Vyučovanie začína, keď sa študenti a učitelia dohodnú, deti nesedia na hodinách, ale slobodne sa pohybujú po miestnostiach, z ktorých každá má vlastné pravidlá. Neexistuje tu rozvrh a dieťa si každý deň vyberá, čo by chcelo robiť. Keď sa na to necíti, môže pokojne zostať aj doma. Nejde o utópiu, presne takto fungujú slobodné demokratické školy. Prvú na Slovensku založili manželia Mazákovci v Košiciach.
Ako špeciálna pedagogička a informatik s doplnkovým pedagogickým štúdiom si obaja vyskúšali náš vzdelávací systém. Rozhodli sa, že pre svoje tri deti chcú iné, podnetnejšie prostredie. V roku 2017 preto v Košiciach založili Ťahanovskú komunitnú záhradu.
„Bol to náš rodinný projekt, ktorý dodnes funguje,“ hovorí Juraj Mazák. „Jeho primárnym cieľom je voľná hra detí do šesť rokov. Socializujú sa tam však aj doma vzdelávané deti. Vyrástlo tam aj jadro žiakov a kolegov našej školy. Sú to ľudia s podobným hodnotovým nastavením.“
BIZNIS EVENT, AKÝ TU EŠTE NEBOL
Top ľudia z biznisu a manažmentu na jednom mieste, 4 pódiá, 100+ spíkrov. Top podujatie roka, na ktorom budú všetci a vy nesmiete chýbať… viac informácií už čoskoro.
CHCEM BYŤ NA WAITING LISTE
Výnimka v systéme
Myšlienka založiť prvú slobodnú školu na Slovensku prišla v roku 2019. „Povedali sme si, že máme kamarátov a deti, ktoré sa chcú vzdelávať trochu inak a bolo by fajn to využiť. Keď sa pozriete na výplatnú pásku špeciálneho pedagóga, je to viac-menej rovnaká suma, akú človek zaplatí za školné pre tri deti v lepšej súkromnej škole. Keď už máte doma tri deti, nevadí vám mať ich ešte o niečo viac, lebo aj tak chcú a potrebujú kamarátov. Tak sme si povedali, že bude sranda, založíme školu,“ hovorí.
Mazákovci v nej zhmotnili svoju predstavu o dobrej škole. Slobodná demokratická škola v Košiciach funguje podľa zahraničného konceptu Summerhill, ktorý je upravený na naše legislatívne podmienky. Hoci prvý Summerhill v Anglicku vznikol už pred takmer 100 rokmi, u nás je tento koncept stále prelomový.
„Desiatky dní a nocí sme spisovali podklady pre Štátny pedagogický ústav. Ten nám ich niekoľkokrát vrátil na prepracovanie a až v roku 2021 nám odobril náš výskumný zámer. Dostali sme výnimku, na ktorú dohliadajú odborníci z Pedagogickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Prvého septembra 2021 sa do lavíc posadili naši prví žiaci. Akurát to neboli lavice a neboli to ani žiaci v bežnom slova zmysle.“
Ako s týmto prístupom môžete garantovať, že deti naozaj naplnia štandardy Štátneho vzdelávacieho programu pre základné vzdelávanie?
To je práve predmetom výskumu, ktorý sme navrhli na roky 2021 až 2030. Našou hypotézou je, že takto vzdelávané deti nadobudnú poznatky porovnateľné s bežnou populáciou a zvládnu bez problémov fungovať v každodennom živote.
Dokazujú to aj výsledky slobodných škôl zo zahraničia. Tieto deti sú štatistické – sú medzi nimi právnici, lekári či burzoví makléri, ale aj takí, ktorí sa živia manuálnou prácou alebo umelci. Sú tam, prirodzene, aj deti, ktoré sa v dospelosti dostanú na okraj spoločnosti. Zatiaľ nie je známe, že by zo slobodnej školy vyšiel nejaký vojak. To je z môjho pohľadu signál, že si dokážu spory vyriešiť aj bez násilia.
Zároveň si však uvedomujeme, že poznatky našich detí budú extrémne nerovnomerné. Keď dáte deťom slobodu, začnú sa rozvíjať v prvom rade v tom, čo ich baví. Pre niektorých sú to rytieri, pre iných dinosaury.
