Bol ôsmak, futbalista, mal trinásť. Piatok, posledná hodina, fyzika. Písomka. Fyziku nikdy nevedel a chcel od niekoho odpísať. Postavil sa a keď si sadal naspäť, spolužiačka mu potiahla stoličku. Klasický fórik.
Sadol si do prázdna. Spadol na zem, udrel si hlavu o roh stoličky a o zem. „Trošku to zabolelo, učiteľ mi k tomu pridal zaucho a písal som ďalej písomku. Keď som sa potom zohol po perečník, obraz mi pred očami akoby meškal. V sobotu večer mu začalo byť veľmi zle, v nedeľu ráno ho viezli do nemocnice. Otras mozgu.“
„Mama mi tam priniesla knihu Dejiny umenia. Začal som si ju listovať a zistil som, že je to výborné. Že sa mi to páči, to umenie, architektúra, kostoly, gotika. Teória, vysvetlenia. Príbehy. Takže ma po otrase mozgu zdravo preplo. Vďakabohu zaň,“ smeje sa Martin Cubjak.
Prečítajte si úryvok z knihy HUMANS, 30 tvárí lepšieho Slovenska od slovenskej reportérky a fotografky Jany Čavojskej, ktorú nájdete v našej Forbes knižnici.
Študoval estetiku a vedy o umení v Prešove. Páčilo sa mu hlavne staršie umenie. Gotika. Kostoly, hrady, kaštiele. Fascinovali ho romány Umberta Eca a príbehy za umeleckými dielami.
Historické príbehy mu prišli zaujímavejšie ako súčasné umenie. Svoju budúcnosť videl niekde v depozite múzea, kde by študoval historické artefakty. Lenže keď nastúpil do tretieho ročníka na univerzite, jeho priateľka Natália neplánovane otehotnela.
Medzilaborce ako konečná?
„Čo teraz? Chceli sme zostať v Prešove. Medzilaborce Natália opisovala ako miesto nie veľmi dobré na bývanie, hlavne pre mladých, lebo tam nič nie je. Hľadal som si prácu.“
V medzilaborskom Múzeu moderného umenia Andyho Warhola, kde bol šéfkurátorom Natáliin otec Michal Bycko, sa vtedy uvoľnilo miesto. Budúci svokor Martina presviedčal: s mladými odborníkmi je problém, život v Medzilaborciach je lacný, Martin môže robiť cez víkendy… „
OLYMPUS DIGITAL CAMERA
„Rozhodli sme sa, že to skúsime. Predával som lístky. Brutálne ma to bavilo. Najkrajšie chvíle boli, keď som zamykal expozície. Doznievala v nich hudba, všetko som prešiel, skontroloval a zamkol. Práca snov.“
Na univerzite Martin a jeho spolužiaci často diskutovali o tom, čo je a čo nie je umenie. Reč prišla aj na Campbellovu polievku. „To predsa umenie nemôže byť,“ zjednodušili študenti.
Plechovka ako umenie
S otázkou, čo je umenie, konfrontoval Andy Warhol americkú verejnosť svojimi dielami už pred rokmi.
„Jasné, že to umenie je,“ konštatuje Martin dnes. „A veľké. Campbellova polievka patrí s Picassovými Avignonskými slečnami a Duchampovým pisoárom medzi tri najvýznamnejšie diela 20. storočia, ktoré zmenili kánon menia.“
„Na tú plechovku polievky sa nemôžeme pozerať ako na ekvivalent potravinárskeho produktu prenesený na plátno alebo grafický papier. Musíme vnímať jej príbeh: v akom čase a kontexte ju Warhol vytvoril, ako bol opľúvaný kvôli zrkadlu, ktoré nastavil konzumu.“
Na príbehu Warhola je najfascinujúcejšia transformácia Andrijka Warholu na svetoznámeho Andyho Warhola. Chlapec z chudobnej rodiny prisťahovalcov sa v čase bez Googlu a bez Facebooku stal ikonickou celebritou umeleckej scény.
MARTIN CUBJAK
Campbellova polievka bola súčasťou života asi každého Američana. Dávala mu pocit pohody. Warhol ju v roku 1962 umiestnil do galérie presne tak, ako bola vystavená v regáloch supermarketov. Kunsthistorici pľuli na zem.
