Katarína Vlčková, rodáčka z Bratislavy, rozbehla s manželom Ondřejom Vlčkom nadáciu, ktorá chce zmeniť detskú paliatívnu starostlivosť v Českej republike a dostať ju na svetovú úroveň. Vlčkovci na to pred tromi rokmi vyčlenili štyridsať percent rodinného majetku, v súčasnej hodnote asi 80 miliónov eur, a dostali sa tak medzi najväčších filantropov v krajine.
Pre lekárku Katarínu Vlčkovú, ktorej rodina sa už začiatkom deväťdesiatych rokov presídlila do Prahy, nie je táto oblasť ničím novým, paliatíve sa venuje už roky v organizácii Cesta domov. Novou však pre ňu bola informácia o objeme peňazí, ktorými sa v roku 2021 jej manžel rozhodol podporiť rodinnú nadáciu.
Nadace rodiny Vlčkových
FOTO? NGUYEN PHUONG THAO
Foto: Nguyen Phuong Thao
Ondřej Vlček je prezidentom spoločnosti Gen zameranej na kyberbezpečnosť. Vznikla spojením českého Avastu, ktorému šéfoval, a americkej spoločnosti NortonLifeLock. Časť z majetku, ktorý má Vlček vďaka podielu v úspešnej firme, bude teraz pracovať v prospech ťažko chorých detí a ich rodín.
Vedeli ste už od detstva, že pomáhajúca profesia bude vaša cesta?
Asi áno, ale nevedela som, že to bude v medicíne. Vždy som chcela byť učiteľka v škôlke, až do strednej školy, lebo som mala veľmi rada malé deti. Potom som chcela byť psychologičkou a až vo štvrtom ročníku na gymnáziu som to otočila na medicínu, pritom som celé detstvo hlavne nechcela byť doktorkou. (smiech)
Prečo?
Moja babička bola dobrá lekárka a videla som, ako veľa pracovala. Videla som v tom aj veľmi veľkú zodpovednosť, z toho som mala obavy. Potom som však na strednej škole zistila, že ma veľmi bavia chémia a biológia. Stálo ma málo energie naučiť sa tieto veci, fascinovali ma. Psychológia mi v porovnaní s nimi potom už prišla málo uchopiteľná, hoci ma tiež bavila.
Vaši rodičia sú psychológovia, však?
Áno, obaja. Asi by som mala problém veci v psychológii interpretovať, v medicíne sa mi zdá, že sú jasné, exaktné. Tak som išla študovať medicínu, hoci dlho som potom nevedela, aký odbor si vyberiem. Akurát mi bolo jasné, že nechcem robiť chirurgiu či intenzívnu medicínu.
Odkedy vlastne žijete v Prahe?
Od roku 1992, keď som mala dvanásť rokov. Hovorím však už len po česky, lebo aj keď som sa rozprávala s rodičmi po slovensky, všimla som si, že už to nie je ono. Otec tu mal prácu už od roku 1990 a keď sa potom vedelo, že sa republika rozdelí, rodičia sa rozhodli pre Prahu. Tak sme sa presťahovali.
Máte ešte puto so Slovenskom?
Odkedy babičky a dedkovia zomreli, puto je už menej intenzívne. Mám tam strýkov, ale príliš často na Slovensko nechodíme.
Čo vás nasmerovalo k paliatívnej starostlivosti, ktorej sa už roky venujete?
To sú zhody náhod, ktoré vás k niečomu privedú. S manželom sme spolu chodili už od mojich osemnástich rokov a tiež ma trochu nasmeroval, aby som išla na medicínu. Keď som bola v prvom ročníku, jeho mama ťažko ochorela a bola v hospici.
Tam som sa stretla s prácou lekárov v tomto odbore a hovorila si, ako je veľmi pekné, že majú čas na toho človeka aj jeho rodinu. Povedala som si, že by som to raz chcela robiť. Po škole som nastúpila do práce, ale už som bola tehotná, vedela som, že to bude len na pár mesiacov. Náhodou som však aj tak dostala miesto na LDN (oddelenie pre dlhodobo chorých) v Beroune, kúsok za Prahou.
Kto je Katarína Vlčková?
