Dlhoročný investor a partner fondu Credo Ventures Andrej Kiska ml. sa po rokoch rozhodol odísť do venture kapitálového dôchodku a pustiť sa do vlastného startupu. Biznis model zmenil už trikrát – a je zmierený s tým, že ako mnoho startupov, ani ten jeho vyjsť nemusí.
„Zakaždým, keď som urobil dôležité kariérne rozhodnutie, moje okolie mi hovorilo, že som sa musel zblázniť,“ priznáva bývalý investor Andrej Kiska ml., ktorý sa rozhodol prejsť na opačný breh a rozbehnúť vlastný biznis. O svojej ceste zo sveta investícií do rozbiehajúceho podnikania rozprával v podcaste Forbes 30 pod 30.
Ktorá vaša vlastnosť vám dopomohla k úspechu v biznise?
To je ťažká otázka. Väčšina ľudí zo startupového prostredia asi hovorí, že je to kombinácia tvrdej práce a tvrdohlavosti, ale nakoniec sa všetci musíme poučiť z vlastnej histórie. Pre mňa bolo najväčším obrodením uznať, že väčšina z toho úspechu bolo šťastie.
Mnoho mojich kariérnych rozhodnutí spočívalo v tom, že som išiel šťastiu oproti a mal som možnosť z neho benefitovať. Nemám žiadnu unikátnu schopnosť, ale mal som veľa šťastia a snažím sa kultivovať situácie, v ktorom môže zavážiť.
Čo teda považujete za najšťastnejší moment, ktorý vám pomohol?
Zakaždým, keď som urobil dôležité kariérne rozhodnutie, tak mi moje okolie vravelo, že som sa musel zblázniť. Študoval som financie v USA, väčšina ľudí z nášho programu išla na Wall Street. Ja som si povedal, že chcem ísť do Prahy.
Ondřej Pýcha
Všetci sa na mňa pozerali, že načo som išiel študovať do USA, keď teraz idem späť. Ja som si povedal: máme tristo ľudí v ročníku, stopäťdesiat študuje financie a stoštyridsať chce ísť na Wall Street. Všetci nás učili, že máme hľadať nejakú alfu v našich rozhodnutiach, a nakoniec urobíme to najviac beta rozhodnutie – všetci ideme naraz na Wall Street. Povedal som si, že chcem svoje zručnosti priniesť niekam inam.
Tak ste sa teda vrátili.
Áno, skončil som asi na dva roky v Benson Oak, private equity fonde, ktorý robil vtedy napríklad IPO firmy AVG. Všetci zarobili obrovské peniaze, bolo to fajn, ale drajv opadol a povedal som si, že chcem odísť. Znovu sa na mňa všetci pozerali, akoby som sa zbláznil, pretože odchádzam v čase, keď je to skvele našliapnuté.
Mal som dve pracovné ponuky. Mohol som ísť do Penty, ktorá bola v roku 2011 považovaná za váženú finančnú inštitúciu, dravú a výkonnostnú. Druhá možnosť bola Credo Ventures, fond, o ktorom nikdy nikto nepočul a v roku 2011 sa púšťal do startupov, o ktorých v zásade tiež nikto nikdy nepočul. Opäť som sa podľa mnohých rozhodol bláznivo.
Desať rokov som bol v Crede a potom prišlo rozhodnutie všetko zmeniť. Moja dobrá vlastnosť je však to, že dokážem rozoznať, kedy nastane čas postaviť sa do cesty šťastiu. Veľké šťastie v živote prichádza aj preto, lebo sa viete vystaviť riziku. Najmä v mladom veku ľudia podceňujú, ako veľmi si môžu dovoliť kariérne zariskovať.
Je síce veľká šanca, že zlyháte, ale ak nie, tak to môže byť zaujímavé. Ja som mal to šťastie, že veľa z tých šancí mi nakoniec vyšlo. A aj keď nie, tak som sa vždy na tejto ceste mnohé naučil. To by malo byť cieľom kariéry mladých ľudí – ísť do rizika a veľa sa pri tom naučiť. A keď sa na vás usmeje šťastie, môže to byť aj finančne lukratívne.
Čím aktuálne po odchode do venture kapitálového dôchodku žijete?
Najskôr som žil rodinou, pretože sa nám narodilo tretie dieťa a mali sme dohodu, že keď príde na svet, tak nebudem chodiť do kancelárie. Takže som strávil pol roka doma a zároveň som mal obdobie, keď som si mohol ráno sadnúť za počítač a rozmýšľať, čo budem robiť. Nemusel som odpovedať na maily a mohol som sa rozhodovať, kam kliknem, čo si budem čítať.
Nechal som tomu voľný priebeh, možností bolo veľa. Zvažoval som všetko od neziskoviek, politiky, vlastného biznisu až po iný fond. Vždy som však vnútorne cítil, že chcem založiť startup a byť na tej druhej strane investorskej barikády. Tak som si začal rozpracovávať vlastné nápady. Som však najhorší typ zakladateľa startupu, pretože poriadne neviem nič.
Ako to myslíte?
Investor je totiž niekto, kto vie trochu zo všetkého, ale z ničoho poriadne. Musel som sa niečo poriadne naučiť a mať expertízu v istej oblasti. Tak som sa sústredil na veci, ktoré ma bavia. Pri budovaní startupu si treba uvedomiť, že by to malo byť niečo, čo vás baví, a nesmiete sa nútiť do budovania nápadu, ktorý vám nedáva zmysel.