V ponuke máme matematiku, prírodovedu, vlastivedu a všetky ostatné základoškolské predmety, no žiaci si kedykoľvek môžu povedať: „Toto ma nezaujíma, mám rozčítanú perfektnú knihu a idem sa zatvoriť do knižnice, až kým ju nedočítam.“
Slobodne sa rozhodnúť
Je však málo pravdepodobné, že si niektoré dieťa vyberie vybrané slová…
To je možno pravda, ale ani dospelí ľudia v práci sa väčšinou nerozprávajú o vedľajšej vete prívlastkovej… Väčšina detí si naozaj vyberie to, čo ich zaujíma a podobne ako my, dospelí, sú inšpirované svetom okolo.
Veď aj kurikulum je, respektíve by malo byť, postavené na tom, čo by deti mali vedieť, aby dokázali fungovať v bežnom svete. Sú tam miery, problémové slovné úlohy, cvičenia na rozvoj kreativity… My robíme to isté, akurát rozhodnutie nechávame na dieťati.
Keď sa pozrieme na otázky, na ktoré v bežnej škole musí dieťa odpovedať, aby obhájilo svoje vedomosti, väčšinou je na ne jedna správna odpoveď. Potom však príde do praxe, postavia ho pred problém, ktorý má niekoľko relatívne dobrých riešení a ono ich často ani len nevidí, nieto že by si z nich vedelo vybrať. Čaká na autoritu, ktorá mu dá správnu odpoveď.
Ako napríklad šesťročné dieťa motivujete, aby nezostalo skákať na trampolíne a vybralo si písanie a čítanie, ktoré ešte neovláda?
Deti sú prirodzene zvedavé. Keď si predstavíte typické trojročné dieťa, jeho najčastejšie slovo je „prečo“. Deti chcú prirodzene robiť všetko to, čo dospelí, ktorí už majú všetky kompetencie. To znamená, že keď chcú napríklad hrať Minecraft s ostatnými, bez čítania a písania to nezvládnu – nebudú sa vedieť prihlásiť a postupovať podľa pokynov.
Všeobecná odpoveď teda je, že vytvárame podnetné prostredie. Aj výskumy potvrdzujú, že pri vzdelávaní by prostredie malo deti viesť tam, kam ich chceme dostať. Neplatí to iba pre deti a školy, aj na uliciach máme rôzne označenia – navigačné symboly, značky, piktogramy, oznamy…
Máme deti, ktoré robia pracovné listy z matematiky, lebo ich to baví, máme aj také, ktoré celé dni čítajú a aj také, ktoré strávia väčšinu dňa na trampolíne.
Pod dohľadom
Čo ešte je iné ako v klasickej škole, do ktorej chodila väčšina z nás?
Vyučovanie napríklad nezačína o ôsmej. Začína, keď sa „trieda“ dohodne. Začiatku vyučovania zároveň takmer denne predchádza riešenie sporov typu, kto komu čo zobral, čo stratil a kto čo nevie.
Takže nemusia začať o ôsmej ráno, to asi mnohí ocenia. Aký je ich ďalší denný režim?
Prvé deti prichádzajú do školy už okolo siedmej. Zachovávali sme časové rámce, v ktorých uvažujú aj tvorcovia Štátneho vzdelávacieho programu. To znamená, že ráno majú klasický školský klub. Keď sa ich už nazbiera dosť, robíme ranný kruh. V rámci neho každý pedagóg priblíži, aký program v ten deň deťom ponúka.
S vlastnou iniciatívou môžu prísť aj deti. Napríklad, keď sa niečo nové naučili a chcú sa o to podeliť s ostatnými. Zorganizujeme sa tak, aby malo každé dieťa pedagogický dozor a potom sa všetci rozídu k vzdelávacím podnetom, pre ktoré sa v ten deň rozhodli.
Aj s (ne)učiteľmi
To znie tak, že potrebujete naozaj veľa pedagogických zamestnancov. Koľko ich máte?
Keďže nemáme deti rozdelené po tridsať v triedach a nasadené do lavíc ako zemiaky v riadkoch, potrebujeme oveľa viac dospelých.
V bežnej škole je aj s pani upratovačkami a kuchárkami pomer jeden dospelý na desať detí. U nás je to asi jedna k piatim, lebo keď šesťročnému dieťaťu dovolíte, aby sa v dielni hralo s elektrickým náradím, nemôže tam byť samé a dospelý, ktorý naňho dáva pozor, tam nemôže byť s ďalšími dvadsiatimi deťmi.