Prvých dvanásť rokov strávila v Bratislave, potom sa s rodinou presťahovali do Prahy. Tam aj vyštudovala lekársku fakultu, po ktorej krátko pracovala na oddelení LDN v nemocnici v Beroune. Po rodičovskej dovolenke nastúpila v roku 2013 do organizácie Cesta domov, ktorá poskytuje mobilnú paliatívnu starostlivosť ťažko chorým pacientom v ich domovoch.
V súčasnosti vedie jej zdravotnícky tím. S manželom Ondřejom Vlčkom, ktorý je prezidentom kyberbezpečnostnej spoločnosti Gen (jej súčasťou je český Avast), založili organizáciu Zlatá rybka, ktorá plní priania ťažko chorým deťom, a v roku 2021 Nadáciu rodiny Vlčkovcov, do ktorej presmerovali štyridsať percent rodinného majetku. Nadácia sa zameriava na zlepšenie detskej paliatívnej starostlivosti v krajine.
Na materskej dovolenke som bola potom osem rokov, máme tri deti. Počas nej som sa raz náhodou zapozerala na dokumentárny film o paliatívnej starostlivosti v organizácii Cesta domov a povedala som si, že tam by som chcela robiť. Prihlásila som sa k nim ako dobrovoľníčka. Tam už mali síce práve plno, ale náhodou, cez známeho v škôlke môjho syna, som potom predsa len dostala ponuku k nim nastúpiť a som tam doteraz.
V roku 2021 ste s manželom ohlásili, že rozbiehate Nadáciu rodiny Vlčkovcov (NRV), do ktorej vkladáte štyridsať percent rodinného majetku, čo vtedy predstavovalo 1,5 miliardy korún (zhruba 60 mil. eur), ktorá sa zameria na paliatívnu starostlivosť o deti. Skúste nám priblížiť, ako k takému rozhodnutiu v rodine došlo.
Prišlo to postupne. Ondřej pracoval v Avaste a ako sa firme začalo dariť, na čom mal aj on zásluhu, tak sa začalo dariť aj nám. On chcel pomáhať dlhodobo. Spomínam si, že keď sme spolu začali chodiť, začal práve pracovať ako brigádnik v Avaste. Keď niečo zarobil, hoci to vtedy nebolo veľa, „investoval“ to napríklad do mňa, zobral ma na výlet alebo mi niečo kúpil. Vnímala som, že on má peniaze ako prostriedok na to, aby potešil iných.
Keď potom získal viac peňazí, pomohol rodičom a súrodencom a neskôr, v roku 2015, sme vďaka tomu založili neziskovu Zlatá rybka (plnia želania vážne chorým deťom, pozn. red.). To bolo pre mňa asi ešte radostnejšie, než keď sme o šesť rokov rozbiehali NRV, lebo to nezahŕňalo medializáciu. (smiech) Zlatá rybka bol taký náš rodinný „maznáčik“, z ktorého sa doteraz doma tešíme, hoci by sme boli radi, keby do nej vstúpili aj iní ľudia a zvýšili možnosti, ako urobiť radosť chorým deťom.
Ako ste rozmýšľali nad ďalším charitatívnym krokom, ktorým sa stala rodinná nadácia?
Iniciátorom bol vždy Ondřej, tak to bolo aj v tomto prípade. Ja som to nikdy nebrala tak, že peniaze, ktoré sme mali vďaka jeho práci v Avaste, sú niečím, s čím by som mala ja disponovať.
Vždy som sa však zaradovala, keď za mnou prišiel a povedal: „Myslíš si, že by sme mali…?“ Potom sme už spolu vymýšľali, čo urobíme. Keďže získal ďalšie peniaze, navrhol, aby sme urobili ešte niečo nad Zlatou rybkou. Keďže jej účelom je pomáhať systematicky, rozvinúť sieť podpory rodinám s veľmi chorými deťmi, štruktúra je komplikovanejšia.
Bolo jasné, že zostanete pri téme paliatívnej starostlivosti?