Je totiž možné, že pri tom strávite desať rokov. Dlho som premýšľal, do čoho sa pustím, a vykľul sa z toho môj aktuálny startup (je stále v utajenom režime, pozn. red.) plus aktivity v neziskových oblastiach.
Ako sa vám lúčilo s predchádzajúcou rolou? Bola to predsa len značná časť vášho profesionálneho života.
Veľmi ťažko, ale roky to vo mne zrelo. Pokiaľ nechcete byť za hlupáka, musíte o tom povedať svojim partnerom dlho vopred. Partnerstvo vo fonde je totiž dlhodobý záväzok a ak chcete byť voči ostatným férový, musíte ich informovať občas aj s niekoľkoročným predstihom.
Je to kvôli tomu, že do fondu naraisujem nejaké peniaze, aby som ich ďalších päť rokov investoval a ďalších päť rokov sa o dané portfólio firmy staral, aby sa investície vrátili. To znamená, že keď získavate peniaze do nového fondu, tak máte desaťročný záväzok voči investorom aj partnerom fondu.
Keď som uvažoval nad odchodom, tak som si musel uvedomiť, prečo som do venture kapitálu išiel.
Vo mne toto rozhodnutie zrelo už dlho, a keď sme sa chystali na nový fond, mojim trom partnerom som povedal, že do ďalšej fázy už nejdem. Že si ponechám portfólio, ktoré mám, pretože je to sľub, ktorý som im dal, ale do ďalšieho fondu nejdem. Najťažšie na tom bolo opustenie tímu.
Chalani (partneri fondu Ondřej Bartoš a Jan Habermann) mi dali všetko, z mladého ucha urobili partnera. Bol som pri nich úplné decko a mal som rovnaký podiel na zisku ako oni. Keď hovoríme, ako sa nakloniť k šťastiu, tak toto bol jeden z prípadov. Boli ku mne veľmi veľkorysí a veľmi dobre nám to fungovalo, preto som sa im musel pozrieť do očí a povedať, že už nemám ten istý drajv a skúsim niečo iné.
Počas vášho pôsobenia v Credo Ventures šiel na burzu rumunský startup UiPath, do ktorého Credo včas zainvestoval. Bol to skutočne výnimočný úspech. Vy ste však povedali, že do „investorského dôchodku“ ste odišli aj preto, lebo už v podobný exit neveríte.
Keď som uvažoval nad odchodom, tak som si musel uvedomiť, prečo som do venture kapitálu išiel. Na to sú vo všeobecnosti dve odpovede. Jednu časť investorov poháňa vpred výsledok, druhú proces. Venture kapitalista je len glorifikovaný obchodník peňazí. Vy nemáte nič, nemáte produkt, neriešite nikoho problém.
Vy len beriete peniaze z jednej strany a dávate ich tej druhej. To je jediné, čo venture kapitalista robí, a preto meriate svoj úspech množstvom vygenerovaných peňazí. A faktom je, že ten fond, v ktorom bol UiPath, bola podľa verejne publikovateľných informácií jedna z najúspešnejších investícií v európskej histórii.
V momente, keď išiel UiPath na burzu, tak to bolo najvyššie IPO v histórii odvetvia enterprise software. Bolo to v čase, keď mali startupy historicky najvyššie valuácie. Tak som si povedal: okej, aká je šanca, že nájdeme nejakú firmu, ktorá môže dosiahnuť podobnú valuáciu? UiPath presiahol 40 miliárd dolárov. V našom regióne je tá šanca naozaj malá.
Tak ste sa rozhodli odísť?
Spýtal som sa sám seba, čomu chcem obetovať ďalších desať rokov. Ak by som zostal, obetoval by som to tomu, že by som sa pokúšal zopakovať nejaký výsledok, ktorý sa nám podarilo dosiahnuť v predchádzajúcich rokoch. A chcem obetovať desať rokov, aby som mal mizivú šancu zopakovať rovnaký úspech?
V prvom rade musí byť zakladajúci tím schopný niečo predávať. Túto vlastnosť technologické tímy v strednej Európe podceňujú.
Na druhej strane dvaja zo štyroch partnerov, Ondřej a Honza, zostali, a práve pre ich rozdielny pohľad na prácu venture kapitalistu. Rozumejú mojej matematike, ale na druhej strane ich to baví, chcú robiť obchody, pomáhať mladým podnikateľom. Keď to bude zarábať väčšie peniaze, tak super, keď nie, tak v poriadku. Ale pre mňa toto nebola optika, akou som sa na to pozeral.
Máte nos na jednorožce? Ako „vyčuchať“ podobný startup, ako bol UiPath?
Nemyslím si, že mám nos na jednorožce ako firmy, ale začínam rozumieť tomu, ako vyčuchať kvalitné tímy. V našom odvetví je to viac o tom, ako sa pozerať na tímy, ako na to, na čom v konkrétnej chvíli pracujú.
Toto vraví veľa investorov. Čo je ideálny tím?
Poviem to inak. Keď jeden Slovák prišiel s jedným PDF dokumentom do Silicon Valley a išiel za tamojšími fondami, povedali mu, že ako zakladateľ je super, ale to, čo robí, nie je dobré. A že keď biznis trochu zmení, tak pouvažujú, že mu peniaze dajú.
Foto: archív Forbesu
Nakoniec uspel. Veľkí investori, ktorí vidia desaťkrát viac biznis plánov, ako sme videli my, majú radar na to, kto za to ako zakladateľ stojí. Namiesto toho, aby ho odmietli, mu poradia, ako prispôsobiť produkt. Urobia to možno len pre jeden tím z niekoľkých stoviek. Práve v tom, ako sa rozhodnúť, pre ktorý tím sa to oplatí, spočíva kúzlo venture kapitálu.
