V roku 2017 sa ho bývalý kolega opýtal, či by s ním išiel na Kilimandžáro. Spoluzakladateľ niekoľkomiliónového startupu Eyerim Martin Zahuranec nevedel, kde sa hora nachádza, nieto že sa na ňu dá vystúpiť. Súhlasil. O tri mesiace neskôr sa už spolu fotili na vrchole najvyššej hory Afriky.
„Stáť na vrchole hory je silná eufória, ale vysokohorská turistika ako celok nie je príjemná a nemá byť prečo príjemná,“ hovorí Martin Zahuranec z Eyerimu.
„Bolí to, je to nebezpečné, musíte sa prekonávať a ste tam s unavenými cudzími ľuďmi, ktorí sú niekoľko dní bez sprchy a všetci – vrátane vás – smrdíte,“ pokračuje Zahuranec.
Cestovaniu podriaďuje všetko a míňa naň väčšinu svojich úspor. Stal sa z toho jeho životný štýl, zaspáva s ním aj sa prebúdza. Keď ho však pred siedmimi rokmi oslovil bývalý kolega z Bulharska s ponukou expedície, viac kilometrov mal nachodených do potravín ako po horách.
Aj keď nezačínal z nuly a športoval celý život, expedície sú predsa len iná disciplína. Ako sa na ne pripravuje a čo spravil, keď pri sebe uvidel umierať horolezca?
Martin Zahuranec na Matterhorne (4 478 m n.m.). Foto: Archív Martina Zahuranca
Povracal sa a začal plakať
Svetobežná krv prúdi v Martinovi Zahurancovi už od strednej školy. Rád cestuje a pred založením Eyerimu pracoval niekoľko rokov v Ázii. Ťaží z toho dodnes.
Najzásadnejšiu zastávku mal v Kuala Lumpure, kde pracoval so svojím neskorším hlavným lezeckým partnerom a bývalým investičným bankárom Goldman Sachs Krasimirom Yulianovom Kehayovom z Bulharska.
„Krasi mi pred siedmimi rokmi sčista-jasna navrhol, aby sme spolu išli na Kilimandžáro. Poznal som tú horu len z gýčových obrázkov, ako sa týči za slonmi, ale netušil som, že sa tam dá ísť. Vtedy som mal pochodených len pár kopcov v Tatrách,“ spomína Zahuranec na svoje začiatky.
Vygooglil si návody a články, ako sa na expedíciu pripraviť a začal. Vošiel do potravín, kúpil si dvadsať kilogramov soli a nahádzal ich do batoha. Program znel jasne: každý deň vyjsť od bratislavskej vlakovej stanice hore na Slavín. Po schodoch. Päťkrát.
Pre tých, ktorí si na Kilimandžáro kúpia deluxe balíček, nosí jedna osoba keramický splachovací záchod s vysokým stanom. Chodí s nimi aj kuchár a varí im.
Martin Zahuranec
„Na hory nepripravíte svoje telo tým, že beháte. Treba hlavne zaťažovať stehná a zvyknúť si na to, že máte na chrbte ťažký ruksak a veľa šliapete. Musíte mať na to naučené ramená, driek, brucho a hlavne nohy,“ radí Zahuranec.
Napriek snahe nepodceniť fyzickú prípravu, jednu vec natrénovať nedokázal: vysokú nadmorskú výšku. Telo tam inak reaguje na kyslík.
Príznaky výškovej choroby sa zvyčajne prejavia po pár hodinách v nadmorskej výške nad tritisíc metrov nad morom. Typická je bolesť hlavy, nevoľnosť a zvracanie, závraty, únava a strata chuti do jedla.
Príznaky sa zhoršujú v noci a nastúpiť môže aj nespavosť a opuch tváre, zápästia a členkov. V ojedinelom prípade aj nahromadenie tekutiny v pľúcach alebo v mozgu, čo môže znamenať aj jednosmernú cestu.
Zrejme si nemusíme hovoriť, že „vynáškou“ soli na Slavín sa na vysokú nadmorskú výšku aklimatizovať nedá. Martin na to doplatil po päťdňovom výstupe len pár metrov od vrcholu vyhasnutej sopky.
„Krasi sa povracal a ja som začal plakať. Boli sme tristo metrov od vrcholu a strašne to bolelo. Bolo to pre mňa veľké ponaučenie,“ priznáva Zahuranec.
Na Kilimandžáro sa im napokon po krátkej prestávke vystúpiť podarilo, ale urobili pri tom začiatočnícku chybu. Išli rýchlo a nekonštantne.
Martin Zahuranec na najvyššej hore Afriky Kilimandžáro (5 895 m n.m.). Foto: Archív Martina Zahuranca
Horolezecký Disneyland
„Netušil som, do čoho idem ani ako sa bude moje telo správať vo vysokej nadmorskej výške,“ hovorí Zahuranec.
