„Status muža, živiteľa rodiny, je už dávno minulosťou a je to skôr neochota niektorých mužov uznať rovnoprávnosť žien,“ upozorňuje v rozhovore riaditeľka Aliancie žien Slovenska Katarína Farkašová.
Aliancia žien Slovenska, ktorú Katarína Farkašová vedie už tridsať rokov, prevádzkuje jedinú nepretržitú linku pomoci pre ženy, ktoré v intímnych vzťahoch zažívajú násilie. Telefón si preto nevypína nikdy. Hovorí, že sú dni, v ktoré nezavolá nikto, ale aj také, v ktoré sa ozve niekoľko žien naraz.
Násilníka vie podľa jej slov odhaliť prakticky na prvý pohľad. Opakujú sa totiž nielen vzorce správania, ale aj frázy, ktoré svojim obetiam opakujú. Ako násilníka rozoznať, prečo niektoré ženy pomoc odmietajú a prečo mizogýnia v posledných rokoch rastie?
Paralyzujúci strach
Pracovné prostredie je pre mnohé ženy, ktoré zažívajú domáce násilie, jediný kontakt s realitou. Ako môžeme reagovať, keď získame podozrenie, že naša kolegyňa je v takejto situácii?
Je málo pravdepodobné, že by žena o násilí, ktoré zažíva, cielene vysielala signály. Skôr sa to snaží zatajiť a veľakrát o tom nevie ani najbližšia rodina.
Prečo?
Týrané ženy majú strach. Najčastejšie, samozrejme, z toho, čím sa im násilníci vyhrážajú. Tie vety sú často rovnaké. Si neschopná. Bezo mňa si stratená. Si nula. Aj tak skončíš na ulici. V živote odo mňa neuvidíš ani cent. Na deti zabudni… Tento strach je paralyzujúci.
Foto: Marek Velček pre Forbes Slovensko
Násilník totiž spravidla nastolí úzus, že žena o tom nemôže nikde hovoriť. Mnohé z nich nás oslovujú anonymne, často ich mená nepoznáme, ani keď nás osobne navštívia. Ak sa však náhodou stane, že vám kolegyňa naznačí, že zažíva násilie, mali by ste ju usmerniť na niektorú z našich pomáhajúcich organizácií.
A za predpokladu, že by sa o tom predsa chcela rozprávať, na čo si dať pozor pri takomto rozhovore?
Sú dve kľúčové veci, ktoré jej treba povedať: Nie je to tvoja vina a nie je to tvoja hanba. To treba opakovať, koľko sa len dá. Potom sa nad tým zamyslí aj ona a možno ju to trošku pohne k ďalším krokom. Okrem toho môžete vyzdvihnúť, že je dobrá zamestnankyňa a nepochybne aj skvelá matka.
Tieto ženy majú totiž násilníkom sústavne a extrémne znižovanú sebahodnotu. Postupne uveria, že ony môžu za všetko zlé, čo sa u nich doma deje. Mali sme klientku, ktorá sa už nedokázala ani podpísať. Je to postupná strata identity.
Ak sa však náhodou otvorí a bude rozprávať aj o konkrétnych detailoch, je dôležité uvedomiť si, že tu nie ste na to, aby ste jej radili a už vôbec nie, aby ste ju spochybňovali, hoci veľakrát sú to neuveriteľné príbehy. To najlepšie, čo môžete urobiť, je skrátka počúvať. A povzbudiť ju v tom, že si to nezaslúži. Žiadny človek si nezaslúži, aby ho niekto iný trestal. Na to máme štátne inštitúcie.
Nielen fyzické
A ak predpokladáme, že o násilí, ktoré zažíva hovoriť nebude? Aké sú varovné signály, pri ktorých by sme mali spozornieť?