Čo rozhoduje o tom, či je zakladateľ dobrý alebo nie?
V prvom rade musí byť zakladajúci tím schopný niečo predávať. Túto vlastnosť technologické tímy v strednej Európe podceňujú. Treba sa pozrieť na CEO a zistiť, či už niekedy niečo predal. Pre nás v strednej Európe je pomerne jednoduché urobiť si referencie, či je v tom zakladateľ dobrý alebo nie.
Stačí trebárs zistiť, či jeho spoluzakladateľ opustil super pracovné miesto, aby sa k nemu pridal. Ak áno, je šanca, že CEO vie predávať, pretože už predal nápad spoluzakladateľovi. Presvedčiť skvelého človeka, aby opustil skvelé miesto, vyžaduje veľký talent v predávaní. Okrem toho je dobré, keď už zakladateľ niekde videl, ako vyzerá úspech.
Napríklad keď niekto odíde z Productboardu s tým, že ide založiť startup, tak viem, že ten človek pričuchol k úspechu. Príbehy úspešných zakladateľov v Čechách sú presne postavené na predchádzajúcich skúsenostiach a to je dôvod, prečo sú Česi v budovaní startupov viac popredu ako Slováci. Rozumiem, že existuje len úzka skupina ľudí, od ktorých sa to dá naučiť, a je to trošku kontroverzné.
Ale nie je to len o tom…
Na druhej strane definícia úspešného startupu spočíva aj v ochote vytrvať a prežiť dostatočne dlhé obdobie na to, aby sa na nich usmialo šťastie. Veľa z nich si to neprizná. Preto vlastnosť, ktorú hľadám v tímoch, je, že chcem vedieť dôvod, prečo do toho išli.
Buď je to ich vášeň, alebo dokonca chcú riešiť vlastný vážny problém a v budúcnosti tak pomôcť aj iným. Vtedy viete, že ak takémuto zakladateľovi padnú polená pod nohy, tak sa postaví a pôjde ďalej, lebo má misiu, ktorú chce naplniť. Nerobí to len pre peniaze. Takže hľadáte indície, ktoré povedia, či je v tíme niekto, kto vytrvá napriek tomu všetkému, čo ho čaká.
V máji na našom podujatí Forbes 30 pod 30 ste povedali, že tento rok uvidíme umierať viac koní, ako vznikať jednorožcov. Ako ste to mysleli?
Posledných päť rokov bolo na trhu relatívne veľa peňazí. Keď sa startupu trochu darilo, tak sa dali získať ďalšie investorské peniaze. Dnes je to oveľa náročnejšie než v roku 2020. Startupy však pália peniaze tak, ako boli zvyknuté doteraz, a je veľká šanca, že keď im financie dôjdu, už ďalšie neprídu.
Šanca na úspech je teda pätnásť k desaťtisíc. Aký racionálny človek by teda zakladal startup s vidinou úspechu?
Niektoré logicky sekajú náklady a do toho prichádza aj akási IT recesia, takže tržby sa spomaľujú. Vyplýva z toho teda to, že veľa startupov nové investičné kolá neurobí, osekávaním nákladov si dokážu predĺžiť dĺžku života len do určitého momentu, ale nakoniec kosa narazí na kameň.
Vidíme to aj v našich startupoch, ktoré optimalizujú a do konca tohto roku počítajú s tým, že sa situácia zlepší. Ale o dva alebo tri roky sa to takto predlžovať nedá. Upozorňovali sme ich, že nech nerátajú s tým, že to tento rok bude lepšie.
Aj venture kapitalisti majú problém zohnať peniaze, pretože výkon startupov nie je taký dobrý a peňazí je relatívne málo. Takže čo sa stane? Veľa startupov bude chcieť peniaze, ktorých je veľmi málo, a teda veľa z nich „zomrie“.
Prečo ste sa teda pustili do budovania vlastného biznisu v tejto situácii?
Otázka, či som sa zbláznil, keď zakladám startup, je namieste. Mám tú otázku rád, hovorí mi, že idem správnym smerom. (smiech) Je pravda, že šanca, že z nejakého nápadu vznikne úspešný startup, je mizivá.
My sme v Crede zainvestovali zhruba do sto startupov. Biznis plánov sme videli desaťtisíc a z nášho portfólia bolo úspešných – podľa toho, ako si to definujeme – možno desať. Dobre, možno pár sme minuli, tak dajme tomu, že ich bolo pätnásť.
Šanca na úspech je teda pätnásť k desaťtisíc. Aký racionálny človek by teda zakladal startup s vidinou úspechu? Začal som však preto, lebo som to chcel raz skúsiť. Chcel som byť na druhej strane a vedel som, že je 99-percentná šanca, že neuspejem, ale je to v poriadku.
Nerobím to kvôli úspechu, ale vždy, keď som robil bláznivé rozhodnutia, tak som vnútri cítil, že potrebujem niečo, kde sa najviac naučím. Vo VC sa po desiatich rokoch učíš ťažko, ale na startupoch sa naučím každý deň „mraky vecí“. Pristupujem k tomu s pokorou, ale veľa sa naučím a baví ma to.
Moja rola v startupe je robiť predaj, asi to nerobím úplne zle, obklopujem sa ľuďmi, ktorí ma dopĺňajú, a musíme sa zabávať. Každému, kto k nám prišiel, hovorím, že je dosť možné, že sa to nepodarí, takže ak prišiel zarobiť, tak by tu nemal byť. Napriek tomu sa k nám chce stále niekto pridať.