Neskôr o nej napísali množstvo odborných publikácií. Dnes toto dielo stojí milióny dolárov. „Zmenilo náš pohľad na umenie a jeho interpretáciu. Na pôdu umenia vstúpila každodennosť.“
Fascinácia géniom
Martin konštatuje, že v múzeu sa mu Andy Warhol otvoril tak, že sa z neho stala akoby jeho druhá manželka. „Príbeh Warhola ma fascinuje. Bol chodiacou performance, happeningom a umeleckým dielom.“
Od Michala Bycka hltal Martin všetky informácie, v múzeu jeho atmosféru. O rok bola dcéra už na svete, on začal študovať individuálne a naplno pracoval v múzeu. Dennodenne v kontakte s umením.
OLYMPUS DIGITAL CAMERA
Z trhača lístkov sa stal lektorom. V Múzeu Andyho Warhola je vysvetľovanie dôležité. Jeho diela by bežný návštevník možno vnímal ako nejaké plagátiky, ak by nerozumel kontextu. Preto lektori vysvetľujú jeho umenie, kontext jeho vzniku aj techniku, akou tvoril.
„Mal som skupiny, ktoré Warhola nechápali. Veľmi sa mi páčila konfrontácia s ľuďmi, vedenie dialógu. Vytvorenie zrozumiteľného príbehu, prostredníctvom ktorého porozumejú dielam umelca.“
Pop-art ešte nedosiahol vrchol
Martin sa posunul na pozíciu asistenta kurátora a neskôr kurátora. Ešte bol na vysokej, keď dostal na starosť organizovanie výstav Warholových diel v zahraničí. Múzeum má dnes za sebou 46 výstav.
Je to veľmi zodpovedná práca. Akékoľvek zaváhanie, akákoľvek drobná nepresnosť týkajúca sa svetovej značky, ako je Warhol, znamená degradáciu jeho diela aj práce celého kolektívu okolo múzea.
Andy Warhol je takmer 35 rokov po smrti a pop-art ešte nedosiahol svoj vrchol. Inšpiruje kvantá súčasných umelcov.
Múzeum Andyho Warhola v Medzilaborciach. Foto: Jana Čavojská (20 fotografie)
„Bol geniálny svojou charakteristickou vizuálnou skratkou. Do každého diela zakódoval príbeh, cez ktorý ho musíme vnímať. Hovorieval: ,Keď ma chcete spoznať, pozrite sa na moje obrazy a filmy, na nich je všetko a pod ich povrchom nič.‘ Treba si to obrátiť: kto chce spoznať Andyho Warhola, musí ísť dovnútra jeho obrazov, dovnútra jeho hlavy, a pochopiť, ako tvoril, ako premýšľal,“ vysvetľuje Martin.
Preňho je na príbehu Warhola najfascinujúcejšia transformácia Andrijka Warholu na svetoznámeho Andyho Warhola. Na chodiacu performance, zaujímavú prinajmenšom rovnako ako jeho tvorba.
Kráľ pop-artu
Chlapec z chudobnej rodiny prisťahovalcov sa v čase bez Googlu a bez Facebooku stal takou ikonickou celebritou umeleckej scény, že keď v roku 1980 prišiel do Vatikánu, mníšky ho na ulici spoznali a urobili si s ním fotku.
Warhol dokázal vyformovať celú subkultúru. Jeho presahy do filmu, hudby, multimédií boli absolútne unikátne. Popartovú líniu si udržal do konca života. A mal obrovskú charizmu.
Jeho blízki rozprávali, že keď kráčal po Manhattane, ľudia sa za ním prirodzene otáčali. Pritom bol subtílny a nosil parochňu. No vyžaroval niečo príťažlivé.
Any Warhol v roku 1976. FOTO: SITA, AP
„Myslím si, že v sebe nosil genotyp Rusína. Tým sa odlišoval od typických Američanov. Pritom cez témy konzumu a cez zrkadlo, ktoré nastavoval spoločnosti, bol zároveň jedným z najtypickejších Američanov. Dodnes ho študujú ako veľkú záhadu. Je veľkou superstar, stále živou cez svoj odkaz.“
Warholove diela dodnes patria medzi najdrahšie predávané umenie. Diptych Silver Car Crash predali v Sotheby´s v roku 2013 za 105,4 milióna amerických dolárov.
Je neuveriteľné, že Múzeum moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach, relatívne ďaleko od veľkých miest a v trochu zabudnutom regióne, prezentuje desiatky Warholových originálov.
UFO v Medzilaborciach
Múzeum sídli vo veľkej budove socialistického štýlu. Pôvodne to mal byť kultúrny dom. Vonku vítajú návštevníkov obrovské makety Campbellových polievok a pestro natreté múry. To by sa onedlho malo zmeniť, v pláne je rozsiahla rekonštrukcia.
Martin volá toto múzeum UFO. V Medzilaborciach nie je nič iné, kvôli čomu by sem návštevník prišiel. Nikto ani neuvažuje, ako využiť značku Warhol.