To áno, vyplývalo to z mojej profesie a faktu, že poznáme mnoho ľudí, ktorých sa môžeme ďalej pýtať, aby sme vytvorili niečo naozaj zmysluplné. Začali sme rozmýšľať, že by bolo skvelé vytvoriť dobrý detský lôžkový hospic. Z toho sa začali odvíjať ďalšie úvahy – kto sa bude o ne starať, akých profesionálov potrebujeme, ako podporíme, aby išli potrebné odbory študovať a aby ich bavili, aké služby či zariadenia pre rodiny potrebujeme…
Nadace rodiny Vlčkových
FOTO? NGUYEN PHUONG THAO
Foto: Nguyen Phuong Thao
Postupne sme sa tiež od myšlienky „len vytvorenia“ hospicu posunuli tiež k nápadu podporovať kohokoľvek, kto bude týmto deťom pomáhať. Ja to teraz zhŕňam do pár minút, ale nám trvalo takmer rok, kým sme si to vyjasnili a projekt rozšírili a rozbehli.
To boli diskusie stále medzi vami a manželom?
Postupne do toho vstúpilo viac ľudí. Veľmi nám pomohla nadácia Via Clarita, na ktorú sa Ondřej obrátil, lebo vedel, že pomáhajú filantropom budovať nadácie. V začiatkoch som si hovorila, že to berú nejako vážne. Poslali nám dotazník, kde sme si mali definovať, prečo to vlastne robíme. To sa zdá byť jednoduchá otázka, ale nakoniec sme pri tom sedeli dva večery. Pomohlo nám to uvedomiť si, že možno môžeme náš pôvodný záber aj rozšíriť.
Bolo faktorom, prečo nadáciu rozbiehate, aj to, že vám robí radosť pomáhať?
Definovali sme si to skôr v zmysle, že svet je nespravodlivý, nie všetky deti sú zdravé a my to síce nemôžeme zmeniť, ale môžeme zmeniť to, ako túto ťažkú situáciu deti zvládnu. Z ďalších diskusií následne vyplynulo, že potrebujeme do nadácie riaditeľa, ktorý nebude ani viesť hospic, nebude ani jeho stavbyvedúcim, ale bude vedieť hovoriť s odborníkmi, zvládne celú šírku rôznych profesií a bude viesť náš tím. Nadácia celkovo dosť zmenila naše životy.
V akom zmysle?
Aj v tom, že sme po Zlatej rybke, ktorá bola veľmi súkromnou aktivitou, išli do sveta v prípade nadácie aj s tým, koľko máme peňazí. To bol problém skôr pre mňa než pre Ondřeja. A je tam oveľa viac zodpovednosti a práce, ako to „ukočírovať“. Navyše tým, že ja v tomto odbore pôsobím, som tiež hlavným sprostredkovateľom medzi odborníkmi a našou nadáciou. Je to dosť práce, aj tej mentálnej, ale nesťažujem sa.
Ako ste vnímali ten problém so zverejnenou sumou, ktorú do nadácie ako rodina vkladáte?
Ja sa pohybujem úplne v inej bubline než Ondřej. Jeho kolegovia majú dosť peňazí, drahé autá, to bol pre mňa vždy trochu problém. Asi to vychádza z mojej povahy, nižšieho sebavedomia v mladosti a potreby vždy niekde zapadnúť, nevyčnievať. Aj vďaka tomu som sa veľmi rýchlo naučila po česky, keď sme sa sem presťahovali. Mám to tak dlhodobo, dosť mi prekáža, keď som iná než ostatní okolo mňa. Na druhej strane som po zverejnení sumy zistila, že to nikomu nejako príliš nevadí, to bola veľká úľava.
Ako sa zrodilo práve to číslo, že do nadácie poputuje štyridsať percent majetku?
To bolo Ondřejovo rozhodnutie. On má rád čísla. (smiech) Podľa neho to má odkazovať aj na to, že sme mali vtedy zhruba toľko rokov. Nechcem hovoriť za neho, ale vnímam to tak, že to mal dobre premyslené.
Pri rozbehu nadácie sa hovorilo, že ide o 1,5 miliardy korún, no po spojení Avastu s NortonLifeLock a následnom vzniku spoločnej firmy Gen, ktorej je váš manžel prezidentom, hodnota vloženého majetku stúpla na dve miliardy (80 mil. eur). V každom prípade už v čase oznámenia išlo v krajine o najväčší podiel na majetku vyčlenený na filantropické účely. Vedeli ste predtým o veľkosti imania, aké máte?