A o čo konkrétne v startupe ide?
Môžem to prezradiť, ale je veľká šanca, že o tri mesiace to bude niečo úplne iné.
Koľkokrát ste takto zmenili ideu?
Prvú verziu som mal minulý rok a rovno s ňou som išiel za fondmi do USA, keďže ich poznám. Povedali mi, že je všetko super – v Amerike to však hovoria všetci na všetko a v preklade to znamená, že je to o ničom.
archív Forbes
Ale mal som tam pár dobrých stretnutí a narazil som tam aj na nápad, ktorý bol relatívne blízko k tomu, čo sme robili, tak som sa doň pustil. To bola prvá zmena a zároveň aj prvý tím, ktorý som dal dohromady. Bolo to v januári tohto roku.
V marci sme sa však dozvedeli, že podobný nápad je proti pravidlám užívania Applu. Zistili sme, že sme mesiac niečo „kódili“ a bolo to Applom zakázané. Ďalšie tri mesiace sme teda hľadali ideu, ako ďalej. V zásade teraz sme prišli k automatizácii marketingu v e-commerce, čo je buzzword, na ktorom je založený každý druhý startup.
V čom ste teda unikátni vy?
Keď začína malý e-shop predávať, tak má na výber dvetisíc pluginov, ktoré môže používať, a vyberá si, čo všetko potrebuje na to, aby fungoval. My sme si povedali, že teraz dokáže AI automatizovať takmer všetko a my niečo o automatizácii vieme, takže poďme urobiť digitálneho marketingového riaditeľa. Vy stlačíte jeden gombík a všetko bude fungovať za vás. To je v zásade celý princíp. Išli sme za zopár zákazníkmi, vybrali sme si influencerov s e-shopom a u nich si nápad validujeme.
S digitálnym marketingom však súvisia aj nové pravidlá ochrany súkromia a cookies.
Presne to sme riešili v predchádzajúcom pláne. Všetky regulačné nariadenia novinky okolo cookies robia marketing pre tretie strany komplikovanejší. To znamená, že teraz nasypete peniaze do Facebooku a reklamy, a netušíte, čo za to dostanete naspäť.
Preto je práca s vlastnými dátami pre e-shopy dôležitá. Niekto príde na môj web, no ako zistím, kto to je, čo mu predať a čo iné by som mu mohol predať? Na to máte množstvo nástrojov, ale na to, aby ich majiteľ e-shopu vedel používať, potrebuje si nainštalovať asi pätnásť Shopify pluginov. Ale on chce predávať, nie ich manažovať.
Práca s týmito dátami nie je raketová veda, veľkí hráči už majú know-how, ale malí hráči k nemu nemajú prístup. My to know-how vieme aplikovať na malých hráčov.
Aký je váš tím? Kto to je?
Na plný úväzok sme traja, máme CTO (technologického riaditeľa), Head of Product (šéfa produktu) a CEO (výkonného šéfa). Ale je jedno, aké roly máš, v prvom rade ide o spoznanie zákazníka, následne mu musíš predať produkt a potom má prísť človek, ktorý to celé „nakódi“.
Startup financujete sám?
Áno, sám.
Pomáha vám pri budovaní vlastného biznisu to, že ste boli predtým investor?
Má to svoje silné aj slabé stránky. Keby som na druhej strane, tak by som sám sebe ako podnikateľovi v živote peniaze nedal. Každá VC poučka hovorí: nedávaj peniaze človeku, ktorý nemá žiadnu expertízu v danej oblasti a navyše nevie postaviť softvérový produkt.
Známi mi hovorili, že stačí, že si dám do profilu na LinkedIne, že som startup founder a všetci venture kapitalisti mi začnú písať. A nikto mi nenapísal. (smiech) Takže určite nie som prototyp úspešného zakladateľa.
Najväčšie omyly venture kapitalistov sú investície, do ktorých nešli. Nevadí, že odpíšeme aj polovicu našich investícií, aj tak nás škrú najviac tie, ktoré sme neurobili.
Naša šanca uspieť je z tohto pohľadu preto o niečo nižšia. Na druhej strane to veľmi pomáha v našej distribúcii. Typický problém strednej Európy je v tom, že sme všetci dobrí technológovia a inžinieri, ale nevieme predávať.
My si vymyslíme, čo by sme chceli predávať a fantazírujeme o tom, ale v skutočnosti oslovíme zákazníka až vtedy, keď sme postavili produkt. Potom sa ukáže, že o produkt, ktorý sme si vysnívali, nie je reálny záujem. A my to robíme naopak.
V zásade sme nič nenakódili a išli za zákazníkom len s popisom, ako by to malo fungovať. Spoznali sme teda potreby zákazníka a až potom sme reálne kódili. To je aj veľký rozdiel v tom, ako k startupu pristupujú Američania a ako to robíme my v Európe.
Ak sa obzriete za kariérou vo fonde, čo považujete za svoj najväčší omyl?
Najväčšie omyly venture kapitalistov sú investície, do ktorých nešli. Nevadí, že odpíšeme aj polovicu našich investícií, aj tak nás škrú najviac tie, ktoré sme neurobili. Môj najväčší profesijný omyl bol, že som sa nedohodol na investícii so Zdenkom Cendrom do CDN77.
Čo sa stalo?
Zdeněk prišiel a povedal: tu je môj biznis, tu je valuácia a berte alebo nechajte tak. Povedal som mu, že biznis môže byť zaujímavý, ale tá valuácia je fakt vysoká a že keď bude mať tržby x, tak potom tú valuáciu zaplatím. O pol roka mi zavolal a povedal, že už tie tržby teda má, ale valuácia je x krát dva.