Veľmi zjednodušený a zovšeobecnený odhad je, že nechodí von, na pracovné ani iné akcie, prakticky stále je zavretá doma. Vtedy ju má násilník pod kontrolou. Vyhýba sa všetkým spoločenským kontaktom, je aj utiahnutá, lebo jej kontroluje mobil aj počítač.
Zvykne sa striedmo obliekať, pretože násilník kontroluje, aby nebola vyzývavá. Na veci pre seba, ako je napríklad oblečenie, spravidla nemíňa peniaze, pravdepodobne ich ani nemá.
Rozoznať násilie je o to ťažšie, že sa neprejavuje iba fyzicky. Aké sú ďalšie formy?
Prítomnosť psychického násilia často spoznáme už v hlase volajúcej ženy a má množstvo naozaj hrozných podôb. Je to šikana, znevažovanie, najmä pred deťmi, nadávky, vyhrážky, prenasledovanie. Ďalšou formou je ekonomické násilie. Najčastejšie majú v rodine spoločný účet, na ktorý chodia obe výplaty, no dispozičné právo k nemu má iba muž.
Málo sa hovorí o sexuálnom násilí v intímnom vzťahu, no je rovnako závažné a hrozné ako násilie od cudzieho človeka.
Kto je Katarína Farkašová?
Vyštudovala filmovú dramaturgiu a scenáristiku na bratislavskej VŠMU. Trinásť rokov pôsobila ako dramaturgička vo filmových ateliéroch Koliba. Vzdelanie si neskôr doplnila o kanadský trojročný kurz o ľudských právach, sociálne poradenstvo v Bratislave, psychoanalýzu v Prahe a Gender Issues vo Viedni. Riaditeľkou Aliancie žien Slovenska je od roku 1994.
Hovorili sme o tom, že práca je pre týrané ženy často jediné miesto, kde sa stretávajú s inými ľuďmi. Dnes už je však pomerne štandardná aj možnosť pracovať z domu.
Násilníkovi vyhovuje, že žena pracuje z domu. Nútené držanie ženy v domácnosti je tiež veľmi bežný jav pri násilí v intímnom vzťahu. Nie je to tak dávno, čo ženy v niektorých krajinách museli do práce nosiť potvrdenie, že ak sa zamestnajú, nebudú svojmu manželovi doma chýbať. V Rakúsku napríklad dlho platilo, že ani znásilnenie v manželstve nie je trestné, pretože vydatá žena má byť svojmu mužovi k dispozícii.
Feministka nie je nadávka
V porovnaní s históriou žijú ženy naozaj slobodnejšie a rovnoprávnejšie, no v poslednom čase rezonuje narastajúca miera mizogýnie v spoločnosti. Odráža sa to aj na miere násilia v intímnych vzťahoch?
Myslím si, že áno. Ide o reakciu tých mužov, ktorí sa v postoji verejnosti – čím ďalej tým hlasnejšom – spoznávajú. Na jednej strane rastie dôvera a ochota pomôcť ženám, ktoré pomoc aktívne vyhľadajú – zo strany polície, lekárov alebo Oddelenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Na druhej strane sú mnohé prípady násilia prehliadané a bagatelizované.
A teraz budem naozaj adresná. Napríklad, že pán poslanec Kollár zmlátil jednu zo svojich žien. Pokúsil sa dokonca obhájiť tým, že chcel zabrániť tomu, aby ublížila jeho dieťaťu. To však nie je pravda. V skutočnosti reagoval na čin svojej ženy, trestal ju. Dieťa v tom čase už nebolo ohrozené. Navyše sa verejne priznal, že by svoj čin zopakoval.
Foto: Marek Velček pre Forbes Slovensko
Každý takýto verejne prezentovaný skutok, ktorý je len odsúdený časťou verejnosti, ale nie je vyšetrovaný, súdený a potrestaný, násilie do istej miery legalizuje. Tým, že prejde fakticky bez reakcie príslušných orgánov, povzbudzuje k násiliu ďalších mužov.