Prekvapilo ma to, ale určite to neberiem tak, že to ide „z môjho“. A potešilo ma to, lebo je to dostatok peňazí, aby mali nejaký reálny dopad, aby niečo zmenili.
Foto: archív NRV
Časť z toho balíka využívate okamžite, lebo ste sa pustili do veľkej rekonštrukcie areálu Cibulka, kde vznikne detský hospic, ale väčšina zostala zainvestovaná a priebežne má generovať výnosy smerujúce na chod nadácie. To je princíp známy skôr z Ameriky, v našich končinách je zriedkavosťou.
Áno, to bolo súčasťou Ondřejových úvah a vyplynulo to i z debát s nadáciou Via Clarita, kde sme videli viacero možných modelov. My sme sa rozhodli pre taký, v ktorom istina generuje priebežné príjmy. Majetok, ktorý sme do nadácie vložili, slúži ako istina (alebo inak nazývaná nadačný kapitál). Túto istinu investujú skúsení finanční experti.
Z pravidelných výnosov, ktoré tieto investície prinášajú, sa hradí činnosť nadácie a predovšetkým jej nadačné programy. Na nadačný program využívame aj prostriedky získané prostredníctvom fundraisingu. Toto trvalé financovanie zabezpečuje nadácii dlhodobú nezávislosť a stabilitu.
Financovanie funguje na podobnom princípe ako pri iných trvalo udržateľných nadáciách, napríklad pri Nobelovej nadácii. Časť istiny, ktorá je určená na rekonštrukciu areálu Cibulka, investujeme tak, aby bola k dispozícii počas rekonštrukcie. Tá bude ukončená v októbri 2026. Samotný areál Cibulka je tiež súčasťou istiny nadácie.
Chcete rozbehom iniciatívy nabádať aj ďalších ľudí, ktorí môžu, aby pomohli? Hlásia sa vám ľudia, ktorí by radi podporili aktivity nadácie alebo chcú počuť vaše skúsenosti a rozbehnúť vlastné filantropické projekty?
Vieme o jednej veľkej nadácii, ktorá v médiách uviedla, že sme ju inšpirovali a nakoniec dala na filantropiu ešte viac peňazí ako my. Samotná suma nie je až taká dôležitá, každý má iné možnosti, ako vie pomôcť. Akákoľvek pomoc je skvelá. Sme veľmi radi, že máme dobrovoľníkov a darcov, ktorí nás podporujú a chcú spolu s nami podporiť aj rozvoj starostlivosti o vážne choré deti.
Spomínali ste, že súčasťou práce nadácie je tiež podpora ďalších organizácií. Na čo sa zameriava?
Nepodporujeme priamo rodiny, ale profesionálov, ktorí sa o ne majú starať. Prostredie naprieč krajinou je veľmi nehomogénne – to, čo je dostupné v Prahe, určite môže chýbať inde v Českej republike.
Našli sme údaj, že aktuálne potrebuje v Česku paliatívnu starostlivosť zhruba 13-tisíc detí. Je to tak?
Presné číslo nepoznáme. Je to len extrapolácia údajov z Veľkej Británie. Tu vlastné dáta veľmi nemáme. Približne to môže byť toto číslo, ale podľa určitých kritérií by to mohlo byť aj 19-tisíc rodín. Pri deťoch je paliatívna starostlivosť veľmi pestrá. Pri dospelých je to tak, že v závere života potrebujú pár definovaných služieb.
Foto: archív NRV
Deti však môžu mať veľké množstvo vážnych chorôb, a preto potrebujú rôzne typy služieb. Niekedy ich potrebujú a niekedy ani nie, keď sa im ochorenie stabilizuje. My však hovoríme o starostlivosti pre celú rodinu. Choroby detí totiž zasiahnu do ich fungovania zásadne a sú v tom naozaj sami. Spravidla mama sa musí o dieťa starať dvadsaťštyri hodín denne, nemôže pracovať. Ak má šťastie a má manžela, tak aspoň ten môže zarábať, no pritom sa musí niekedy starať aj o zdravé deti. V každom prípade pri podpore už máme vytipované projekty a služby, ktoré chceme posunúť.