Tak mu hovorím: no dobre, musíš teda dorásť do ďalších čísel. Toto sa zopakovalo asi trikrát, až sme si nakoniec povedali, že do toho nejdeme. To bola asi naša najväčšia chyba, pretože CDN77 je jeden z najúspešnejších startupov v Českej republike.
Dlhoročný investor a partner fondu Credo Ventures Andrej Kiska sa po rokoch rozhodol odísť do venture kapitálového dôchodku a pustiť sa do vlastného startupu. Biznis model zmenil už trikrát – a je zmierený s tým, že ako mnoho startupov, ani ten jeho vyjsť nemusí.
Ktorá vaša vlastnosť vám dopomohla k úspechu v biznise?
To je ťažká otázka. Väčšina ľudí zo startupového prostredia asi hovorí, že je to kombinácia tvrdej práce a tvrdohlavosti, ale nakoniec sa všetci musíme poučiť z vlastnej histórie. Pre mňa bolo najväčším obrodením uznať, že väčšina z toho úspechu bolo šťastie.
Mnoho mojich kariérnych rozhodnutí spočívalo v tom, že som išiel šťastiu oproti a mal som možnosť z neho benefitovať. Nemám žiadnu unikátnu schopnosť, ale mal som veľa šťastia a snažím sa kultivovať situácie, v ktorom môže zavážiť.
Čo teda považujete za najšťastnejší moment, ktorý vám pomohol?
Zakaždým, keď som urobil dôležité kariérne rozhodnutie, tak mi moje okolie vravelo, že som sa musel zblázniť. Študoval som financie v USA, väčšina ľudí z nášho programu išla na Wall Street. Ja som si povedal, že chcem ísť do Prahy.
Všetci sa na mňa pozerali, že načo som išiel študovať do USA, keď teraz idem späť. Ja som si povedal: máme tristo ľudí v ročníku, stopäťdesiat študuje financie a stoštyridsať chce ísť na Wall Street. Všetci nás učili, že máme hľadať nejakú alfu v našich rozhodnutiach, a nakoniec urobíme to najviac beta rozhodnutie – všetci ideme naraz na Wall Street. Povedal som si, že chcem svoje zručnosti priniesť niekam inam.
Tak ste sa teda vrátili.
Áno, skončil som asi na dva roky v Benson Oak, private equity fonde, ktorý robil vtedy napríklad IPO firmy AVG. Všetci zarobili obrovské peniaze, bolo to fajn, ale drajv opadol a povedal som si, že chcem odísť. Znovu sa na mňa všetci pozerali, akoby som sa zbláznil, pretože odchádzam v čase, keď je to skvele našliapnuté.
Mal som dve pracovné ponuky. Mohol som ísť do Penty, ktorá bola v roku 2011 považovaná za váženú finančnú inštitúciu, dravú a výkonnostnú. Druhá možnosť bola Credo Ventures, fond, o ktorom nikdy nikto nepočul a v roku 2011 sa púšťal do startupov, o ktorých v zásade tiež nikto nikdy nepočul. Opäť som sa podľa mnohých rozhodol bláznivo.
Desať rokov som bol v Crede a potom prišlo rozhodnutie všetko zmeniť. Moja dobrá vlastnosť je však to, že dokážem rozoznať, kedy nastane čas postaviť sa do cesty šťastiu. Veľké šťastie v živote prichádza aj preto, lebo sa viete vystaviť riziku. Najmä v mladom veku ľudia podceňujú, ako veľmi si môžu dovoliť kariérne zariskovať.
Je síce veľká šanca, že zlyháte, ale ak nie, tak to môže byť zaujímavé. Ja som mal to šťastie, že veľa z tých šancí mi nakoniec vyšlo. A aj keď nie, tak som sa vždy na tejto ceste mnohé naučil. To by malo byť cieľom kariéry mladých ľudí – ísť do rizika a veľa sa pri tom naučiť. A keď sa na vás usmeje šťastie, môže to byť aj finančne lukratívne.
Čím aktuálne po odchode do venture kapitálového dôchodku žijete?
Najskôr som žil rodinou, pretože sa nám narodilo tretie dieťa a mali sme dohodu, že keď príde na svet, tak nebudem chodiť do kancelárie. Takže som strávil pol roka doma a zároveň som mal obdobie, keď som si mohol ráno sadnúť za počítač a rozmýšľať, čo budem robiť.
Nemusel som odpovedať na maily a mohol som sa rozhodovať, kam kliknem, čo si budem čítať. Nechal som tomu voľný priebeh, možností bolo veľa. Zvažoval som všetko od neziskoviek, politiky, vlastného biznisu až po iný fond.
Vždy som však vnútorne cítil, že chcem založiť startup a byť na tej druhej strane investorskej barikády. Tak som si začal rozpracovávať vlastné nápady. Som však najhorší typ zakladateľa startupu, pretože poriadne neviem nič.
Ako to myslíte?
Investor je totiž niekto, kto vie trochu zo všetkého, ale z ničoho poriadne. Musel som sa niečo poriadne naučiť a mať expertízu v istej oblasti. Tak som sa sústredil na veci, ktoré ma bavia. Pri budovaní startupu si treba uvedomiť, že by to malo byť niečo, čo vás baví, a nesmiete sa nútiť do budovania nápadu, ktorý vám nedáva zmysel.
Je totiž možné, že pri tom strávite desať rokov. Dlho som premýšľal, do čoho sa pustím, a vykľul sa z toho môj aktuálny startup (je stále v utajenom režime, pozn. red.) plus aktivity v neziskových oblastiach.
