Katarína Kývalová preteká v drahých autách na tých najznámejších okruhoch od Monaka až po Floridu, buduje si vlastnú zbierku unikátnych kúskov a zažíva na historických tratiach aj moderných okruhoch chvíle, z ktorých občas mrazí.
Kývalová prepadla rýchlym autám už pred 20 rokmi, keď sa spočiatku ako diváčka a neskôr navigátorka zúčastňovala na pretekoch. Práve počas jednej takejto súťaže, kedy sedela vo vozidle Austen Healey 3000 na sedadle spolujazdca, ju jej priateľ oslovil, aby namiesto neho prevzala riadenie.
Volant nepustila ďalšie dve dekády, keď si uvedomila, aký obrovský pocit slobody a vzrušenia pociťuje, keď dupne na plyn a pod kapotou zareve aj päťsto koní. Tejto novej vášni prepadla naplno – začala utrácať za tréningové hodiny a zakúpila si domov trenažér („Teraz som na ňom sotva dvakrát do roka!“).
Katarína Kývalová je rodáčka zo Stupavy, považuje sa za česko-slovenské dieťa. Väčšinu života však prežila za hranicami. Foto: Kate Kondratieva
Ako si vybudovať zbierku áut
Postupne začala nielen jazdiť, ale aj rozširovať svoju zbierku áut. Niektoré si prikúpila z popudu, iné boli premysleným ťahom ako vstupenka na tie najväčšie športové podujatia.
„Na malých pretekoch môže ísť človek aj s Fiatom 600, ale čím sú preteky legendárnejšie, tým majú prísnejšie pravidlá. Ľudia si preto kupujú konkrétne autá z 50. či 60. rokov minulého storočia, aby sa na tieto preteky dostali,“ opisuje Kývalová zákulisie fungovania tohto historického športu.
Po Európe má roztrúsené viaceré autá, prevažne predvojnové, ale aj kúsky z 50. a 60. rokov a dopĺňa ich aj skupina „moderných športiakov“ na GT preteky.
Okrem jej prvého auta, ľadovo modrého Austin Healey, ktoré kúpila podľa svojich slov za 69-tisíc eur, na ňu čaká aj Jaguar E-Type 161 či Mercedes-AMG GT4.
Prvé auto, ktoré si Kývalová kúpila, bol Austin Healey 3000. Foto: archív Kataríny Kývalovej
Vlastní aj viaceré vzácne úlovky, ktoré jej vo svete závidí nejeden fanúšik športových veteránov, ako sú Cooper Jaguar T33, ktorý je vo svete vyrobený len v dvoch exemplároch, či Jaguar XKR, zelený kabriolet známy z bondovky Dnes neumieraj z roku 2002, ktorý sa zapísal do histórie kinematografie osemminútovou naháňačkou Pierca Brosnana a jeho úhlavného nepriateľa na zamrznutom jazere.
„Neviem, čo som si myslela, keď som ho kupovala! Bolo to impulzívne rozhodnutie, ani jazdiť s ním nemôžem, lebo má ešte stále ešpézetku z filmovania na Islande.“ Najčastejšie sa však vracia k svojmu predvojnovému „nákladiaku“ Bentley 1,5 ltr.
BIZNIS EVENT, AKÝ TU EŠTE NEBOL
Top ľudia z biznisu a manažmentu na jednom mieste, 4 pódiá, 100+ spíkrov. Top podujatie roka, na ktorom budú všetci a vy nesmiete chýbať… viac informácií už čoskoro.
CHCEM BYŤ NA WAITING LISTE
Drahý koníček
Na akú čiastku sa zatiaľ vyšplhala táto jej vášeň? Na túto otázku reaguje pokrútením hlavy. „Panebože. Nechcem to radšej vedieť, ale zrejme to bude obscénne číslo. Je to podobné, ako keď staviate dom – na začiatku si stanovíte nejaký rozpočet, ale každý vie, že to bude ďaleko viac. Presne tak to ide, stále chcete niečo lepšie, krajšie a nakoniec rozpočet niekoľkonásobne presiahnete,“ smeje sa.
Priznáva však, že do údržby svojej zbierky a jej rozširovania investuje zhruba polovicu zo svojich príjmov. Mnohé z áut má aj vyše dekádu a sleduje, ako ich cena rastie.
