uletí do druhej strany, aj takých, ktorí sa spočiatku nebudú chcieť pohnúť od svojich zaužívaných metód. Práve našou úlohou je moderovať proces zmeny v školách tak, aby sme sa ako krajina viac vychýlili smerom k objavovaniu, ale neuleteli do extrému.
Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
K tomu určite pomáhajú aj Regionálne centrá podpory učiteľov, ktoré prostredníctvom školených mentorov pomáhajú konkrétnym učiteľom zavádzať reformu do praxe. S ich myšlienkou ste prišli vy. Dnes ich na Slovensku funguje 32. Prečo bolo pre vás dôležité priniesť zavádzanie reformy priamo do regiónov?
Má to viacero cieľov. Pri pokusoch o reformu v minulosti som si uvedomil, že máme veľmi úzku skupinu šikovných ľudí, ktorí dokážu napísať výborné podklady k reforme, aj články o tom, ako by mala vyzerať.
Dokážu veľmi presne opísať želanú realitu, z časti k reforme vytvoria aj metodické materiály. A potom máme velikánsku priepasť, na druhej strane ktorej stoja tisíce učiteľov, ktorí vlastne ani nerozumejú, o čo v reforme ide. Buď majú pocit, že už navrhované veci dávno robia, alebo majú pocit, že reforma je odtrhnutá od praxe.
Veľkosť tej zmeny, ktorú jednotlivé školy dokážu dosiahnuť, nepovažujem za takú dôležitú. Keď totiž dvetisíc škôl urobí malú zmenu, v celoštátnom výsledku sa to ukáže ako veľký posun. Nemali by sme preto podľahnúť potrebe perfektnej reformy.
Martin Kríž
Týmto spôsobom preto aktivizujeme štyristo učiteľských lídrov na celom území Slovenska. Ich úlohou je v prvom rade pracovať na sebe. To znamená pochopiť, o čom je tá reforma, byť v kontakte s jej tvorcami. A vďaka tomu sa z nich stáva pomyselný most nad spomínanou priepasťou.
A ten ďalší cieľ?
Ten je, aby sme sa na reformu už nepozerali ako na niečo, čo spolu vymýšľajú ministerstvo a NIVAM. Na Slovensku predsa máme dosť ľudí, ktorým na vzdelávaní záleží. Na základných, stredných a vysokých školách, ale napríklad aj v občianskych združeniach a v štátnej správe. Navyše, je veľa podnikateľov, ktorí by radi školy podporili. Týchto ľudí sme doteraz vôbec nevyužívali.
Regionálne centrá podpory učiteľov majú dnes rôznych zriaďovateľov – školy, samosprávy, neziskové organizácie aj univerzity. A všetci títo partneri sa stávajú spolutvorcami reformy. Úlohou regionálnych centier je vytvárať aj ďalšie partnerstvá na úrovni regiónu. Aby sme naozaj dali šancu každému, kto je ochotný a schopný prispieť k zvyšovaniu kvality vzdelávania.
Vzdať sa dokonalosti
Prvých 39 škôl reformu postupne zavádza do praxe už od septembra minulého roka. Aké sú zatiaľ ich skúsenosti s novým systémom?
Povedal by som, že ohlasy sú rôzne. Veľká väčšina škôl si v tom našla niečo, čo im pomáha a čo ich posúva dopredu – niekam, kam sa už dlhšie chceli pohnúť, len nevedeli, ako a či vôbec môžu. Tie školy, ktoré zmenu nereflektujú až tak pozitívne, sú paradoxne tie, ktoré už boli dávno „v pohybe“. Cestu inovácií si vyšliapali sami, niekedy na hrane školského systému. To je úplne v poriadku. Vieme, že máme týchto pár výborných škôl, no ako krajine sme na tom doteraz neboli tak dobre.
Zmyslom reformy nie je osloviť 2,5 percenta inovatívnych škôl na Slovensku, ale osloviť rýchlych osvojiteľov a najmä skorú väčšinu. Až vtedy sa posunie celý vzdelávací systém. Je preto na mieste otázka, ako budeme vyhodnocovať úspešnosť reformy. Je jej cieľom urobiť zo 40 – 50 percent škôl výborné? Tu by som bol trochu opatrný.
Samozrejme, že sa o to budeme usilovať, ale podľa mňa je oveľa dôležitejšie pozerať sa na reformu skôr cez zmenu smerovania. Veľkosť tej zmeny, ktorú jednotlivé školy dokážu dosiahnuť, nepovažujem za takú dôležitú. Keď totiž dvetisíc škôl urobí malú zmenu, v celoštátnom výsledku sa to ukáže ako veľký posun. Nemali by sme preto podľahnúť potrebe perfektnej reformy.