Ako sa vám lúčilo s predchádzajúcou rolou? Bola to predsa len značná časť vášho profesionálneho života.
Veľmi ťažko, ale roky to vo mne zrelo. Pokiaľ nechcete byť za hlupáka, musíte o tom povedať svojim partnerom dlho vopred. Partnerstvo vo fonde je totiž dlhodobý záväzok a ak chcete byť voči ostatným férový, musíte ich informovať občas aj s niekoľkoročným predstihom.
Je to kvôli tomu, že do fondu naraisujem nejaké peniaze, aby som ich ďalších päť rokov investoval a ďalších päť rokov sa o dané portfólio firmy staral, aby sa investície vrátili. To znamená, že keď získavate peniaze do nového fondu, tak máte desaťročný záväzok voči investorom aj partnerom fondu.
Vo mne toto rozhodnutie zrelo už dlho, a keď sme sa chystali na nový fond, mojim trom partnerom som povedal, že do ďalšej fázy už nejdem. Že si ponechám portfólio, ktoré mám, pretože je to sľub, ktorý som im dal, ale do ďalšieho fondu nejdem. Najťažšie na tom bolo opustenie tímu.
Chalani (partneri fondu Ondřej Bartoš a Jan Habermann) mi dali všetko, z mladého ucha urobili partnera. Bol som pri nich úplné decko a mal som rovnaký podiel na zisku ako oni. Keď hovoríme, ako sa nakloniť k šťastiu, tak toto bol jeden z prípadov. Boli ku mne veľmi veľkorysí a veľmi dobre nám to fungovalo, preto som sa im musel pozrieť do očí a povedať, že už nemám ten istý drajv a skúsim niečo iné.
Počas vášho pôsobenia v Credo Ventures šiel na burzu rumunský startup UiPath, do ktorého Credo včas zainvestoval. Bol to skutočne výnimočný úspech. Vy ste však povedali, že do „investorského dôchodku“ ste odišli aj preto, lebo už v podobný exit neveríte.
Keď som uvažoval nad odchodom, tak som si musel uvedomiť, prečo som do venture kapitálu išiel. Na to sú vo všeobecnosti dve odpovede. Jednu časť investorov poháňa vpred výsledok, druhú proces.
Venture kapitalista je len glorifikovaný obchodník peňazí. Vy nemáte nič, nemáte produkt, neriešite nikoho problém. Vy len beriete peniaze z jednej strany a dávate ich tej druhej. To je jediné, čo venture kapitalista robí, a preto meriate svoj úspech množstvom vygenerovaných peňazí. A faktom je, že ten fond, v ktorom bol UiPath, bola podľa verejne publikovateľných informácií jedna z najúspešnejších investícií v európskej histórii.
V momente, keď išiel UiPath na burzu, tak to bolo najvyššie IPO v histórii odvetvia enterprise software. Bolo to v čase, keď mali startupy historicky najvyššie valuácie. Tak som si povedal: okej, aká je šanca, že nájdeme nejakú firmu, ktorá môže dosiahnuť podobnú valuáciu? UiPath presiahol 40 miliárd dolárov. V našom regióne je tá šanca naozaj malá.
Tak ste sa rozhodli odísť?
Spýtal som sa sám seba, čomu chcem obetovať ďalších desať rokov. Ak by som zostal, obetoval by som to tomu, že by som sa pokúšal zopakovať nejaký výsledok, ktorý sa nám podarilo dosiahnuť v predchádzajúcich rokoch. A chcem obetovať desať rokov, aby som mal mizivú šancu zopakovať rovnaký úspech?
Na druhej strane dvaja zo štyroch partnerov, Ondřej a Honza, zostali, a práve pre ich rozdielny pohľad na prácu venture kapitalistu. Rozumejú mojej matematike, ale na druhej strane ich to baví, chcú robiť obchody, pomáhať mladým podnikateľom. Keď to bude zarábať väčšie peniaze, tak super, keď nie, tak v poriadku. Ale pre mňa toto nebola optika, akou som sa na to pozeral.
Máte nos na jednorožce? Ako „vyčuchať“ podobný startup, ako bol UiPath?
Nemyslím si, že mám nos na jednorožce ako firmy, ale začínam rozumieť tomu, ako vyčuchať kvalitné tímy. V našom odvetví je to viac o tom, ako sa pozerať na tímy, ako na to, na čom v konkrétnej chvíli pracujú.
Toto vraví veľa investorov. Čo je ideálny tím?
Poviem to inak. Keď jeden Slovák prišiel s jedným PDF dokumentom do Silicon Valley a išiel za tamojšími fondami, povedali mu, že ako zakladateľ je super, ale to, čo robí, nie je dobré. A že keď biznis trochu zmení, tak pouvažujú, že mu peniaze dajú. Nakoniec uspel.
Veľkí investori, ktorí vidia desaťkrát viac biznis plánov, ako sme videli my, majú radar na to, kto za to ako zakladateľ stojí. Namiesto toho, aby ho odmietli, mu poradia, ako prispôsobiť produkt. Urobia to možno len pre jeden tím z niekoľkých stoviek. Práve v tom, ako sa rozhodnúť, pre ktorý tím sa to oplatí, spočíva kúzlo venture kapitálu.
Čo rozhoduje o tom, či je zakladateľ dobrý alebo nie?
V prvom rade musí byť zakladajúci tím schopný niečo predávať. Túto vlastnosť technologické tímy v strednej Európe podceňujú. Treba sa pozrieť na CEO a zistiť, či už niekedy niečo predal.