Do kokpitu berie často so sebou ženy, podpora medzi jazdkyňami navzájom je podľa nej kľúčová. Jazdila aj spolu s Jamie Chadwick, aktuálne najhorúcejšou kandidátkou na post v F1. Foto: archív Kataríny Kývalovej
„Niekedy si kúpim auto na aukcii, pretože sa to oplatí, napríklad Chevrolet Corvette som kúpila za menej ako 100-tisíc eur. Pri pretekárskych autách však majú jazdci svoj bucket list, ktorý sa nikdy nezmenšuje, práve naopak. Keď si ich už raz kúpim, nechcem ich predať. Do tých pretekárskych áut rokmi dorastám, zžívam sa s nimi, a tak nie je dôvod ich meniť, kým ich nevyužijem na maximum.“
Najdrahšie sú poruchy
Najdrahším úlovkom v jej zbierke je Ferrari 275 GTB z roku 1965, ktorého kúpna cena dosiahla tri milióny eur. „Nikdy som netúžila mať Ferrari, ale toto auto som si jednoducho zamilovala. Niekoľko rokov som si naň odkladala, aby som si ho mohla raz dovoliť – splnila som si tak sen. Nikdy ho nepredám!“
Najviac do peňazí nejde pritom samotná kúpa či uskladňovanie a údržba áut, ale práve pretekárske víkendy.
Ferrari 275 GTB z roku 1965. Najdrahšie auto v jej zbierke, kúpna cena dosiahla tri milióny eur. Foto: archív Kataríny Kývalovej
„Je rozdiel, či zaplatím tritisíc alebo deväťtisíc eur len za transport áut na preteky, či pôjdem súťažiť s jedným alebo s troma, či pôjdeme do Monaka, kde nás hotely vyjdú na tisíce, alebo to bude nejaká malá dedinka na anglickom vidieku. Len pre predstavu – také šesťhodinové preteky v belgickom Spa ma stoja 20-tisíc eur, Peking – Paríž bude niekoľkonásobne viac,“ vyratúva na naše naliehanie.
„Najviac však vyjdú plánované a neplánované opravy – to druhé znamená poruchy a nehody. Dúfam, že tých bude v Pekingu čo najmenej.“
Nezabudnuteľné zážitky
Poďme si teda urobiť menšiu bilanciu vašich pretekov a tých, ktoré sa stali pre vás nezabudnuteľné. Čo bol váš najväčší motoristický zážitok?
Ten ešte len bude o pár mesiacov (úsmev). Určite by som tam však zaradila všetky tie veľké známe okruhy, keď som išla prvýkrát Le Mans alebo na okruh do Monaka. Najkrajšie sú všetky preteky, kde skončím na stupienku víťazov. Prvýkrát som sa dostala na pódium po mojich vôbec prvých pretekoch Goodwood Revival v roku 2015. Nikdy na to nezabudnem.
Nikto ma nikdy nevidel, bola som „no name“ jazdec, úplný „greenhorn“ a bola som rada, že som to vôbec odjazdila. Hneď som skončila spolu s Philom Keenom, mojím spolujazdcom a známym britským pretekárom, tretia a stála som medzi tými všetkými veľkými menami. Neskôr sme spolu vyhrali v roku 2022 veľké GT preteky v Portimao aj ďalšie.
Po výhre v 24 hodinových pretekoch v Portimao. Foto: archív Kataríny Kývalovej
Máte aj najbizarnejší zážitok?
Spomínam si, ako mi počas zákruty na floridskom Sebringu zostal v rukách volant (smiech). Akosi sme nesprávne „klikli“, keď sme ho nasadzovali do auta a počas jazdy som sa ho snažila vrátiť na miesto, ale bolo z toho akurát komické video, ktoré kolovalo po internete. Nechápem, čo mi išlo hlavou, pretože som ani neskúsila auto odstaviť, len som točila volantom vo vzduchu a ešte som aj zvýšila rýchlosť (smiech).
A čo tie najhoršie?
Najhoršie preteky sú tie, kde dôjde k technickej chybe a nemôžem dôjsť do konca. Mala som 24-hodinové preteky vo Francúzsku, niekoľko hodín sme viedli a zrazu sme museli sedem minút pred cieľom skončiť pre elektronickú chybu. Niečo podobné sa stalo aj v Spa v Belgicku, kde nám počas šesťhodinových pretekov vypadli dve rýchlosti a dojazdili sme.