Alternatívne školy s rešpektujúcim prístupom majú s náborom často problém, keďže zachovať si rešpekt aj vo vypätých situáciách, v ktorých by bolo oveľa jednoduchšie dieťa skrátka utíšiť, je pre mnohých učiteľov výzva. Bol to aj váš prípad?
Nám zo začiatku veľmi pomohla komunita okolo našej komunitnej záhrady. Okrem toho sme však prešli tisíce životopisov, z ktorých sme napokon vybrali desiatky ľudí. Naozaj to bol komplikovaný a zdĺhavý proces.
Dnes spolupracujeme asi so štyridsiatimi externistami a interne s nami pracuje asi dvadsať ľudí. Mnohí z nich však nikdy predtým neučili, hoci sú vyštudovaní pedagógovia. Potom sú to aj takí, čo síce učili, poznajú vzdelávací systém a presne vedia, prečo chcú byť radšej na našej škole.
Lekcia demokracie
Spomenuli ste, že sa snažíte dodržať štandardné časové rámcovanie. Ako je to napríklad s obedom?
Na obed ideme spoločne, podľa toho, kedy sa dohodneme, prípadne nejaká skupina hladošov môže vyraziť aj skôr. Pri obede často riešime otázky samosprávnej komunity – problém, ktorý treba vyriešiť, návrh na pravidlo, zmenu, rozpočtovú zmenu, výlet… Alebo si od detí pýtame spätnú väzbu na nového kolegu. Poobede idú deti často na hodinku hrať Minecraft.
Lekcie o fungovaní demokracie tu často dostávajú aj dospelí zamestnanci. Deti však učíme napríklad aj to, aby využívali svoje práva, lebo ich rozhodnutia majú dôsledky – napríklad, keď hlasovanie odignorujú, dospelí sa dohodnú a odhlasujú si, čo chcú oni.
Ako funguje táto samospráva?
Každý má jeden hlas. Bez ohľadu na to, či je učiteľ, kuchár alebo dieťa. Niekedy o veciach hlasujeme väčšinovým spôsobom, no zvyčajne sa snažíme dosiahnuť, aby každý pri odchode z miestnosti dokázal žiť s tým, na čom sme sa dohodli.
Je zaujímavé, že sa občas stretávame aj s manipuláciou a marením hlasovania, ako pri klasických demokratických procesoch. Lekcie o fungovaní demokracie tu často dostávajú aj dospelí zamestnanci. Deti však učíme napríklad aj to, aby využívali svoje práva, lebo ich rozhodnutia majú dôsledky – napríklad, keď hlasovanie odignorujú, dospelí sa dohodnú a odhlasujú si, čo chcú oni.
Vďaka tomuto systému z detí vychovávame demokratických občanov, ktorí sú angažovaní a vnímajú, že aj oni sú štát, že oni sú tá Európska únia. Nepotrebujú abstraktný štát, ktorý sa má o nich postarať.
V našej škole sa o deti relatívne nestaráme – nerobíme za ne veci, ktoré zvládnu už aj samé. Keď si napríklad niekto nevie nájsť topánky, poradíme mu, ako si ich nabudúce uložiť lepšie, pomôžeme mu ich hľadať, no nebudeme mu ich odkladať do skrinky iba preto, že si ich samé nevie upratať.
Sloboda neznamená život bez pravidiel
Myslím si, že mnohí si stále slobodné školy predstavujú ako chaos. Aké ďalšie pravidlá u vás fungujú, aby bol tento systém udržateľný a bezpečný?
Každá miestnosť má svoje špecifické pravidlá, nie je to chaos. Je ich naozaj veľa, no dôležité je, že ich nezjednávame „drezúrou“. Je to podobné ako v bežnom živote, v demokracii. Cez zákony a predpisy sme vygenerovali tisíce malých pravidiel od šírky dverí až po kvalitatívne štandardy potravín.
Tak to máme aj my. Skupina ľudí spolu dlhodobo nedokáže fungovať bez pravidiel. Dôležité je však aj to, že každý rovnocenne dokáže tieto pravidlá ovplyvniť alebo zmeniť a všetci s nimi dokážu žiť, aj keď sa im možno úplne nepáčia.
A čo ak sa niekomu nepáčia tak veľmi, že vám povie, že s nimi nedokáže žiť? V demokracii sa ich bude buď snažiť zmeniť, alebo odíde. Aké možnosti má dieťa v slobodnej demokratickej škole?