Márne by ste v ponuke reštaurácií hľadali trebárs Campbellovu polievku; teda, ak by ste vôbec našli otvorenú reštauráciu, v ktorej by ešte mali niečo z obedného menu.
OLYMPUS DIGITAL CAMERA
Za socializmu sa u nás o Warholovi v školách neučilo. Bol to predsa dekadentný západný kapitalistický umelec. Jeho príbuzní v Mikovej si dlho mysleli, že v Amerike natiera steny…
Kým pre celý svet bol kráľom pop-artu, tu bol nikto. Prvé ambície predstaviť ho aj na Slovensku mal kurátor Michal Bycko.
Ešte za socializmu ako učiteľ výtvarnej na Ľudovej škole umenia založil Klub priateľov umenia a deň pred revolúciou vystavil plagáty Andyho Warhola. Nabehli tam eštebáci a výstavu okamžite zatvorili.
Návrat na Slovensko
Andy Warhol na Slovensku nikdy nebol. Plánoval to, režim sa v druhej polovici 80. rokov trochu uvoľnil a Andy chcel prísť aj s bratom Johnom. Napokon prišiel iba John. Andyho čakala operácia žlčníka a nemohol cestovať.
„Brata však poprosil: ,John, keď pôjdeš do kraju našich rodičov – hovorili do kraju – urob čo najviac fotiek, aby som si ho mohol pozrieť,‘“ rozpráva Martin.
OLYMPUS DIGITAL CAMERA
Andy neovládal slovenčinu, ale hovoril po rusínsky. Jeho matka, s ktorou až do roku 1972 býval, sa plynule po anglicky nikdy nenaučila.
Johnovi Warholovi sa myšlienka vystaviť nejaké bratove diela v Československu zapáčila. Michal Bycko obišiel galérie od Prahy po Svidník. Warhola však nikto nechcel. Bolo to kapitalistické buržoázne umenie. Vtedy dominoval socialistický realizmus.
Tak sa začal pohrávať s myšlienkou na založenie múzea v Medzilaborciach. Začiatky boli ťažké.
Najstarší brat Andyho Warhola, Paul, poslal do Medzilaboriec 15 svojich obrazov a potom osobne priniesol ďalšie, aby múzeum nebolo poloprázdne, kým dorazia prvé originálne diela samotného Andyho.
Štát ako zriaďovateľ
Po smrti otca to boli práve Paul a John, kto mladšieho brata „Andrijušku“ vychovali a viedli k výtvarnému umeniu.
V Medzilaborciach teda vzniklo prvé Warholovo múzeum na svete. Druhé je v jeho rodnom Pittsburghu. Značku Andy Warhol vlastní Nadácia Andyho Warhola z USA a jej podmienkou bolo, že múzeum musí byť zriadené štátom.
Nadácia a umelcova rodina sa tak chcú vyhnúť komercializácii týchto inštitúcií. Zároveň si vtedy želali, aby vznikla nezisková organizácia, ktorá bude dohliadať na činnosť a dobré meno štátneho múzea. Preto vznikla Spoločnosť Andyho Warhola.
John Warhol nikdy nepočítal s tým, že múzeum v Medzilaborciach bude rásť. Mala to byť skôr malá spomienka na umelca, ktorého rodičia pochádzali z tohto kraja. No dnes má už 30 rokov a okrem Warhola vystavuje aj iných autorov pop-artu a streetartu.
OLYMPUS DIGITAL CAMERA
Približne 70 percent diel v múzeu je zapožičaných od privátnych zberateľov, zvyšok vlastní štát. Múzeum si až tak nemôže dovoliť diela nakupovať. Warhol je drahý.
Štát 300-tisíc eur na obraz zrejme nikdy nevyčlení. Navyše, systém nákupu cez dotácie Fondu na podporu umenia je tak ťažkopádny, že sa nedá reagovať na aktuálnu ponuku na trhu. Trvá celé mesiace, kým fond rozhodne o žiadosti.
Vyžaduje aj znalecký posudok diela, vypracovaný slovenským znalcom. Získať ho je nemožné. Hlavne ak je obraz fyzicky niekde za oceánom.
Martina zaujímali výstavy a veľtrhy umenia, kde sa človek môže pohybovať medzi najzaujímavejšími ľuďmi z tohto odvetvia a dozvedať sa, čo sa práve vo svete deje. Čoraz častejšie si uvedomoval limity štátneho múzea.
Naučil sa, kde, ako a od koho získavať významné diela na výstavy, no nič z toho nemohol realizovať. Keď chcel ísť hoci len do Košíc, potreboval podpísaný papierik od šéfky, ktorý odtiaľ musela posielať poštou.