Pre nás v strednej Európe je pomerne jednoduché urobiť si referencie, či je v tom zakladateľ dobrý alebo nie. Stačí trebárs zistiť, či jeho spoluzakladateľ opustil super pracovné miesto, aby sa k nemu pridal.
Nerobím to kvôli úspechu, ale vždy, keď som robil bláznivé rozhodnutia, tak som vnútri cítil, že potrebujem niečo, kde sa najviac naučím.
Ak áno, je šanca, že CEO vie predávať, pretože už predal nápad spoluzakladateľovi. Presvedčiť skvelého človeka, aby opustil skvelé miesto, vyžaduje veľký talent v predávaní. Okrem toho je dobré, keď už zakladateľ niekde videl, ako vyzerá úspech. Napríklad keď niekto odíde z Productboardu s tým, že ide založiť startup, tak viem, že ten človek pričuchol k úspechu.
Príbehy úspešných zakladateľov v Čechách sú presne postavené na predchádzajúcich skúsenostiach a to je dôvod, prečo sú Česi v budovaní startupov viac popredu ako Slováci. Rozumiem, že existuje len úzka skupina ľudí, od ktorých sa to dá naučiť, a je to trošku kontroverzné.
Ale nie je to len o tom…
Na druhej strane definícia úspešného startupu spočíva aj v ochote vytrvať a prežiť dostatočne dlhé obdobie na to, aby sa na nich usmialo šťastie. Veľa z nich si to neprizná. Preto vlastnosť, ktorú hľadám v tímoch, je, že chcem vedieť dôvod, prečo do toho išli.
Buď je to ich vášeň, alebo dokonca chcú riešiť vlastný vážny problém a v budúcnosti tak pomôcť aj iným. Vtedy viete, že ak takémuto zakladateľovi padnú polená pod nohy, tak sa postaví a pôjde ďalej, lebo má misiu, ktorú chce naplniť. Nerobí to len pre peniaze. Takže hľadáte indície, ktoré povedia, či je v tíme niekto, kto vytrvá napriek tomu všetkému, čo ho čaká.
V máji na našom podujatí Forbes 30 pod 30 ste povedali, že tento rok uvidíme umierať viac koní, ako vznikať jednorožcov. Ako ste to mysleli?
Posledných päť rokov bolo na trhu relatívne veľa peňazí. Keď sa startupu trochu darilo, tak sa dali získať ďalšie investorské peniaze. Dnes je to oveľa náročnejšie než v roku 2020. Startupy však pália peniaze tak, ako boli zvyknuté doteraz, a je veľká šanca, že keď im financie dôjdu, už ďalšie neprídu.
Niektoré logicky sekajú náklady a do toho prichádza aj akási IT recesia, takže tržby sa spomaľujú. Vyplýva z toho teda to, že veľa startupov nové investičné kolá neurobí, osekávaním nákladov si dokážu predĺžiť dĺžku života len do určitého momentu, ale nakoniec kosa narazí na kameň.
Vidíme to aj v našich startupoch, ktoré optimalizujú a do konca tohto roku počítajú s tým, že sa situácia zlepší. Ale o dva alebo tri roky sa to takto predlžovať nedá. Upozorňovali sme ich, že nech nerátajú s tým, že to tento rok bude lepšie. Aj venture kapitalisti majú problém zohnať peniaze, pretože výkon startupov nie je taký dobrý a peňazí je relatívne málo. Takže čo sa stane? Veľa startupov bude chcieť peniaze, ktorých je veľmi málo, a teda veľa z nich „zomrie“.
Prečo ste sa teda pustili do budovania vlastného biznisu v tejto situácii?
Otázka, či som sa zbláznil, keď zakladám startup, je namieste. Mám tú otázku rád, hovorí mi, že idem správnym smerom. (smiech) Je pravda, že šanca, že z nejakého nápadu vznikne úspešný startup, je mizivá. My sme v Crede zainvestovali zhruba do sto startupov.
Biznis plánov sme videli desaťtisíc a z nášho portfólia bolo úspešných – podľa toho, ako si to definujeme – možno desať. Dobre, možno pár sme minuli, tak dajme tomu, že ich bolo pätnásť. Šanca na úspech je teda pätnásť k desaťtisíc.
Aký racionálny človek by teda zakladal startup s vidinou úspechu? Začal som však preto, lebo som to chcel raz skúsiť. Chcel som byť na druhej strane a vedel som, že je 99-percentná šanca, že neuspejem, ale je to v poriadku.
Nerobím to kvôli úspechu, ale vždy, keď som robil bláznivé rozhodnutia, tak som vnútri cítil, že potrebujem niečo, kde sa najviac naučím. Vo VC sa po desiatich rokoch učíš ťažko, ale na startupoch sa naučím každý deň „mraky vecí“. Pristupujem k tomu s pokorou, ale veľa sa naučím a baví ma to.
Moja rola v startupe je robiť predaj, asi to nerobím úplne zle, obklopujem sa ľuďmi, ktorí ma dopĺňajú, a musíme sa zabávať. Každému, kto k nám prišiel, hovorím, že je dosť možné, že sa to nepodarí, takže ak prišiel zarobiť, tak by tu nemal byť. Napriek tomu sa k nám chce stále niekto pridať.
A o čo konkrétne v startupe ide?
Môžem to prezradiť, ale je veľká šanca, že o tri mesiace to bude niečo úplne iné.
Koľkokrát ste takto zmenili ideu?