Je to podobné. Vedieme dialóg. Keď je dieťa nespokojné a hnevá sa, hovoríme s ním o tom. Povieme mu: „Vidím, že si nahnevaný, skús mi povedať, čo ťa k tomu viedlo.“ Sme skôr facilitátori než sudcovia alebo policajti. Zároveň pripúšťame, že každé dieťa funguje vo veľkom globálnom svete a nejako na tejto planéte musíme spolu vyjsť.
Starší neznamená múdrejší
Ako to myslíte?
Nevytvárame izolované školské prostredie. Keď chcú deti napríklad vidieť srnku, neukážeme im ju na papieri v učebnici. Ukážeme im, kde a ako sa srnky pozorujú, aké to má pravidlá a aké vzácne je ich vidieť. Zoznamujeme ich so svetom takým, aký je, ukazujeme im demokratické prostriedky, ako sa dá meniť.
Na svete je nás totiž osem miliárd a nemáme toľko zdrojov, aby všetci dokázali žiť v takom blahobyte ako my. Mali by sme sa snažiť dohodnúť, lebo potom prichádzajú jednotlivci, ktorí si povedia, že vezmú spravodlivosť do vlastných rúk a zjednajú si ju spôsobom, aký sa pozdáva im. To však nie je férové jednanie.
My hovoríme, že ani deti by sme nemali takto „kolonizovať“. Ako dospelý človek mám, samozrejme, viac poznatkov o svete. Viem napríklad, ako fungujú počítače či spaľovací motor, no to ešte neznamená, že som zákonite lepší alebo múdrejší človek. Aj s deťmi by sme sa v rámci ich emócií, poznania a možností mali baviť ako s rovnocennými partnermi.
Historický vývoj nám ukazuje, že postupne pridávame práva tým, ktorých sme dovtedy prehliadali. Keď však niečo limitujeme vekom, napríklad volebné právo od 18 rokov vyššie, v skutočnosti nechceme povedať od 18 rokov, ale od nejakých schopností rozumieť tomu, o čom rozhodujem.
Niektorí sa napríklad hnevajú na seniorov, že nerozumejú tomu, o čom rozhodujú a možno by sme mohli povedať, že niektoré naše deti by boli kompetentnejšie rozhodovať aj v pätnástich.
Poďme sa teda rozprávať o tom, čo je skutočný motív toho, aby ľudia na niečo mali právo. To sa netýka iba volieb, ale napríklad aj šoférovania.
Svet nie je ideálny
Má vek vplyv na to, čo sa deti aktuálne učia?
Štát deťom schválil možnosť presúvať sa v rámci našej školy kamkoľvek. To znamená, že aj prváci sa dostanú k podnetom, ktoré sme pôvodne zamýšľali pre staršie deti. Často sa stáva aj to, že staršie deti majú akúsi potrebu sa „dohrať“. V tom im kontakt s mladšími veľmi pomáha. Funguje to však aj naopak – starší inšpirujú mladších k hrám, ktoré bavia ich.
To je opäť paralela s demokratickým systémom. Vidíme, že nie všetci sa zúčastňujú verejnej diskusie, niektorí jej ani nerozumejú a niektorí iba vyrušujú a nemajú záujem niečo reálne dosiahnuť. To sa stáva aj u nás.
A ako to riešite?
Deťom poskytujeme ohromné množstvo spätnej väzby. Vytvárame prostredie, v ktorom si spätnú väzbu dávajú aj navzájom.
Keď si napríklad skupina detí chce pokojne čítať a príde niekto, kto začne hlučne hrať spoločenskú hru, spätná väzba na seba nenechá dlho čakať. Keď pravidlá miestnosti hovoria, že v nej má byť pokoj, hrajúca sa skupina sa môže buď stíšiť, alebo presunúť.
Dospelí cez spätnú väzbu poukazujú najmä na dôsledky rozhodnutí našich detí. Keď sme hovorili napríklad o vybraných slovách – aký má vlastne zmysel sa ich učiť? Cieľom má byť môcť prezentovať sám seba, rozumieť jazyku a vedieť sa vyjadrovať kultúrne. Tento cieľ sa však dá dosiahnuť nielen memorovaním. Pre mnohých je oveľa efektívnejšie vybrané slová odpozerať čítaním a aj to je podľa nás úplne v poriadku.
Ako mladšie a staršie deti medzi sebou vychádzajú? Nemáte problém napríklad so šikanou?
Vieme o tom, že ľudia sú k sebe zlí. Niekedy aj vedome a cielene. Bolo by naivné myslieť si, že pre deti to neplatí. Treba s tým však pracovať. Ukazujeme im, aký je svet a akými mechanizmami ho môžu zmeniť. Predstavujeme im stratégie, ktorými sa môžu brániť alebo inak vysporiadať so situáciou.
