Šéfredaktor španielskeho Forbesu sa delí o cestovateľsko-vinársky zážitok, ktorý odštartoval zdanlivo nevinný nápad.
Blížiaca sa oslava osobného rázu, ktorej dôvod si nechám pre seba, mi vnukla nápad. Nebolo by skvelým prekvapením vziať so sebou do Indie fľašu, ktorú si schovávame pre zvláštnu príležitosť? Vega Sicília Único, ročník 2017.
Plán som pred ostatnými udržal v tajnosti. Od zrodu myšlienky do dňa odletu som však pokukával po fľaši, akoby som jej hovoril: „Nemáš tušenia, čo ťa čaká.“ Vega, ako víno dôverne nazývajú nadšenci, sa pritom ani nezačervenala.
Príprava na cestu
Poveziem ju v príručnej batožine? Asi nie, budeme niekoľkokrát prestupovať a je viac než pravdepodobné, že by nám ju pri nejakej kontrole zhabali. A je veľký rozdiel vzdať sa šampónu a prísť o víno z oblasti Ribera del Duero.
Keby nám ju predsa len zabavili a indický úradník by si po jej otvorení aspoň obdivne pripil na naše zdravie… Kdeže, to nepripadá do úvahy. Budem ju musieť nechať v podpalubnej batožine.
Často sa vypytujem vinárov, ako prevážajú fľaše, keď lietajú za veľkú mláku, aby sa tam stretli s odbornými kritikmi či vydavateľmi. Rovnakú otázku som položil aj Pablovi Álvarezovi, CEO vinárstva Vega Sicilia, keď sme pri obede ochutnávali nové ročníky ešte bez etikety.
„Víno so mnou cestuje v podpalubnej batožine. Niekedy fľaše rozdelím do rôznych batožín, keby sa niektorá po ceste zatúlala,“ popísal mi lakonicky.
Único je vlajkovou ľodou španielskoho vinárstva Vega Sicília. Foto: Vega Sicília
Bezproblémový príchod
Máme šťastie. Ani mne, ani nikomu z nás sa batožina nezatúlala. V Dillí sme prestúpili na vnútroštátnu linku do Džajpuru a Váránasí. Jeden z letov nás nechal trochu na vážkach, ale kufor nakoniec dorazil a v ňom aj starostlivo zabalená Vega Sicília, ktorá práve preletela celú Európu, Afganistan a Pakistan.
Čomu za to vďačím? Medzi neurotikmi obľúbenej bublinkovej fólii a pár kartónovým obalom z obchodu Lavinia Ortega y Gasset, ktoré sa nikdy nestratia.
Priznám, že mi vrásky robili aj poháre. Už jednoducho začínam trpieť mániami rozmaznaného starnúceho gurmána. Nakoniec som však potlačil nutkanie doviezť si aj tie, ani nie tak zo strachu, že by sa mohli rozbiť (Riedel má skvelé bezpečnostné puzdro za päťdesiat eur) – skôr sa mi to zdalo už prehnané.
Ide napokon o môj tajný projekt a bude jednoduchšie v kufri schovať jednu fľašu ako fľašu a škatuľu plnú skla!
Pod ochrannými krídlami
Oslava sa mala odohrať v posvätnom meste hinduizmu, o ktorom som toľkokrát sníval pri čítaní Rudyarda Kiplinga. Preskočím prelety z Dillí do Džajpuru a z Džajpuru do Lakhnaú (kde nás pilot nechal v štichu, pretože sa necítil dobre, a my sme museli na transport využiť schátraný autobus) a z Lakhnaú konečne do Váránasí.
Pod ochranou Ganéša, môjho obľúbeného hinduistického boha, dorazila Vega Sicília do cieľa. Neviem, či Ganéšova priazeň nejako súvisí s faktom, že keď vypijete veľa vína, správate sa ako slon v porceláne – hlavné je, že fľaša prežila cestu v zdraví, respektíve korok zostal na svojom mieste. A teda zostávalo ho odstrániť.