Prvú verziu som mal minulý rok a rovno s ňou som išiel za fondmi do USA, keďže ich poznám. Povedali mi, že je všetko super – v Amerike to však hovoria všetci na všetko a v preklade to znamená, že je to o ničom. Ale mal som tam pár dobrých stretnutí a narazil som tam aj na nápad, ktorý bol relatívne blízko k tomu, čo sme robili, tak som sa doň pustil.
To bola prvá zmena a zároveň aj prvý tím, ktorý som dal dohromady. Bolo to v januári tohto roku. V marci sme sa však dozvedeli, že podobný nápad je proti pravidlám užívania Applu.
Zistili sme, že sme mesiac niečo „kódili“ a bolo to Applom zakázané. Ďalšie tri mesiace sme teda hľadali ideu, ako ďalej. V zásade teraz sme prišli k automatizácii marketingu v e-commerce, čo je buzzword, na ktorom je založený každý druhý startup.
V čom ste teda unikátni vy?
Keď začína malý e-shop predávať, tak má na výber dvetisíc pluginov, ktoré môže používať, a vyberá si, čo všetko potrebuje na to, aby fungoval. My sme si povedali, že teraz dokáže AI automatizovať takmer všetko a my niečo o automatizácii vieme, takže poďme urobiť digitálneho marketingového riaditeľa.
Vy stlačíte jeden gombík a všetko bude fungovať za vás. To je v zásade celý princíp. Išli sme za zopár zákazníkmi, vybrali sme si influencerov s e-shopom a u nich si nápad validujeme.
S digitálnym marketingom však súvisia aj nové pravidlá ochrany súkromia a cookies.
Presne to sme riešili v predchádzajúcom pláne. Všetky regulačné nariadenia novinky okolo cookies robia marketing pre tretie strany komplikovanejší. To znamená, že teraz nasypete peniaze do Facebooku a reklamy, a netušíte, čo za to dostanete naspäť.
Keby som na druhej strane, tak by som sám sebe ako podnikateľovi v živote peniaze nedal.
Preto je práca s vlastnými dátami pre e-shopy dôležitá. Niekto príde na môj web, no ako zistím, kto to je, čo mu predať a čo iné by som mu mohol predať? Na to máte množstvo nástrojov, ale na to, aby ich majiteľ e-shopu vedel používať, potrebuje si nainštalovať asi pätnásť Shopify pluginov.
Ale on chce predávať, nie ich manažovať. Práca s týmito dátami nie je raketová veda, veľkí hráči už majú know-how, ale malí hráči k nemu nemajú prístup. My to know-how vieme aplikovať na malých hráčov.
Aký je váš tím? Kto to je?
Na plný úväzok sme traja, máme CTO (technologického riaditeľa), Head of Product (šéfa produktu) a CEO (výkonného šéfa). Ale je jedno, aké roly máš, v prvom rade ide o spoznanie zákazníka, následne mu musíš predať produkt a potom má prísť človek, ktorý to celé „nakódi“.
Startup financujete sám?
Áno, sám.
Pomáha vám pri budovaní vlastného biznisu to, že ste boli predtým investor?
Má to svoje silné aj slabé stránky. Keby som na druhej strane, tak by som sám sebe ako podnikateľovi v živote peniaze nedal. Každá VC poučka hovorí: nedávaj peniaze človeku, ktorý nemá žiadnu expertízu v danej oblasti a navyše nevie postaviť softvérový produkt.
Známi mi hovorili, že stačí, že si dám do profilu na LinkedIne, že som startup founder a všetci venture kapitalisti mi začnú písať. A nikto mi nenapísal. (smiech) Takže určite nie som prototyp úspešného zakladateľa.
Naša šanca uspieť je z tohto pohľadu preto o niečo nižšia. Na druhej strane to veľmi pomáha v našej distribúcii. Typický problém strednej Európy je v tom, že sme všetci dobrí technológovia a inžinieri, ale nevieme predávať.
My si vymyslíme, čo by sme chceli predávať a fantazírujeme o tom, ale v skutočnosti oslovíme zákazníka až vtedy, keď sme postavili produkt. Potom sa ukáže, že o produkt, ktorý sme si vysnívali, nie je reálny záujem. A my to robíme naopak.
V zásade sme nič nenakódili a išli za zákazníkom len s popisom, ako by to malo fungovať. Spoznali sme teda potreby zákazníka a až potom sme reálne kódili. To je aj veľký rozdiel v tom, ako k startupu pristupujú Američania a ako to robíme my v Európe.
Ak sa obzriete za kariérou vo fonde, čo považujete za svoj najväčší omyl?
Najväčšie omyly venture kapitalistov sú investície, do ktorých nešli. Nevadí, že odpíšeme aj polovicu našich investícií, aj tak nás škrú najviac tie, ktoré sme neurobili. Môj najväčší profesijný omyl bol, že som sa nedohodol na investícii so Zdenkom Cendrom do CDN77.
Čo sa stalo?
Zdeněk prišiel a povedal: tu je môj biznis, tu je valuácia a berte alebo nechajte tak. Povedal som mu, že biznis môže byť zaujímavý, ale tá valuácia je fakt vysoká a že keď bude mať tržby x, tak potom tú valuáciu zaplatím.
O pol roka mi zavolal a povedal, že už tie tržby teda má, ale valuácia je x krát dva. Tak mu hovorím: no dobre, musíš teda dorásť do ďalších čísel. Toto sa zopakovalo asi trikrát, až sme si nakoniec povedali, že do toho nejdeme. To bola asi naša najväčšia chyba, pretože CDN77 je jeden z najúspešnejších startupov v Českej republike.