Napríklad?
Trebárs herný terapeut. Ten v Čechách neexistuje, pritom vieme, že by deťom vedel v mnohom pomôcť. Dáme teda peniaze na to, aby sa niekto v tejto oblasti vyškolil a mohol vedomosti posunúť ďalším. Neexistuje ani koordinátor, ktorý by vedel rodinám poradiť, aký druh služby či starostlivosti aktuálne potrebujú a kto im ju vie v danom regióne poskytnúť. Taký projekt by sme tiež radi podporili, ale je to na pár rokov. Skúsime to „odpilotovať“ a potom možno aj štát zistí, že je to niečo užitočné.
V nadácii nemáte malé ciele, za pár rokov chcete dostať Česko v detskej paliatívnej starostlivosti do svetovej špičky. Na to však musíte zapojiť aj štát a dosiahnuť systémové zmeny, nie?
Rozhodne. Chceme to robiť práve tak, že pomôžeme iným organizáciám rozbehnúť programy, ktoré ukážu pozitívnu zmenu a získajú dáta. Potom môže prísť advokácia na politickej úrovni, to však už nemôžeme robiť my, no chceme dať do rúk ďalších odborníkov nástroje a argumenty. Už teraz je to však trochu adrenalín, lebo aj pri Cibulke potrebujeme dosiahnuť systémovú zmenu v zákone o zdravotných službách, aby boli služby v hospici udržateľné a dostupné pre každého.
Napríklad, aby bola služba hradená zo zdravotného poistenia?
Áno, lebo v zákone o zdravotných službách zatiaľ neexistuje zdravotná respitná služba. Tá je určená ľuďom, ktorým sa nemusel nevyhnutne zhoršiť ich zdravotný stav, no sú veľmi chorí, a tí, ktorí sa o nich starajú, potrebujú nabrať sily. Nemôžu ich však dať do sociálnych zariadení, ktoré nie sú na ťažko chorých pacientov vybavené.
Cibulka by mala práve takto fungovať, že k nám rodiny prídu napríklad na dva týždne, zdravotníci sa budú starať o deti a rodičia si môžu oddýchnuť priamo tam alebo ísť na pár dní napríklad na dovolenku. Takéto zariadenia nie sú miestom, kde deti umierajú, ale bezpečným priestorom s lekárskym dozorom, kde si rodiny oddýchnu.
Areál Cibulky ste už kupovali s týmto zámerom?
Áno. Vedeli sme, že keď chceme urobiť detský hospic, musí mať špičkové zdravotnícke vybavenie, to nie je ako hotel. Asi by bolo ideálne postaviť nejakú malú nemocnicu na zelenej lúke niekde mimo Prahy, lebo tu už veľmi vhodné pozemky nie sú.
Keď sme však chodili hľadať v okolí Motola, čo je detská nemocnica, Cibulka nás očarila, hoci načas sme tú ideu pre zlý stav budov odhodili a aj tak sme vedeli, že na nemocničnú časť budeme potrebovať pre normy úplne novú budovu. Zdalo sa, že to bude veľmi zložité a minie sa tam veľa peňazí, ktoré nejdú priamo na paliatívnu starostlivosť. Nakoniec sme zistili, že je to to pravé miesto.
Čo vás presvedčilo?
Asi nás presvedčil smútok, ktorý sme cítili, keď sme si predtým povedali, že tam nejdeme. Zistili sme, že by to bola obrovská škoda.
Foto: archív NRV
Spolupracuje nadácia nejakým spôsobom aj so slovenskými organizáciami?
Činnosťou priamo nie, ale vymieňaním či odovzdávaním poznatkov, keď ich budú mať nami podporované organizácie dostatok, tak to si viem predstaviť. V kontakte sme tiež s nadáciou Pontis, ktorá nás pozvala na Slovensko a prepojila nás s organizáciami, ktoré sa zaujímajú o detskú paliatívnu starostlivosť.