Mladších učíme, ako odolávať starším. Starším zasa vysvetľujeme, že mladšie dieťa nemá rovnaké kognitívne schopnosti, no existujú stratégie, ako sa s ním napriek tomu dohodnúť.
Škola nie je babysitting
Povedali ste, že klasická škola je z vášho pohľadu izolovaná, akési vytrhnutie zo sveta. Ako ste to mysleli?
Vzdelávací systém, ako ho poznáme za ostatných 100 rokov, je reálne vytrhnutie zo sveta. Predtým boli deti väčšinou doma a pracovali zarovno s rodičmi. To bolo akési domáce vzdelávanie, pri ktorom sa učili pracovať, variť, starať sa o domácnosť… A tí bohatší si mohli dovoliť aj kantora, ktorý deti naučil písať, čítať a počítať.
Rodičia sa neozývajú, že sa im nepáči, čo a ako sa ich deti v škole učia, ale najmä vtedy, keď nemajú školský „babysitting“. Aj preto u nás vzdelávací systém vyzerá tak, ako vyzerá.
Dnes sú však deti v škole často skôr „upratané“, aby rodičia mohli ísť nerušene do práce. To vidíme napríklad pri štrajkoch učiteľov a ukázalo sa to aj počas pandémie. Rodičia sa neozývajú, že sa im nepáči, čo a ako sa ich deti v škole učia, ale najmä vtedy, keď nemajú školský „babysitting“. Aj preto u nás vzdelávací systém vyzerá tak, ako vyzerá.
Jeden z najčastejších argumentov v prospech súčasného vzdelávacieho systému je práve to, že funguje už desiatky rokov, my všetci sme ním prešli a „žijeme“. Ako naň reagujete?
Keď sa na to pozrieme iba ekonomicky, tak ten systém možno funguje. Firmy majú relatívny dostatok potenciálnych zamestnancov, obzvlášť, ak sú ochotné prijať ľudí aj zo zahraničia. Keď sa však pozrieme napríklad na profil duševného zdravia a emocionálnu inteligenciu, ukazuje sa, že škola nefunguje až tak dobre, ako sme si možno mysleli.
Len ťažko by sme hľadali človeka, ktorý by si zo školy či škôlky neniesol nejakú traumu, ktorú však vtedy nikto neriešil a možno ju nerieši ani dnes.
Čo my teraz vlastne s istotou vieme o fungovaní sveta o päťdesiat rokov? Dnes šesťročné dieťa bude teraz dvadsať rokov súčasťou vzdelávacieho systému, potom ešte asi päťdesiat rokov odpracuje. To je sedemdesiat rokov od teraz. Ľudia, ktorí si pred sedemdesiatimi rokmi predstavovali dnešný svet by asi boli dosť prekvapení, keby ho reálne videli…
Kto je zákazník?
A môžeme vôbec deti pripravovať na svet, ktorého fungovanie nepoznáme?
Našou úlohou je zachovať v ľuďoch motiváciu tých trojročných detí, ktoré sa stále pýtajú „prečo“, aj do dospelosti. Nemali by sme sa pýtať iba na to, prečo funguje mikrovlnka a ako ju opravím, keď fungovať prestane, ale aj na to, prečo by veci v našej spoločnosti mali byť usporiadané tak, ako práve teraz sú. Iba spochybňovaním statusu quo sa ľudstvo posúva dopredu.
Deti z našej školy vedia na sebe veľmi dobre popísať, čo by mohlo byť lepšie a majú motiváciu zlepšovať aj prostredie okolo seba.
Pre mnohých je však úplne nepredstaviteľné, že by mohlo šesťročné dieťa rozhodovať o svojom vzdelávacom procese samo.
To je pravda a dostávame sa tým k jednému z kľúčových problémov nášho vzdelávacieho systému. Na Slovensku totiž nemáme zadefinované, kto je jeho „zákazník“. Je to ministerstvo školstva, školská inšpekcia, rodič, učiteľ alebo nebodaj to dieťa? Aj zamestnávatelia do toho „kecajú“.
A nikto s istotou nevie, kto je ten, kto by mal poskytovať spätnú väzbu a povedať, že za peniaze, na ktoré sa z daní všetci skladáme, dostávame alebo nedostávame dobrý produkt. Všeobecná teória však hovorí, že ak systém nemá dobre nastavené mechanizmy spätnej väzby, dlhodobo nemôže fungovať.