Keď ste hľadali ďalších 100 až 200 škôl, ktoré by s implementáciou mali začať budúci školský rok, do otvorenej výzvy sa prihlásilo viac ako 420, hoci so zavádzaním majú čas až do roku 2026. Čím si vysvetľujete taký veľký záujem?
Nemám ilúzie a nemyslím si, že po roku zavádzania je štvrtina slovenských škôl nadšená a presvedčená o správnosti tej reformy. Iba časť do toho ide preto, lebo dlhodobo cíti, že nejakú zmenu potrebuje urobiť.
Druhou skupinou sú školy, ktoré v tom vidia akúsi prestíž. Majú napríklad pocit, že keby sa raz redukovala sieť, ich nezrušia, lebo išli do reformy. A v profile školy to vyzerá dobre. Možno si povedali, že asi to bude dobré, hoci o tom nie sú skalopevne presvedčení. No uvedomujú si, že teraz majú na implementáciu viac času, môžu sa viac pýtať a aj pripomienkovať.
Posledná skupina sú školy, ktoré si povedali, že chcú vedieť, o čo ide a podľa toho uvidia, či do toho v septembri naozaj pôjdu. Myslím si, že časť z tých, ktoré sa teraz prihlásili, to v septembri prehodnotia a nepôjdu do toho a naopak, pripoja sa niektoré neprihlásené školy.
Vzdelávacie oblasti
Často kritizovaná formálna zmena, ktorú so sebou reforma prináša, je, že niektoré príbuzné predmety by sa mali integrovať do jednej vzdelávacej oblasti. Čo sledujete týmto krokom?
To je častý mýtus, ktorý sa s reformou spája. Nikde sa totiž nezavádza povinnosť integrovať akékoľvek predmety. Štátny vzdelávací program je napísaný tak, že v ročníkoch 6. až 9. môže dôjsť k integrácii fyziky, chémie a biológie do niečoho, čo sa na Západe bežne vyučuje ako Science.
Okrem toho môže dôjsť k integrácii geografie, občianskej náuky a dejepisu do vzdelávacej oblasti Človek a spoločnosť. Táto možnosť je pre školy otvorená, ak v nej budú vidieť výhody, ale je to na ich rozhodnutí.
Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
Pointa nie je v tom, že by sme chceli integrovať predmety, lebo je to moderné. Je to snaha pomôcť žiakom pochopiť, aká je povaha akejkoľvek prírodnej vedy. Aby si uvedomili, že fyzika, chémia a biológia majú vlastne rovnakú metodológiu – experimentujú, pozorujú, zapisujú, formujú hypotézy a tie overujú. Keď sa potom na univerzite naučia, že metódy sa v detailoch mierne líšia, úplne to stačí.
Vďaka tomu budú napríklad chápať, že keď nám niekto s tromi titulmi pred menom a dvomi za menom prezentuje svoje zistenia v televízii, hovorí nám to ako niekto, kto vedecké metódy ovláda a s ich pomocou dospel k prezentovanému záveru. Keďže oni sami sa v škole presvedčia, že vedecké metódy fungujú a aj im pomôžu objaviť svet, budú pre nich dôveryhodnejšie.
A inak sa budú pozerať na niekoho, kto nebude mať pred menom žiadne tituly a za sebou žiadne vedecké overovanie a metodologický základ, ale v tej istej televízii bude vyhlasovať, napríklad že Zem je plochá.
Stupne a cykly si neodporujú
Najmä učitelia protestujú aj proti tomu, aby sa z dvoch stupňov na základnej škole stali tri cykly. Najväčšie nejasnosti vznikajú okolo toho, kto by mal učiť štvrtákov a piatakov v druhom cykle. Aká je správna odpoveď?
Dva stupne v skutočnosti nie sú minulosťou. Mení sa iba to, že prvý stupeň nebude štvorročný, ale päťročný. Základná škola má stále deväť ročníkov, ktoré sa delia na prvý a druhý stupeň. Tak je to napísané v zákone. O cykloch je dnes v tomto zákone napísaná jedna jediná vec: Vzdelávací program môže byť členený na cykly. Stále však platí, že žiaci, ktorí absolvujú prvý stupeň, nadobudnú primárne vzdelanie a po druhom stupni nižšie sekundárne vzdelanie.
Technológie, s ktorými dnes vo firmách pracujeme a môžeme o nich učiť aj naše deti, budú už o desať rokov zastaralé. A veľká časť z toho, čo sa v škole naučia, už nebude aktuálna. Ani zamestnávatelia dnes nedokážu s istotou povedať, akú štruktúru kvalifikácií budú potrebovať.