Konštatuje, že aj keby chcel do Medzilaboriec priviezť výstavu trebárs Picassa, nebolo by to možné.
V roku 2010 mal 29, sieť dobrých kontaktov z prostredia umenia a galérií a v štátnej inštitúcii sa cítil frustrovaný.
Na trase medzi Košicami a Medzilaborcami
No súviselo to aj s Medzilaborcami. „Nie je tu bazén, tenisový kurt, nič. Život v tomto meste je pre mladú rodinu des. Dcéra mala ísť do prvej triedy, takže bol najideálnejší čas na zmenu prostredia. Na extra progresívne veci nemám dosť odvahy. Takže som dlho rozmýšľal. S kamarátom som odišiel na mesiac do džungle do Peru a tam som si rozhodnutie poskladal. Vrátil som sa a dal výpoveď.“
OLYMPUS DIGITAL CAMERA
Martin sa s rodinou presťahoval do Košíc a začal si budovať pozíciu privátneho galeristu. Sústredil sa najmä na Warhola, Heringa, Kaufmanna, súčasné umenie a streetart. Zostavoval súkromné zbierky, nakupoval a predával diela pre privátnych majiteľov, organizoval výstavy.
Naďalej bol členom Spoločnosti Andyho Warhola. Ani z Warholovho múzea nikdy úplne neodišiel. Z času na čas doviezol diela na zapožičanie alebo zorganizoval výstavu. A po ôsmich rokoch sa do múzea vrátil.
Inštitúcia práve prežívala personálnu krízu, hrozilo, že stratí značku Andy Warhol, súkromní zberatelia uvažovali, že si vezmú svoje obrazy. Martin bol vtedy ako privátny galerista dokonale šťastný a spokojný so svojím životom. Rozum mu hovoril, aby zostal tam, kde je.
Do Medzilaboriec by musel dochádzať z Košíc, dve hodiny ráno tam a dve popoludní naspäť, blbosť.
Veľký návrat
„No vo vnútri som mal zvláštny pocit, že teraz mám byť v múzeu a na nič iné nemám brať ohľad. Tak som sa vrátil najprv ako krízový manažér a potom som sa prihlásil aj do výberového konania na riaditeľa.“
Za pár týždňov múzeum zastabilizoval. Vrátili sa odborníci, ktorí predtým museli odísť. „No vo vnútri som mal zvláštny pocit, že teraz mám byť v múzeu a na nič iné nemám brať ohľad.“ Tak sa vrátil najprv ako krízový manažér a potom sa prihlásil aj do výberového konania na riaditeľa.
„Po funkcii riaditeľa som netúžil. Riešim veci ako zatekajúci záchod, nová poistka, plynárne, rekonštrukcia, pečiatkovanie a podpisovanie papierov. Nie je to super kreatívne, ako keď som bol kurátorom a mojou úlohou bolo vymýšľať veci. Ale vnútorný hlas mi hovoril: ,Zostaň.‘“
OLYMPUS DIGITAL CAMERA
Múzeum moderného umenia Andyho Warhola má preňho stále príchuť startupu, v rámci ktorého sa dá experimentovať.
Napriek jeho postsocialistickému puchu v budove navrhnutej ako dom kultúry, napriek tomu, že je v Medzilaborciach, že cesta do práce ho stojí polovicu výplaty a zo sedenia v aute ho bolí krčná chrbtica, prevažujú podľa Martina pozitíva.
„Robím, čo sa mi páči, čo mám rád. Počas jazdy autom počúvam podcasty a učím sa španielčinu. Štyri hodiny denne v aute som premenil na výhodu. Je to luxus, štyri hodiny len sám so sebou. Nosné muzeálne projekty vrátane návrhov rekonštrukcie som vymyslel v aute.“
Nový život, nový koncept
Bolesť chrbtice ho prinútila športovať. Na bicykli už najazdil tisícky kilometrov. „Bolo obdobie, keď som nevládal vyšliapať na Téryho chatu. Fučal som a hovoril som si, že nemusím, veď som galerista. Teraz som galerista – športovec a celé je to fajn.“
Päť dní po Martinovom vymenovaní za riaditeľa bolo v regióne výjazdové zasadnutie vlády. Múzeu priklepli peniaze na rekonštrukciu. Pôvodnú budovu domu kultúry by mala obstavať nová fasáda s vonkajšími priestormi pre návštevníkov a popínavou zeleňou. Na streche bude amfiteáter s kapacitou sto ľudí.