Keď sa v nej napokon ocitol, hlava ho síce začala bolieť, ale kondične sa cítil v poriadku. Zdalo sa mu, že nadmorskú výšku necíti a ostatní idú pomaly, tak ich spolu s lezeckým partnerom začali predbiehať. A to bol problém.
„Keď niekoho obiehate, musíte urobiť pár rýchlejších krokov a zadýchate sa, lenže vo vysokej nadmorskej výške sa nemôžete zadýchať, pretože to už nedoženiete. Každý, kto kedy liezol na Kili, pozná svahilský pojem ,pole, pole’, čo znamená ,pomaly, pomaly’. Treba mať stabilné pomalé tempo bez prestávok. My sme urobili presný opak,“ opisuje Zahuranec.
Výstup na mnohotisícovky preto vyzerá ako ubíjajúca nuda, pritom si len manažujete dýchanie, aby ste sa nedostali do kyslíkového dlhu. Jeden krok, výdych, nádych; druhý krok, výdych, nádych; ďalší krok a zase výdych, nádych. Vždy a za každých okolností, aj keby ste akokoľvek vládali.
Kili je horolezecký Disneyland. Štát sa tým snaží zarobiť čo najviac peňazí a vytvoril tri balíčky, z ktorých si musíte jeden vybrať.
Martin Zahuranec
Kilimandžáro je obrovská vyhasnutá sopka vysoká 5 895 metrov nad morom a výstup na ňu zaberá približne štyri až päť dní. Zvládnu ho vyšliapať osoby v dobrej zdravotnej kondícii aj bez väčších horolezeckých skúseností.
Keďže je to najdostupnejší a najbezpečnejší kopec spomedzi siedmich najvyšších vrcholov jednotlivých svetadielov označovaných ako Koruna planéty (Seven Summits), turisti zväčša začínajú svoju lezeckú výzvu práve tu.
„Kili je horolezecký Disneyland. Štát sa tým snaží zarobiť čo najviac peňazí a vytvoril tri balíčky, z ktorých si musíte jeden vybrať,“ približuje Zahuranec.
Balíčky obsahujú základné veci ako povolenie na vstup či „guida“ (inštruktora), ale i nosičov, ktorí ponúkajú možnosť odniesť do štyridsať kilogramov batožiny na osobu. Ak si priplatíte, nosiči vás predbehnú a kým prídete do kempu, postavia tam stany, rozložia matrace a navaria. Potom to skoro ráno pobalia a utekajú rozbaliť ďalší kemp.
„Všetko je to veľmi zorganizované a nemusíte na nič myslieť. Dokonca pre tých, ktorí si zaplatia deluxe balíček, nosí jedna osoba keramický splachovací záchod s vysokým stanom. Chodí s nimi aj kuchár a varí im,“ hovorí Zahuranec.
Martin Zahuranec počas východu Slnka na najvyššej hore Malajzie Gunung Kinabalu (4 095 m n.m.). Foto: Archív Martina Zahuranca
Expedície stoja tisícky eur
„Zážitok z Kilimandžára ma naštartoval tak, že som v tom hneď chcel pokračovať a robiť ďalšie expedície,“ priznáva Zahuranec.
Veľmi rýchlo si s lezeckým partnerom podali ruky, že vylezú na najvyšší vrch každého kontinentu. Vyvrcholením projektu Koruna planéty má byť Mount Everest, ale zatiaľ sú od neho pomerne ďaleko.
Aktuálne sú v polovici, keď okrem najvyššej hory Afriky zdolali aj najvyšší bod Európy Elbrus (5 642 m n. m.) a Aconcaguu (6 961 m n. m.) v Južnej Amerike, kde liezli jedenásť dní.
Na štvrtý kopec z hviezdnej sedmičky plánovali vystúpiť tento rok v marci, ale pokus zdolať Puncak Jaya v Oceánii museli pre zhoršujúcu sa bezpečnostnú situáciu vo východnej Papue odložiť na neurčito. Ako náhradu si šéf startupu vybral tretí najvyšší vrch Afriky Mount Stanley, kde bude mať šancu vidieť posledné tropické ľadovce na svete.
Pre kopce sa rozhoduje jednak podľa náročnosti, ale zásadnú úlohu hrajú aj celkové náklady. Kým pri jednoduchších expedíciách ako Kilimandžáro a Elbrus si vystačil s tritisíc eurami na jednu osobu, Aconcagua ho vyšla na zhruba osem tisíc a Puncak Jaya odhaduje na 12-tisíc eur.