Už tridsať rokov prevádzkujete jedinú nepretržitú linku pomoci pre ženy, ktoré zažívajú násilie v intímnych vzťahoch. S ich príbehmi ste v dennom kontakte. Ako reagujete na vyjadrenia, že s feminizmom sa to už preháňa a ubližuje mužom?
Mám veľa mužských kolegov, známych a kamarátov, ktorí o sebe pokojne povedia, že sú feministi. Nevidím na tom nič zlé. Slovo feministka sa stalo nadávkou, pretože ho tak začala používať istá špecifická časť spoločnosti, no to sú ľudia, ktorí sa obávajú žien a kompenzujú si tak iné osobné problémy.
Feministi sú ľudia, ktorí sa aktívne zaujímajú o postavenie žien, pretože vedia, že až keď budú ženy a muži rovnoprávni, spoločnosť ako taká bude môcť napredovať. Sú to merateľné zistenia na základe výskumov v mnohých krajinách. Aj násilie na ženách a deťoch prestane až vtedy, keď s ním prestanú páchatelia. To je veľmi jednoduchá rovnica.
Existujú aj programy, ktoré mužov so sklonmi k násiliu učia, ako svoje násilné správanie nahradiť partnerským správaním. Musia byť však sami ochotní násilie si priznať. Oslovujú nás muži, ktorí násilie páchajú, no chcú sa zmeniť.
Cesta k partnerstvu
Fungujú tieto programy ako istý druh terapie?
Rozhodne to nie je terapia, skôr mentoring. Snaha o akési scitlivenie na vlastné násilné správanie. Cieľom je, aby muž nemal finančnú, fyzickú či sexuálnu kontrolu nad svojou ženou. Mnohí muži si sklony k násiliu nesú z detstva.
Počas života sa výchovou a postojom spoločnosti utvrdili v tom, že sú dôležitejší ako ženy a majú právo rozhodovať a viesť nielen ženu, ale aj celú rodinu a spoločnosť.
Foto: Marek Velček pre Forbes Slovensko
Je dobré, keď si muž uvedomí, že bol takto napríklad aj vychovávaný a chce na sebe pracovať. Vieme im pomôcť. Veď predstava zodpovednosti za všetko a ešte aj tlak na udržiavanie tej predstavy násilím je v konečnom dôsledku záťažou.
Status muža, živiteľa rodiny, je už dávno minulosťou a je to skôr neochota niektorých mužov uznať rovnoprávnosť žien. Máme odozvy, že v rovnoprávnom partnerskom vzťahu žijú kvalitnejší, pokojnejší a nebojím sa povedať, že aj šťastnejší život.
V inom rozhovore ste spomenuli, že muža, ktorý má sklony k násiliu, dokážete bez problémov rozoznať. Aké sú tie varovné signály, napríklad ešte v začiatkoch vzťahu?
Tu treba zdôrazniť, že stále hovoríme iba o mužoch, ktorí páchajú násilie, nie o mužoch všeobecne. Veľkú väčšinu spoločnosti totiž tvoria normálni ľudia, ktorí násilie odsudzujú. Tí, ktorí násilie páchajú, si ženy nedokážu vážiť a boja sa, keď sa ukazuje, že sú úspešné.
Radi preto rozprávajú napríklad vtipy o hlúpych a neschopných ženách. Aktivity žien s cieľom získať adekvátne vyššiu pracovnú, spoločenskú alebo politickú pozíciu považujú za niečo, čo sme raz nazvali trasenie stromom moci.
Čo to znamená?
Za každú ženu, ktorá sa dostane na významnejšiu pozíciu, napríklad do parlamentu, z nej musí nejaký muž odísť. Tomu sa mnohí muži pochopiteľne bránia. Štatistky pritom ukazujú, že spoločnosti, podniky a inštitúcie, v ktorých má žena viac rozhodovacieho priestoru, prosperujú. A tiež to, že oveľa viac žien má vyššie vzdelanie.