Počas pretekov v Colorade sa mi pokazilo auto. Boli to jedny z najkrajších pretekov sveta s výhľadmi na Grand Canyon a po dvoch dňoch mi odišiel diferenciál. Najviac však boleli preteky v Dubaji, tie som už takmer vytesnila z mysle…
Prečo?
Boli to moje prvé 24-hodinový preteky v GT aute, 16 hodín sme viedli, prakticky sme sa už chystali na pódium a zrazu, hodinu pred koncom pretekov, začal môj Mercedes „haprovať“. Všetko svietilo ako na diskotéke, tak sme zastavili v depe, ale tím nič nenašiel. Nedalo sa s tým už pokračovať.
Mysleli sme, že to bol diferenciál, ale na konci sme prišli na to, že ešte pred súťažou nám dala externá firma, v tomto prípade Hankook, zlú veľkosť pneumatík na dve zo štyroch kolies. Toto sú preteky, kedy chce človek iba odísť domov a buchnúť za sebou dverami. Hoci je to prevažne mužský šport, tu sme ronili slzy všetci. Mne tiekli po lícach ešte pár dní po tom.
Kývalová miluje adrenalín a hoci si občas povie, že sa ide iba previezť, napokon zvíťazia jej pretekárske pudy. Foto: archív Kataríny Kývalovej
Pokoj za volantom? Kdeže!
Ktoré boli tie najnebezpečnejšie preteky, aké ste kedy absolvovali?
Najriskantnejšie sú podľa mňa talianske preteky Mille Miglia, kde ideme asi 450 áut v plnej premávke vyše 1 600 kilometrov cez celé Taliansko – z mesta Brescia do Ríma a naspäť. Nemáme žiadne dopravné regulácie, nezastavujeme na semaforoch, polícia nám ukazuje, aby sme išli rýchlejšie.
Tam sa môže stať tisíc vecí, niekto vyjde z garáže, dieťa prebehne cez cestu… Keď tento zájazd skončí, tak si vždy poviem, vďakabohu, že sa nič nestalo, a to som už štartovala osemkrát.
Poďme sa posunúť ďalej. Na čo myslíte, keď sa rútite rýchlosťou 280 až 310 kilometrov za hodinu?
Počas pretekov nemôže človek myslieť na nič. Preteky nútia jazdca vypnúť, musí sa absolútne sústrediť na „tu a teraz“. To je to najkrajšie, čo vám tento šport dá – niekoľko hodín čistej mysle, kedy nemôžete riešiť súkromné veci ani biznis.
Kývalová jazdí nielen na historických veteránoch, ale aj moderné GT preteky. Foto: archív Kataríny Kývalovej
A pár sekúnd pred začiatkom pretekov?
Myslím na to, ako mať čo najlepší štart, aby som neurobila chybu a nerozbila si auto – v tom je rozdiel medzi mužmi a ženami na okruhu – my sme väčšie perfekcionistky a premýšľame viac metodicky, kým muži idú tvrdo za tým, aby vyhrali.
Pri niektorých mužských jazdcoch je to „drive or dribble“ – ak nevyhrajú, tak idú tak na hranu, že to spôsobí hoc aj nehodu, ale vedia, že do toho dali všetko. Ja tak nejazdím, mám úplne iné pohnútky. Milujem rýchlosť a keď mi telo zaplavia endorfíny, ale radšej urobím pomyselný krok späť, aby som si to užila.
Bývate pokojná…
Nechcem, aby to zase vyznelo nejako idealisticky, aj ja sa pozerám po súperoch a hoci si aj spočiatku poviem, že sa idem „len tak previezť“, tak už po troch zákrutách ma zaplaví adrenalín a prevládnu moje pretekárske pudy. Niekedy mám až nožík medzi zubami, keď sa doťahujem na niekoho.
Pre mňa je však malým víťazstvom aj to, keď skončím o niečo lepšie ako naposledy alebo niekoho konkrétneho predbehnem (smiech). Niekedy sa aj sama pre seba v aute nahlas smejem, inokedy si ponadávam a môj tím, ktorý ma sleduje na kamere, ide z toho do kolien.
Strach jazdí spolu s vami
Pociťujete aj po toľkých rokoch nervozitu pred začiatkom nejakej rely?
Vždy, nervozita zostane na celý život, čo potvrdzujú aj moji známi, ktorí jazdili F1. Už len to, ako dlho trvá obliecť si kombinézu, dať si helmu, nasadnúť do auta – to všetko sú minúty, počas ktorých nervozita stúpa. Môj tréner mi vždy hovoril: „Katarína, hlavne nezabudni dýchať!“
Sú aj prípady, kedy ste nervóznejšia ako obvykle?