Deti vedia, čo chcú
Kto by teda podľa vás mal dávať túto spätnú väzbu?
Ako presvedčený demokrat dokážem žiť s rôznymi alternatívami, ale z môjho pohľadu by sme my, dospelí, mali dávať vzdelávaciu ponuku deťom. Podobne ako im ponúkame napríklad potraviny. Obchody s nimi sú tiež menšie, väčšie, lokálne aj zahraničné… Buď si z nich vyberú, alebo aj nie.
Podľa mňa by malo byť úplne legitímne, aby deti povedali, že konkrétny predmet s konkrétnym vyučujúcim im nič nedáva a nechcú ho. Deti túto spätnú väzbu dávajú aj teraz, akurát nie je vypočutá.
Ak však budeme naďalej vytvárať to izolované prostredie, v ktorom deti nechcú prirodzene byť, budeme stále potrebovať ten „bičík“, aby sme ich tam upratali. Dať deťom v škole slobodu je preto pre mnohých ľudí nepredstaviteľné.
Akurát potom sa nemôžeme čudovať, že nám vyrastá generácia ľudí, ktorá v tridsiatke hľadá odpoveď na otázku, prečo by vlastne mala ísť voliť. A na dospelých ľudí cielime rôzne bizarné mobilizačné kampane typu „nehádžte plastové fľaše do lesa“.
Už aj v susednom Česku slobodná demokratická základná škola funguje takmer v každom krajskom meste. U nás je zatiaľ iba v rovine pilotného experimentu, ktorý by mal skončiť v roku 2030. Čo plánujete potom?
Zámer zákonodarcu bol, že experimentálne overovanie sa uzavrie záverečnou správou. Jej súčasťou budú aj odporúčania na legislatívne zmeny pre ministerstvo školstva. Uvedomujeme si, že ani v našom systéme (v systéme slobodnej demokratickej školy, pozn. red.) všetky veci nie sú skvelé, mnohé sú aj drahé a nie je možné ich aplikovať celoplošne. Náklady u nás sú asi dvakrát také vysoké ako v bežnej škole.
Sú však aj veci, ktoré nestoja nič. Školský zákon napríklad reguluje, ako dlho môžu byť deti v škole vonku, aby niekedy stihli sedieť aj v tej triede. Z môjho pohľadu to však nie je potrebné regulovať a každá škola to zvládne sama.
Druhý a pre nás o niečo dôležitejší cieľ je, aby na rovnakom princípe mohla na Slovensku fungovať aj iná škola než naša. Práve preto potrebujeme overiť, či naše deti budú mať porovnateľné poznatky ako bežná populácia. V našich hypotézach zároveň tvrdíme, že niektoré schopnosti budú mať dokonca lepšie.
Vedomosti nie sú všetko
Aké napríklad?
Prácu s emóciami. Budú lepšie čítať emócie iných a spracúvať tie vlastné. Zjednodušene zvyknem hovoriť, že práve táto kompetencia z nich urobí komplexných ľudí, ktorí si nebudú potrebovať každé ráno sadnúť do BMW iba preto, aby si dokázali, že sú „niekto“.
Šesťročné dieťa nám napríklad uprostred dňa povie: ,Prepáčte, som unavený a potrebujem si ísť ľahnúť.’ Tak si na hodinu ide pospať, potom sa vráti a bez problémov funguje ďalej.
Fungujete už tretí školský rok. Aké výsledky zatiaľ máte?
Naše deti sú veľmi dobré v popisovaní fyzickej aj abstraktnej reality – toho, čo vidia aj cítia. Zároveň sa cítia veľmi slobodné v tom, čo robia a majú obrovskú mieru sebareflexie a sebahodnotenia. Šesťročné dieťa nám napríklad uprostred dňa povie: „Prepáčte, som unavený a potrebujem si ísť ľahnúť.“ Tak si na hodinu ide pospať, potom sa vráti a bez problémov funguje ďalej.
Aj zo zahraničia vidíme, že deti zo slobodných škôl si v dospelosti volia slobodné povolania alebo podnikajú. Skrátka nepotrebujú byť mikromanažovaní svojím nadriadeným, aby podávali dobré výkony. Aj podiel podnikateľov v populácii je na Slovensku dlhodobo nižší v porovnaní so zvyškom Európskej únie. To by sme tiež mohli zmeniť.