Martin Kríž
V zákone je od roku 2008 dodnes zadefinované, že štátny vzdelávací program vymedzí, čo má žiak ovládať na konci ktorého stupňa vzdelávania. Na tom sme nič nezmenili. To, ako sa k tomuto cieľu dopracovať, by si mala určiť škola.
K tomu by sa dalo pristúpiť napríklad tak, že by v roku 2008 štát napísal niekoľko vzdelávacích programov, a školy by si vybrali, ktorý by sa im najviac hodil. Lenže to sa nestalo, pretože v roku 2008 bola myšlienka takejto rôznosti vo vzdelávaní príliš revolučná.
Namiesto toho štát vytvoril jednotný vzdelávací program rozdelený do ročníkov. A len niekde pod čiarou bolo drobným dopísané, že školy si ho môžu upraviť. Niektorí inovátori to už preto teraz robia inak a preto majú pocit, že im reforma nič nedáva, ale veľká väčšina škôl sa stále drží toho presne zadefinovaného.
Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
Teraz to chceme urobiť naozaj tak, ako to plánovala už reforma v roku 2008. To znamená, že si stanovíme ciele na konci vzdelávacieho cyklu a poskytneme školám niekoľko ukážok, ako sa k nim dopracovať.
Akí budú?
To by sa však zrejme dalo dosiahnuť aj bez zavádzania troch cyklov. Prečo má zmysel prvý stupeň deliť na dva cykly?
Päť rokov je v živote dieťaťa na základnej škole ohromne dlhé obdobie, preto je efektívnejšie skontrolovať, či napreduje už na konci tretieho a potom ešte raz na konci piateho ročníka. To je celý „zázrak“ cyklov. Prvé dva cykly tvoria spolu prvý stupeň.
Pred našim rozhovorom ste spomenuli, že žiaci budú vedení k tomu, že každý je potrebný. V čom budú deti, ktoré budú vychádzať zo škôl, iné?
Okrem vedomostí by mali oveľa lepšie chápať, ako môžu svoje poznatky prehlbovať a nadobúdať nové. Mali by byť lepšie v sebarozvoji. Dokázať si naplánovať, kam sa chcú v živote posunúť a vyhodnotiť, čo preto budú musieť urobiť.
Mali by mať posilnené aj charakterové a hodnotové vzdelávanie. Ale nie tak, ako si to mnohí mylne vysvetľujú – že budeme deťom nasilu vtláčať také alebo onaké hodnoty a svetonázory. Skôr budú schopné zvažovať hodnotovú stránku všetkého, čo budú robiť. Budú chápať svoju mravnú integritu, uvažovať nad dôsledkami svojich činov a budú sa zaujímať nielen o seba, ale aj o ľudí okolo nich.
Viac ako vedomosti
Stále aktuálnejšou témou je aj nedostatok zamestnancov dnes už prakticky vo všetkých sférach. Budú vďaka reforme inak pristupovať aj k výberu svojho budúceho povolania?
Tu si pomôžem spomienkou z čias, keď Kia prichádzala do Žiliny. Manažér jej HR oddelenia vystúpil na jednej konferencii pre učiteľov. Diskusia bola vtedy práve o tom, čo zamestnávatelia od škôl očakávajú. Povedal podľa mňa kľúčovú vec, ktorá by sa dala uplatniť na mnohé odvetvia.
Akú?
Pozrite sa, my potrebujeme, aby k nám ten mladý človek prišiel s tým, že vie, že každé ráno musí prísť do práce, musí prísť na čas, musí podať výkon a nie tam iba byť a nemôže nám rozkradnúť linku. Všetko ostatné ho doučíme.“ Je to trochu zveličené, ale keď si to rozmeníme do detailov, načo by im v automobilke bol napríklad strojár so špičkovými vedomosťami, ktorý by ráno nechodil do roboty, alebo by si robil štvorhodinové pauzy počas pracovnej zmeny?
Technológie, s ktorými dnes vo firmách pracujeme a môžeme o nich učiť aj naše deti, budú totiž už o desať rokov zastaralé. A veľká časť z toho, čo sa v škole naučia, už nebude aktuálna. Ani zamestnávatelia dnes nedokážu s istotou povedať, akú štruktúru kvalifikácií budú potrebovať.
Oveľa cennejšie ako konkrétne vedomosti budú preto čím ďalej tým viac vlastnosti ako spoľahlivosť a zodpovednosť, empatia, ale aj prispôsobivosť a schopnosť učiť sa. Školy sa tomu musia prispôsobiť už dnes.