Vždy, keď jazdím 24-hodinové preteky v tíme s ďalšími troma jazdcami, tak mám na seba veľký tlak nesklamať. Zvyknem si ho ešte znásobovať tým, že si ako spolujazdca zvolím niekoho podstatne skúsenejšieho.
Napríklad, keď som v roku 2020 išla šesťhodinovku v belgickom Spa s Jamie Chadwick, aktuálne najhorúcejšou kandidátkou na post v F1. Podobné to bolo aj vtedy, keď som si sadla do kokpitu spolu s Emanuelom Pirrom, niekdajším jazdcom F1 a päťnásobným víťazom Le Mans.
Aj teraz bude v Monaku určite nervozita vyššia, je to ten najznámejší okruh, sledujú vás tisíce očí a každá jedna chyba znamená nehodu.
Foto: archív Kataríny Kývalovej
A čo strach?
Strach jazdí so mnou zakaždým. Neodíde, je vzadu v hlave a do popredia sa prederie, keď som svedkom nehody a hovorím si: „Uff, to som mohla byť ja, keby to bolo o sekundu skôr.“
V roku 2019 počas pretekov Laguna Seca v kalifornskom Moneterey, kde som jazdila v mojom predvojnovom Bentley, tesne predo mnou jazdec nezvládol zákrutu a havaroval. Bolo to veľmi vážne, museli ho vrtuľníkom transportovať do nemocnice, skončil v kóme a ja som bola na tom úseku jediným svedkom, takže som musela aj vypovedať. Tú scénu som mala zaseknutú v hlave dlhé dni, budila som sa v noci s tým obrazom pred očami.
Neodradilo vás to od toho, aby ste si sadli znova za volant…
Nie, ale nechávam si odvtedy väčšiu rezervu. Najhoršiu nehodu som však zažila hneď na začiatku, keď som začala jazdiť moderné GT preteky v mojom Porsche. Narazil do mňa zozadu iný jazdec, jeho auto hneď vyletelo do vzduchu, vzbĺklo a vyhorelo do tla.
Celé preteky sa museli zastaviť, ja som zostala v šoku, ale prišiel za mnou tréner a presvedčil ma, aby som pokračovala – práve preto, aby som okamžite prekonala tú traumu a nenechala sa odradiť od ďalších súťaží. Myslím, že to zachránilo celú moju budúcnosť v tomto športe.
Brzdy sa preceňujú
Vďakabohu, že to bola nehoda v modernom GT aute a nie v historickom veteráne.
Moje predvojnové autá nemajú žiadne bezpečnostné prvky, ako sú ochranné pásy alebo airbagy, nemajú ani len strechu! Až keď som začala jazdiť GT, uvedomila som si, koľko bezpečnostných prvkov majú moderné autá a aký dobrý pocit mi to ako jazdcovi dáva. Odvtedy jazdím inak – stále rýchlo, ale menej riskujem.
Foto: archív Kataríny Kývalovej
Brzdíte viac?
Nie, brzdy sa preceňujú, ako sa hovorí, ide skôr o celkovú techniku. Moderné autá dokáže šoférovať každý, ale historické si vyžadujú omnoho väčšiu skúsenosť. Navyše, brzdy v historických autách sú menej spoľahlivé a snažíme sa ich šetriť. Keď už brzdíme, musíme tak robiť skôr.
Po zabrzdení je potom omnoho väčší problém znova akcelerovať. Moje predvojnové Bentley má napríklad 1,8 tony a zrýchliť to auto nie je len tak. Niekedy sa stane čosi, čo je v modernom aute zriedkavé – že dupnem na brzdy a odpadne koleso.
Koľko pretekov zvyknete absolvovať do roka?
To záleží, nie som každý víkend na trati, niekedy päť až šesťkrát do roka, počas jedného víkendu si donesiem aj dve či tri autá na viacero pretekov. Dokopy absolvujem asi 15 pretekov ročne, ale napríklad v roku 2019, kedy Bentley oslavovalo sté výročie, som pobehala tých pretekov dosť, bolo ich aj 20 až 25.
Celý rozhovor s Katarínou Kývalovou aj o jej realitnom biznise, zbierke automobilov a vzťahu k Slovensku nájdete vo februárovom vydaní magazínu Forbes.