V ten večer som zasadol k stolu reštaurácie Darbhanga v hoteli BrijRama Palace, aby som so svojou rozmaznávanou Vega Sicília povečeral. Už desiaty deň sme nevypili ani kvapku vína, snáď okrem trošky francúzskeho v kabíne Air France, a ja som sa náramne tešil na kombináciu trieslovín a butter chicken curry na jazyku. Veď Darbhangu odporúčajú snáď vo všetkých sprievodcoch!
Vtedy prišla prvá studená sprcha. Keď pozorného vrchného zoznámim s účelom našej oslavy, dostanem strohú odpoveď: „Je mi ľúto, pane, ale v tejto reštaurácii nepodávame alkohol.“
„Tým sa netrápte, priviezol som z Európy túto fľašu, dnešná noc je pre nás veľmi dôležitá. Bude vám prekážať, keď ju tu vypijeme?“ ohradím sa. „Je mi ľúto, pane, ale v tejto reštaurácii nepodávame alkohol.“ No čo už. Večera bola vynikajúca. A voda, vždy náležite balená, mala vycibrenú chuť.
Foto: Unsplash/Aquib Akhter
Druhý pokus
Nehodlal som sa však vzdať. Poslednú noc, týždeň po odchode, už v Dillí a so všetkým tým kozmopolitným zhonom kvôli summitu G20, by sme nemali mať problém plán uskutočniť. Budeme sa tváriť, že práve dnes sa dátumy zhodujú. Je načase Vegu znova zabaliť a modliť sa.
Fľaša presun do mesta Červenej pevnosti prežila v zdraví. Predpoveď hlási 37 stupňov. Neovplyvní zmena teploty chuť vína?
V Dillí zamýšľame navštíviť Indian Accent, jedinú indickú reštauráciu na zozname Asia’s 50 Best (na hlavnom 50 Best Restaurants, bohužiaľ, nefiguruje ani jediná). No nemyslite si, že by India so svojou skvelou kuchyňou nemala nárok ašpirovať na pozíciu v týchto gastronomických výberoch! Tú dnes možno okupujú Singapur s Hongkongom, ale je otázkou času, kým ich Bhárat preskočí.
„Mrzí ma to, pane, ale Indian Accent, ktorý môžem, samozrejme, len odporučiť, má práve zatvorené. Vláda reštauráciu na tri dni uzavrela z dôvodu summitu, budete sa musieť vrátiť inokedy,“ oznámi nám ústretový a ochotný recepčný Hotela Imperial. „Radím vám povečerať v The Spice Route. Nebudete ľutovať,“ dodá povzbudivo.
Keďže ma už Vega Sicília poriadne páli v rukách a logistika v Dillí sa nám začína komplikovať, prijímame nakoniec odporúčanie a rezerváciu.
Firemná politika nepustí
Fľaša bola prvá vec, ktorú som postavil na stôl, sotva ma usadili. A keď som zazrel, ako sa someliér usmieva, zhlboka som si vydýchol. Priniesli nám vínny lístok, čo mi dodalo na istote. Francúzske vína, kalifornské, talianske, niečo z domácej produkcie…
„Tak sme sa predsa dočkali,“ pomyslím si. Sotva však požiadam o otvorenie, ktoré samo sebou ponúknem zaplatiť, všimnem si rozruch medzi personálom. Po pár minútach za nami prichádza riaditeľ Food & Beverage s najširším úsmevom, aký som kedy videl. Ospravedlňujúco vysvetľuje, že vzhľadom na firemnú politiku nemôžu otvoriť žiadnu fľašu, ktorá nie je ich.
Argumentoval som, ako som len mohol, pár vetami zhrnul snáď celý tento článok, ale riaditeľov úsmev sa ani nepohol.
Naša Vega Sicilia ročník 2017 sa v kufri vrátila okľukou cez Amsterdam späť do Madridu. A doma mi stojí vo vinotéke stále neotvorená – po tom, ako s nami precestovala 20-tisíc kilometrov na oslavu našej odysey, ktorej je teraz súčasťou.
Článok vyšiel na Forbes.es. Autorom je redaktor Andrés Rodríguez.