Pre českú paliatívu je zásadná napríklad slovenská organizácia Plamienok, ktorá bola v mnohom v istej dobe dosť popredu. Plamienku vďačíme za to, že tu začali pôsobiť mnohí paliatívni profesionáli vrátane ľudí z Cesty domov, ktorí prešli kurzmi v tejto organizácii. Vážime si, že Plamienok umožňoval prísť k nim a získať od nich skúsenosti.
Keď je človek v pracovnom živote v pravidelnom kontakte so smrťou, ako to vnútorne spracováva?
Zažívame rôzne príbehy. Niekedy v Ceste domov navštívite pacienta a zvládate to ako profesionál, niekedy vás však osudy danej rodiny zasiahnu veľmi osobne. To potom spracovávame veľmi rôzne: niekto ide behať, čo ja nemám rada, niekto si nájde tiché miesto alebo si, naopak, pustí naplno hudbu, čo je môj prípad. Ľudia majú rôzne rituály.
Netreba ani veľa času, len je dôležité nájsť si aspoň chvíľku na spracovanie. Mne tiež dobre robí spánok, v ktorom si „odžijem“ veľa z tých emócií alebo si pustím film. Na tých sa inak doma s deťmi nikdy nevieme zhodnúť – oni chcú komédie, ja smutné.
Smutné?
Jasné, tam sa môžete vyplakať, lebo plačú všetci, to pomáha. Na to Sám doma po osemdesiaty raz nepomáha. (smiech)
Vie si človek na tie pocity zvyknúť, nájsť si po rokoch nejakú rutinu?
Je to iné, než keď som začínala v Ceste domov a žila som s tými pacientmi veľmi intenzívne. Dokumentáciu máme prístupnú aj z domu a ja som aj po večeroch či cez víkendy sledovala, čo sa s nimi deje. Prvý rok sa mi stalo, že som sa v rodine aj rozplakala, čo teraz vnímam ako niečo strašné, takto im pridávať.
Vtedy som mala občas pocit, že normálny život je o ničom: pýtala som sa sama seba, prečo sa musia deti učiť vetné členy, veď je to jedno… Potom som si však uvedomila, že práve tieto drobnosti tvoria život a čo by zaň dali deti, ktoré sú také choré.
Veľmi rýchlo som sa naučila, že to, že ja aj rodina sme zdraví a že robíme bežné veci a učíme sa také „kraviny“, tak že práve to je dôležité. Neznamená to, že teraz už necítim smútok, ale keď sme v rodinách v ťažkej situácii, sme profesionáli, ktorí sú tam na to, aby čo najviac pomohli.
Akú úlohu hrá v spracovávaní ťaživých emócií humor?
Veľmi významnú. Snažíme sa zo seba v Ceste domov robiť „srandu“. Keď niekto niečo zabudne, čo sa nám z nejakého dôvodu stáva často – asi preto, že sme hlavou stále niekde inde –, máme z toho radosť, ale nie je to škodoradosť. Hovoríme si, že sme trochu takí „mimoni“. Dokonca sme jeden čas mali na nástenke aj ocenenie „mimoň týždňa“. Potrebujeme sa aj smiať.
Keby sme sa stretli o rok, s čím by ste boli spokojná, že sa vám podarilo?
Chcela by som, aby najstarší syn zmaturoval a dostal sa na školu, na ktorú chce ísť. Aby bola v Ceste domov stále dobrá nálada a ľudia neboli prepracovaní, čo platí aj pre nadáciu. To je taká moja večná téma, že ja síce veľa pracujem, čo mi nevadí, ale nechcem, aby boli prepracovaní iní ľudia. Na Cibulke by už mal naplno fungovať ako kaviareň obnovený dom záhradníka, tak by som si priala, aby tam bolo rušno a plno. Želala by som si, aby sa už o rok začal stavať aj hospic a rozbehla sa oprava historických budov.
Ste optimistická, že otvorenie stihnete koncom roka 2026, na dvojsté výročie smrti niekdajšieho majiteľa tohto priestoru biskupa Thun-Hohensteina?
Vždy som optimistická. (smiech), hoci si plne uvedomujem, že to tak nemusí byť, ale ako vo všetkom – snažíme sa, aby sa nám to podarilo.