Na to by ľudia mohli myslieť, keď sa napríklad budú rozhodovať, ktorého z neznámych kandidátov zakrúžkujú na volebnom lístku. Mnohí totiž stále podvedome uprednostňujú mužov ako tých silných a zodpovedných.
Jakyll & Hide
Keď sme hovorili o znakoch násilníka, sú známe prípady, keď bol muž, ktorý bol voči svojej žene násilníkom, v iných komunitách veľmi obľúbený. Prečo sa to deje?
Jav, ktorý spomínate, sa odborne volá podľa novely od Roberta Louisa Stevensona „Podivný prípad doktora Jekylla a pána Hidea“. Muž dvoch tvárí. To tiež často spôsobuje, že ženám, ktoré zažívajú násilie, ich okolie neverí.
Takýto muž je totiž v spoločnosti očarujúci a mimoriadne obľúbený aj medzi inými ženami. Jeho pravá tvár sa ukazuje až doma, medzi štyrmi stenami. Keď žena od takéto násilníka odíde a neskôr má aj možnosť hovoriť o tom, čo zažila, nikto jej neverí.
Stáva sa však aj to, že ženy zažívajúce násilie samé spochybňujú, že ich muž je násilník. Popierajú to napríklad aj pred lekármi alebo políciou. Dá sa im v tejto situácii nejako pomôcť?
V prvom rade je povinnosťou polície takéto podozrenie na násilie dôsledne prešetriť, a to bez ohľadu na to, či si ho obeť pripúšťa. Keď napríklad susedia privolajú hliadku, nemôže výsluch robiť v prítomnosti násilníka. Vtedy má totiž žena pochopiteľný strach a nič iné ako popieranie z nej nikto nedostane.
Foto: Marek Velček pre Forbes Slovensko
Na celom Slovensku funguje systém intervenčných centier. Policajná hliadka, ktorá je privolaná k takémuto činu, by naň mala dať žene kontakt. Sú to podobné organizácie, ako je tá naša, ktoré sa ženám plne venujú a pomôžu im. Je však pravda, že sú aj situácie, v ktorých ženy pomoc nechcú.
Odchod je ťažký
Prečo?
Okrem paralyzujúceho strachu to môžeme vysvetliť aj tým, že jednoducho nemajú kam odísť. Nemajú bezpečné miesto, kde by sa mohli ubytovať. Bezpečných ženských domov je pomerne málo a pre mnohé ženy je život v nich nepredstaviteľný. Majú väzby na svoje byty a domy. Ich deti chodia neďaleko do školy, v okolí majú rodiny, kamarátov, prácu.
Násilní muži navyše nebývajú násilní stále. Je to cyklus. Mnohé ženy sú v istom zmysle závislé od obdobia, počas ktorého sa násilník správa normálne, je dokonca milý a láskavý. Odborne to voláme „honeymoon“, vtedy nemá potrebu násilia a väčšina obetí uverí, že to hrozné sa už nevráti.
Násilník ich o tom aj presviedča. Hovorí: No tak mi uletela ruka. To sa stáva. Mám toho veľa a ty mi stále pridávať, robíš nervy a provokuješ ma. Prídem domov a nemám teplú večeru. Navyše ma stále otravuješ s tým, že má byť doma čisto. Veď tu uprac.
Celý čas hovoríme o mužoch násilníkoch a ženách obetiach. Môže to byť aj naopak?
Áno, ale je to ojedinelé. Máme necelých päť percent takýchto prípadov. Je to najmä preto, lebo muži si násilím dokazujú postavenie, moc a autoritu, najmä vtedy, keď ich prirodzene nemajú. Ženy však väčšinou nemajú takúto motiváciu. Z našej skúsenosti sú ženy násilné najmä v dôsledku traumy, postraumatickej poruchy a možno aj psychickej poruchy.