Prvé štyri kopce sú napriek tomu len zlomkom toho, čo ho s „parťákom“ čaká ďalej. V prípade Denali na Aljaške si treba pripraviť minimálne 15-tisíc eur, na najvyšší vrch Antarktídy Mount Vinson treba aspoň 40-tisíc eur a Mount Everest vyjde od 50-tisíc eur do 200-tisíc podľa úrovne služieb.
„Ono to už nie je hobby, je to životný štýl. Nemôžem si dovoliť iné veci, iné dovolenky či iné správanie. Obetujem tomu všetky svoje peniaze, režim aj čas v práci,“ opisuje Zahuranec, ktorý doteraz precestoval 104 krajín, vyšiel na najvyšší vrch 23 krajín a na konte má aj vrcholy Mont Blancu, Matterhornu, Grossglocknera či štvortisícový Gunung Kinabalu na ostrove Borneo.
„Keď strávim dva týždne na expedícii, už nemôžem ísť na inú dovolenku. Snažím sa žiť asketický život a veľa nepotrebovať. Keď som na Slovensku, môj bežný deň vyzerá Eyerim, fitko, Eyerim, beh, Eyerim, fitko, Eyerim, beh,“ dodáva.
Na Aconcague som zažil, že sprievodca neotočil človeka dostatočne včas a nakoniec sme mu pichali injekciu proti opuchu mozgu.
Martin Zahuranec
V horolezectve časom začal nachádzať paralely s podnikaním a všíma si, ako jedno podporuje druhé a naopak. Keď už sa mu napríklad nechce dopísať nejaký email, predstaví si seba na Evereste a opýta sa, či by to tam otočil pred vrcholom.
„To isté platí aj pri lezení. Keď idem už dlho a nechce sa mi, poviem si, že ako chcem vybudovať veľkú firmu, keď nezvládam zaťať zuby a šliapať,“ prezrádza triky, ako si pomáha pri lezení.
Prišiel na to počas výstupu na Aconcaguu, keď posledných päťsto vertikálnych metrov už nezvládal vnímať celok a začal hrať so sebou hru na najbližší kameň. Dával si malé výzvy a vždy išiel len k najbližšiemu kameňu. Výrazne tam lezecky dozrel a na okraj svojich síl sa nedostal len on sám, ale aj jeden lezec z jeho skupiny.
„Na Aconcague som zažil, že guide neotočil človeka dostatočne včas a nakoniec sme mu pichali injekciu proti opuchu mozgu. Ukázalo sa, že mal infarkt a dole sme ho museli niesť,“ opisuje Zahuranec.
Pri výstupoch na veľké kopce platí pravidlo, že ak do určitého času nevystúpite na vrchol, dobrý guide vás musí otočiť. Drvivá väčšina úmrtí sa totiž deje cestou dole. Horolezci to preženú, vracajú sa po tme, nemajú už energiu, prestávajú sa pozerať pod nohy a padnú.
„Keď padnete pri lezení v ostrých exponovaných úsekoch, neexistuje úvaha, či by ste mohli prežiť alebo nemohli. Otázka skôr znie, či z vás niečo nájdu, pretože to funguje ako strúhadlo,“ hovorí Zahuranec.
Fotografie z najvyšších vrcholov sveta (36 fotografie)
Na Aconcague doplatil na nedostatočné skúsenosti aj on, keď podcenil oblečenie. Myslel si, že keď sa bude hýbať, nemusí mať tak veľa vrstiev. Mýlil sa.
„Mal som o jednu termo vrstvu menej a o šiestej ráno som takmer zamrzol. Veľké kopce sa začínajú liezť o polnoci, aby ste hore boli s úsvitom slnka a mali veľa času na návrat. Do rána však kopec chladne a nadránom je tam najväčšia zima. O šiestej ráno je maximálne minimum teploty,“ spomína Zahuranec na teplotu takmer mínus tridsať stupňov Celzia.
„Totálne som sa klepal. Posledná vec, ktorá ma zachránila pred tým, aby som to neotočil, bolo chlapské ego. Nechcel som sa naspäť vrátiť s tým, že na Instagrame oznámim, že som to nezvládol,“ dodáva.
Nakoniec zimu pretrpel a po východe slnka nabral energiu na ďalších dvanásť hodín šliapania.
„Je to jeden z hlavných dôvodov, prečo leziem. Umožní vám to ukázať, že keď už ste presvedčený, že to ‚nedávate‘ a ste na totálnom dne, tak stále máte niečo v nádrži,“ hovorí Zahuranec.
Martin Zahuranec na najvyššej hore Argentíny Aconcagua (6 959 m n.m.). Foto: Archív Martina Zahuranca
Ako sa obliecť a čo jesť?
Paralel medzi podnikaním a horolezectvom je viac ako výbavy na osemtisícovku. Pre Martina Zahuranca je lezenie rovnaký projekt ako akákoľvek firma. Potrebujete na to čas, plánovanie, harmonogram, rozpočet aj absolútne zameranie.