Nový koncept prinesie pre návštevníkov aj ďalšie zážitky. Napríklad večerné programy, kvôli ktorým možno ľudia zostanú v Medzilaborciach dva dni, nielen dve hodiny počas prehliadky múzea.
OLYMPUS DIGITAL CAMERA
Osoh by mala z toho celá lokálna ekonomika. Vo vnútri by mala pribudnúť virtuálna realita. Martin sníva o chatbotovi Warholovi, ktorý by dokázal komunikovať s návštevníkmi.
„Výzvou práce v múzeu je pripraviť návštevníkovi čo najviac rôznych zážitkov,“ myslí si. Hoci niektoré by radšej nechal na iných.
„No keďže v Medzilaborciach chýba kaviareň, bistro alebo chilloutová zóna, sú súčasťou plánu rekonštrukcie a budeme ich mať v múzeu.“
Rana covidu
Samotnú rekonštrukciu pozdržala pandémia covidu. Tá aj nadlho zatvorila brány múzea. „Ak tu nie je návštevník, sme len cintorínom umeleckých diel,“ konštatuje Martin.
Aktivity sa presunuli do online priestoru. Podľa jedného slovenského denníka sa práve v Múzeu moderného umenia Andyho Warhola vysporiadali s pôsobením v online priestore najlepšie spomedzi slovenských múzeí a galérií.
„V spolupráci s Fakultou umení Technickej univerzity v Košiciach sme vymysleli Covideos, popularizačné dvojminútové videá na sociálne siete. A Coffeebreak: každý deň postujeme zaujímavosti zo sveta umenia, hlavne v súvislosti s Warholom. A Factory People, v rámci ktorého koncepčne predstavujeme ľudí, ktorí boli súčasťou Warholovho života v jeho newyorskom ateliéri Factory.“
Keď sa v lete 2020 mohli inštitúcie nakrátko otvoriť návštevníkom, prišlo do Warholovho múzea v júli a auguste takmer 13-tisíc ľudí.
Nemyslí si Martin, že takýto typ múzea stráda tým, že je v Medzilaborciach a nie v hlavnom meste alebo v Košiciach?
„Značku Andy Warhol na Slovensku zatiaľ málo využívame,“ hovorí a dodáva, že múzeum, samozrejme, stráda a vo väčšom meste by malo viac návštevníkov, čo je prirodzené.
„Ale vytrhnúť ho odtiaľto a presunúť do väčšieho mesta len preto, že je tam viac príležitostí, by bolo K.O. pre tento región aj pre Medzilaborce. Zároveň má takú exotickú atmosféru tým, kde sa nachádza. Ľudia sem chodia iba kvôli nemu.“
OLYMPUS DIGITAL CAMERA
Ak ho dokážu promovať tak, že do múzea denne príde 250 – 300 návštevníkov, má to podľa neho význam. „Ale prečo nie? Vo Švajčiarsku sú dobré galérie na dedinách, v malých mestách, na perifériách. Cesta za umením by mala byť ako slávnosť. Ako keď sa ide do kostola alebo na púť.“
Po pandémii
Posledné dva roky to bolo v medzilaborskom múzeu ako na húsenkovej dráhe. Spomínanú rekonštrukciu Múzeua moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach pozdržali covidové obmedzenia, ale aj zdražovanie stavebných materiálov a vojna na neďalekej Ukrajine.
„Rozpočet rekonštrukcie sa zvýšil až nad 12 miliónov eur. Pritom v decembri minulého roka nám začalo zo strechy opäť tiecť do hlavnej expozície, ktorú sme museli zatvoriť úplne pre verejnosť,“ povzdychne si Martin Cubjak.
Múzeum ale zažilo aj svetlé chvíle, napríklad keď sa mu podarilo zrealizovať na Slovensku vôbec prvú a relatívne rozsiahlu výstavu diel Keitha Haringa a tiež inaugurovať tri diela súčasného street artového umelca Banksyho.
„Vo februári tohto roka sa konečne rozhodlo o osude rekonštrukcie múzea, ktorá sa začala koncom apríla a jej ukončenie sa plánuje na október budúceho roka. V súčasnosti máme vytvorené dočasné pracovisko v bývalej budove gymnázia v Medzilaborciach, odkiaľ pripravujeme naše výstavné a edukačné projekty,“ uzatvára Martin Cubrik rozprávanie o svojej kurátorskej ceste, ktorá ani zďaleka nie je na konci.
Prečítali ste si úryvok z knihy HUMANS, 30 tvárí lepšieho Slovenska od slovenskej reportérky a fotografky Jany Čavojskej, ktorú nájdete v našej Forbes knižnici.