„Vytrápite sa, je to o vás, musíte to tlačiť a má to medzikroky,“ opisuje Zahuranec.
Najdôležitejšie je pochopiť, že lezenie je o vrstvení a optimalizovaní výbavy o každý jeden gram. Hráte sa s vrstvami a potrebujete ich mať tak akurát. Ani veľa, ani málo. Ideálne také, aby ste si ich mohli ľubovoľne pridávať alebo zhadzovať a netrvalo to dlho.
Na telo ide kvalitné termo, potom stredná vrstva, na ňu softshell a nakoniec hardshell. V prípade osemtisícoviek vstupuje do hry aj kombinéza. Hrať sa dá tiež s topánkami a rukavicami, pretože jedny vám stačiť nebudú. Martin má troje rukavice a dva až tri páry topánok, keď si na klasickú obuv naťahuje ešte vysokohorské topánky siahajúce až po kolená.
„Keď som sa pripravoval na Aconcaguu, hanba-nehanba, chodil som z centra Bratislavy na Slavín s veľkými vysokohorskými topánkami, ktoré vyzerajú ako pre kozmonautov. Musel som sa v tom naučiť chodiť, pretože je to úplne iný pohyb a máte v nich zafixovaný členok. Tiež ich treba vychodiť a odskúšať, ako vám sedia, pretože posledná vec, ktorú chcete počas výstupu riešiť, sú otlaky,“ radí Zahuranec.
Postupne si vyladil aj stravu a dnes si so sebou berie už len vysokokalorické jedlá. Rýchle cukry vo forme gélov a vysokoproteínové a vysokotukové potraviny ako tuniak v oleji, kuskus či instantné dehydrované jedlá, ktoré sa dajú rýchlo uvariť v teplej vode z roztopeného snehu.
„Najhoršie je to, že pri výškovej chorobe sa vám nechce jesť. Do toho riešite bizarné veci, že vám treba hrozne silno močiť. Uvažujete, čo sa vám oplatí viac. Bolesť z toho, že budem stláčať močový mechúr alebo risk, že si dám dole rukavice a odmrznú mi prsty?“ opisuje Zahuranec.
„Horolezectvo ma chytilo najmä preto, lebo som si uvedomil tú zvláštnu charakteristiku života, že ľudia si väčšinou nepamätajú pekné spomienky. Neviem o nikom, kto by povedal, že dvojtýždňový all inclusive v hoteli v Antalyi mu zmenil život. Zmení nám ho výstup na Aconcaguu alebo keď nás v Kolumbii okradnú. Neformujú nás príjemné zážitky, ale tie, ktoré nás museli takmer zabiť, aby nás mohli posilniť,“ uzatvára.
Martin Zahuranec: Ako sa pripraviť na Aconcaguu (6 959 m n.m.)?
- Ak ste bežne aktívny, stačí vám pravidelný tréning 3- až 4-krát do týždňa počas dvoch mesiacov pred výstupom.
- V hlave som si nastavil, že čokoľvek tam budem potrebovať zvládnuť, v tunajších podmienkach musím zvládnuť štyrikrát toľko. Dal som si preto do prípravy niekoľko polmaratónov.
- Veľmi dôležité je pripraviť telo biomechanicky. V potravinách som si kúpil 20 kilogramov soli, vložil ich do batohu a chodil s nimi na Slavín. Vždy päťkrát.
- Používal som rovnaký ruksak, aký som si bral na expedíciu. Treba sa s ním zžiť a zistiť, kde vás tlačí, ktoré rameno zaťažuje viac a ako sa s ním cítite.
- Kľúčové je dostatočne rozchodiť topánky. Aj tie, s ktorými idete do základného tábora, aj vysokohorské, s ktorými šliapete vyššie.
- Treba sa naučiť kráčať vo vysokohorských topánkach, pretože vám zafixujú členok a zmenia pohyb. Chodil som v nich po meste ako kozmonaut.
- Všímajte si, kde vás tlačia topánky a či vám robia otlaky. Viete si podľa toho preventívne zatejpovať dané miesta alebo ich inak ochrániť.
- Zoberte si veľa podcastov a offline videí cez YouTube premium, pretože počas dní aklimatizácie budete mať dlhé večery bez akéhokoľvek programu. Odporúčam motivačný obsah o horolezectve.
- Bez ohľadu na kondíciu bude posledný deň peklo. Je to viac o hlave ako o tele. Ja som si obliekol o jednu vrstvu menej, lebo som sa nechcel spotiť, takmer som to nevydržal a otočil sa.
- Do posledného dňa si berte len nevyhnutné veci a ostatné nechajte v tábore. Záleží na každom grame.
